Evanjelická cirkev augsburského vyznania (ECAV) na Slovensku, hlásiaca sa k učeniu nemeckého reformátora Martina Luthera, je druhou najväčšou cirkvou v krajine. Jej počiatky na území dnešného Slovenska siahajú do prvej polovice 16. storočia, kedy sa mnohé katolícke farnosti začali prikláňať k Lutherovmu učeniu. Zbory vznikali už pár rokov po zverejnení Lutherových výpovedí proti odpustkom v roku 1517, pričom myšlienky reformácie prinášali študenti teológie vracajúci sa z Nemecka.
V 17. storočí, ktoré bolo obdobím búrlivých zmien a konfliktov, evanjelická cirkev prechádzala zložitým vývojom. Na synode v Žiline v roku 1610 boli položené základy samosprávnej organizácie cirkvi, keď vznikli prvé tri superintendencie (biskupstvá) a boli zvolení prví superintendenti pre západné a stredné Slovensko. Na východnom Slovensku vznikli ďalšie dve superintendencie v roku 1614 na synode v Spišskom Podhradí. Cirkev jestvovala s obmedzeniami od roku 1681.
Šírenie reformácie a vznik zborov
Nemusíme pochybovať, že oblasť budimírskej fary bola spätá aj so širším okolím, najmä so slobodným kráľovským mestom Košice, sledujúc historický vývoj aj v oblasti kresťanského vyznania. Toto badáme aj pri šírení reformačných myšlienok. V Košiciach vznikol evanjelický cirkevný zbor už v roku 1521, a je možné usudzovať, že evanjelici - luteráni, ale aj reformovaní - kalvíni, mohli byť v Budimíre a okolitých obciach už v ranných fázach šírenia reformačných myšlienok, nakoľko sa na vidieku evanjelická viera rýchlo šírila, ako o tom svedčí všeobecný dejepis šarišských evanjelikov.
V dejinách je zaznamenané, že osobnosti ako Biró Devai Matias, Koks Leonard, Erdélyi Anton, Landneí Samuel, Lang Esaias, Stókkel Leonard a Perényi Peter šírili evanjelium medzi Košicami a Prešovom, až na toľko, že onedlho bolo v Šariši 90 matkocirkví. Tento počet sa neskôr pre veľké prenasledovanie veľmi zmenšil, ukončilo sa to v roku 1790.
Príklad Budimíra a okolia
Medzi zbormi pôvodného šarišského seniorátu sa nachádzajú aj Seniakovce, ktoré sú dnes filiálkou cirkevného zboru Budimír. Pri archeologickom výskume súčasného rímskokatolíckeho kostola v Ploskom boli odkryté fresky, ktoré zachytávajú v oltárnom priestore desatoro Božích prikázaní a citáty z Božieho slova, formulácie typické pre protestantské kostoly v 16. a 17. storočí.
História šarišského evanjelictva zachytáva rok 1666, kde sa spomína, že fília (pravdepodobne Budimír) má kamenný rozpadajúci sa kostol, tri kamenné oltáre bez obrazov a tiež, že kalich sa stratil vo vojne s Nemcami. Roku 1696 sa spomína v Beniakovciach drevený luteránsky kostol a v prvej polovici 18. storočia patrili luteráni z Beniakoviec do slovenskej evanjelickej cirkvi v Košiciach.
V rokoch 1721 a 1722 sa uvádza, že kostol v minulosti v Budimíre užívali spoločne evanjelici a reformovaní - „Jednej častky ráno, druhej časti po obede kázal v nich farár.“ Dianie v druhej polovici sedemnásteho storočia a začiatkom osemnásteho je poznačené v spoločnosti vzájomným konfliktom reformácie a protireformácie so snahou o rekatolizáciu.
Situácia v Giraltovciach
Počiatky evanjelikov v Giraltovciach sú veľmi náročné presne určiť. Záviselo to veľmi od toho, k akému náboženskému vierovyznaniu sa pridali šľachtické rodiny v danej obci. Giraltovce i okolité obce od roku 1449 až po 17. storočie boli vlastníctvom najmä šľachtickej rodiny Šemšeiovcov. Šemšeiovci, ktorí žili v Giraltovciach a okolí, sa v druhej polovici 16. storočia priklonili k reformačným myšlienkam a stali sa evanjelikmi.
Giraltovce boli od konca 16. storočia evanjelickou filiálkou matkocirkvi v Kračúnovciach a na začiatku 17. storočia boli Giraltovce už čisto evanjelickou obcou. V rokoch 1650 - 1654 si vďaka evanjelickému šľachticovi a giraltovskému patrónovi Jánovi Šemšeimu postavili v Giraltovciach kostol s vežou hneď vedľa kaštieľa z roku 1619. Po postavení evanjelického kostola v Giraltovciach chodieval občasne evanjelický kňaz z Kračúnoviec vysluhovať služby Božie aj do Giraltoviec. Existuje dokonca správa, že v Giraltovciach už v roku 1666 pôsobil učiteľ menom Viliam Dancius.
Protireformácia a jej dopady
Dianie v druhej polovici sedemnásteho storočia a začiatkom osemnásteho je poznačené v spoločnosti vzájomným konfliktom reformácie a protireformácie so snahou o rekatolizáciu. Pre Budimír je vystihnuté užívaním kostola, ako je zaznamenané v rokoch 1721 a 1722 - v dobe Szuhayho ho používali evanjelici, potom ho zaujali katolíci, opäť nasledujúcich 14 rokov bol užívaní evanjelikmi, potom 9 rokov katolíci, na 8 rokov evanjelici a posledných 8 rokov ho prevzali katolíci. A to aj napriek tomu, že v obci bolo najviac evanjelikov.
Aj napriek rekatolizačným snahám sa nepodarilo vymazať evanjelické vyznanie z Budimíra a zo susediacich obcí. Svedčia o tom zápisy krstených či sobášených v rímskokatolíckych matrikách, kde sú mnohí uvádzaní ako luteráni. V Trenčianskych Stankovciach za protireformácie (2. polovica 17. storočia) zanikli tri evanjelické cirkevné zbory, pričom sa o to pričinil pán trenčianskeho hradu, gróf Juraj Illésházy.
Prečo došlo k protestantskej reformácii?
Evanjelici v Petržalke a Bratislave
Lutherovo učenie nachádzalo úrodnú pôdu najmä v oblastiach osídlených nemeckým obyvateľstvom. Aj dedina Petržalka bola toho dôkazom. Evanjelický cirkevný zbor tu bol založený v 17. storočí krátko po založení obce. V odbornej literatúre sa ako prvý evanjelický farár v Petržalke uvádza bratislavský farár Andrej Krištof Wider (september 1684 - 20. 7. 1690). K augsburskému vierovyznaniu sa časť obyvateľov Petržalky hlásila napriek tomu, že jej vlastníci Pálfiovci patrili k pevným pilierom protireformácie.
Územne Petržalka patrila do Bratislavskej stolice, preto sa stala fíliou bratislavského cirkevného zboru. Biskup Preddunajského dištriktu Fridrich Baltík v správe o vizitácii v roku 1901 uviedol, že po vydaní Tolerančného patentu v roku 1781 mohli petržalskí evanjelici, ktorí boli osídlení na pozemkoch katolíka grófa Pálfiho, slobodne hlásať evanjelium.
V Bratislavskom kraji bola Lutherova reformácia zasiahnutá až začiatkom 17. storočia. Charakterizovali ju búrlivé udalosti na pozadí osmanskej okupácie súvisiace so sériou šľachtických revolt proti katolíckym cisárom z rodu Habsburgovcov. Úspešná protireformácia vedená predovšetkým jezuitmi napokon evanjelikov v oblasti Prešporka zdecimovala, k čomu prispelo aj postupné vyhnanie Osmanov z Uhorska po porážke ich vojsk pri Viedni v roku 1683, a rímskokatolíci sa stali dominujúcou konfesiou.
Významné osobnosti evanjelickej cirkvi v 17. storočí
Medzi významné osobnosti evanjelickej cirkvi v 17. storočí patrili aj členovia rodu Faško, ktorých prvé zmienky siahajú do tohto obdobia. Juraj Faško (16. storočie) je prvým doteraz známym zástupcom rodu a prvým z učiteľskej vetvy. Matej Faško (Matthias Faschko) (17. storočie) bol senátorom v Brezne a v roku 1605 vydal v slovenčine svedectvo. Pavol Faško (17. storočie) bol bratom Eliáša, z učiteľskej vetvy, učiteľom a rektorom.
Ján Faško (17. storočie) bol zakladateľom zemianskej vetvy. V roku 1649 bol richtárom Brezna a v tom istom roku bol účastníkom delegácie vedenia Brezna za panovníkom s požiadavkou o povýšenie Brezna medzi slobodné kráľovské mestá, čo sa skutočne uskutočnilo v roku 1650. Možno práve pre toto získal Ján v roku 1651 nobilitačnú listinu cisára Ferdinanda III., ktorou bol spolu so svojimi tromi bratmi a potomkami povýšení za zásluhy na zemanov.
Jakub Faško (Faschko, Faskó) (nar. po 1600 v Brezne - zom. asi 1683 v Pezinku) bol evanjelickým farárom. Pochádzal zo zemianskej vetvy a bol bratom Jána. Študoval na nemeckých univerzitách a v roku 1646 bol konrektorom, v roku 1648 rektorom gymnázia v Bánovciach nad Bebravou a v roku 1654 evanjelickým farárom v Pezinku. Bol autorom niektorých dišpút, kde obhajoval filozoficko-teologické názory. Samuel Faško (nar. 1653 v Pezinku - zom. 1697 v Alsasku) bol synom Jakuba a zakladateľom nemeckej vetvy.
tags: #evanjelicky #senior #17 #storocie