Komplexný pohľad na život so sluchovým postihnutím: Výzvy, komunikácia a podpora

Sluchové postihnutie, často prehliadané a nepochopené, predstavuje pre jednotlivcov a ich rodiny jedinečné výzvy. „Je veľmi ťažké nepočuť a pritom žiť s ľuďmi, ktorí sa navzájom dorozumievajú zvukovým jazykom,“ povedala Strnadová (1995). Človek má pocit, ako by žil za sklom: môže sledovať, čo ostatní robia, ale nevie, prečo to robia a o čom spolu hovoria. Táto esej sa zameriava na komplexnosť života so sluchovým postihnutím, pričom čerpá z osobných skúseností, odborných poznatkov a umeleckých diel, aby priblížila realitu a potreby sluchovo postihnutých. Cieľom je zvýšiť povedomie, podporiť inklúziu a poukázať na silu a potenciál, ktorý sa skrýva v komunite nepočujúcich.

Charakteristika sluchového postihnutia

Sluchové postihnutie je úplná alebo čiastočná strata sluchu a obmedzená možnosť vnímania sluchových podnetov. Ide o poruchu sluchu - počutia, ktorá sa premieta do vývinu jedinca podľa stupňa a rozsahu straty sluchovej ostrosti a obdobia sluchového postihnutia. Sluchové postihnutie je charakteristické:

• zmenou kvality sluchového vnemu, ktorá sa za normálnych okolností nevyskytuje
• znížením ostrosti sluchu
• obmedzením príjmu akustických informácií

Nepočujúce dieťa vníma sluchom iba niektoré zvuky, prípadne žiadne. Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) radí sluchové postihnutie na druhé miesto z hľadiska závažnosti postihnutia.

Typy sluchových porúch

Porúch sluchu je niekoľko typov. Podľa toho, ktorá časť sluchového aparátu je postihnutá, ich môžeme zjednodušene rozdeliť na:

1. Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu.
2. Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu.
3. Kortikálne postihnutie sluchových funkcií: Vzniká porušením časti centrálnej nervovej sústavy (mozgovej kôry), ktorá sa zaoberá spracovaním zvukových podnetov.

Sluchové postihnutie môže byť vrodené alebo získané - o sluch sa dá prísť po celý život - či už pri úraze, pri rôznych ochoreniach alebo po zápaloch. Štatistiky však uvádzajú, že až 80% porúch sluchu je vrodených.

Stupne sluchového postihnutia

Svetová zdravotnícka organizácia WHO (1980) určila medzinárodnú škálu stupňov sluchových porúch:

Stupeň sluchovej poruchy závažne ovplyvňuje schopnosť jedinca osvojiť si hovorenú (verbálnu) reč a vzdelávať sa cestou verbálnej komunikácie, nie je však jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem stupňa rozhoduje typ sluchovej poruchy, funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu (rodina, včasná edukácia a pod.). Sluchovo ťažšie postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje.

Včasná diagnostika a intervencia

Ak k poruche sluchu dôjde ešte pred narodením alebo v období raného detstva pred nástupom reči, ide vždy o veľmi ťažké postihnutie. Jedná sa však o postihnutie kompenzovateľné, pretože ak dieťa dostane správnu liečbu, starostlivosť a pomôcky, obvykle aj pri úplnej strate sluchu má šancu počuť zvuky a naučiť sa komunikovať s okolím.

Pre dieťa s poruchou sluchu je najdôležitejšia včasná diagnostika. Poruchu je potrebné zachytiť čo najskôr, najlepšie ešte v období pred nástupom reči - teda do troch rokov veku dieťaťa. Rodičia by mali už pri najmenšom podozrení navštíviť odborného lekára - foniatra, ktorý dnes dokáže poruchu sluchu diagnostikovať aj vo veľmi ranom štádiu vývinu dieťaťa. Skríningové vyšetrenia sluchu sa dokonca u nás povinne vykonávajú pomocou špeciálnych prístrojov už v pôrodniciach, obvykle na tretí deň po narodení. Zodpovedný rodič si na dieťati rýchlo všimne, že niečo nie je v poriadku. Veľkým varovným signálom pre rodiča je najmä skutočnosť, ak dieťa po období prirodzeného džavotania prestane ďalej komunikovať a reagovať na rečové podnety z okolia, alebo ak na rečové, zvukové podnetky reaguje atypicky, alebo sa prestane rozvíjať jeho reč, dieťa nereaguje na svoje meno a pod.

Dieťa, ktoré má identifikovanú poruchu sluchu ešte pred nástupom reči, t.j. v tzv. prelingválnom veku, má najlepšie vyhliadky na odbornú pomoc a následné osvojenie si hovoreného jazyka a komunikácie. Prvá liečebná intervencia by mala ideálne nastať už v období okolo 6. mesiaca života. Tri roky je už hranica, kedy je dieťa schopné naučiť sa ešte plnohodnotne komunikovať. Čím skôr dôjde k sluchovej stimulácii dieťaťa, tým lepšie sú jeho vyhliadky. Veľmi dobré predpoklady na rozvoj reči má dieťa, ktorému je zavedený kochleárny implantát, alebo dostane dobre nastavené načúvacie prístroje a následne s ním pracuje klinický logopéd na rozvoji reči.

Komunikačné metódy

Sluchovo postihnutí sa pri komunikácii odlišujú od počujúcich predovšetkým pohybmi rúk a mimických svalov, taktiež ešte polohou hlavy a hornej časti trupu. Ľudia s vážnym sluchovým postihnutím používajú iný komunikačný systém ako väčšina, preto je ich dorozumievanie s ostatnými ľuďmi ťažké.

Artikulovaná (orálna) reč a odzeranie

Artikulovaná, orálna (ústna) reč využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Jej zvládnutie je veľmi ťažké, pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie, či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi ťažké, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho (slovného) vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu. Pre nepočujúcich (eventuálne osoby so zvyškami sluchu) je orálna reč v zásade nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ktorý sa učia preto, aby neboli v majoritnej spoločnosti tak veľmi izolovaní.

Percepcia (vnímanie) reči a jej porozumenie: Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny (očný) kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (= pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzenú sluchovú percepciu. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Táto skutočnosť ovplyvňuje postoj sluchovo postihnutého k orálnej komunikácii. Na problémy v porozumení aj na značnú náročnosť tejto činnosti reagujú podráždením. Napätie vyvolané námahou zvyšuje ako ich úzkosť, tak sklon k afektívnym výbuchom alebo k inej skratovej reakcii. Tieto prejavy sa interpretujú ako dôsledky nezvládnutej záťažovej situácie. Odzeranie je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy a za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky: niektoré znejú odlišne (p, m, p), aj keď ich kinéma (artikulačný pohybový vzorec) vyzerá rovnako, iné nemajú žiadny viditeľný artikulačný pohyb (ch), a preto ľahko dochádza k zámene. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odzeranie je možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odzeraním sa dá zachytiť maximálne 30% informácií. Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou.

Posunkový jazyk a iné metódy

Posunkový jazyk (posunková reč) je založený na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Okrem polôh a pohybov celej ruky sa uplatňujú hlavne rôzne zmeny polôh prstov. Posunkový jazyk je základným komunikačným prostriedkom nepočujúcich. Osvojovanie posunkovej reči je pre nepočujúceho nenáročné, otvára mu možnosť komunikovať prirodzeným spôsobom, komunikácia prestáva byť záťažou, stáva sa normálnym zdrojom informácií.

Ako každý jazykový systém má i posunkový jazyk lingvistickú úroveň svojich nositeľov. Zvyšovaním vzdelanostnej úrovne sluchovo postihnutých sa samozrejme rozvíja i posunkový jazyk. Cieľom vzdelaných sluchovo postihnutých je vytvoriť kodifikovaný posunkový jazyk. Nevýhodou je obmedzený počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú. Človek, ktorý by sa nedokázal dorozumieť inak, by bol do značnej miery komunikačne a informačne izolovaný. Žiaľ, tento fakt je stále pravdivý napriek tomu, že posunkový jazyk bol zákonmi našej republiky uznaný ako prostriedok dorozumievania sa a vzdelávania sluchovo postihnutých, takžeby mal byť zabezpečený dostatok tlmočníkov posunkovej reči.

Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé a nie len sluchovo postihnuté deti. Už vo veku kojencov sa deti snažia upútať pozornosť opakovaním určitých gest, ktoré môžu mať význam informácie. Posunkový jazyk sa sluchovo postihnuté deti obvykle učia neskôr, v kolektíve, hlavne ak nemajú rovnako postihnutých rodičov, ktorí by s nimi od začiatku ich života týmto spôsobom komunikovali.

Ďalšou formou komunikácie je posunkovaná alebo znakovaná slovenčina, ktorá je doslovným prekladom ústnej reči do posunkového jazyka. Vyjadruje pomocou znakov aj jednotlivé gramatické kategórie príslušného jazykového systému. Pre nepočujúceho, ktorý dobre nepozná daný jazyk, nemusí byť dostatočne zrozumiteľná, napriek tomu, že ju môže bez problémov vnímať. Prstová abeceda je založená na podobnom princípe. Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania. Za najvhodnejšiu je možné považovať variantu totálnej komunikácie, ktorá využíva všetky uvedené varianty, pri rešpektovaní možnosti a predpokladov každého sluchovo postihnutého jedinca.

Kompenzačné pomôcky a technológie

Sluchovo postihnutý jedinec ako prvú kompenzačnú pomôcku zo zdravotnej poisťovne dostáva načúvací prístroj na základe lekárskeho odporúčania lekára - foniatra. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na 1 prístroj na každé ucho. Prístroje sú rôzne, avšak ku každému je nutné dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku, aby nedochádzalo k spätnej väzbe, ktorá sa prejavuje pískaním prístroja, čo je nepríjemné nie len pre samotného sluchovo postihnutého, ale i pre jeho okolie. Načúvací prístroj nemá schopnosť ucha potláčať nepotrebné zvuky, zosilňuje všetky zvuky okolia, takže v hluku triedy, ulice a pod. je pre sluchovo postihnutého náročné počuť.

Modernejšou formou načúvacieho prístroja je kochleárny implantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou. Ide o operatívny zákrok, príjemca musí byť vhodný ako z medicínskeho, tak i psychologického hľadiska.

Ďalšie kompenzačné pomôcky (druhý načúvací prístroj, svetelné alebo vibračné signalizácie a pod.) a iné formy kompenzácie (napr. špeciálno-pedagogické poradenstvo) sú dôležité pre komplexnú starostlivosť.

Vzdelávanie sluchovo postihnutých

Sluchovo postihnutí jedinci vyžadujú komplexnú, t.j. lekársku, špeciálno-pedagogickú, sociálnu a technickú starostlivosť. Sluchovo postihnuté deti sa v súčasnosti vzdelávajú v materských, základných školách a učilištiach bežného typu alebo v školách pre nedoslýchavých a pre nepočujúcich. Komplexnú starostlivosť a v rámci nej špeciálnu výchovu je potrebné poskytnúť sluchovo postihnutým hneď od zistenia sluchového postihnutia, pretože raná výchova, od narodenia do troch rokov, je dôležitá pre rozvoj komunikačných zručností. Cieľom pedagogiky sluchovo postihnutých je sociálna integrácia.

Pedagogika sluchovo postihnutých

Pedagogika sluchovo postihnutých je špecifická oblasť špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zameriava na rozvoj osobnosti, výchovu a vzdelávanie osôb so sluchovým postihnutím. Jej cieľom je umožniť sluchovo postihnutým čo najplnohodnotnejšie zapojenie do vzdelávacieho, pracovného aj spoločenského života. Úzko súvisí s odborom foniatria, ktorý sa zaoberá poruchami sluchu, hlasu a reči z medicínskeho hľadiska. Prax pedagogiky sluchovo postihnutých sa zameriava predovšetkým na rozvoj komunikačných spôsobilostí, na rozvíjanie reči vo všetkých jej formách, t. j. orálnej, písanej, na rozvoj sluchovej pozornosti od útleho veku, ale aj psychických schopností a celej osobnosti sluchovo postihnutých osôb. Pedagogika sluchovo postihnutých má veľmi úzky vzťah k mnohým vedným disciplínam, ako sú všeobecná pedagogika, fonetika, logopédia, psychopédia, pedagogická audiológia, neurológia, pediatria, foniatria, patopsychológia, sociológia a pod.

Špecifiká vzdelávania

Dieťa so sluchovým postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole pre deti a žiakov s poruchami sluchu (tu má do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety)
• v špeciálnej triede pre žiakov s poruchami sluchu, zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
• v každej bežnej škole formou školskej integrácie, ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky

Špecifiká vzdelávania vo veľkej miere závisia od stupňa rozvoja reči žiaka a od toho, v akom veku a v akej miere mu bola poskytovaná adekvátna lekárska a špeciálnopedagogická starostlivosť, ako aj od jeho individuálnych dispozícií. Vo vzdelávaní týchto detí sa do popredia dostáva najmä tréning sluchového vnímania, pozornosti, rozvoj celkových komunikačných zručností. Väčšina žiakov má ťažkosť so zvládnutím slovenského jazyka a najprv sa musí naučiť komunikovať v slovenskom jazyku. Potom sa môže učiť aj cudzí jazyk - angličtina sa začína učiť z tohto dôvodu až vo 4. ročníku, druhý cudzí jazyk je voliteľný a jeho výuka závisí od individuálnych schopností žiaka. Nepočujúci žiak má právo na výchovu a vzdelávanie v posunkovej reči nepočujúcich.

Špecifické predmety

Vzdelávacia oblasť špeciálno-pedagogická podpora obsahuje u sluchovo postihnutých žiakov špecifické predmety, zaradené do dvoch základných skupín:

1. skupina predmetov:

• Komunikačné zručnosti (KZ) - nácvik komunikácie v bežných životných situáciách a interakciách všetkými dostupnými komunikačnými formami, rozvoj receptívnej, centrálnej a expresívnej zložky reči, rozširovanie pasívnej a aktívnej slovnej zásoby, zvyšovanie jazykových kompetencií
• Individuálna logopedická intervencia (ILI) - podpora rozvoja reči a jazykových schopností, ako základu pre rozvoj čítania a písania
• Slovenský posunkový jazyk - osvojenie základných pravidiel používania slovenského posunkového jazyka, rozvíjanie vyjadrovacích a dorozumievacích schopností

2. skupina predmetov:

• Dramatická výchova (vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, zameraná je najmä na rozvíjanie a formovanie osobnostných a sociálnych zručností s využitím prvkov a postupov dramatického umenia, je chápaná ako zážitkové učenie, učí vnímať život a dianie okolo seba, orientovať sa v ňom, je dôležitým prvkom socializácie)
• Rytmicko-pohybová výchova (vyučuje sa namiesto hudobnej výchovy, často sa využívajú prvky muzikoterapie)

Môže sa vyučovať predmet Sluchová výchova (využíva sa najmä u žiakov, ktorí si musia osvojiť nové sluchové vzory a stratégie počutia - napr. po operácii v školskom veku, po zavedení kochleárneho implantátu v školskom veku a pod.). Namiesto telesnej výchovy (TV) môžu mať žiaci so sluchovým postihnutím zdravotnú TV (ZTV) - ak je potrebná a ak je to doporučené lekárom.

Sociálna izolácia a identita nepočujúcich

Svet ticha: Viac ako len absencia zvuku. Sluchové postihnutie nie je len o absencii zvuku. Je to odlišný spôsob vnímania sveta, komunikácie a interakcie s okolím. Ako povedala Hellen Kellerová, hluchoslepá spisovateľka: "Slepota ma delí od vecí a hluchota od ľudí." Táto citácia výstižne ilustruje sociálnu izoláciu, ktorú môže hluchota spôsobiť. Žiaden ľudský vzťah nebýva bezproblémový a taktiež ani vzťah medzi sluchovo postihnutými a počujúcimi nie je výnimkou. Nepríjemná skúsenosť s jazykovou bariérou vedie nepočujúceho k snahe izolovať sa od počujúcich. Vytvárajú si voči počujúcim obranný či podozrievavý postoj.

Komunity nepočujúcich sa v anglicky hovoriacich krajinách začínajú písať s veľkým D (od slova deaf), u nás s veľkým N. Sú hrdí na to, že majú svoj posunkový jazyk, kultúru, zvyky a vzorce správania. Sú ako národ bez územia roztrúsený po svete. Pre nepočujúcich je oveľa jednoduchšie mať dieťa s rovnakým postihnutím. Je rovnaké ako oni, nemajú problém s jeho identitou ani s jeho hluchotou. Dokonca sa tomu tešia. To je v opačnom garde nepredstaviteľné. Keď sú obidvaja manželia nepočujúci, majú obmedzený prístup k vzdelaniu a k práci. Často bývajú nezamestnaní, chudobnejší a žijú v horších podmienkach.

Jeden pán povedal, že nepočujúci dokážu všetko. Myslím, že to je pravda. Nepočujúci sú veľmi úprimní a dobrosrdeční.

Umenie a kultúra v tichu

Nový týždeň na Litere bude patriť sluchu, jeho absencii a ľuďom žijúcim vo svete ticha. Možno je práve toto vhodná doba na zastavenie, aby sme stíchli aj my a len načúvali. A hovorili len vtedy, keď máme ozaj čo povedať. Aby sme si ticho v čoraz hlučnejšom svete chránili. Prostredníctvom príbehov, ktoré nepočuť, ale možno zdieľať…

Čítanie na pokračovanie bude tentoraz patriť románu Petra Krištúfka Dom hluchého. V programe sa objaví aj dramatizácia poviedky Martina Kukučína Tichá voda, rozhlasová hra Pavla Sobotu Hluchý priestor či verše Jozefa Urbana Hluchonemá hudba. Litera ponúkne aj pozoruhodný fíčer Ernesta Weidlera Ticho, ktorý patrí k vrcholom rozhlasovej umelecko-dokumentárnej tvorby.

Román Dom hluchého prevedie čitateľa dejinami Slovenska od tridsiatych po deväťdesiate roky v rozprávaní syna Adama, ktorý sa prišiel rozlúčiť s domom, od ktorého sa nikdy nevedel odpútať.

Fenoménu ticha venuje dynamická, ustavične akcelerujúca doba malú pozornosť. A pritom ide o jednu z najvzácnejších hodnôt, z ktorej ustavične ubúda. Neraz si tento fakt uvedomíme, až keď nám ostrovček ticha či akési stíšenie začne v hlučnom živote nástojčivo chýbať.

Téma mlyna sa u Kukučína objavuje veľmi často. Už od čias svojho detstva dobre poznal blízky jasenovský mlyn a mlynárovcov. Jasenovský mlynár Brna, veselý a srdečný, bol prototypom mlynára v Tichej vode. Reálie mlynárskeho života mal autor možnosť študovať zblízka a robil to veľmi precízne.

S teatrológom Olegom Dlouhým, mímom Milanom Sládkom, hercom a pedagógom Jozefom Rigom sa pozhovára o Divadle z krajiny ticha.

Potom nasledovala zbierka Hluchonemá hudba, ktorá už mala smutnejší, reflexívnejší podtón.

Ernest Weidler je autorom asi dvoch stoviek fíčrov a ten čo odznie v našom týždni, je rozhodne ich vrcholom. Nesie názov Ticho. Pokúsil sa v ňom zachytiť v rozhlase nezachytiteľné - sluchovo postihnutý manželský pár. Na pomoc si prizval ich počujúcu dcérku, ktorá tichúčko tlmočila rozhovory. Príbehu tzv. obyčajného človeka dal autor heroické rozmery porovnaním s údelom velikána hudby Ludwiga van Beethovena.

tags: #esej #sluchovo #postihnuty