Každé súdne konanie je spojené s určitými nákladmi. Okrem výdavkov štátu na súdny systém, nemalé finančné náklady súdneho konania, ako sú súdne poplatky a odmeny právnych zástupcov, znášajú samotné strany sporu. Právna úprava, podľa ktorej neúspešná strana sporu musí uhradiť úspešnej strane sporu náklady vynaložené za právne služby, má svoju logiku a vychádza zo zásady, že vedenie sporu alebo obhajoba skutočných práv v súdnom konaní nesmie byť strane, ktorá mala v spore úspech, na škodu.
Táto zásada však nie je absolútna. Náš právny poriadok počíta s tým, že nie vždy musí byť spravodlivé, aby neúspešná strana hradila všetky náklady úspešnej strane. V tomto kontexte je kľúčové ustanovenie § 257 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (CSP), ktoré predstavuje výnimku zo zásady zodpovednosti za výsledok a zodpovednosti za zavinenie. Možnosť súdu nepriznať úspešnej strane sporu nárok na náhradu trov konania za špecifických okolností nie je novinkou; rovnaké oprávnenie priznávalo súdom aj ustanovenie § 150 zákona č. 99/1963 Zb.
Výklad pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“
Zákonodarca v ustanovení § 257 CSP nevymenúva ani bližšie nešpecifikuje, aké prípady možno považovať za prípady osobitého zreteľa, ktoré oprávňujú súd nepriznať nárok na náhradu trov konania. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy dokonca neuvádza ani jediné kritérium, z ktorého by bolo možné pri interpretácii obsahu pojmu „dôvody hodné osobitného zreteľa“ vychádzať. Z tohto dôvodu je výklad a konkretizácia týchto dôvodov výlučnou úlohou súdov a súdnej praxe.
Súd skúma existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa z úradnej povinnosti. Aplikovať toto ustanovenie a moderovať výšku nároku na náhradu trov konania možno v akomkoľvek sporovom konaní, pretože okolnosti hodné osobitého zreteľa sa môžu vyskytnúť v rôznych typoch sporov. Moderovať možno dokonca aj nárok na náhradu trov zastaveného konania, čo potvrdil Ústavný súd SR vo svojej rozhodovacej činnosti (napr. nálezy sp. zn. III. ÚS 98/2018 alebo I. ÚS 153/2018).
Výrok rozhodnutia, ktorým súd neprizná nárok na náhradu trov konania, nemôže byť formulovaný spôsobom, ktorým sa skonštatuje, že „žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania“. Správna formulácia by mala znieť „stranám sa nárok na náhradu trov konania nepriznáva“ alebo „súd stranám nárok na náhradu trov konania nepriznáva“. Napriek doslovnému zneniu § 257 sa nepriznanie nároku na náhradu trov konania môže týkať všetkých trov alebo len ich časti (tzv. čiastočná moderácia).
Kritériá pre aplikáciu § 257 CSP
Každé rozhodnutie súdu, ktorým súd neprizná náhradu trov konania, musí byť výnimočné a prijaté na základe riadneho zváženia všetkých relevantných okolností konkrétneho prípadu a prísne reštriktívneho výkladu ustanovenia § 257 CSP. Dôvodová správa k zákonu č. 160/2015 Z. z. (Civilný sporový poriadok) potvrdzuje, že právna úprava ponecháva osobitné kritérium na nepriznanie náhrady trov konania podľa predchádzajúcich zásad. Obsah formulácie „dôvody hodné osobitného zreteľa“ je nutné vykladať najmä vo väzbe na zmysel a účel § 257 CSP.
Medzi najdôležitejšie kritériá patria:
- Súlad s dobrými mravmi: Test súladu prípadného rozhodnutia s dobrými mravmi prichádza do úvahy najmä vtedy, keď by priznanie nároku na náhradu trov konania úspešnej strane sporu zakladalo u tejto strany neprimeraný (nezaslúžený) prospech (napríklad, ak úspešná strana neuviedla skutočnosti a dôkazy už pri prvom úkone, hoci tak urobiť mohla). Z tohto dôvodu nemusia byť bez právneho významu ani okolnosti, ktoré viedli stranu sporu k uplatneniu nároku na súde a jej postoj v konaní.
- Sociálne dôvody: Hoci § 257 CSP nemá slúžiť ako nástroj sociálnej politiky, súd je povinný prihliadnuť aj na majetkové, sociálne, rodinné, osobné či iné pomery strán sporu. Ak súd u neúspešnej strany identifikuje napríklad obzvlášť nepriaznivú majetkovú situáciu (nízky príjem, vyživovacia povinnosť), je oprávnený aplikovať § 257 CSP. Dôležité je zohľadniť nielen sociálnu situáciu strany, ktorej má byť uložená povinnosť nahradiť trovy, ale aj sociálnu situáciu úspešnej strany sporu.
- Procesná situácia: Dôvodom hodným osobitného zreteľa môže byť aj špecifická procesná situácia, napríklad, ak žalovaný uplatní prvýkrát kompenzačnú námietku až v súdnom konaní, v dôsledku čoho súd žalobu zamietne. Taktiež, ak k zastaveniu konania dôjde v dôsledku smrti alebo zániku strany, kedy nemožno žiadnej strane pričítať zavinenie.
Judikatúra Ústavného súdu SR a prax
Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej rozhodovacej činnosti zdôrazňuje, že všeobecné súdy sú povinné rešpektovať vlastné predchádzajúce rozhodnutia, v ktorých posudzovali dôvody hodné osobitného zreteľa. Aj keď právne závery nemajú charakter precedensu, protichodné právne závery v analogických prípadoch neprispievajú k právnej istote a dôvere v spravodlivé súdne konanie.
Ústavný súd uviedol, že súd má poznať svoju vlastnú judikatúru a túto judikatúru musí zohľadniť bez ohľadu na to, či na ňu samotné strany sporu poukazujú (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 289/2017 z 21. novembra 2017). Existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa musí byť v rozhodnutí súdu riadne a presvedčivo odôvodnená. Nestačí všeobecný záver, ani odkaz na výpoveď strany sporu. Z odôvodnenia musí byť možné jednoznačne zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje zistenia.
Ako rýchlo čítať, rozumieť a zhrnúť právne prípady
Dôležitým aspektom je aj požiadavka spravodlivého procesu, ktorá sa vzťahuje na všetky druhy konania a rozhodovania súdu, vrátane konania o trovách konania. Súd musí vytvoriť priestor na to, aby účastníci konania mohli účinne uplatňovať svoje námietky a argumenty, ktoré sú spôsobilé ovplyvniť rozhodovanie súdu o trovách konania. Ak súd zvažuje uplatnenie svojho moderačného práva podľa § 257 CSP, musí umožniť protistrane, aby sa k tomu vyjadrila (napr. uznesenie NS SR, sp.zn. 6 M Cdo 5/2011 z 18. októbra 2011).
Príklady dôvodov hodných osobitného zreteľa z praxe:
| Dôvod | Popis |
|---|---|
| Hrubá chyba v ROEP | Chyba nezavinená stranami sporu (najpravo.sk • 2.2. 2020) |
| Nepriaznivá sociálna situácia | Nízky príjem žalovaných, ak sa aktívne bránili (uznesenie Ústavného súdu SR z 24. 10. 2019, sp. zn. IV. ÚS 67/2019) |
| Procesné pochybenia súdu | Formálny úspech v odvolacom konaní kvôli nedostatočnému odôvodneniu rozhodnutia súdu (Uznesenie Krajského súdu v Nitre, sp. zn. 8CoPr/3/2023) |
| Zastavenie konania smrťou/zánikom strany | Situácia, keď žiadnej strane nemožno pričítať zavinenie na zastavení konania. |
Konkrétny prípad sťažovateľa a aplikácia § 257 CSP
Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou domáhal vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie uznesením krajského súdu, ktorým bolo potvrdené rozhodnutie okresného súdu o náhrade trov konania v civilnom spore.
Sťažovateľ utrpel škodu na zdraví pri dopravnej nehode a domáhal sa náhrady škody od poisťovne. Poisťovňa však namietala zánik poistenia, čo viedlo sťažovateľa k rozšíreniu žaloby aj proti inému subjektu, ⬛⬛⬛⬛. Okresný súd rozsudkom zamietol žalobu proti ⬛⬛⬛⬛ a priznal jej náhradu trov konania v plnom rozsahu. Rozhodnutie o náhrade trov bolo odôvodnené plným procesným úspechom žalovanej a nepoužitie § 257 CSP tým, že sťažovateľ mohol už na začiatku konania navrhnúť predloženie dôkazov o trvaní poistenia.
Krajský súd potvrdil rozhodnutie okresného súdu, poukazujúc na výnimočnosť použitia § 257 CSP a konštatoval, že v prípade sťažovateľa neboli dané dôvody hodné osobitného zreteľa. Krajský súd uviedol, že určenie okruhu žalovaných je výlučne rozhodnutím žalobcu, ktorý nesie dôkazné bremeno vo vzťahu k pasívnej legitimácii. Sťažovateľ nenavrhol vykonanie žiadneho dokazovania potrebného na ustálenie pasívnej vecnej legitimácie pôvodne žalovanej poisťovne.
Súd nesúhlasil s argumentom sťažovateľa o absencii efektívnych procesných prostriedkov na zistenie pasívnej legitimácie. Konštatoval, že procesná opatrnosť sa nemôže prejavovať len podaním žaloby proti obom subjektom, ak je jasné, že nárok je daný len voči jednému. Sťažovateľ, zastúpený advokátom, nevyvinul žiadnu procesnú aktivitu smerom k odstráneniu sporu o pasívnej legitimácii, a to ani návrhom na vykonanie dôkazov, ani návrhom na vydanie medzitýmneho rozsudku.
Súdy zohľadnili aj charakter uplatneného nároku, no túto skutočnosť samotnú osebe nepovažovali za dostatočný dôvod na použitie § 257 CSP, čo je v súlade s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4MCdo/2/2008 z 25. februára 2009. Krajský súd taktiež nepovažoval za významné tvrdenia sťažovateľa o úlohe ⬛⬛⬛⬛ v poistnom systéme z hľadiska rozhodovania o náhrade trov konania.
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu vyplýva, že súdy zohľadnili všetky okolnosti a vyhodnocovali ich s dôrazom na argument sťažovateľa o nevyhnutnosti podania žaloby proti obom subjektom. Tento prístup, ktorý zohľadnil práva oboch sporových strán, viedol k záveru, že neexistujú dôvody na aplikáciu § 257 Civilného sporového poriadku.