Dôchodkový systém v období socializmu na Slovensku, ktoré bolo súčasťou Československa, bol výrazne odlišný od súčasného. Zatiaľ čo dnes sa systém dôchodkového zabezpečenia zmenil na systém dôchodkového poistenia, v minulosti platili iné pravidlá a podmienky, ktoré formovali životy ľudí po ukončení pracovnej kariéry. Dôležité je tiež porovnať životnú úroveň a dostupné tovary a služby, ktoré ovplyvňovali celkovú kvalitu života obyvateľov v porovnaní s dneškom.
Dôchodkový systém v ére socializmu
Dôchodky v socializme sa prideľovali podľa zákona č. 121/1975. Zásluhovosť zodpovedala dobe, v ktorej bol tento zákon účinný. Existovali tri kategórie zamestnancov s odlišnými podmienkami vzniku nároku na starobný dôchodok. V prvej kategórii boli zaradené zamestnania hlavne v odvetví baníctva, v druhej kategórii zamestnania v ťažkých pracovných podmienkach a v tretej kategórii ostatné.
Nárok na starobný dôchodok vznikal mužom zamestnaným najmenej 25 rokov po dosiahnutí dôchodkového veku 60 rokov. Ženy museli byť zamestnané 25 rokov a do dôchodku šli vo veku 53 až 57 rokov v závislosti od počtu vychovaných detí.
Výška dôchodku bola 50 percent z priemerného mesačného zárobku. Stráviť celý pracovný život u jedného zamestnávateľa bolo bežné, skôr bolo nezvyčajné meniť zamestnanie. Rozhodujúce obdobie na zisťovanie priemerného mesačného zárobku bolo obdobie posledných desať rokov pred dovŕšením dôchodkového veku a v nich sa zisťovali zárobky z najlepších piatich rokov. Maximálna výška starobného dôchodku bola 3 000 Sk.
Zmeny v dôchodkovom systéme po roku 1988
V roku 1988 bol prijatý zákon č. 100/1988 o sociálnom zabezpečení, ktorý bol účinný až do roku 2003. Po roku 1989 prešiel mnohými legislatívnymi úpravami, ale v zásade zachovával princípy toho pôvodného - v zásluhovosti či v podmienkach vzniku nároku na starobný dôchodok. Do výšky dôchodku sa započítavali príjmy do 10 000 Sk a maximálny vymeriavací základ bol 4 067 Sk. Z tejto sumy bol vymeraný dôchodok vo výške 50 %.
V roku 2003 bola podľa zákona maximálna výška starobného dôchodku 6 709 Sk. V tom istom roku bol prijatý zákon o sociálnom poistení. Od systému dôchodkového zabezpečenia sa prešlo k systému dôchodkového poistenia. Nárok dnes vzniká na základe obdobia poistenia, nie zamestnania. Výška dôchodku sa odvádza od zaplateného poistného z priemerného vymeriavacieho základu a nezávisí od pohlavia poistenca. V prechodnom období sa postupne zvyšuje dôchodkový vek žien o 9 mesiacov ročne a zároveň bol predĺžený dôchodkový vek zo 60 na 62 rokov.
Životná úroveň a demografický vývoj
Až do začiatku 90. rokov sme patrili v rámci vyspelejšej Európy medzi krajiny s vyššou pôrodnosťou. V druhej polovici 70. rokov prišli na svet deti nazývané aj Husákove - v tom čase sa zaviedli opatrenia na podporu rodín v podobe dostupného bývania či nenávratných mladomanželských pôžičiek. Pred rokom 1989 bol počet detí narodených mimo manželstva menej než desať percent. Typickou demografickou črtou bol nízky vek prvorodičiek - s priemerným vekom pri narodení prvého dieťaťa 21 až 22 rokov. Oproti západoeurópskym krajinám to bolo o päť až osem rokov skôr, čo bol naozaj významný rozdiel. Klasický model bol dve deti rýchlo za sebou a skorý návrat matky do zamestnania.
Po roku 1989 nastal dramatický prepad pôrodnosti. V roku 1990 sa podľa Sociologického ústavu SAV narodilo 80 000 detí, v roku 2002 to bolo len 50 841 detí a priemerný počet 2,1 dieťaťa na matku sa znížil na 1,19 dieťaťa. V roku 2003 sa dlhodobý pokles pôrodnosti zastavil, narodilo sa o 872 detí viac ako rok predtým. V roku 2004 bol tento trend ešte výraznejší, narodilo sa o 2 000 detí viac. Deväťdesiate roky priniesli aj zmenu v podiele detí narodených mimo manželstva. Pred desiatimi rokmi to bola už štvrtina všetkých detí a tento počet rastie. Prepad pôrodnosti z roku 2002 sa už nezopakoval, hoci v roku 2012 sa narodilo len 55 535 detí. Husákove deti - dnešní tridsiatnici - však ešte za zenitom rodičovstva nie sú. Priemerný vek prvorodičiek je dnes u nás taký ako pred novembrom 1989 v západnej Európe. Od roku 2012 sa už do štatistík nezaratúvajú deti narodené v zahraničí. Tých sa ročne rodí okolo 5 000. Na trvalý pobyt u nás podľa analýz rodičia neprihlásia ani 30 percent z nich.
ROK 1989, SAMETOVÁ REVOLUCE – NEZkreslená věda VII
Právo na prácu a nezamestnanosť
Právo na prácu a trestný čin príživníctva boli doménou socializmu. Pracovať museli všetci alebo mať aspoň v občianskom preukaze pečiatku od zamestnávateľa. Aj preto sa takmer okamžite po revolúcii prepúšťalo a mnoho ľudí sa muselo vyrovnať s úplne novým javom - nezamestnanosťou a mnohými negatívami, ktoré priniesla - chudobou, rozvojom závislostí či rozpadom rodín.
V roku 1990 bola priemerná veľkosť podniku v Česko-Slovensku stále približne 3 500 zamestnancov, už po reorganizácii. V súčasnosti je 99 % podnikov v EÚ s počtom zamestnancov menej ako 50. Došlo k postupnému vzniku podnikateľskej vrstvy. Už v roku 1992 bola nezamestnanosť na území Slovenskej republiky na úrovni 12 %. Hlavnou príčinou bol rozpad trhov RVHP, kam smerovala väčšina slovenskej produkcie. Nepriaznivý dosah zanechala aj nepripravená konverzia zbrojárskeho priemyslu. Postupným znižovaním počtu zamestnancov pre novú trhovú realitu nezamestnanosť narastala. V roku 1994 dosiahla hodnotu 14,6 %.
Ešte počas trvania federácie patrili k veľmi bolestivým zásahom rozsiahly útlm baníctva, zbrojárstva a ťažkého priemyslu. Kulminácia nezamestnanosti nastala v roku 2001, keď bolo nezamestnaných 19,2 % obyvateľov Slovenska. Od roku 2004 do roku 2008 nezamestnanosť klesala rýchlym tempom z úrovne 18,1 % takmer na polovicu, teda približne 9,6 percenta. Dôvodom poklesu bol značný ekonomický rast, následná kríza však nezamestnanosť opäť prudko zvýšila. Dnes je to zhruba 13,6 %. Samozrejme, s vysokými rozdielmi v rámci jednotlivých regiónov. Znižovaniu nezamestnanosti v hladových dolinách zatiaľ výrazne nepomáhajú budovanie priemyselných parkov ani dotácie z eurofondov.
Porovnanie cien a dostupnosti tovarov
Sociálnymi sieťami sa šíri príspevok, ktorý nepriamo poukazuje na údajne cenovo dostupnejší život za socializmu. Na sociálnych sieťach sa šíri príspevok, ktorý opisuje ceny rôznych položiek bežnej spotreby “za socializmu”, bez uvedenia bližšieho roku. Hovorí, že bola bezplatná zdravotná starostlivosť, zabezpečený príjem v dôchodkovom veku a dôstojná staroba, lacné ceny potravín, dopravy, služieb a energii. Obrázok vymenováva konkrétne ceny vybraných položiek v Kčs pred rokom 1989. Ako jednu z prvých položiek príspevok spomína plnotučné mlieko, ktoré podľa neho stálo za socializmu 1,80 Kčs za liter (cca 0,06 eura).
Podľa dostupných historických štatistík stál v roku 1989 jeden liter plnotučného mlieka 3,10 Kčs, a občan si tak za priemerný plat mohol dovoliť kúpiť 1014 litrov mlieka. Napríklad v roku 2018 to bolo až 1126 litrov. Pri drahších položkách je rozdiel v tom, koľko tovaru si v roku 1989 človek mohol za priemernú mzdu kúpiť v porovnaní s dneškom, ešte výraznejší. Napríklad 1 liter 95 oktánového benzínu stál 8 Kčs (cca 0,27 eura). Za priemernú mzdu v 1989 si však človek mohol kúpiť 392 litrov benzínu, v roku 2018 to bolo 745 litrov. Na škodovku musel v roku 1989 občan s priemerným platom zarábať 27 mesiacov, v roku 2018 na kúpu jednoduchého auta potreboval 11-mesačný plat. Autor sporného príspevku neuvádza, k akým rokom sa viažu uvedené sumy. V roku 1989 bola priemerná mzda 3142 Kčs, v roku 1981 dosahovala priemerná mzda 2800 Kčs, teda sumu, na ktorú sa autor odvoláva.
Dostupnosť tovarov a služieb
Príspevok zároveň opomína, že za socializmu bol na pultoch obchodov menší výber tovarov, a tiež, že mnoho aj základných tovarov bolo často nedostupných alebo sa na nich v porovnaní s dneškom dlho čakalo. Vtedajšiu životnú úroveň ilustruje, že napríklad rádioprijímačov bolo v Československu v roku 1983 len 27 na 100 obyvateľov, kým v Rakúsku mal rádio každý druhý občan.
Zdravotná starostlivosť
Príspevok ďalej hovorí o bezplatnej zdravotnej starostlivosti „až po akúkoľvek operáciu”. Podľa webu buraniemytov.sk návštevy lekárov sprevádzala vysoká miera korupcie, keďže plat lekára bol v 80. rokoch asi 1,5-násobkom priemernej mzdy. Príspevok rovnako opomína kvalitu tejto „bezplatnej“ zdravotnej starostlivosti. Počas socializmu poklesla na Slovensku stredná dĺžka života mužov zo 68 rokov v roku 1967 na 66 rokov v roku 1989. Ešte začiatkom 60. rokov bolo Slovensko v tomto ukazovateli pritom lepšie ako Rakúsko či Nemecko. Príčinou prepadu nebolo iba zdravotníctvo, ale aj zhoršujúca sa kvalita životného prostredia. Počas socializmu tiež lekárom často chýbala zdravotnícka technika, bežný spotrebný materiál, ale aj mnohé lieky.
Doprava a bývanie
Rovnako ako dnes, aj za socializmu dostávali dôchodcovia dávku od štátu. Podľa webu buraniemytov.sk si dôchodca s priemernou dávkou mohol pred piatimi rokmi dovoliť napríklad 3,6-násobne viac kurčiat ako v roku 1989. V roku 2023 predstavoval priemerný starobný dôchodok na Slovensku 643,70 eura. Príspevok ďalej uvádza, že za socializmu bola „na tú dobu” relatívne kvalitná a cenovo dostupná dopravná sieť. V roku 1988 malo Československo síce viac kilometrov železníc na počet obyvateľov ako Rakúsko (0,84 km na 1 obyvateľa vs. 0,76 km), no oveľa menej ich malo elektrifikovaných, teda na tú dobu moderných (29 percent tratí vs. 55,6 percenta tratí v Rakúsku). Ešte v roku 1989 nemali mestá ako Nitra a Bardejov žiadne diaľkové vlakové spojenia s ostatnými mestami. Koncom 60. rokov mali vlaky na svoju dobu nízku rýchlosť, priveľa meškaní a boli zastarané. K reálnemu skráteniu časov rádovo až o niekoľko desiatok minút došlo v dekáde po 1989, a to napríklad tým, že sa zvýšila priemerná cestovná rýchlosť a došlo aj k elektrifikácií niektorých kľúčových trás.
Výrazný rozdiel v porovnaní so západnými krajinami bol aj v prípade cestnej dopravy. Osobná letecká doprava bola pre väčšinu obyvateľov Československá finančne nedostupná, počet leteckých pasažierov preto u nás od roku 1970 buď klesal alebo stagnoval. V Rakúsku naopak rástol. Takmer pri všetkých tovaroch a službách musíme dnes pracovať kratšie, aby sme si ich mohli dovoliť, pri bývaní to však neplatí. Kým za socializmu sme na 1 meter štvorcový bytu museli pri vtedajších cenách bytov pracovať v priemere 5 dní, v roku 2021 to bolo 38 dní. Bytov bol však za socializmu nedostatok a ľudia na ne - podobne ako na autá - museli čakať aj roky. A aj keď prišli na rad, získavali len práva na trvalé užívanie bytov, nemohli si ich kúpiť. Podľa Realitnej únie SR občianska vybavenosť za socializmu v porovnaní s dneškom zaostávala. Príspevok úplne opomína obmedzenie kvality života ľudí, ktoré vyplývalo z neslobody totalitného režimu. Občan s priemerným platom si mohol za socializmu v porovnaní s dneškom kúpiť za svoju mzdu menší objem takmer všetkých tovarov - od základných potravín, cez oblečenie, elektrospotrebiče, plyn až po benzín. Navyše, mohol si ich kúpiť v menšej pestrosti a kvalite, ako majú možnosť obyvatelia Slovenska dnes.