Hudba je neoddeliteľnou súčasťou našich životov, spája generácie a prináša radosť. Táto článok prináša pohľad na rôznorodý svet hudobnej scény, od gospelových kapiel, ktoré šíria radosť a energiu, cez rockových veteránov oslavujúcich svoje jubileá, až po osobné spomienky na legendy slovenskej hudby.
Kapela Kéfas: 25 rokov gospelovej hudby a radosti
Ružomberská kapela Kéfas oslavuje 25 rokov na hudobnej scéne. Na konte má sedem albumov a množstvo koncertov. Neďaleko obchodných reťazcov na Rovni sa o skúšobňu delí s dychovou hudbou Supranka gospelová kapela Kéfas. Hudobníci najskôr hrávali ako sprievodná kapela ružomberského spevokolu Juventus, ktorý vznikol v roku 1991. „Prvýkrát sme koncertovali už ako gospelová kapela Kéfas na ružomberskom festivale Spievajme Pánovi.“ Názov vymyslela sestra jedného z členov, Andrea. Hudobné zoskupenie ako prvý prichýlil vtedajší ružomberský dekan Alojz Kostelanský na svojej fare. Prvý album Poklady vyšiel na magnetofónových kazetách po štyroch rokoch od vzniku kapely, ktorej začali pribúdať pozvania na vystúpenia. Začiatky boli finančne náročné, ale túžba hrať bola silnejšia.
Koncerty Kéfasu nie sú len o potlesku či rytmickom húpaní sa zo strany na stranu. „Hráme aj piesne, počas ktorých ľudia tancujú. Naše koncerty by mali byť o radosti, energii a zábave.“ Jednu z vianočných kolied s kapelou naspievala aj interpretka ľudových piesní Hana Hulejová. No na pódiu už vystupovali aj s ďalšími gospelovými kapelami ako Kapucíni, Heaven´s Shore či Credo. Kútnik priznáva, že živé vystúpenia boli kedysi častejšie. Muzikanti nasadli do auta a niekoľko hodín cestovali na východné Slovensko, aby odspievali hodinový koncert. Nasledovalo balenie aparatúry, nočný príchod domov a skoré ranné vstávanie do práce. „Vnímame sa ako rodina. Dnes sa už stretávame viac osobne, než ako kapela.“
Hoci ide o gospelovú, teda kresťanskú skupinu, na jej koncerty chodievajú aj neveriaci. Kapela ich svojou hudbou a textami nechce vystrašiť, ani im znechutiť vieru hneď v začiatkoch. Na občasnú prezývku „tí kresťania“ si už zvykli a vnímajú ju ako kompliment. Počas vystúpení ich nikdy nikto nevypískal. Provokácie však zažili počas koncertov pre KDH. „Politicky sa angažujeme, nie však v rámci kapely, ale pomimo nej. Máme svoje názory a presvedčenia.“
Zmeny v zostave a kreativita
Kapela Kéfas počas dlhoročnej kariéry vymenila takmer všetkých členov a dnes má česko-slovensko-anglické zázemie. Ján Janovic, ktorý hrá na klávesy, býva v Prahe a pracuje ako IT špecialista. Basgitarista Martin Šafek je Ružomberčan, no pracuje v Írsku, taktiež ako IT odborník. Bubeník Jozef Foltín býva v Dolnom Kubíne a gitarista Vladimír Klimek v Ružomberku. „To, že sa kapela obmieňala, spôsobilo, že stále sme mali motiváciu ísť ďalej. Každý do kapely niečo priniesol, je v nej kus jeho života a jeho tvorby,“ uvažuje Ľuboš Kútnik, ktorý ako jediný v kapele vydržal celé štvrťštoročie. Texty piesní väčšinou píše bývalá vokalistka Marcela Šimková, no občas prispeje aj Ľuboš Kútnik či Vladimír Klimek.
Keď kapela získavala svojich prvých fanúšikov, internet bol ešte v plienkach. Do širšieho povedomia sa dostávala najmä vďaka katolíckemu Rádiu Lumen, no potrebná bola aj vizuálna prezentácia. „Potom sme zistili, že videoklipy si dokážeme vyskladať aj sami. Výroba dobrého klipu je však finančne náročná.“ Poslucháči môžu piesne od kapely Kéfas zachytiť nielen v katolíckych, ale aj v regionálnych rádiách ako Rebeca, Liptov či Frontinus. „O pesničke Káva nám z komerčného rádia povedali, že by mohla byť pokojne hraná, no máme nálepku gospelová kapela.“
Úspech slovenských gospelových interpretov
Paradoxom je, že slovenská pesničkárka Sima Martausová prerazila aj vďaka výhre v súťaži Gospel talent. „Uspela i vďaka tomu, že sa jej chytil schopný manažér Jozef Šebo. Okrem nej je manažérom Jany Kirchnerovej či Petra Cmoríka. Jednoducho, vie vycítiť talent. Simona je výnimočný útvar. Je úprimná a uveriteľná a to, čo spieva, aj žije.“ Na Slovensku však nie je jediná. V kresťanských kapelách kedysi spievali a hrali viacerí známi speváci a muzikanti. Mária Čírová začínala v gospelovej kapele Trinity group, Mária Podhradská v Atlante, kapela Zuzany Smatanovej zase v Créde.
Nedávno kapela Kéfas vydala k 25. výročiu album Vianočný príbeh. „Počas 25 rokov sme sa naučili viac sa spoliehať na Božiu prozreteľnosť. Márne by boli naše namáhania bez nej. Vidíme, že úspech je len niečo čiastkové, nie je pre nás tým podstatným.“
Zdena Studenková a „Sladké mámení“ v novom šate
Najnovší online spot aktuálnej kampane na Kaufland Card je výnimočne bez Michala Hudáka, hlavnej kampaňovej tváre. Zahviezdila v ňom však ďalšia slovenská „star“, legenda medzi slovenskými herečkami - Zdena Studenková. Spot sa tak stáva prvým klipom k pesničke Sladké mámení. Jedinečný je aj v tom, že ju tentoraz nespieva Helena Vondráčková, ale samotná Zdena, navyše hudobný aranžmán je dielom uznávaného skladateľa a dirigenta Branislava Kostku. V duchu kampaňového claimu „S Kaufland Card je za hviezdu každý“ však Zdena nebola jediná, na koho padli svetlá reflektorov.
„Pani Studenková bola v kampani prítomná už od tendrovej prezentácie a sme radi, že do toho Kaufland išiel. „Sladké mámení je legendárna pesnička, ku ktorej sa ľudia pravidelne vracajú. Teraz vznikol nielen prvý klip, ale aj jedinečný aranžmán priamo v Zdeninom podaní.“ Klip však stvoril ešte jednu hviezdu - Danielu Gudabovú, ktorá Zdene sekundovala ako predavačka. „V spojitosti so zavedením vernostného programu sme chceli priniesť našim zákazníkom kampaň, ktorá ich osloví a zaujme a prinesie vždy niečo nové. Presne o tom je aj spot Hviezdne pokušenie.“ O jeho úspechu a úspechu súťaže svedčia aj pochvalné komentáre na sociálnych sieťach. Spot z dielne THIS IS LOCCO režíroval Pepe Ehrenberger a Joj Production.
Spomienky na Dušana Grúňa: Láska, hudba a odkaz
Mária Grúňová (77) prežila najťažší rok života po strate manžela Dušana Grúňa († 81). Boli spolu skoro 60 rokov a mali len jeden druhého. Radosť jej robí psík Maťko a dobré kamarátky, ktoré ju podporujú. Ten počiatočný žiaľ bol neskutočný a vyžadoval si aj lekársku pomoc. Mimoriadne ťažko to znáša aj preto, že im neboli dopriate deti. Dušan bol veľmi dobrý človek, férový, skromný. Miloval hudbu a Mária nežiarlila na jeho vášeň k muzike. Dušan dokázal celé hodiny sedieť pri počítači, počúvať muziku, prekladať texty, keď ho nejaká pieseň zaujala.
Keď mu začali slabnúť nohy a už nemohol vystupovať, postupne sa strácal. Ešte nahrával s Marekom Vozárom pieseň Ja vodku rád pijem, ale to poňho prišli chlapci, pomáhali mu nastúpiť do auta. Potrpel si na tom, aby bol pekne oblečený a naozaj urobili krásny posledný videoklip. Hudbu miloval ako hudbu, Máriu ako manželku. Nemal problém odviezť ju, kam chcela. Trpezlivo čakal v aute alebo v cukrárni a nikdy nemal žiadne reči, že bola dlho. „Žialim stále, aj keď už to nie je také hrozné ako na začiatku, každý týždeň mu idem zapáliť sviečky na hrob, nevynechala som ani jeden. Keď tam svieti sviečka, mám taký dobrý pocit, že tam nie je sám, ale predsa má kúsok tepla odo mňa.“
Posledné chvíle a veľkorysé gesto
Keď Dušana sanitka odviezla do nemocnice, Mária verila, že sa ešte vráti. Bola tam každý deň, aj keď bol v umelom spánku, rozprávala sa s ním. „Som presvedčená, že cítil, že som tam a možno mi aj rozumel.“ Raz mu zodvihla viečko, aby videla, aké má oko, potom mu ho privrela. A Duško to oko po chvíli na moment pootvoril, to Máriu utvrdilo, že vníma. Vždy ho hladkala, vybozkávala a starostlivosť na Kramároch bola prvotriedna. Varovali ju, že jeho stav je kritický, ale človek stále verí, že sa z toho dostane. Jedenásť dní za ním chodila a v posledný deň, v nedeľu, bola unavená, zvažovala, že tam nepôjde. Potom sa predsa len pozviechala a šla. V pondelok ráno o piatej hodine a piatej minúte jej zavolali, že zomrel.
Predtým ako sa vybral na onen svet, urobil krásne gesto, o ktorom sa doteraz nehovorilo. Duškovou srdcovou záležitosťou bola obec Jesenské, kde žili takmer všetci jeho príbuzní. „Je to malá dedinka v okrese Levice, má okolo 50 obyvateľov a rozlohu asi 4 kilometre štvorcové. Keď sme vošli do hociktorého domu, boli sme u rodiny.“ Dušan tam chodil na prázdniny, miloval tú dedinku, a Mária si ju zamilovala tiež. Pravidelne sa tam konali rodinné stretnutia. V dedinke nie je ani obchod, ale napriek tomu je to čarovné miestečko s malým kostolom. Ten chátral, rozpadal sa. Raz volal vzdialenejšiemu bratrancovi Milošovi Grúňovi a ten bol práve na streche kostola, zakrýval plachtou strechu, lebo pršalo. Dušan sa bez váhania spýtal: Koľko potrebujete? Miloš to prerátal, zohnal robotníkov, urobili to, obnovili a Dušan to zaplatil. Bratranec len skonštatoval - Duško, teba mi zoslal samotný anjel z neba. „Neviem konkrétnu sumu, ale bolo to niekoľko desiatok tisíc eur.“
Život po strate a plány do budúcnosti
Mária Grúňová priznáva, že čas zahojí rany, ale bolesť za stratou najbližšieho človeka je stále prítomná. „Je to lepšie než pred rokom, ale aj teraz je náš rozhovor prerušovaný plačom.“ Keď príde domov z prechádzky, kde ju vždy čakal, spomenie si naňho. Lenže Dušan ju tam nečaká, príde do tmy a prázdna. Na okne obývačky jej zvonka svieti sviečka za neho, ale to sa už nedá nič robiť. O manžela sa príkladne starala celý život, naozaj sa mohol venovať hudbe. Vždy mal vyžehlené košele, zabalené jedlo na cestu, doma poriadok, a keď sa dalo, aj ho sprevádzala na cestách. Dušan bol veľmi šikovný, pri stavbe a prerábaní domu nielen zabezpečil materiál, ale robil zarovno robotníkmi. Neštítil sa žiadnej roboty, hoci je pravda, že v kuchyni si ani jedlo nezohrial, čakal, kedy mu ho naservíruje. Bol jedináčik, starala sa o neho mama a potom Mária, tak si ho naučili. „Keby ostal sám, asi by sa oňho musel postarať niekto z rodiny alebo naša rodinná kamarátka, alebo by skončil niekde v domove pre seniorov.“
V poslednom čase mal naozaj veľké zdravotné problémy, bol apatický a smutný. „Asi tam hore niekto vie, čo robí a prečo to robí, a zariadil to tak, ako to je.“ Raz prišla domov z prechádzky, všade tma, ticho, tak preplašená kričala - Duško, Duško a on potichu z obývačky, že - tu som! „Hovorím, prečo nesvietiš, nepozeráš televízor a on, že nebaví ma nič.“
Ich vzťahom neotriasol ani škandál okolo Dušanovej údajnej nemanželskej dcéry Renáty (60). Mária si ho brala za manžela s tým, že malá bola na svete. „Mala dva roky a aj moja mama mi hovorila, je to jeho dcéra, keď ľúbiš jeho, musíš ľúbiť aj ju.“ Duško od začiatku tvrdil a bol presvedčený, že to nie je jeho dcéra, že to na neho našili. Celý jej život bol zvláštny. Keď mala 6 mesiacov, mama ju priviezla do Košíc, nechala ju u Dušanových rodičov so slovami, že toto je vaša vnučka, starajte sa. Zobrala si ju až o niekoľko rokov, keď jej priateľ povedal, že z toho, že ju budú mať doma, môžu len vyťažiť, lebo Duško bol už populárny spevák a dostávala naozaj poriadne alimenty. Zrejme jej mama povedala, že to nie je jej otec, lebo keď chceli robiť testy DNA, poslala ich do čierneho pekla. Rovnako sa na tri výzvy nedostavila na dedičské konanie, tiež len potvrdila to, čo Duško stále hovoril. „Neverím, že keby bol jeho dcéra, že by si neprišla po majetok.“ Vtedy sa testy nedali robiť a hlavne Duško chodil do zahraničia, keby mal záznam, že sa súdi a vláči po policajtoch, nepustili by ho. „Myslím, že všetko je vybavené, konečne bude aj očistené Dušanovo meno a pravda vyšla najavo.“ Raz jej mama volala, lebo dcéra bola chorá a potrebovala vybaviť lekára. Vtedy sa jej Mária opýtala, či toho Duška naozaj ľúbila a ona jej vtedy povedala - to vieš, končiaci inžinier a začínajúci spevák bola dobrá partia. O láske ani slovo.
Láska pomohla Márii prekonať ťažké životné situácie. „Keď ľúbiš, všetko zvládneš.“ Renátu mala rada, keď bola v nemocnici, nosila jej tam obedy, lebo nechcela jesť nemocničnú stravu, a to mala 15 rokov. Keď bola s Duškom v zahraničí, nakúpila jej oblečenie. Potom sa prišlo na to, že spávala so svojím otčimom, on šiel do väzenia, ona do polepšovne a tam niekde sa prerušili aj kontakty. Keď vidí Dušana v televízii, teší sa, že ho vidí, že sa vysielajú jeho klipy a piesne a stále má pocit, že sa na ňu pozerá, hoci vie, že pozerá do kamery. „Niekedy si poplačem, inokedy spomínam, ako som s ním bola na nakrúcaní.“ Teší sa aj z toho, že niektorí speváci prespievavajú jeho piesne. „Samozrejme, je dobre, že pesnička žije, nech sa ľudia bavia, tancujú, spievajú.“ Dušana prezývali slovenský Sinatra a právom.
V médiách sa posledný rok prepiera práve dedičstvo, vychádzajú občas nepravdivé informácie, že všetko „zhrabla“ Mária. „Hovoria to mne, lenže celý život sme prežili spolu a majetok sme nadobudli spolu ako manželia. Takže nikomu nedarujem jeho majetok, ale náš spoločný majetok.“ V Nemecku alebo v Rakúsku jedli konzervy, šetrili, nechodili do drahých reštaurácií, nekupovala si zlaté retiazky či značkové kabelky, ale naozaj sa snažili ušetriť, kde sa dalo. Keď sa stavalo, varila, nosila pivo, po robote upratovala, nesedela so založenými rukami. „Všetko, čo máme, máme spoločné a z Nemecka nemal žiaden dôchodok, pretože keď tam končili, vyplatili ich jednorazovo.“ Duško hneď investoval do bytu, ktorý dodnes prenajíma, lebo si nevie predstaviť, ako by žila len z dôchodku. „Zaujímavé je, že mi nik nezavolá, neopýta sa a len sa píše, aké máme majetky.“ Nie sú chudobní, to je pravda, ale Duško celý život pracoval, Mária taktiež vonku brigádovala ako čašníčka, starala sa o domácnosť a naozaj žili skromne. Na sklonku života si kúpili vysnívané auto, na ktorom párkrát boli v zahraničí. Inak k tomu rozdávaniu majetkov - na tento krásny veľký dom, ktorý vlastnoručne staval aj Duško a kde nechal veľa roboty a potu, má vytipovaného človeka, ktorý by tu zriadil Hudobnú školu Dušana Grúňa. „Bola by to pekná pocta a pamiatka Duškovi a jeho milovanej hudbe.“ Vie si predstaviť, že by tu bola zriadená pamätná izba s hudobnými nástrojmi, na ktorých hrával, boli by tu vystavené platne, CD albumy, fotografie, nejaké oblečenie a podobné artefakty jeho života. Na otázku, či si vie predstaviť, že by sa po jej boku objavil nový muž, s úsmevom odpovedá: „Kurizovať mi môže ktokoľvek, ale určite už nechcem nikoho. Moje srdiečko patrilo celý život Duškovi a už to tak ostane. Možno keby som bola mladšia, neviem, ale ja už si tu spokojne dožijem sama.“ Má rodinu, kamarátky, chodí denne na prechádzky po Kolibe so psíkom a žije spokojne.
Kapela Chinaski: Tridsať rokov na scéne a nová energia
Kapela Chinaski oslavuje tridsať rokov na scéne. Vlani si strčili do vrecka strieborného Slávika, k jubileu vydali nový album a onedlho prídu koncertovať na Slovensko. Hovoria si „československá kapela“, lebo niektorí sa narodili ešte v Československu. Basgitarista Tomi Okres je Košičan, mladá krv za klavírom Jan Steinsdörfer a Lukáš Pavlík za bicími vdýchli kapele novú energiu. Tridsať rokov na scéne oslávia aj koncertami na Slovensku.
Tridsiatka je už zrelý vek, aj keď v súčasnom zložení hrajú iba sedem rokov. Michal Malátný: „Troška sme sa naučili hrať a skladať pesničky, kapelou prešlo dosť ľudí. Boli aj horšie momenty, ale väčšinou to bolo príjemné a milé a určite zaujímavé. Tých tridsať rokov sme sa neflákali. Teraz máme sedem rokov novú zostavu a takto dobre nám to spolu nikdy nehralo. Som šťastný, že tú tridsiatku oslavujeme v plnej sile, nie je to žiadna nostalgia a spomínanie na to, čo bolo kedysi.“
Nové pesničky a koncerty
Čo budú diváci na koncertoch počuť? Budú to staršie hity alebo nové skladby? Michal Malátný: „Na albume s názvom 30 sú naše staršie pesničky v novom kabáte, dali sme im novú šťavu, pretože v novej zostave hráme inak a myslím, že lepšie. A sú tam aj tri nové pesničky. Playlist vychádza z toho, čo sme hrali v O2 aréne, koncert bude trvať dve hodiny a mali by si prísť na svoje všetci.“
V jednom rozhovore povedali, že hrať v kapele v novom zložení je ako mať „novú holku“, keď prežívate spolu radosť. Tomi Okres: „Je to stále veľká radosť a najradšej máme živé koncerty.“ Lukáš Pavlík: „Veľmi nás to spolu baví a všetku energiu, ktorou nás nabijú fanúšikovia, zažívame spoločne.“ Michal Malátný: „Chlapci, ktorí sú o niečo mladší, vliali kapele do žíl novú krv.“ Najnovší klip kapely Chinaski k piesni Slyším tvoje kroky. Michal Malátný: „Je to klip k našej najnovšej pesničke Slyším tvé kroky a s nápadom natočiť to s nami ako s neandertálcami v jaskyni prišiel slávny režisér Václav Marhoul, pretože láska je večná a je tu od počiatku ľudstva.“
Kapela má meno podľa literárnej postavy. Michal Malátný: „Slová sú veľmi dôležité, myslím, že nás ľudia majú radi práve preto, že si môžu s nami zaspievať. Mnohí mi hovoria, že keď sa ocitnú v nejakej situácii, objaví sa im v mysli náš text. Všetky texty, ktoré píšem, sú odkukané zo skutočnosti, z konkrétnych zážitkov. Dúfam, že nám pán spisovateľ Bukowski nemá za zlé, že sme si požičali meno jeho postavy Henryho Chinaskiho, tiež sme viedli taký bohatiersky život ako on. Vtedy sa kapela volala Starý hadry a s tým názvom by sme asi dieru do sveta neurobili, a tak hoci hráme výhradne české pesničky, máme anglický názov.“
Na otázku, čo sa zmenilo odvtedy, čo v mladosti viedli „bohatiersky život“, Michal Malátný odpovedá: „Základný pocit je rovnaký, ako keď som mal sedemnásť rokov. Som šťastný, že sa môžem venovať hudbe, lebo pre mňa je to najkrajšie povolanie na svete. Hoci som samouk, nemám hudobné vzdelanie a nepoznám noty, aj po tridsiatich rokoch ma to stále baví, stále píšeme nové pesničky, cestujeme aj po svete, o týždeň ideme do Londýna, ťažko vám to zovšednie. V Čechách sú veľké kapely, ktoré hrajú za rok päť veľkých koncertov - nás by to nebavilo. My sme ich vlani hrali sedemdesiat a nezáleží na tom, či je to malý alebo veľký koncert.“
Michal Malátný: „Po koncerte je človek taký rozbehnutý, že je ťažké rýchlo zabrzdiť. Môžete „brzdiť“ v bare, ale oveľa lepšie je brzdiť v šatni pri gitarách. Hráme si aj cudzie pesničky, hoci Olympic alebo Lucie, a popri tom, len tak zo zábavy, vznikajú naše nové skladby. Najnovšiu Slyším tvoje kroky sme skladali s Tomim v šatniach po koncertoch dva alebo tri roky, kým rozkvitla a dozrela a mohli sme ju nahrať.“
Česko-slovenské spojenie a spolupráce
Michal Malátný: „Ale viacerí sme sa narodili v Československu, máme spoločnú históriu a stále si rozumieme, patríme k sebe! Pre mňa bolo rozdelenie Československa celkom zbytočné. Našu kapelu vždy predstavujem ako československý vokálno-inštrumentálny súbor a na Slovensko jazdíme veľmi radi.“ Tomi Okres: „Bude to Ivanka Regešová, vynikajúca speváčka, s ktorou sme vystupovali na Česko-Slovenskom plese.“ Lukáš Pavlík: „Je to príjemné spestrenie.“ Michal Malátný: „Máme slabosť pre slovenské speváčky. Mali sme pesničku s Katarínou Knechtovou aj so Zuzanou Smatanovou, obe sú to autorky, píšu si pesničky samy a je z nich cítiť autenticitu. Ešte by som si rád zaspieval s Janou Kirchner, dúfam, že sa niekedy stretneme… V Čechách je podľa mňa jediná speváčka, ktorá vie, o čom spieva, Lenka Dusilová.“
Úspechy a tvorivý proces
Fanúšikovia ich majú radi, ale obstoja aj v oficiálnych hudobných anketách. Michal Malátný: „Ja si najviac cením Zlatého slávika, pretože tam posielajú hlasy poslucháči. Vlani sme vyhrali strieborného slávika, nestáli sme na tej „bedni“ už sedem-osem rokov. Mal som pocit, že na tom až tak nezáleží, ale vtedy som bol šťastný, pretože je to potvrdenie, že zmena v kapele bola správna. Keď nás ľudia poslali na druhé miesto, je to v kapele tak, ako to má byť. Mrzí ma, že som fanúšikom poriadne nepoďakoval, že nám dali takú odmenu, nebol som na to pripravený.“ Cenu Anděl udeľuje odborná verejnosť, ľudia z hudobného priemyslu a novinári.
V kapele tvoria všetci? Tomi Okres: „Nemusíme, ale chceme. Aj taká malá súťaživosť, ukázať kolegom, že viem prísť s dobrým nápadom, je prínosná. Michal napíše texty a pošle nám ich všetkým, niekedy každý zhudobní iný, ale niekedy sa dvaja autori hudby stretnú, potom si vyberie buď Michal, alebo vyberieme my všetci to lepšie.“ Lukáš Pavlík: „Tvoríme všetci, každý prinesie svoje veci a spolu z nich vyberáme. Nejde ani tak o to, či sa to vydarí, alebo nie, ale že sa človek udržiava a postupne sa zlepšuje. Môžete priniesť aj päť pesničiek, ktoré nie sú dobré, a šiesta je výborná.“ Michal Malátný: „Najlepší výsledok spoločnej tvorby je, že pesničky sú potom pestré. Keď to robí jeden človek, pesničky sa na seba podobajú. Náš producent Radim Hladík hovorí, že každý skladá jednu pieseň celý život stále dookola. Nás je v kapele päť a každý je autorsky činný, každý vloží svoje vlastné hudobné cítenie.“ Tomi Okres: „Každý muzikant sa vyvíja. Napríklad mňa až neskôr začalo baviť skladať pesničky, predtým som tú potrebu nemal.“ Lukáš Pavlík: „Ja tiež počúvam muziku podľa nálady, niekedy niečo mierumilovné a inokedy „poriadnu nakladačku“. Pokojne od mantinelu k mantinelu, lebo muzika je dobrá cez harmóniu a melódiu a nezáleží, v akom je štýle, v akom obsadení nástrojov.“ Michal Malátný: „Rád spoznávam iné žánre, ale navždy mám v sebe AC/DC, trojakordové pesničky, čo sa začínajú v A dur a hrajú sa jedným prstom. Môj hudobný vkus sa zase až tak nemení, ale zaujímajú ma nové veci.“
Vydali nový album, odohrali dva veľké koncerty v Čechách a čaká ich slovenské turné. Michal Malátný: „Takže ešte niečo viac? Celý rok sa nesie v duchu osláv, ale chystáme ešte jednu výnimočnú vec: budeme koncertovať so Symfonickým orchestrom Českého rozhlasu (SOČR). Vybrali sme dvadsať pesničiek, ktorým by orchester svedčal - nie tak, že kapela hrá to, čo vždy, a k tomu sa pridajú sláčiky, ale náš pianista Jan Steinsdörfer je skvelý aranžér a naše pesničky napíše pre „symfoňák“ parádne. Kapela tam niekedy znieť nebude, niekedy bude hrať niečo trocha iného. Bude to vybočenie z našich bežných koľají a na to sa veľmi teším. Ak sa to vydarí, možno to vydáme na platni a možno si dáme aj spoločné koncerty.“
tags: #dochodcovia #spievaju #a #tancuju #klip