Mentálne postihnutie je komplexná problematika, ktorá si vyžaduje citlivý a informovaný prístup. V minulosti sa používali rôzne pojmy, ktoré mali dehonestujúci a stigmatizujúci charakter. Cieľom tohto článku je poskytnúť ucelený pohľad na mentálne postihnutie u detí, vrátane jeho príčin, prejavov a možností podpory.
Definícia a charakteristika mentálneho postihnutia
Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ).
Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov "mens" (myseľ, rozum) a "retardatió" (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu.
Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, charakterizovaný narušením schopností prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie.
Podľa Thorovej je mentálne postihnutie vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami sa myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa.
Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definovala v roku 2002 mentálne postihnutie ako neschopnosť (nedostatočnosť) charakterizovanú signifikantnými obmedzeniami v intelektovom funkcionovaní a adaptívnom správaní. Obmedzenia sa týkajú hlavne adaptívnych schopností z oblasti pojmovej, praktickej a sociálnej inteligencie. AAMR identifikuje tri typy inteligencie: pojmovú, praktickú a sociálnu. Pojmová inteligencia sa určuje cez IQ testy. Praktická inteligencia je definovaná ako schopnosť udržiavať a podporovať seba ako nezávislú osobu riadiacu bežné aktivity každodenného života.
Intelektuálna porucha je charakterizovaná obmedzenými schopnosťami jedinca v oblasti intelektuálnych funkcií, ako sú schopnosť učiť sa, riešiť problémy, prispôsobovať sa novým situáciám a komunikovať s inými ľuďmi. Táto porucha sa zvyčajne diagnostikuje ešte v detstve a má rôzne príčiny, vrátane genetických faktorov, komplikácií počas tehotenstva a pôrodu, infekcií alebo traumatických udalostí. Každý jedinec s intelektuálnou poruchou je jedinečný a rozsah jeho schopností a potrieb je veľmi rôznorodý.
Výskyt intelektuálnej poruchy
Celosvetovým priemerom sa odhaduje, že približne 1 až 3 percentá populácie trpia nejakou formou intelektuálnej poruchy. Tieto odhady sú ovplyvnené rôznymi faktormi, vrátane kritérií používaných na stanovenie diagnózy a špecifík danej kultúry.
Stupne mentálnej retardácie
Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Stupne mentálnej retardácie sa určujú na základe IQ testov a prejavujú sa rôznymi charakteristikami. Je dôležité si uvedomiť, že každý človek je individuálny a miera podpory, ktorú potrebuje, sa môže líšiť bez ohľadu na stupeň postihnutia.
Ľahká Mentálna Retardácia (IQ 69 - 50)
Predstavuje najľahší stupeň mentálnej retardácie. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálny rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov.
Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí.
Faktory ovplyvňujúce duševné zdravie detí
U detí, ktoré zažili traumatické udalosti, je väčšia pravdepodobnosť vzniku problémov duševného zdravia. Ak sa v rodine vyskytnú psychické ochorenia, je väčšia pravdepodobnosť, že bude duševné zdravie trápiť aj deti, ktoré v tejto rodine vyrastajú. Vzdelávacie prostredie hrá významnú úlohu v živote dieťaťa. Stabilné a podporné rodinné prostredie je kľúčom k zdravému duševnému vývoju detí. Kvalita vzťahov s rovesníkmi a učiteľmi má veľký vplyv na sebavedomie a sociálne zručnosti detí. Deti s dobrým duševným zdravím majú lepšiu schopnosť zvládať stres, prekonávať prekážky a rozvíjať pozitívny obraz o sebe.
Prejavy porúch duševného zdravia u detí
Poruchy duševného zdravia u detí sa môžu prejavovať rôznymi spôsobmi, ktoré môžu byť fyzické, emocionálne alebo behaviorálne. Výrazné zmeny v spánkových vzorcoch (napr. spanie viac alebo menej ako zvyčajne) alebo stravovacích návykoch môžu byť varovným signálom. Bolesti hlavy, nevoľnosť a bolesti brucha môžu byť znakom psychosomatických porúch.
Emocionálne zmeny, ktoré sú intenzívnejšie ako zvyčajne, môžu byť prvým náznakom problému. Ak je dieťa zvyčajne veselé a zrazu sa stane podráždeným, je to dôvod na obavy. Dlhotrvajúci smútok, úzkosť alebo depresívne prejavy, strata záujmu o aktivity, ktoré dieťa predtým zbožňovalo, izolácia, nechcenie vstať z postele alebo ignorovanie kamarátov a blízkych sú signály, že môže ísť o depresívnu poruchu. Prejavy PTSD zahŕňajú výraznú emocionálnu úzkosť, nočné mory, rušivé správanie a úzkostné spomienky. Bipolárna afektívna porucha (BAP) sa kedysi nazývala maniodepresívna psychóza. Je biologicky podmienená psychická porucha, ktorá neraz vzniká už v detstve alebo v období dospievania. Tento stav charakterizujú výrazné výkyvy nálady, myslenia, telesnej a psychickej aktivity a správania. V typickom prípade sa striedajú obdobia poruchy nálady - depresia a mánia. Depresívna fáza trvá zvyčajne najmenej 2 týždne, manická fáza najmenej týždeň. Počas manickej fázy je osoba s BAP euforická, expanzívna alebo podráždená, čo nie je pre ňu typické v bežnom stave.
Behaviorálne prejavy zahŕňajú extrémnu agresivitu (opakované ubližovanie ostatným, či už fyzicky alebo slovne), hyperaktivitu a nepozornosť (dieťa sa nedokáže sústrediť na ľahké úlohy, neustále je v pohybe), sociálnu izoláciu (vyhýbanie sa kontaktu s rovesníkmi a rodinou) a impulzívne správanie (dieťa koná bez premyslenia, čo často vedie k problémom). Poruchy príjmu potravy, ako sú bulímia nervosa, anorexia a prejedanie sa, sú sprevádzané mnohými problémami, a to nielen emočnými či sociálnou dysfunkciou, ale veľmi často aj vážnymi telesnými ťažkosťami - stratou menštruácie, celkovou slabosťou, odpadávaním, vypadávaním vlasov, zubov, rednutím kostí s následkom častých zlomenín až rozvratom metabolizmu. V poslednom období, najmä od covidu, vrástol u detí výskyt obsedantno-kompulzívnej poruchy (OCD). Prejavuje sa opakujúcimi sa, vtieravými myšlienkami (obsesiami) a nutkavým správaním (kompulziami), ktoré dieťa pociťuje ako nevyhnutné vykonať.
Ako rozpoznať príznaky duševnej choroby u detí
Varovné signály, ktoré by ste nemali ignorovať
Každé dieťa niekedy prejavuje vzdor. Niektoré prejavy však môžu signalizovať potrebu odborného zásahu. Ak si všimnete, že zmenené emócie a správanie vášho dieťa trvajú týždne alebo dlhšie a narúšajú jeho bežný život v škole a doma, mali by ste zvážiť konzultáciu s odborníkom na duševné zdravie. Problém zvyčajne nastáva vtedy, keď zmena - určitý „nový“ stav, ktorý sa u dieťaťa predtým nevyskytoval, pretrváva dlhšie obdobie. Ak tento stav ovplyvňuje bežnú rutinu dieťaťa alebo inú osobu, je na mieste spozornieť. Ak takéto správanie pretrváva dlhšie ako šesť mesiacov a ovplyvňuje bežný život dieťaťa, je vhodné navštíviť odborníka a poradiť sa. Lekár či psychológ vám pomôže diagnostikovať poruchy ako ADHD, autizmus alebo poruchy opozičného vzdoru (ODD).
Až 20 % detí môže počas vývoja trpieť úzkosťou alebo depresiou. Úzkosti u detí zahŕňajú neustále obavy a strachy, ktoré narúšajú ich každodennú činnosť. Úzkosti ovplyvňujú účasť detí na spoločenských aktivitách, na športe, hrách a v iných typických sociálnych situáciách.
Psychosomatické ochorenia u detí
Naše telo a myseľ nefungujú oddelene. Neustále sa vracajúce choroby ako kašeľ, zápaly, bolesti hlavy, hnačky, bolesti bruška, dusenie, pomočovanie často považujeme za normálne alebo si myslíme, že naše dieťa je náchylnejšie na choroby. Lekári predpisujú ďalšie a ďalšie lieky, ktoré nezaberajú, dokonca žiadna príčina sa nenájde. Každá choroba má na svojom vzniku svoj psychický a fyzický podiel. Psychosomatika predstavuje psychofyzický problém, teda problém vzťahu tela a duše. Každá choroba vzniká v nejakej konkrétnej životnej situácii, deje sa konkrétnemu človeku s konkrétnou minulosťou, konkrétnymi vzťahmi a to všetko vytvára celok, ktorý sa môže zásadným spôsobom podieľať na vzniku ochorenia.
Psychosomatika a deti
Každé dieťa čas od času ochorie, problém však nastáva, ak sa to deje opakovane a dlhodobo. V detskom veku vznikajú psychosomatické poruchy a ochorenia častejšie ako u dospelých. Prečo je to tak? Malé dieťa, na rozdiel od dospelého, ešte nie je schopné aktívne ovplyvniť situáciu, ktorá v ňom vyvoláva stres, úzkosť alebo rozporuplné pocity. Nedokáže o tom hovoriť a vyjadriť to slovami. Z tohto dôvodu sa môže stať, že jeho dlhodobo a opakovane potláčané emócie premietne aj na telesnú úroveň. Ochorenie tak častokrát predstavuje útek od nejakého, pre dieťa neriešiteľného, problému alebo záťažovej situácie, a to nielen v rámci rodiny, ale môže ísť aj o problémy v škole alebo v rovesníckej skupine.
Čo môže byť príčinou?
Jednoznačný dôvod a príčina neexistujú. Ide o súhrn viacerých faktorov ako napr.:
- vrodené vlastnosti
- temperament
- výchova
- vzťahy v rodine a mimo nej
- životný štýl rodiny
- prostredie, v ktorom dieťa vyrastá
- vek
- celková odolnosť organizmu
- vážnejšie ochorenia v rodine alebo úmrtie niekoho z najbližších
Najčastejšie typy psychosomatických ochorení u detí
Negatívne emócie sa prenášajú ako epidémia, nákaza. Psychogénny kašeľ, tzv. „zaštekanie“, je kašeľ, ktorý dieťa používa na odvrátenie pozornosti okolia od hrozby. Deti, ktoré trpia chronickým kašľom, sú často nadmerne, a pritom neuspokojivo závislé na matke a nie sú schopné sa osamostatniť. Často sa vyskytujú aj konflikty v rodine. Dieťa sa nevie dostatočne presadiť, potláča hnev. Čkanie sa objavuje u detí, ktoré sú vystavené premieňajúcej sa veľkorysosti a trestajúcej prísnosti rodičov. Chýba skutočná láska. Tento typ neurózy sa môže prejaviť viacerými príznakmi ako búšenie srdca, závrate, návaly potenia, psychická a fyzická slabosť. Zápchou trpia väčšinou úzkostné deti s obmedzenými sociálnymi kontaktmi. Môže byť prejavom silného priania závislosti, starostlivosti či straty kľúčovej vzťahovej osoby (rozvod rodičov). Bolesti hlavy sa často vyskytujú u detí, ktoré túžia po uznaní a sú schopné urobiť pre ocenenie maximum. Koža je miestom kontaktu s druhými ľuďmi a reaguje na problémy, ktoré sa týkajú komunikácie s okolím. V rodinných vzťahoch môžu prevládať dva extrémy: prehnaná ochrana alebo, naopak, nedostatočná starostlivosť.
Ako dieťaťu pomôcť?
Dôležité je sústrediť sa v prvom rade na dieťa a na vzťahy v rodine a nie na chorobu. Symptómy by mali byť chápané ako jednoduché signály, oznámenia orgánov, ktoré reflektujú vnútorné zakotvenie. Dôležité je vnímať ochorenie v kontexte vzťahov, v ktorých sa nachádza, neorientovať sa len na chorobu a sledovať rodinné zázemie ako druhotný a menej podstatný vplyv.
Samovražedné myšlienky u detí a adolescentov
Štvrtou najčastejšou témou rozhovorov na linkách pomoci občianskeho združenia IPčko boli vlani myšlienky na samovraždu. Bolo ich takmer 16 tisíc. Pokusy o samovraždu atakujú v štatistikách združenia takmer trojtisícovú hranicu. Mladí majú samovražedné myšlienky stále častejšie.
Čo si všímať?
Prejavy, ktoré by si mali rodičia, učitelia a blízke okolie všímať, sa veľmi prekrývajú. Celkovo je dôležité všímať si akékoľvek zmeny u dieťaťa - smútok, úzkosť, depresívne prejavy, ale aj nárast agresívneho správania. Varovné signály nie sú vždy zrejmé a môžu sa líšiť u toho ktorého dieťaťa. Môže hovoriť o pocite beznádeje a osamelosti, naznačuje alebo hovorí, že nemá dôvod ďalej žiť, ukončuje dlhodobé záležitosti, má výraznú zmenu stravovacích a spánkových návykov, konzumuje nadmerne alkohol alebo drogy, vyhýba sa sociálnym interakciám s ostatnými alebo sa začne správať rizikovo. Pociťuje hnev, extrémnu úzkosť alebo rozrušenie, zažíva prudké zmeny nálady a hovorí o samovražde ako o východisku. Toto sú iba niektoré z možných prejavov a zmien v správaní. Ak u niekoho spozorujete niektorú z nich, neznamená to, že hneď uvažuje nad samovraždou. Rovnako môže nastať aj situácia, že u svojho blízkeho neobjaví ani jedna zmena či varovný signál. Každý z nás je iný, odlišne reagujeme na rôzne situácie, aj na tie najťažšie.
Ako reagovať?
Porozprávajte sa s dieťaťom a vysvetlite mu, že jeho pocity sú normálne a že existujú riešenia. Nechať dieťaťu priestor na vyrozprávanie. Nebáť sa pýtať aj na myšlienky na samovraždu - pýtať sa v bezpečnom nerušenom prostredí a mať na dieťa čas. Vyjadriť podporu, zaujímať sa o jeho pocity, kamarátov, jeho aktivity. Netlačiť na dieťa, ak nechce rozprávať. Snažiť sa nájsť v okolí dieťaťa osobu, ktorej dôveruje a ktorej sa zverí. Pýtať sa dieťaťa, čo by potrebovalo, čo by mu pomohlo, prípadne ostať s dieťaťom doma, netlačiť na výkon. Pri podozrení na samovražedné myšlienky sa odporúča priamo sa opýtať. Rozhovor o samovražde nezvyšuje podľa odborníkov riziko jej dokonania. Pýtať sa na pocity dieťaťa, ak mu nie je nepríjemné o nich hovoriť. Prejavovať chápavosť, snahu pomôcť pri riešení problémov. Snažiť sa získať čas a hľadať odbornú pomoc - psychologickú, psychiatrickú či krízovú linku. V prípade akútnej krízy treba vyhľadať ambulantnú pohotovostnú službu. Ak máte pocit, že váš blízky uvažuje nad samovraždou, porozprávajte sa s ním o svojich obavách. Dôležité je rozhovor začať tým, že mu dáte najavo, že vám záleží na tom, čo prežíva a chcete pre neho/ňu to najlepšie, aby bol/a v poriadku a v bezpečí. Je úplne v poriadku sa priamo, ale citlivo opýtať, či uvažuje nad samovraždou. Táto otázka nezvyšuje riziko samovraždy. Je to mýtus rovnako ako to, že kto hovorí o samovražde, tak ju nespácha. Práve naopak, môže to byť spôsob, akým dáva najavo, že sa necíti dobre a potrebuje, aby mu v tom niekto pomohol, pretože pre svoju bolesť nevidí iné riešenia, ktoré však existujú.
Toto radšej nerobte - nepoučujte, nemudrujte, neraďte, čo má robiť. Nemoralizujte a nehovorte vety ako „Bude dobre…“, „Iní ľudia majú iné a horšie problémy…“, „ Aj ja som to zažil…“. Nebagatelizujte a nevyvolávajte pocit zahanbenia. To, čo tento človek prežíva, mu bráni žiť spokojne a šťastne a zväčša nevie, čo by mal v danej situácii robiť. Ak je situácia vážna a akútna, zavolajte na 112. Zostaňte na mieste, kým nepríde pomoc. Ak je to možné, choďte spolu na bezpečné miesto alebo sa pokúste odstrániť všetko, čím by sa dalo ublížiť si. Počúvajte a buďte podporou, ale nesúďte, nehádajte sa, nevyhrážajte sa, ani nekričte.
Podpora duševného zdravia detí
Podpora duševného zdravia detí vyžaduje úsilie od rodičov aj učiteľov. Uistite sa, že deti vedia, že sú milované a podporované. Vytvárajte otvorenú a dôvernú komunikáciu. Neskrývajte pred nimi svoje zlyhania. Nezabudnite svoje deti chváliť. Ak zlyhajú v hre alebo pri teste v škole namiesto ironických poznámok, zistite, ako sa cítia. Povzbudzujte deti k fyzickej aktivite, zdravej výžive a dostatočnému spánku. Pomáhajte deťom budovať silné a pozitívne vzťahy s rovesníkmi. Zabezpečte, aby mali dostatok príležitostí na sociálnu interakciu a zábavu. Znie to neuveriteľne, ale viac ako polovica duševných ochorení vyplýva z problémov v detstve. Podľa aktuálnych údajov až trinásť percent detí vo veku od 3 do 17 rokov trpí duševnými poruchami, ako sú úzkosti, poruchy správania a depresie. Tieto problémy sa môžu začať prejavovať už v ranom veku, a hoci je dostupná liečba, mnoho detí nedostáva potrebnú starostlivosť. Keď je dieťa mentálne zdravé, dokáže dobre fungovať doma, v škole aj medzi rovesníkmi. Naopak, odborníci často hovoria o mentálnom zdraví detí práve v súvislosti s poruchami a problémami. Preto je dôležité vedieť, ako vyzerá psychická pohoda, aby bolo možné včas rozpoznať príznaky problémov.
Tipy na zlepšenie správania detí
- Stanovte jasné hranice: Deti potrebujú vedieť, čo sa od nich očakáva. Jasné pravidlá im dávajú pocit istoty.
- Buďte dôslední: Dodržiavanie pravidiel by malo byť pevné a jednotné. Dôsledky musia byť spravodlivé a predvídateľné.
- Chváľte úspechy: Pozitívne povzbudenie je často silnejšou motiváciou než kritika. Vyzdvihujte dobré správanie a ukážte, že si ho vážite.
- Venujte deťom čas: Spoločné chvíle - hranie, rozhovory alebo výlety - budujú pevné puto a posilňujú dôveru.
- Podporte ich pohodu: Ak dieťa čelí stresu alebo problémom s koncentráciou, môžu pomôcť vhodné doplnky výživy. Napríklad, produkty na zlepšenie koncentrácie alebo zvládanie stresu z lekárne Dr. Max môžu podporiť ich mentálnu pohodu.
Ako prebieha diagnostika a liečba
Diagnostika sa začína rozhovorom s rodičmi a dieťaťom. Po ňom môžu nasledovať testy. Je dôležité získať čo najviac informácií. Patrí sem rodinná anamnéza a výsledky testov. Na základe získaných informácií sa určí vhodný spôsob liečby, ktorý môže zahŕňať kombináciu liekov a terapie. Liečba je proces, dieťa sa nezmení cez noc. Vyžaduje si trpezlivosť a pravidelnú kontrolu u odborníka. Psychoterapia je najdôležitejšou súčasťou liečby psychických porúch u detí, a ak vyhľadáte terapeuta včas, je možné zabrániť rozvoju ochorenia. Je to „rozprávanie sa“ s odborníkom, počas ktorého má dieťa možnosť byť sprevádzané odborníkom v bezpečnom prostredí pri riešení svojich ťažkostí. Nemusí mať obavy zdôveriť sa - často je to preň jednoduchšie, ak ide o neznámu osobu. Detské terapie zahŕňajú aj hry, dobrý psychoterapeut formou hry a nenásilnej diskusie odhalí mnohé, čo pomôže aj pri diagnostike. Deti a dospievajúci sa zároveň učia, ako sa deliť o svoje pocity a myšlienky, ako reagovať na niektoré situácie, a naučia sa nové vhodné spôsoby správania. Lieky predpisuje pedopsychiater na základe dôslednej diagnostiky.