Vianoce sú jedným z najdôležitejších a najradostnejších sviatkov v roku a oslavujú sa po celom svete. Pre mnohých ľudí sú časom stretnutia rodiny, lásky a pokoja. Spolu s Vianocami sa viažu aj rôzne zvyky a tradície. Zamysleli ste sa niekedy, kde sa vzali? Pri slove Vianoce si najčastejšie predstavíme preplnené obchodné centrá a ľudí, ktorí zháňajú vianočné darčeky či nekonečné varenie a vypekanie. Vianoce majú korene v dávnych časoch a nadväzujú na tradície, kedy ľudia v tomto období oslavovali zimný slnovrat. Podľa kresťanskej náuky sú Vianoce sviatky, ktoré oslavujú narodenie Ježiša Krista, ktorý sa narodil v Betleheme.
Pôvod a dátum Vianoc
Čo sa týka datovania Vianoc, existoval rad pomerne nejasných informácií, a preto sa staroveká Cirkev postarala o určenie obdobia a dňa, v ktorom Spasiteľ prišiel na svet, pričom brala do úvahy určité astronomické, historické a biblické údaje, ktoré dnes potvrdzujú nedávne archeologické objavy.
V 4. storočí pápež Július I. oficiálne ustanovil dátum narodenia Ježiša na 24. decembra, pričom prvé zaznamenané slávenie Vianoc v Ríme pochádza z roku 336. Na základe odlišných tradícií slávia kresťania rôznych cirkví Vianoce v rôznych termínoch. Katolíci, protestanti a časť pravoslávnych slávia Vianoce 25. decembra podľa gregoriánskeho kalendára. Niektoré skupiny veriacich oslavujú vianočné sviatky podľa juliánskeho kalendára v januári (Štedrý deň 6. januára a samotná slávnosť Narodenia Pána 7. januára).
Čo sa týka presného dňa, zdá sa, že veľa zavážila potreba Rímskej cirkvi podporovať konverziu pohanov. Cisár Aurelián, uctievač Boha Slnka, zaviedol sviatok „Sol Invictus“, ktorý sa mala sláviť 25. decembra ako deň narodenia slnka po zimnom slnovrate. Kresťanský Rím nahradil tento pohanský sviatok sviatkom Kristovho narodenia. Ježiš, slnko, ktoré osvetľuje celú našu existenciu, je „Slnko spravodlivosti“ podľa Malachiášovho proroctva (Ml 3, 20). Kristus narodený v Betleheme je „pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka“ (Jn 1, 9). Preto bol dátum sviatku stanovený na 25. decembra.
Svätý Ján Zlatoústy sa v homílii prednesenej v Antiochii v decembri 386 na základe okolností opísaných v evanjeliách vyjadril takto: „Raz do roka vstupoval veľkňaz sám do Svätyne svätých. Kedy to robil? V septembri. Vtedy Zachariáš vstúpil do Svätyne svätých, vtedy prijal dobrú správu o Jánovom narodení. Vyšiel zo svätyne, jeho žena počala. V šiestom mesiaci Alžbetinho tehotenstva, v marci, počala Mária. Keď spočítame deväť mesiacov od apríla, dospejeme k prítomnému mesiacu, v ktorom sa narodil náš Pán Ježiš Kristus.“
Slávnosť Narodenia Pána je popri Veľkej noci a Turícach najväčším cirkevným sviatkom. Spočiatku narodenie Pána nemalo svoj osobitný sviatok a od polovice 3. storočia sa pripomínalo na Východe spolu s inými „zjaveniami Pána“. Sviatok sa slávil 6. januára. Na Západe sa však v polovici 4. storočia začína objavovať osobitná spomienka Božieho narodenia - prvý záznam je z Ríma z r. 336 a tam sa podľa tohto záznamu deň Narodenia Pána slávil už 25. decembra. 25. marca sa všeobecne slávil sviatok Zvestovania Pána, keď archanjel Gabriel zvestoval Márii, že bude Kristovou matkou, o 9 mesiacov (čas vývinu dieťaťa v tele matky) podľa tohto datovania pripadol symbolický deň narodenia Pána práve 25. december. Je zaujímavé, že Palestínska cirkev prevzala tento sviatok ako posledná.
Biblický príbeh narodenia Ježiša
Kresťanské Vianoce sú sviatkom oslavujúcim narodenie Ježiša Krista, ktoré predstavuje ústredný bod kresťanskej viery. Pôvodný význam Vianoc sa spája s narodením Ježiša. Ježišova matka Mária je jednoduché mladé dievča. Môže mať okolo 16 rokov a ako jej rovesníčky, aj ona je pripravená na vydaj. Mária a jej snúbenec Jozef pochádzajú z Nazareta. Nečakaná návšteva anjela však radikálne mení ich život. Napriek tomu, že Mária s Jozefom ešte spolu sexuálne nežijú, Boh spôsobí, aby Mária otehotnela. Mária prijíma túto úlohu od Boha s pokorou a dôverou. Jozef sa stáva nevlastným otcom a ochrancom zvláštneho dieťaťa, ktoré na pokyn anjela pomenujú Ježiš. Meno Ježiš napríklad znamená, „Boh zachraňuje“.
Ježiš sa narodil asi 140 kilometrov od Nazareta, v mestečku Betlehem, ktoré je mestom asi osem kilometrov južne od Jeruzalema, rodisko kráľa Dávida. Cisár nariadil sčítanie ľudu, a preto Jozef, potomok Dávidovho rodu, musel spolu so svojou tehotnou manželkou Máriou cestovať z Nazaretu do Betlehema, mesta ich predkov. Cesta pešo im trvá niekoľko dní a Mária je v tom čase už vo vysokom štádiu tehotenstva. Mesto je plné pocestných, ubytovne praskajú vo švíkoch, Jozef a Mária nachádzajú len provizórne útočisko, pravdepodobne v prístrešku pre zvieratá. Narodenie Ježiša sprevádzali podľa Biblie zázračné znamenia. Pastieri navštívia Ježiša ako prví. Uprostred noci sa im zjavia anjeli a povedia im o tomto mimoriadnom dieťati. Byť pastierom nebolo veľmi vychytené zamestnanie, pastierov považovali za spodinu spoločnosti. Pastieri sa ponáhľali k maštali, kde našli novonarodeného Ježiša, poklonili sa mu a šírili túto zvesť ďalej. Zároveň hviezda na oblohe priviedla mudrcov z Východu, často nazývaných traja králi. Priniesli dieťaťu dary, ktoré patrili k tomu najcennejšiemu, čo bolo možné darovať: zlato, kadidlo a myrhu. Títo učenci z Perzie boli v apokryfných spisoch a náboženských legendách zobrazovaní ako „traja králi“ s menami Gašpar, Melichar a Baltazár, hoci evanjeliový záznam tohto príbehu (Mt 2, 1-12) o ich počte, kráľovskej hodnosti a menách nič nehovorí. Hviezda ich dovedie do Izraela. Takmer všetci astronómovia sa dnes zhodujú: áno, takáto „hviezda“ existovala! Čo presne ľudia v tom čase videli na oblohe, zostáva nejasné. Mohla to byť konjunkcia dvoch planét alebo Halleyho kométa. Vianočný betlehem zvyčajne obsahuje pestrú zbierku zvierat, od ovečiek až po ťavy. Úprimne, nevieme, či tam boli nejaké zvieratá, keďže Biblia žiadne nespomína. Opisuje iba to, ako novonarodený Ježiš leží v jasliach - v žľabe s krmivom. Vo vianočnom príbehu majú dôležité miesto aj anjeli: zjavia sa Márii, Jozefovi aj pastierom.
Duchovný význam Vianoc
Vianoce sú sviatkom Boha, ktorý sa stáva človekom: „Dnes sa rodí z Panny ten, ktorý drží v rukách celé stvorenie.“ Bezpočiatočný a bezčasový Boh sa neopísateľne rodí ako syn z Adamovho rodu, z Panny, bez zásahu muža, a zjednocuje svoju božskú prirodzenosť s ľudskou prirodzenosťou v Kristovej osobe. Božie Slovo sa stáva podobným nám, berie na seba podobu sluhu, oblieka si náš obraz, stáva sa rovné smrteľníkom. Ten, ktorý je splodený Otcom, naozaj dokonalý Boh podľa podstaty, sa stáva človekom pre nás a aby takto uskutočnil svoj spásny plán. Stáva sa človekom, ale zostáva Bohom a do našej prirodzenosti znetvorenej hriechom vlieva novú a premieňajúcu energiu.
Význam vtelenia (Akvinský 101)
Božský obraz, obnovený v človeku, nám vracia to, čo nám hriech vzal: poznanie Boha, ktoré nie je len intelektuálnym poznaním, ale existenciálnym, schopným premieňať nás v duchu rozjímania a činnosti zároveň. Kristus je teda zakladateľom ľudstva obnoveného milosťou, je novým Adamom, skrze ktorého sa v ľudskej prirodzenosti obnovuje starobylá krása a nádhera, ktorú ľudská prirodzenosť mala pred Adamovým pádom. Svätý Ján Damaský sa v zhrnutí myšlienok cirkevných Otcov vyjadruje takto: „Kristus, ktorého prirodzenosť je totožná s našou prirodzenosťou, v nás nanovo stvoril božský obraz, aby nás oslobodil od porušenia. Urobil nás nesmrteľnými v duchu i v tele.“ V takomto zmysle je sviatok vtelenia zároveň sviatkom zbožštenia človeka. Človek, ktorý sa chcel stať Bohom a bol podvedený, je teraz zbožštený v Kristovi. Narodenie Božieho Slova v tú svätú noc sa manifestuje žiarivým svetlom, ako možno ľahko vyvodiť z dvoch evanjeliových rozprávaní o narodení. Opisujú ho Matúš (2, 1 - 12) a Lukáš (2, 1 - 20): hviezda, ktorá vedie mudrcov, a Božia sláva, ktorá žiari betlehemským pastierom, ktorí prišli k jaskyni. To sú neklamné znamenia, nositelia božskej reality. Svetlo, ktoré je božským životom, sa teraz zjavuje ako skutočná teofánia a Božie slovo sa odovzdáva ľuďom prostredníctvom pastierov, ktorí všetkým zvestujú toto veľké tajomstvo: „Tu zastal pri nich Pánov anjel a ožiarila ich Pánova sláva“ (Lk 2, 9).
Zbožštenie človeka
V myslení cirkevných otcov je Božie vtelenie úzko späté s naším zbožštením. „Boh sa stal človekom, aby sa človek mohol stať Bohom.“ Tento lapidárny výrok, ktorý je však bohatý na hlboký význam, predstavuje skutočnú teologickú syntézu, ktorú vyslovil svätý Irenej, následne je prítomná u svätého Atanáza, svätého Gregora z Nyssy, svätého Gregora z Nazianzu, svätého Bazila a všeobecne v myslení cirkevných otcov. Zbožštenie je samotnou podstatou kresťanstva: nevyjadriteľný zostup Boha, ktorý prijíma padlý ľudský stav, umožňuje samotnému ľudstvu cestu vzostupu. Svätý Bazil povie konkrétnejšie: „Človek je tvor, ktorý dostal príkaz stať sa Bohom.“ Zbožštenie alebo theósis je najvyšším prejavom Božej lásky k človeku, ktorá sa človeku ponúka prostredníctvom nezištného daru a milosti. Uskutočňuje sa prostredníctvom dynamického procesu, ktorý sa vyvíja vo svetle najvýznamnejších etáp Pánovho života:
- Začína sa Vtelením, ktoré rehabilituje ľudskú prirodzenosť v moci jej spojenia s božskou prirodzenosťou v Kristovej osobe.
- Teofániou sa Boh zjavuje ako Trojica v Synovom krste vo vodách Jordánu, osvecuje celé stvorenie a otvára, hoci v tajomstve, cestu poznania samotného Boha, ktoré je nevyhnutne cestou zbožštenia.
- Premenením sa do tváre každého človeka premieta svetlo, ktoré nás očisťuje od hriechu a postupne nás uvádza do účasti na božskom živote.
- Vzkriesením, ktoré je zavŕšením diela spásy a závdavkom slávy a neporušiteľnosti, človek vstáva s Kristom a obraz a podoba s Bohom znovu získavajú svoju pôvodnú nádheru.
- Nanebovstúpením vtelené Slovo, ktoré obnovuje plné spoločenstvo medzi „nebom a zemou“, predstavuje Otcovi vykúpené ľudstvo, ktoré je hodné sedieť po jeho pravici.
- Päťdesiatnicou moc Ducha, ktorý nám odovzdáva božské energie, završuje naše zbožštenie, ktoré bude definitívne v Parúzii, druhom príchode Krista, keď aj naše telá vstanú z mŕtvych.
A keďže človek je nerozlučnou jednotou duše a tela, bude takto, ako celok, úplne zbožštený, ako sa to už udialo v prípade Božej Matky, ktorá zomrela a vstala z mŕtvych s telom i dušou. Aké posolstvo odovzdáva toto tajomstvo môjmu životu? Hľa, prenikavá odpoveď svätého Pavla: „Zjavila sa dobrota Boha, nášho Spasiteľa, a jeho láska k ľuďom” (Tít 3, 4). Zjavuje sa dieťa, no nie je to hocijaký chlapec, ale „nové dieťa“, teda večný Boh, ako sa spieva v kondaku sviatku a ako nám pripomína aj Izaiáš: „Chlapček sa nám narodil… a bude nazvaný… mocný Boh“ (9, 5). Prijal ľudskú prirodzenosť v jej celistvosti a naďalej prijíma do svojho mystického tela všetkých, ktorí ho akceptujú, a spája nás v jednote.
Adventné a vianočné tradície
Samotným Vianociam predchádza prípravné obdobie, ktoré sa nazýva advent a začína 4 týždne pred Vianocami. V kalendárnom roku sa na Ondreja 30. novembra začína Advent. Dnes je to vzrušujúce obdobie, plné príprav, rozsvietených ulíc a výkladov, všade vyhráva vianočná hudba a dokola počujete nesmrteľnú pieseň „Last Christmas“. Okolo Vianoc sa tak utvoril celý vianočný okruh od adventu až do Troch kráľov. Oslavujeme v ňom Mikuláša, Luciu, Adama a Evu a po Vianociach Štefana, Silvestra a Nový rok. Adventné vence sa zhotovovali už v 19. storočí. S nápadom prišiel hamburský duchovný Johan Wichern, ktorý si vo svojom dome zavesil čečinový veniec a vsunul doň 24 sviečok, na každý adventný deň jednu. Neskôr sa začali dávať do venca 4 sviečky, zodpovedajúce počtu adventných nedieľ.
Mikuláš a rozdávanie darčekov
Mikuláš pochádzal z Myry, z dnešného Turecka. Narodil sa do bohatej rodiny v druhej polovici 3. storočia a umrel okolo roku 350, možno práve 6. decembra. Bol ochrancom cestovateľov, detí, námorníkov. Jeho pozostatky ležia v talianskom Bari, v kostole sv. Mikuláša. Ako sa stal teda nositeľom darčekov? Jedna legenda hovorí, o chudobnom mužovi a jeho troch dcérach, ktorým nemohol nájsť ženíchov. A keďže Mikuláš bol dobrák a bohatý muž, jedného večera im cez okno hodil tri mešce zlata, ktoré údajne padli rovno do topánok. Zaistil im tak veno a šťastne sa vydali. Je tiež možné, že sa deň sv. Mikuláša spojoval s hrou na biskupa, ktorá prišla z Nemecka. Deti sa prezliekli za biskupa z Myry, teda sv. Mikuláša a tento dátum sa zachoval až do dnes. Legendu o Santovi alebo Mikulášovi priniesli do USA holandskí osadníci. Tu sa zmiešala s nemeckou tradíciou rozdávania darčekov a neskôr sa stala svetoznámou najmä vďaka firme Coca-Cola.
Prekvapivo, zvyk dávania darčekov má podľa všetkého korene v starorímskom sviatku Saturnálie na počesť boha Saturna. Ten sa zo začiatku slávil len jeden deň, no neskôr sa slávil až dva týždne, začal týždeň pred slnovratom a skončil týždeň po. Čo sa darovalo, celkom pripomína dnešok - hračky pre deti, príbory, tablety (na písanie!), čapice, oblečenie, sošky. Bohatší mohli darovať aj otrokov, exotické zvieratá ako papagáje alebo parfémy. Chudobnejší aspoň špáradlá. Kto tieto darčeky nosí? Ako kde. Niekde Ježiško (nepliesť s Ježiskom), niekde dedo Mráz či Otec Vianoc. Inde zas Santa Claus či vianoční škriatkovia.
Vianočný stromček a betlehemy
Ľudia už v dávnych dobách používali zelené rastliny na ozdobu svojich príbytkov, ktoré mali priniesť hojnosť v úrode a boli aj symbolom života. Zdobenie vianočného stromčeka má korene v starovekých germánskych sviatkoch a pohanskom uctievaní stromov, kedy sa najskôr zdobili listnaté stromy, najmä duby. Vianočný stromček dokonca kresťania dlho zakazovali, pretože sa nijako netýkal oslavy narodenia Ježiša. Až v 7. storočí sv. Bonifác rozhodol, že by sme mali zdobiť jedličku, pretože tá svojou špicou mieri do neba a tvarom pripomína svätú trojicu. Aj ozdoby boli prevzaté od pohanov, ktorí si stromy zdobili imelom, lebo verili, že má zázračnú moc. Sviečky zas symbolizujú Ježiša, ktorí je podľa kresťanov „svetlom tohto sveta“. U nás sa zdobenie vianočného stromčeka udomácnilo len v druhej polovici 19. storočia. Najskôr sa krášlili len príbytky zemanov, neskôr aj meštiacke domy. Spôsob výzdoby sa časom menil. V minulosti boli stromčeky na rozdiel od dnešných zavesené nad jedálenským stolom a zdobené prírodnými ozdobami ako sušené ovocie, domáce pečivo alebo doma vyrobenými papierovými ozdobami. Zdobili ich klasické sviečky, čo ale viedlo k častým požiarom. K veľkým zmenám prišlo po objave prvého vianočného osvetlenia, ktoré predviedol vynálezca T. A. Edison v roku 1882.
K dokresleniu vianočnej atmosféry patrí aj stavanie betlehemov s jasličkami, postavami Svätej rodiny, troch mudrcov, pastierov a anjelov. Ide o vyobrazenie scény narodenia Ježiška. Za pôvodcu betlehemskej tradície sa pokladá sv. František z Assisi, ktorý postavil prvý betlehem v talianskom mestečku Greccio v r. 1223. Sedliaci z dediny hrali Jozefa a Máriu, vedľa jasličiek stáli živé zvieratá. Ľudia začali túto scénu doma opakovať, aby si pripomenuli myšlienku Vianoc. Betlehemy (ang. Nativity) spopularizoval v 10. storočí František z Assissi, zvyk sa rýchlo rozšíril do celej Európy.
Vianočné jedlá a koledy
Tradičný vianočný stôl sa mení od regiónu k regiónu. V mnohých krajinách pečú niečo medzi sladkým chlebom a koláčom, vo Francúzsku buche De Noel, v Taliansku panettone. Všetko sa tu obsiahnuť nedá, nielen že každá krajina, ale snáď každá rodina má trochu iný vianočný jedálniček (napríklad u nás bude kapustnica s haluškami a slivková polievka). Jeden pokrm však stojí za zmienku - Vianočné polienko. Ide o sladkú rolku, ktorá vyzerá … ako polienko. Yule bol sviatok, ktorý v týchto častiach sveta predchádzal Vianociam (v mnohých oblastiach dokonca tento názov pretrval). Historici ho spájajú až s bohom Odinom. Začínala zima a bolo treba sa zamyslieť, ktorú časť dobytka budú ľudia kŕmiť cez zimu a koho môžu rovno zakáľať. Zvyk bol najprv doniesť čo najviac polien, z nich založiť oheň, ktorý kým trval, tak sa hodovalo. Keď sa však ľudia začali presúvať do domčekov s pieckami, na spaľovania obrovských kusov dreva už nebolo miesto - namiesto toho si teda polienka upiekli z cesta.
Ku klasickej slovenskej štedrovečernej večeri patrí kapor. Jeho šupiny sa zvykli vložiť pod sviatočný obrus, aby priniesli hojnosť a šťastie do domu. Ako predjedlo nesmie chýbať oblátka s medom a cesnakom, ktoré sú symbolom zdravia. V určitých oblastiach sa podávajú ako štedrovečerné predjedlo opekance z kysnutého cesta, posypané makom a poliate roztopeným maslom, ktoré môžete poznať aj pod názvom bobáľky. K tradičným jedlám patrí aj polievka a to najčastejšie kyslá hubová polievka a polievka zo strukovín najmä z hrachu. V niektorých rodinách je zase zvykom štedrovečerná kapustnica, v ktorej nesmie chýbať údené, huby alebo sušené slivky. Sladkou bodkou na záver sú chutné koláčiky a vianočné pečivo. K Vianociam neodmysliteľne patria medovníčky, linecké kolieska, medvedie labky a koláče bohato naplnené makom a orechmi akým je štedrák.
Význam vtelenia (Akvinský 101)
Názov koleda pochádza z Rímskej ríše, kde sa spievali piesne na oslavách nového roka - calendae. V dnešnej dobe sa tradícia kolied a vianočných piesní trochu zmenila, ale Vianoce si bez nich ani nevieme predstaviť. Spievajú sa už počas adventu a moderné vianočné piesne hrajú s obľubou aj rádia. Asi dve najznámejšie vianočné piesne sú Tichá noc, ktorú v roku 1818 napísali Mohr a Gruber pre rakúsky kostol sv. Mikuláša v Obendorfe, a Jingle Bells, ktorú zložil James Lord Pierpont, pôvodne pod názvom One Horse Open Sleigh. Kuriozitou je, že pieseň bola pôvodne napísaná k Vďakyvzdaniu. Svetoznáma pieseň Tichá noc, svätá noc zaznela po prvý raz v Rakúsku. Na Vianoce roku 1818 ju po prvýkrát zaspievali duchovný Joseph Mohr a učiteľ Franz Xaver Gruber v Kostole sv. Mikuláša obci Oberndorf bei Salzburg (spolková krajina Salzbursko). Vtedy táto melódia vyvolala oduševnenie lodníkov na rieke Salzach a ich rodín, dnes sa spieva na celom svete vo viac ako 200 jazykoch.
Vianoce vo svete
Akokoľvek sa už vo svete Vianoce slávia, tie naše sú pre nás asi tými najkrajšími. V Kanade, USA či Británii deti nechávajú pod stromčekom pre Santa Clausa sušienky a pohár mlieka, v Írsku zas koláč s mletým mäsom a pivo Guinness. Estónci veria, že ak ich na Vianoce doma navštívi muž či žena so svetlými vlasmi je to nešťastie, ak s tmavými, tak im to prinesie úspech a pohodu. Nóri počas Štedrého dňa chodia koledovať od domu ku domu, za čo im prináleží odmena v podobe vianočných koláčikov. Spoločnosť im robí vianočná koza Julbukk alebo človek prezlečený za neposlušnú kozu. Krajina, kde sa vyrábajú snáď všetky vianočné ozdoby a darčeky, ich vôbec neoslavuje. V Číne je len 1 % kresťanov, ktorí majú vianočnú tradíciu v jedení jablka. Slovo jablko znie v čínštine ako slovo mier, tak veria, že keď ho budú jesť, mier sa k nim aj dostaví. Kresťania v Indii sa síce neobdarúvajú, ale tradične uprednostňujú stretnutie u dobrého jedla. Nezdobia stromčeky, ale exotické mangovníky či banánovníky. Japonci vnímajú Vianoce veľmi romanticky, a tak trochu po svojom. Sú pre nich skôr oslavou šťastia a lásky. Neverili by ste, ale „štedrú večeru“ trávia v reštauráciách s rýchlym občerstvením KFC.
