Viacnásobné postihnutie u sluchovo postihnutých: Komplexný pohľad

Problematika sluchového postihnutia je rozsiahla a dotýka sa mnohých aspektov života jednotlivca. Sluchové postihnutie je komplexná oblasť, ktorá si vyžaduje multidisciplinárny prístup. Ranná starostlivosť o sluchovo postihnuté deti zohráva kľúčovú úlohu v ich ďalšom vývine a integrácii do spoločnosti.

Cieľom tohto článku je priblížiť rodičom a ďalším záujemcom základné a aktuálne informácie o deťoch so sluchovým postihnutím, o sluchovom postihnutí samotnom, o tom, ako ovplyvňuje život dieťaťa, o typoch a stupňoch sluchových porúch, príčinách ich vzniku a o ich diagnostikovaní. Poskytneme aktuálne informácie o tom, ako sa orientovať v sluchovej protetike, ktorá je v súčasnosti najviac používaná a dostupná.

Definícia a charakteristika viacnásobného postihnutia

Pojem viacnásobné postihnutia označuje rôznu kombináciu viacerých súbežných postihnutí u jednotlivca. Viacnásobné postihnutie (VNP) je komplexný stav, ktorý je charakterizovaný prítomnosťou dvoch alebo viacerých postihnutí u jednej osoby. Tieto postihnutia môžu byť rôzneho druhu a stupňa závažnosti, čo vedie k širokej škále prejavov a potrieb u jednotlivých osôb s VNP.

Vašek (2003, s. 37) definuje viacnásobné postihnutie ako „multifaktoriálne, multikazuálne a multisymptomatologicky podmienený fenomén, ktorý je dôsledkom súčinnosti participujúcich postihnutí či narušení. Ich interakciou a vzájomným prekrývaním vzniká tzv. synergický efekt, t.j. nová kvalita postihnutia odlišná od jednoduchého súčtu prítomných postihnutí a narušení."

Márkusová definuje viacnásobné postihnutie ako prípady, kedy sú prítomné dva a viaceré hlavné príznaky (postihnutia), ktoré vznikli na základe poškodenia v rovnakom čase a neboli rozvinuté sekundárne či terciálne. Pre lepšie pochopenie problematiky VNP je dôležité si uvedomiť, že nejde len o jednoduchý súčet jednotlivých postihnutí. Interakcia medzi jednotlivými postihnutiami vytvára novú kvalitu, ktorá má vplyv na celkový vývin a fungovanie jedinca.

Len zriedkakedy sa znevýhodnenie človeka vyskytuje v ojedinelej forme. K znevýhodneniu mentálnemu, senzorickému, či somatickému sú mnohokrát pripojené aj znevýhodnenia v oblasti komunikácie, sociálnych vzťahov a sociálnej integrácie.

Typy viacnásobného postihnutia

Často sa za najzávažnejšie považujú rôzne druhy telesného alebo zmyslového postihnutia v kombinácii s mentálnym postihnutím (nevidiaci s mentálnym postihnutím, nepočujúci s mentálnym postihnutím a pod.). Ale aj bez prítomnosti mentálneho postihnutia sú rôzne kombinácie postihnutí veľmi závažné z pohľadu výchovy, vzdelávania a spoločenského začlenenia:

• kombinácia zmyslových postihnutí (hluchoslepota)
• postihnutie reči v kombinácii so zmyslovým alebo telesným postihnutím
• poruchy správania v kombinácii so zmyslovým alebo telesným postihnutím
• telesné alebo zmyslové postihnutie v kombinácii s chronickou chorobou
• rôzne kombinácie telesného a zmyslového postihnutia

Variácií je veľké množstvo.

Kategorizácia viacnásobného postihnutia

Viacnásobné postihnutie je možné kategorizovať podľa rôznych kritérií:

Podľa stupňa závažnosti:

• Ľahké viacnásobné postihnutie: Cieľom je dosiahnuť takú úroveň rozvoja osobnosti, že budú schopní žiť relatívne samostatný a nezávislý život a budú schopní sa primerane adaptovať alebo integrovať do spoločnosti s minimálnou mierou podpory. Špeciálna edukácia môže prebiehať aj v podmienkach bežnej školy.
• Ťažké viacnásobné postihnutie: U týchto jednotlivcov dominujú postupy ako rehabilitácia, stimulácia, kompenzácia. Edukácia prebieha v špeciálnych školách a zariadeniach a je obmedzená na elementárne prvky. Cieľom je dosiahnuť takú mieru rozvoja osobnosti, že u jednotlivcov bude aspoň perspektíva samostatného fungovania v niektorých elementárnych a praktických situáciách.

Podľa kombinácie postihnutí:

• Mentálne postihnutie v kombinácii so zrakovým postihnutím
• Mentálne postihnutie v kombinácii so sluchovým postihnutím
• Detská mozgová obrna v kombinácii s mentálnym postihnutím
• Hluchoslepota (súbežné postihnutie zraku a sluchu)

Používa sa aj kategorizácia ľahko viacnásobne postihnutí a ťažko viacnásobne postihnutí.

Hluchoslepota ako špecifická forma viacnásobného postihnutia

Medzi najzávažnejšie viacnásobné postihnutia patrí hluchoslepota. Niektorí autori vydeľujú hluchoslepotu ako určitú špecifickú subkategóriu v rámci ťažkých viacnásobných postihnutí. Ide o jedinečné kombinované postihnutie, ktoré sa vyznačuje súbežnou zrakovou a sluchovou chybou.

Ako uvádza Farbancová (2000, s.1): „Pri diagnóze hluchoslepoty aj odborníci podliehajú predstavám, že takto postihnutý človek absolútne nič nevidí a nepočuje, žije v úplnej tme, v absolútnom tichu.“ Hluchoslepota však prechádza viacerými štádiami, od sociálnej až po úplnú. Hluchoslepé dieťa má narušenú percepciu okolitého sveta - je izolované, utiahnuté, s autistickými črtami. Limitované schopnosti mu bránia zmysluplne, plnohodnotne komunikovať s prostredím. K zdravotným problémom sa pridružujú aj ďalšie ťažkosti, ktoré bez primeranej starostlivosti a kvalifikovanej pomoci, môžu vyvrcholiť do závažných porúch psychosomatického rozvoja, formovania osobnosti (Farbancová, 2000).

V Európskej Únii existuje minimálne 150 000 hluchoslepých ľudí, ktorí reprezentujú jednu zo sociálne najviac vylúčených skupín občanov Európy. Hluchoslepí ľudia sú často izolovaní, neschopní získať prácu alebo dokonca neschopní ísť do obchodov bez pomoci (Hajdeckerová, Šarišská, 2010). Problémom je už samotná komunikácia hluchoslepých. Taktilné vnímanie je v tomto prípade prostriedok komunikácie, či už ide o jednoduchý telesný signál, predmetovú komunikáciu, posunkovú reč alebo prstovú abecedu. Komunikácia u hluchoslepých detí a dospelých je vysoko individualizovaná a záleží na tom, aký je stav zraku a sluchu. Ak ide o totálnu stratu oboch zmyslov, pri komunikácii je dominantný hmat. Ak sú u postihnutej osoby zachované zvyšky zraku a sluchu, využívajú sa aj tieto kanály pri komunikácii.

Problémom však naďalej ostáva aj kvalifikovaná starostlivosť a systém odborného poradenstva pri starostlivosti o takéto osoby, kde je nutná úzka súčinnosť viacerých odborníkov (lekárov, špeciálnych pedagógov, terapeutov, sociálnych pracovníkov pod.).

Pedagogika viacnásobne postihnutých

Pedagogika viacnásobne postihnutých (PVNP) sa zaoberá edukáciou jedincov, u ktorých nedostatky v kognitívnej, motorickej, komunikačnej, či psychosociálnej sfére sú takého rozsahu, že vyžadujú zvýšenú špeciálnu starostlivosť. Cieľom PVNP je dosiahnuť čo najvyšší stupeň socializácie prostredníctvom výchovnej rehabilitácie. Proces edukácie VNP je založený na uplatňovaní metód, foriem a prostriedkov edukácie za rešpektovania edukačných zásad s prihliadnutím na individuálne predpoklady, schopnosti, možnosti a danosti, potreby jednotlivcov zúčastňujúcich sa na edukácii.

Obsah edukácie VNP predstavuje súhrn poznatkov o prírode a spoločnosti, súhrn zručností, spôsobilostí a návykov, ktoré si má objekt edukácie osvojiť a vedieť ich uplatňovať v praktickom živote s čo najväčšou mierou samostatnosti a nezávislosti. Je určený prí relevantnými pedagogickými normami a dokumentami pre dané inštitúcie (učebné plány, učebné osnovy), prípadne je rozpracovaný v IVP.

Špecifické metódy edukácie VNP zahŕňajú:

• Metóda viacnásobného opakovania
• Metóda nadmerného zvýraznenia informácie
• Metóda zapojenia viacerých kanálov
• Metóda optimálneho kódovania
• Metóda intenzívnej spätnej väzby

Špecifiká vo vzdelávaní

Z pohľadu školského je najdôležitejšie určenie, ktorá diagnóza je primárnou, rozhodujúcou vzhľadom k možnostiam výchovy a vzdelávania dieťaťa. Takáto diagnostika patrí do rúk odborníkov - psychológa a špeciálneho pedagóga v poradni, samozrejme na základe lekárskych vyšetrení. Proces výchovy a vzdelávania je následne založený na takých metódach a formách práce so žiakom, ktoré rešpektujú jeho postihnutia, jeho možnosti a schopnosti, individuálne danosti a predpoklady, ale aj jeho potreby smerom k budúcemu životu. Vzdelávanie žiakov s viacnásobným postihnutím sa teda riadi najmä primárnou diagnózou a stupňom závažnosti postihnutí a obmedzení.

Možnosti vzdelávania detí s viacnásobným postihnutím

Dieťa s viacnásobným postihnutím sa môže vzdelávať:

• v špeciálnej škole - obvykle podľa druhu primárnej diagnózy (tu má do vzdelávania automaticky zaradené jemu potrebné špecifické predmety)
• v špeciálnej triede - obvykle podľa druhu primárnej diagnózy - zriadenej v bežnej škole (ak ju škola má zriadenú)
• v bežnej škole formou školskej integrácie, ak to charakter kombinácie postihnutí dovoľuje a ak škola dokáže vytvoriť na vzdelávanie konkrétneho žiaka primerané jemu potrebné podmienky

Viacnásobne postihnutý žiak môže mať do svojho vzdelávania zaradené akékoľvek špecifické predmety, ktoré potrebuje z dôvodu jednotlivých svojich postihnutí, ochorení alebo oslabení. Ak však je kombinácia postihnutí taká vážna, že zdravotný stav dieťaťu neumožňuje zaradenie do špeciálnej školy, triedy alebo ani vzdelávanie formou integrácie s vypracovaným IVP, po odporúčaní lekára a poradne môže byť takýto žiak oslobodený od povinnosti dochádzať do školy (nie však oslobodený od povinnej školskej dochádzky). K žiakovi môže domov dochádzať učiteľ alebo školský špeciálny pedagóg na niekoľko hodín týždenne a učiť ho v domácom prostredí, alebo sa mu vzdelávanie až do pominutia dôvodom neposkytuje.

Špeciálnopedagogická diagnostika VNP

Špeciálnopedagogická diagnostika VNP jednotlivcov má byť zameraná na identifikáciu, analýzu, monitorovanie a hodnotenie prejavov a výkonov jednotlivca so spätnou väzbou a analýzu edukačných potrieb v kľúčových oblastiach komplexnej osobnosti: komunikácia, motorika, emocionalita, správanie, senzorika, sebaobsluha, kognitívne procesy, spôsobilosti pre sociálne interakcie, orientácia v prostredí a autoregulácia. Je súčasťou multidisciplinárnej priebežnej vývinovej diagnostiky (medicínska diagnostika, psychologická diagnostika, sociálna diagnostika).

Úvod do Problematiky Sluchového Postihnutia

Nedoslýchaví, nepočujúci, ohluchnutí ľudia a osoby s kochleárnym implantátom tvoria spoločnú skupinu sluchovo postihnutých, ktorí sa vyznačujú obmedzenou sluchovou schopnosťou. Zriedkavo im sluchová schopnosť úplne chýba (Leonhardtová, 2001). Pre porozumenie problematike sluchového postihnutia je nevyhnutné definovať základné pojmy. Sluchové postihnutie zahŕňa rôzne stupne a typy porúch sluchu, ktoré môžu mať vplyv na vývin reči, poznávania a sociálnu interakciu.

Patológia sluchových funkcií a sluchových porúch je oblasť, ktorá sa zaoberá príčinami, prejavmi a diagnostikou sluchových problémov. Klasifikácia sluchových postihnutí sa riadi medzinárodnými štandardmi a slúži na presné určenie stupňa a typu postihnutia.

Svetová zdravotnícka organizácia (WHO) v rámci trvalých poškodení organizmu zaraďuje hluchotu hneď na druhé miesto po mentálnom postihnutí (ešte pred slepotou). Ani jedno poškodenie organizmu nemá na psychiku človeka také výrazné následky ako hluchota. Neskoro odhalená porucha sluchu alebo hluchota u dieťaťa má za následok nielen oneskorený vývin reči, ale aj omeškanie mentálneho vývinu a poznávacích schopností dieťaťa.

Bežné Mýty a Predstavy o Sluchovom Postihnutí

Nezainteresovaní ľudia si často o nepočujúcich myslia, že sú úplne hluchí, nič nepočujú. O nedoslýchavých je zase mienka, že s nimi treba hovoriť nahlas a zreteľne. Stretneme sa aj s názorom, že s človekom so sluchovým postihnutím už netreba „nič špeciálne podniknúť“, ak má načúvací aparát. Ak ho má - počuje a vníma normálne. Je to chybná predstava. Slúchadlo naozaj zlepšuje kvalitu aj kvantitu sluchového vnímania, ale neodstráni úplne narušenie sluchu. Úplne odlišné od odborných definícii môže byť sebauvedomovanie samotného sluchovo postihnutého.

Typy Porúch Sluchu

Medzi typy porúch sluchu u detí patria:

• Vnútroušná porucha sluchu: Je podmienená chorobami alebo anomáliami vnútorného ucha a/alebo kochleárneho nervu.
• Retrokochleárna porucha sluchu: Zahŕňa poškodenie nervového prenosu v kochleárnom nerve, dráhu mozgového kmeňa alebo oboch.

Z pedagogického hľadiska je možné lepšie kompenzačnou technikou korigovať prevodové poruchy.

Stupne Sluchových Porúch

Stupne sluchových porúch sa merajú v decibeloch (dB), je to informácia o tom, aká veľká musí byť sila zvukového podnetu, aby vyvolala vnímanie zvukov vrátane reči.

Tabuľka č. 1: Stupne sluchovej poruchy (Šedivá, Z., 2006)

Okrem toho existujú aj:

• Fluktuujúca vnútroušná porucha sluchu: u detí málo známa, klinicky slabo definovaná a často nepoznaná, väčšinou prechádza do progresívnej ťažkej poruchy sluchu.
• Progredujúca vnútroušná porucha sluchu: Je porucha sluchu, ktorá sa postupne zhoršuje, až k praktickej hluchote.

Táto klasifikácia má len relatívny význam, lebo u ľudí s rovnakým typom a stupňom poruchy nemusia byť rovnaké ani príznaky, ani následky sluchového postihnutia.

Tabuľka č. 2: Získaná porucha sluchu:

Poškodenie sluchu je získané hneď po narodení alebo v neskoršom veku, môže byť i progresívne zhoršovanie sluchu, ktoré sa pri narodení nevyskytovalo.

Príčiny Vzniku Sluchových Porúch

Frekvencia výskytu niektorých príčin porúch sluchu sa za posledných 30 rokov zmenila a ďalšie zmeny sa očakávajú v budúcnosti, a to na základe zavedenia nových možností prevencie niektorých ochorení (rubeola, bakteriálna meningitída, hyperbilirubinémia). Na druhej strane pribúda vďaka rozvoju intenzívnej novorodeneckej starostlivosti viac rizikových novorodencov s pôrodnou hmotnosťou pod 1 500g, s nízkym Apgar skóre a s mechanickou ventiláciou viac ako 5 dní.

Prenatálne sluchové postihnutie zapríčiňujú:

• Dedičnosť (dnes je známych viac ako 400 syndrómov, pri ktorých je porucha sluchu alebo hluchota).
• Choroba matky v gravidite, najmä v prvom trimestri a to najmä osýpky, čierny kašeľ, rubeola, diabetes.

Perinatálne obdobie začína krátko pred pôrodom, počas neho a zavŕši sa krátko po pôrode.

Diagnostika a Kompenzačné Možnosti

Včasná diagnostika sluchového postihnutia je kľúčová pre úspešnú intervenciu. Diagnostikovaním sluchu sa zaoberá lekár - audiológ. Aj minimálne podozrenie zo strany rodičov, pediatra alebo pedagógov má viesť ku skorému stanoveniu prahu sluchu. Výsledkom jeho vyšetrenia je záznam o stave sluchu - audiogram. Moderná diagnostika využíva širokú škálu metód a techník, ktoré umožňujú presné určenie sluchovej straty. Kompenzačné a protetické možnosti súčasnej vedy, ako sú načúvacie prístroje a kochleárne implantáty, významne zlepšujú kvalitu života sluchovo postihnutých.

Metódy Diagnostiky Sluchu

Používajú sa rôzne metódy na vyšetrenie sluchu u detí:

• Neobjektívne (behaviorálne) metódy: Sú metódy založené na pozorovaní, ako sa správa dieťa, ako reaguje na zvukový podnet. Sluchové centrum sa vyvíja už pred narodením, je dokázané, že plod reaguje na zvuk už v 8. mesiaci embryonálneho vývoja a dokáže si zvuky zapamätať. Tieto metódy sú založené na reakciách nepodmienenými reflexmi, používajú sa ako doplnkové metódy k objektívnym metódam.
• Otoakustické emisie (OAE): Sú zvuky, ktoré sú produkované vibráciami vonkajších vláskových buniek vnútorného ucha (v Cortiho orgáne) a môžeme ich objektívne zaznamenať citlivým mikrofónom vo vonkajšom zvukovode.
• Impedančná audiometria: Vychádza z pomeru medzi energiami v prostredí ucha. Pozostáva z dvoch základných vyšetrovacích metód: z tympanometrie a z vyšetrenia reflexu m.
• Audiometria evokovaných odpovedí: Je objektívna metóda, ktorá nevyžaduje spoluprácu vyšetrovaného, preto je vhodná na vyšetrenie sluchu u detí. Sluchový evokovaný potenciál je krátka elektroencefalografická odpoveď na zvukový podnet.
• Novorodenecký skríning sluchu: Približne jedno dieťa na 1000 narodených detí sa narodí hluché a asi ďalšie tri sa narodia s rôznou poruchou sluchu (Jakubíková, 2006). Iný údaj hovorí, že na Slovensku sa ročne narodí asi 60 sluchovo postihnutých detí. V Česku každoročne ohluchne zhruba 10 detí a asi 50 detí sa nepočujúcich narodí (Centrum kochleárnych implantácii, FN Motol, Praha, 2001). S cieľom čo najviac znížiť následky hluchoty na raný vývin detí sa zaviedol celoplošný univerzálny skríning sluchu novorodencov. Od 1. 5. 2006 je legislatívne zavedený aj v Slovenskej republike. Vyšetrenie sluchu u novorodencov je nevyhnutné pred prepustením z novorodeneckého oddelenia, najvhodnejšie 3. deň života, u nedonosených, patologických novorodencov aj neskôr, ale pred prepustením domov. Výskyt obojstrannej ťažkej poruchy sluchu alebo hluchoty u rizikových novorodencov (na oddelení intenzívnej starostlivosti novorodencov) je 1 - 2 % v porovnaní s výskytom 0,1 - 0,2 % v celkovej populácii novorodencov.

Sluchová Protetika: Načúvacie Prístroje a Kochleárne Implantáty

Osoby so sluchovým postihnutím používajú prístroje, ktoré umožňujú zosilniť akustické podnety, prípadne ich transformovať do oblasti zrakovej alebo vibračnej. K tomuto účelu sa používajú individuálne alebo kolektívne akustické prístroje (Habšudová, 2001).

• Individuálne načúvacie prístroje: Majú zdroj energie z batérií. Robia nezastupiteľnú službu osobám so sluchovým postihnutím. Sú závesné (za ucho), súčasťou okuliarov, alebo vkladateľné priamo do zvukovodu. Vyrábajú sa v rôznych veľkostiach a farbách.
• Kochleárny implantát: Je indikovaný pre osoby s ťažkou až veľmi ťažkou sluchovou stratou, u ktorých načúvacie prístroje neprinášajú dostatočný úžitok. Aplikácia a využitie kochleárneho implantátu si vyžaduje komplexnú rehabilitáciu a logopedickú starostlivosť.

Ďalšie Pomôcky pre Sluchovo Postihnutých (Leonhardtová, 2001)

• Manuálne pomôcky: Prstová abeceda, fonematický manuálny systém (používa sa aj v ZŠI pre sluchovo postihnutých v Lučenci, zaviedol ho Matuška (1974) pod názvom PAZ - pomocné artikulačné znaky), ústno - ručný systém.
• Načúvacie prístroje.
• Ďalšie pomôcky: Slúžia pre zlepšenie praktického života. Sú to napr. FM systémy, pracujú na princípe bezdrôtového mikrofónu, ktorý ma pripnutý hovoriaci a počúvajúci má bezkáblový rádioprijímač, ktorý je prichytený na audiobotičku načúvacieho prístroja.
• Kochleárny implantát (KI).

Kochleárny Implantát (KI)

Od počiatkov vzdelávania detí so sluchovým postihnutím zameriavali odborníci svoju snahu okrem iného na rozvíjanie metód, ktoré približujú sluchovo postihnutému svet zvukov - na sluchovú výchovu. Približne pred 25. rokmi sa objavili prvé správy o kochleárnej neuroprotéze. V roku 1993 v Českej republike a v roku 1994 v Slovenskej republike sa vykonali prvé kochleárne implantácie (ďalej KI). Do roku 2005 bolo na Slovensku evidovaných 110 užívateľov KI. Až odvtedy sa začali získavať prvé skúsenosti s metódou, ktorá skutočne sprostredkuje nepočujúcemu dieťaťu či dospelému človeku sluchové vnímanie.

Kochleárny implantát sa skladá z vnútornej a vonkajšej časti. Vnútorná časť KI je vložená počas operácie do spánkovej kosti. Skladá sa z prijímača - stimulátora, ktorý je uložený pod kožou za uchom a jemného zväzku elektród (ich počet je rozdielny pri jednotlivých druhoch implantátov), ktorý sa vsúva do slimáka vnútorného ucha. Zvuky prostredia a zvuky reči sú zachytené mikrofónom, odkiaľ sa informácia po kábliku odosiela do rečového procesora. Rečový procesor vyberá a kóduje zvuky tak, aby sa informácie o charakteristikách prenášaného zvuku čo najvernejšie premenili na elektrické stimuly. Z rečového procesora je kódovaný signál odoslaný do vysielacej cievky a odtiaľ sa cez kožu pomocou elektromagnetických vĺn vysiela do prijímača. Prijímač mení kódované signály na bifázické prúdové elektrické impulzy. Elektrické impulzy sú vysielané k elektródam tak, aby stimulovali sluchové nervové vlákna. Na Slovensku sa používajú viaceré typy kochleárnych implantátov. KI nahrádza funkciu nefunkčných vláskových buniek slimáka a elektrickými impulzmi priamo stimuluje vlákna (neuróny) sluchového nervu a tým zabezpečuje vnímanie zvuku.

Kochleárna implantácia je spojená s rizikami ako každá iná operácia v celkovej narkóze. Ďalším možným rizikom je poškodenie tvárového nervu, zmena citlivosti v okolí ušnice, porucha chuti alebo rovnováhy a zhoršenie ušného šelestu. Dlhodobé nežiadúce účinky elektrickej stimulácie na vnútorné ucho nie sú známe.

Faktory Ovplyvňujúce Úspech Kochleárnej Implantácie

• Etiológia (príčina) poruchy sluchu: Niektoré deti, ktoré stratili sluch následkom pôsobenia cytomegalovírusu majú problémy nielen s vnímaním zvuku, ale aj jeho spracovaním v mozgu. Takéto deti nebudú mať dostatočný úžitok z kochleárneho implantátu. Podobne meningitída spôsobuje osifikáciu, čo môže spôsobiť neúplné vloženie elektród do kochlei.
• Vek v čase záujmu o kochleárnu implantáciu.
• Vznik a trvanie poruchy sluchu: Ukazuje sa, že čím dlhšie hluchota trvá, tým horšie výsledky implantátu možno očakávať. Príčinou je fakt, že sluchový nerv, ktorý sa nikdy nestimuloval, alebo sa nestimuloval po dlhý čas, nemusí byť schopný dostatočne dobre preniesť informácie o zvuku do mozgu. Za ideálneho kandidáta sa preto považuje postlingválne nepočujúci, u ktorého hluchota trvá kratšie ako polovicu jeho života, prípadne nie viac ako 15 rokov.
• Stupeň poruchy sluchu: Ešte nedávno sa implantovali iba ľudia, ktorí mali obojstrannú hluchotu bez zvyškov sluchu, alebo len s malými zvyškami sluchu, ktoré sa pri intenzívnom sluchovom tréningu s naslúchadlom nedali využiť pre porozumenie reči.
• Anatomické podmienky: Pôvodne sa neodporúčalo implantovať nepočujúcich s čiastočne alebo úplne nepriechodnou kochleou, prípadne poškodeným nervom. Súčasná technológia však umožňuje tzv.
• Prostredie a motivácia: Zohľadňuje sa, či je nepočujúce dieťa motivované k trvalému noseniu kochleárneho implantátu a jeho rodina si uvedomuje nutnosť dlhodobej sluchovej rehabilitácie. Učenie sa interpretovať zvuky, ktoré vytvoril implantát, vyžaduje prax a preto je časovo náročné. Implantačný tím si takisto všíma schopnosť rodičov pracovať s dieťaťom podľa pokynov a odbornú starostlivosť, ktorú dieťa absolvovalo pred implantáciou (foniatrickú, logopedickú a špeciálno-pedagogickú).
• Spôsob komunikácie: Dôležité je zistiť, či sa dieťa v minulosti, alebo teraz prejavuje niektorými zo znakov, ktoré sa označujú ako auditívno-preverbálne správanie. Ide predovšetkým o orientáciu dieťaťa na zvukové podnety, vokalizáciu (bľabotanie), nadviazanie zrakového kontaktu, spoluprácu (napr. pri hre), sledovanie pohybov artikulačných orgánov (pier, jazyka..). Na Slovensku je podľa kritérií implantačného centra podmienkou preferovanie auditívno-verbálneho, príp. orálneho programu v škole aj v rodine. V tejto súvislosti by sme radi poznamenali, že v zahraničí sa v súčasnosti upúšťa od striktne auditívne-verbálneho programu pre všetky deti a nevylučuje sa, ak má dieťa kochleárny implantát a zároveň s ním rodina posunkuje. Dôležité však je, aby dieťa každodenne cielene cvičilo sluch, čo umožňuje ako program totálnej komunikácie, tak aj bilingválno-bikulturálne programy.
• Iná pridružená choroba alebo postihnutie: V nedávnej minulosti sa kochleárna implantácia odporúčala iba nepočujúcim, ktorí nemali pridružené poškodenia, avšak realita ukazuje, že asi u 30 % nepočujúcich je hluchota spojená s inými poškodeniami (napr. pri Usherovom syndróme je pridružená porucha zraku). V zahraničí nie je viacnásobné postihnutie prekážkou kochleárnej implantácie, pretože ľuďom pomáha prekonať aspoň jedno z postihnutí - hluchotu. Z ekonomických dôvodov sa však na Slovensku uprednostňujú zdraví ľudia v detskom a produktívnom veku.

Pre rodiča dieťaťa so SP je nevyhnutným predpokladom úspechu špeciálno-pedagogická a logopedická starostlivosť. Táto môže byť poskytovaná v centre, kde sa KI uskutoční, alebo, najmä neskôr, v centre špeciálno-pedagogického poradenstva. Aktuálne zistenia potvrdzujú, že kochleárny implantát bilaterálne aplikovaný v ranom veku pomáha prirodzenému vývinu reči a počutia u detí so SP.

Je dôležité si uvedomiť, že ani jedna metóda vzdelávania detí so SP negarantuje úspech všetkým jednotlivcom. Postup reedukácie sluchu v podstate kopíruje vývin sluchových funkcii a prebieha v spolupráci všetkých úrovní sluchového vnímania. Sluchové vnímanie umožní zapojenie rečového procesora. Dieťa s KI zostáva nepočujúcicm dieťaťom a sluchové vnímanie dieťaťa nie je “v norme” (prah sluchového vnímania prebieha na tónovom audiograme v rovine - teda pre všetky frekvencie viac-menej rovnako. Približne na hladine 50 dB ± 10dB v individuálnych prípadoch) (Svobodová, K., 2005). Samotný údaj o prahu vnímania však sám nevypovedá o schopnosti využiť dosiahnutú úroveň sluchového vnímania pre pozorumenie reči.

Kľúčové aspekty reedukácie sluchu:

• Odzeranie: Po určitej dobe reedukácie sluchu možno pozorovať zhoršenie schopnosti odzerať. Je to pravdepodobne známka využívania sluchu pri komunikácii rečou. Neskoršie sa však odzeranie a sluchové vnímanie navzájom koordinujú a dopĺňajú.
• Čítanie: Rozvoj čítania prináša dieťaťu nové jazykové skúsenosti, ktorými je kladne motivované k čítaniu s porozumením.
• Schopnosť domýšľať si neúplne počutý či odozretý prehovor: To je možné na základe všeobecných znalostí o téme a použitých pojmoch.

Adaptácia vzdelávacieho procesu a podpora počas prípravy na povolanie je úlohou centra špeciálno-pedagogického poradenstva. Centrum ŠPP poskytuje intervenčné a poradenské služby špeciálnych pedagógov a logopédov, služby spojené so školskou integráciou, psychologickú starostlivosť (psychologickú diagnostiku, poradenstvo, terapeutickú prácu s rodinou) a sociálnu starostlivosť. Pomoc sa ponúka formou individuálnych návštev, príležitostne organizovaných sociálno-rehabilitačných kurzov, kontaktov na odborníkov ale aj organizácie.

tags: #viacnasobne #potihnutie #u #sluchovo #postihnutych