Platná legislatívna úprava korporátneho práva kladie dôraz na zodpovednosť štatutárnych orgánov spoločností tak, aby vykonávali svoju funkciu so starostlivosťou riadneho hospodára. V prípade porušenia tejto starostlivosti hrozí štatutárnym orgánom možný postih. Každodenná činnosť a s tým úzko spätá ekonomická kondícia podnikateľských entít je v súčasnosti zásadne ovplyvnená mimoriadnou situáciou spôsobenou pandémiou koronavírusu. Pre mnohých členov štatutárnych orgánov môže byť krízové riadenie, potrebné v dnešnej dobe, novou skúsenosťou.
Tieto základné princípy dávajú všeobecný právny rámec posúdenia tej-ktorej situácie konania a rozhodovania členov štatutárnych orgánov. Cieľom je pripomenúť a predstaviť základné princípy fungovania štatutárnych orgánov, ktoré zdôrazňujú ich povinnosti a riziká vyplývajúce z ich postavenia, v kontexte aktuálnej mimoriadnej situácie.
Čo je to starostlivosť riadneho hospodára?
Členovia štatutárnych orgánov sú povinní vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou, so všetkými potrebnými znalosťami a lojálne, ako tzv. „starostlivosť riadneho hospodára“. Obchodný zákonník definuje povinnosti štatutárov veľmi všeobecne - štatutárne orgány sú povinné vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou a v záujme spoločnosti a jej spoločníkov a samozrejme v súlade s platnými právnymi predpismi.
Posúdenie, či člen štatutárneho orgánu spĺňa tieto povinnosti, je objektívne a realizuje sa individuálne v každom jednotlivom prípade prostredníctvom porovnania s tzv. „starostlivosťou riadneho hospodára“. Ide v zásade o tzv. právo na omyl v podnikaní, ktoré spočíva v podnikateľskom riziku, ako atribúte podnikania, bez ktorého (rizika) nie je možný hospodársky rast. Právo na omyl vyplýva zo samotnej povahy podnikania kapitálových obchodných spoločností, ktoré umožňujú prostredníctvom obmedzeného ručenia spoločníkov, kumuláciu kapitálu za účelom realizácie kapitálovo náročnejších projektov.
Odborná starostlivosť
Pojem odbornej starostlivosti vychádza z právnej úpravy mandátnej zmluvy, podľa ktorej je mandatár povinný postupovať pri zariaďovaní záležitosti mandanta s odbornou starostlivosťou. Z povahy veci je jasné, že nepôjde o bežnú či priemernú starostlivosť konateľa. Naopak, konateľ je povinný pri plnení svojej funkcie využívať svoje odborné znalosti, prípadne, ak takýmito znalosťami sám nedisponuje, poveriť na výkon činnosti inú osobu.
Členovia štatutárnych orgánov sú povinní vykonávať svoju funkciu s odbornou starostlivosťou, pričom táto starostlivosť v oblasti riadenia korporácie neznamená úroveň profesionála v nejakom konkrétnom odbore. Člen štatutárneho orgánu teda nemusí byť profesionál vo všetkých oblastiach, v ktorých spoločnosť pôsobí, avšak v rámci svojich riadiacich schopností je jeho povinnosťou včas a vhodne rozpoznať, kedy je potreba povolať pomoc odborníka.
Ak by sa ukázalo, že konateľ zanedbal pri výbere tejto osoby odbornú starostlivosť, zodpovedal by taktiež za škodu, ktorú by táto tretia osoba spôsobila obchodnej spoločnosti (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Obo 106/2006, zo dňa 1.7.2007).
Odbornosť sa vzťahuje na schopnosť rozhodovania so znalosťou veci, v celej zložitosti problematiky podnikania spoločnosti. Odbornosť zahŕňa aj vytvorenie zodpovedajúcej informačnej sústavy spoločnosti v záujme získavania všetkých informácií relevantných vo vzťahu k predmetu rozhodovania (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1 Obo 16/2008, z 19. 2. 2009).
Pokiaľ by však člen štatutárneho orgánu disponoval určitou kvalifikáciou alebo schopnosťami, je povinný ich využiť pri výkone funkcie. V takomto prípade je konateľ povinný zachovať predpoklad odbornej starostlivosti pri výbere kvalifikovanej osoby. Odborná starostlivosť je kritérium objektívnej povahy, bez ohľadu na osobnostné predpoklady či zručnosti konateľa. Kritérium odbornej starostlivosti totiž vyjadruje určitú abstraktnú mieru pre očakávané konanie povinnej osoby. Tento štandard konania sa nemení v závislosti od vlastností osoby, ktorá zastáva funkciu konateľa. Osobitné kvalifikačné predpoklady, dosiahnutý stupeň vzdelania, zručnosti či skúsenosti konateľa, by v prípade dokazovania v súdnom spore, či konateľ konal s odbornou starostlivosťou alebo nie, boli irelevantné.
Lojalita a konanie v záujme spoločnosti
Lojalitou štatutárneho orgánu je jeho zákonná povinnosť pri rozhodovaní dať prednosť záujmom spoločnosti pred záujmami svojimi alebo záujmami tretích osôb, vrátane záujmov len niektorých zo spoločníkov. Konanie v záujme spoločnosti je vyjadrením prvku lojality konateľa voči spoločnosti. Zákonná úprava zmierňuje striktnosť zodpovednosti konateľa za škodu pri zásade lojality tým, že postačuje aspoň konateľova dobrá viera, že koná v záujme spoločnosti.
Dobrá viera je definovaná ako „nezavinená nevedomosť o právnych nedostatkoch určitého právneho stavu“ a ide v zásade o objektivizovaný stav nevedomosti konajúcej osoby. Hoci je dobrá viera psychickou kategóriou, aj napriek tomu je nutné dobrú vieru konateľa hodnotiť vždy objektívne, a nielen zo subjektívneho hľadiska či osobného presvedčenia konateľa. Dobrú vieru je nutné rozlišovať od zavinenia, ktoré je subjektívnou kategóriou, a ktoré vyjadruje subjektívny vzťah konajúceho subjektu k výsledku jeho správania.
V zásade je možné konštatovať, že v dobrej viere nekonal konateľ, ktorý rozpoznal, s ohľadom na všetky relevantné skutočnosti mal vedieť rozpoznať alebo mohol vedieť rozpoznať, že dochádza k porušeniu záujmov spoločnosti. Dobrá viera zaniká vtedy, keď sa konateľ zoznámil so skutočnosťami, ktoré objektívne museli vyvolať pochybnosť o tom, že koná v záujme obchodnej spoločnosti.
Informovanosť ako kľúčový prvok starostlivosti
Z určitého pohľadu tak možno konštatovať, že členovia štatutárnych orgánov sú v podstate primárne zodpovední za riadny výkon funkcie s odbornou starostlivosťou, nie už tak za samotné výsledky svojej činnosti. V tejto súvislosti je tak veľmi potrebné vyzdvihnúť význam informovanosti štatutárnych orgánov pri ich konaní. Štatutárny orgán by pre svoje rozhodnutie mal mať dostatok relevantných informácií.
Je pochopiteľné, že štatutárny orgán nie je odborníkom vo všetkých oblastiach činnosti spoločnosti, avšak je povinný si z titulu starostlivosti riadneho hospodára potrebné informácie zaistiť. V tejto súvislosti zohrávajú významnú úlohu odborné posudky a analýzy, tzv. „fairness opinions“. Umenie starostlivosti riadneho hospodára spočíva aj v správnom využití všetkých dostupných informácií a nástrojov vhodných pre efektívne fungovanie obchodných spoločností.
Ak opatrenia prijaté v rámci núdzového stavu môžu spoločnosti priniesť vhodnú úľavu či štátnu pomoc, štatutárny orgán by sa mal s takou možnosťou zoznámiť a informovane vyhodnotiť, či je vhodné pre spoločnosť daný nástroj využiť. Podľa judikatúry musí člen štatutárneho orgánu pri konkrétnom rozhodovaní využiť rozumne dostupné informačné zdroje a na ich základe starostlivo zvážiť možné výhody aj nevýhody (rozpoznateľné riziká) existujúcich variantov podnikateľského rozhodnutia (uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 27 Cdo 844/2018, z 18. 9. 2019).
Na posúdenie, či sa člen štatutárneho orgánu rozhodoval informovane, a teda so starostlivosťou riadneho hospodára, však možno brať do úvahy iba informácie a skutočnosti, ktoré mu boli či pri vynaložení príslušnej starostlivosti mohli a mali byť známe v okamihu, v ktorom dané podnikateľské rozhodnutie urobil. Štatutárnemu orgánu teda nemožno prikladať na ťarchu, že situácia sa neskôr vyvinula inak, nepredvídateľne (právo na omyl).
Ak bude napr. štatutárny orgán rozhodovať o hodnotovo významnej investícii pre riadenú spoločnosť, musí si zaistiť dostatok relevantných informácií pre svoje rozhodnutie (napr. odborné posudky zaoberajúce sa tým, či je investícia rentabilná, aká je jej doba návratnosti, prípadne aké riziká môžu tieto parametre negatívne ohroziť). Následne, pokiaľ napr. investícia v budúcnosti z dôvodu nepriaznivého (avšak neočakávateľného) ekonomického vývoja nebude rentabilná, môžu hrať tieto odborné posudky v posudzovaní a obhajobe štatutárneho orgánu, či jednal so starostlivosťou riadneho hospodára, kľúčovú úlohu. V takejto krajnej chvíli bude podstatné to, či štatutárny orgán dodržal „predpísaný“ postup a nie celková efektivita investície.
Zodpovednosť za kontrolu
Člen štatutárneho orgánu má zodpovednosť za kontrolu - musí byť schopný dodaný výsledok delegovanej pôsobnosti primerane kontrolovať a rozumne vyhodnocovať, a to nielen osobne, ale aj za pomoci riadne nastavených kontrolných mechanizmov (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky, sp. zn. 27 Cdo 90/2019, z 30. 9. 2020).
Interná a externá zodpovednosť štatutárneho orgánu
Konateľ spoločnosti nielenže koná priamo v mene spoločnosti s ručením obmedzeným, ale do jeho pôsobnosti patrí v zmysle § 134 OBZ taktiež rozhodovanie o jej obchodnom vedení. Konateľ teda nielenže koná v mene spoločnosti navonok, ale medzi jeho oprávnenia patrí aj riadenie každodennej podnikateľskej činnosti spoločnosti či jej obchodné rozhodnutia. Aj podnikateľské rozhodnutia konateľa v mene spoločnosti je možné subsumovať pod obchodné vedenie spoločnosti.
Vzhľadom na rizikovosť povahy takýchto podnikateľských rozhodnutí v obchodnom styku, nie je vylúčené, že konaním konateľa vznikne obchodnej spoločnosti škoda. Rozlišujeme dva typy zodpovednosti:
- zodpovednosť právnickej osoby voči iným subjektom za protiprávne konanie jej štatutárneho orgánu ako tzv. externú zodpovednosť,
- zodpovednosť štatutárneho orgánu za svoje vlastné konanie voči obchodnej spoločnosti ako tzv. internú zodpovednosť.
Interná zodpovednosť konateľa
V prípade zodpovednosti štatutárneho orgánu za škodu, ktorú spôsobil štatutárny orgán obchodnej spoločnosti pri výkone svojej funkcie, hovoríme o internej zodpovednosti. Jedným z predpokladov vzniku zodpovednosti konateľa za škodu je porušenie povinnosti konateľa. Zákon nevymedzuje taxatívne, o aké povinnosti konateľa ide. Ustanovenie § 135a ods. 2 OBZ len príkladmo uvádza povinnosti, pri porušení ktorých konateľ zodpovedá spoločnosti za škodu.
Navyše, táto zodpovednosť za škodu je koncipovaná na základe objektívnej zodpovednosti konateľa. To znamená, že pri porušení povinnosti konateľa sa nevyžaduje jeho zavinenie. Ide teda o zodpovednosť konateľa za výsledok činnosti, nie za činnosť samotnú. Na druhej strane, zákon umožňuje konateľovi zbaviť sa jeho zodpovednosti za škodu preukázaním tzv. liberačných dôvodov. Konateľ bude musieť pre zbavenie sa tejto zodpovednosti preukázať, že konal s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti. To znamená, že konateľ musí pri podnikateľskom rozhodnutí konať s odbornou starostlivosťou a v dobrej viere, že koná v záujme spoločnosti, inak zodpovedá za škodu, ktorá obchodnej spoločnosti z takého rozhodnutia vzišla, a to bez možnosti liberácie. Ustanovenie § 135a OBZ totižto upravuje liberačné dôvody pri vzniku internej zodpovednosti konateľa za škodu osobitne od všeobecných liberačných dôvodov zodpovednosti za škodu podľa ustanovenia § 374 OBZ.
Pravidlo podnikateľského úsudku („business judgement rule“)
Charakteristickým znakom podnikania každého podnikateľa je tzv. podnikateľské riziko. Už zo znenia zákonnej úpravy podnikania je totiž evidentné, že ide o činnosť, s ktorou je späté určité riziko, keďže generická definícia podnikania podľa § 2 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“) hovorí o sústavnej činnosti vykonávanej samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Podnikateľ, v tomto prípade spoločnosť s ručením obmedzeným, musí v obchodnom styku čeliť aj situáciám, kedy nie je možné vopred jednoznačne vyhodnotiť úspešnosť napr. určitej investície alebo obchodného projektu. Výsledok takejto činnosti môže byť neistý a v prípade neúspechu hrozia podnikateľovi nepriaznivé následky.
Vyvažujúcim faktorom je pre členov štatutárnych orgánov tzv. pravidlo podnikateľského úsudku („business judgement rule“), ktorý vychádza z princípu, že podnikanie so sebou nesie určitú dávku obchodného rizika a aj starostlivé podnikateľské rozhodovanie môže priniesť negatívne výsledky. Aj v prípade negatívneho výsledku podnikateľského rozhodnutia môže člen štatutárneho orgánu preukázať, že svoju povinnosť konať so starostlivosťou riadneho hospodára a v súlade so záujmami spoločnosti neporušil. Podnikateľské riziko podľa formulácie zákonného ustanovenia § 2 ods. 1 OBZ nesie podnikateľ, nie štatutárny orgán. Nesprávne podnikateľské rozhodnutie teda nemusí nevyhnutne znamenať porušenie povinností konateľa a vznik zodpovednosti konateľa za škodu.
Dôkazné bremeno v súdnom spore je na konateľovi. Dôkazné bremeno vyvrátenia tejto prezumpcie je na žalobcovi, spravidla spoločníkoch, ktorí sú povinní preukazovať určité okolnosti, ktoré odôvodňujú prelomenie tejto ochrany štatutárnych orgánov pri podnikateľskom rozhodovaní. Veľkým pozitívom pravidla podnikateľského úsudku je podľa nášho názoru to, že vytvára štatutárnym orgánom pri obchodnom vedení podniku široký priestor na rozhodovanie, čím eliminuje alibizmus či obavu z rozhodovania štatutárneho orgánu.
Aj napriek tomu, že právna úprava zodpovednosti konateľa za škodu voči obchodnej spoločnosti je pomerne striktná, keďže zakotvuje objektívnu zodpovednosť konateľa za škodu, môžeme konštatovať, že konateľ má pri rizikovom podnikateľskom rozhodnutí právo na omyl. Podnikateľské rozhodnutie konateľa však musí byť rozhodnutím v medziach odbornej starostlivosti a dobrej viery, že ide o záujem spoločnosti.
Starostlivosť riadneho hospodára v slovenskom a českom kontexte
V Českej republike odborná verejnosť diskutuje o zmluvnej alebo zákonnej zodpovednosti, ktorú nesú riadiace zložky obchodnej spoločnosti. Aj napriek možným miernym aplikačným odchylnostiam medzi slovenskou a českou právnou úpravou, však obe vychádzajú z jedného právneho základu. Pri posudzovaní konania v súlade s prístupom „péče řádného hospodáře“ v Českej republike platila objektívna zodpovednosť. Posudzovanie konania člena riadiaceho orgánu spoločnosti na základe objektívnej zodpovednosti pôvodne obsahoval dnes už neúčinný Občanský zákonník (zákon č. 40/1964 Sb.). Do aktuálne platného a účinného Občianskeho zákonníku (zákon č. 89/2012 Sb.) bolo doplnené v ustanovení § 159 ods. 1. Toto ustanovenie hovorí o tzv. „zodpovednosti za škodu člena voleného orgánu“. Táto zložka priamo súvisí aj s tzv. péčí řádného hospodáře, ktorá rovnako súvisí s vyvodzovaním zodpovednosti členov volených orgánov.
Prijatím novej právnej úpravy v súdnej praxi vznikla potreba zjednotenia posudzovania tzv. péče řádného hospodáře a následným vyvodzovaním zodpovednosti za obchodné rozhodnutia. Ďalším z dôvodov bolo aj to, že istá časť odbornej verejnosti sa stále prikláňala k názoru, že zodpovednosť za vedenie spoločnosti má člen voleného orgánu objektívnu (podľa predchádzajúceho Občianskeho zákoníka). Základom tohto prístupu bolo najmä to, že na majetok spoločnosti má dávať pozor akoby bol jeho vlastný, a nepripúšťajú sa mu pritom žiadne pochybenia. Druhá strana odbornej verejnosti zastávala miernejšie stanovisko. Postavila ho práve na základe nevyhnutnej potrebnej lojality, ktorú priniesla nová právna úprava, mimo iného aj Zákon o obchodních korporacích (č. 90/2012 Sb.).
Lex specialis predpokladá u člena voleného orgánu (štatutára), aby konal v rámci všetkej informovanosti a starostlivosti. Pri posudzovaní zodpovednosti sa posudzovatelia vždy zamerajú najmä na zložky „v dobrej viere“, „rozumne“ a „mohol predpokladať“. Zohľadňujú pritom informovanosť a starostlivosť člena. Navyše je vždy potrebné vziať do úvahy, či bolo predmetné rozhodnutie zrealizované v „obhájiteľnom záujme obchodnej spoločnosti“. Podľa judikatúry súdov nemusí ísť o rozhodnutie najlepšie, najziskovejšie ani nevyhnutne najvýhodnejšie pre samotnú obchodnú spoločnosť. Stačí, aby bol záujem konať obhájiteľný. Obchodne najlepším rozhodnutím nemusí byť to, ktoré je v rozpore s cieľom alebo účelom spoločnosti. Podľa Zákona o obchodních korporacích sa konanie v záujme obchodnej spoločnosti nazýva aj pravidlom podnikateľského úsudku.
Dôraz na "obhájiteľný záujem" spoločnosti
Na vznik zodpovednosti za škodu pri plnení povinností štatutárneho orgánu je podstatné posúdiť, či štatutárny orgán porušil povinnosť postupovať s péčí řádného hospodáře. Problematikou sa zaoberal vo svojom rozhodnutí aj Nejvyšší soud České republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 27 Cdo 844/2018, z 18. 9. 2019: „Aby dostál požadavku péče řádného hospodáře, je jednatel společnosti s ručením omezeným povinen jednat při výkonu své funkce (mimo jiné) s potřebnými znalostmi, a tedy i informovaně, tj. při konkrétním rozhodování využít rozumně dostupné (skutkové i právní) informační zdroje a na jejich základě pečlivě zvážit možné výhody i nevýhody (rozpoznatelná rizika) existujících variant podnikatelského rozhodnutí. II. Splnění této povinnosti je ovšem nezbytné posuzovat z pohledu ex ante, tj. prizmatem skutečností, které jednateli byly či při vynaložení příslušné péče (při využití dostupných informačních zdrojů) mohly a měly být známy v okamžiku, v němž dotčená podnikatelská rozhodnutí učinil.“ (k obdobnému právnemu názoru sa priklonil aj v rozhodnutí pod sp. zn. 27 Cdo 90/2019, z 30. 9. 2020).
V konečnom dôsledku posúdi súd „starostlivosť riadneho hospodára“ alebo „péči řádného hospodáře“ v závislosti od konkrétnych skutkových okolností prípadu.
Osobná zodpovednosť konateľa spoločnosti s ručením obmedzeným
Spoločnosť s ručením obmedzeným (s.r.o.) je najčastejšia forma podnikania na Slovensku. Mnohí podnikatelia sa domnievajú, že za jej záväzky „neručia“ a nemusia sa báť osobnej zodpovednosti. Tento omyl sa však už mnohým vypomstil - najmä v čase, keď sa firme prestalo dariť a veritelia začali požadovať svoje peniaze. Základná zásada hovorí, že spoločnosť s ručením obmedzeným ručí za svoje záväzky celým svojim majetkom, a spoločníci ručia iba do výšky svojho nesplateného vkladu.
Kedy ale konateľ ručí osobne?
Existuje niekoľko situácií, kedy sa konateľ s.r.o. môže dostať do pozície, kedy ručí za záväzky spoločnosti svojim osobným majetkom:
- Nepodanie návrhu na vyhlásenie konkurzu včas: Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. má konateľ povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu v mene spoločnosti, ak je spoločnosť v úpadku. Ak tak neurobí, súd mu môže uložiť zmluvnú pokutu 12 500 €. Ide o priamu peňažnú sankciu vo voči konateľovi ako osobe, nezávisle od výšky škody či počtu veriteľov.
- Spôsobenie škody veriteľom nepodaním návrhu na konkurz: Ak konateľ poruší povinnosť podať návrh na konkurz a veritelia medzičasom utrpia škodu (napr. rastúce úroky, stratené obchody), konateľ môže niesť osobnú zodpovednosť za túto škodu. Posudzuje sa, či sa konateľ snažil zakrývať úpadok.
- Konanie s vedomím neschopnosti plniť: Ak napríklad konateľ podpíše zmluvu s vedomím, že firma už nie je schopná plniť, môže sa dopustiť zavinenia škody.
- Konanie za zlikvidovanú alebo vymazanú firmu: Ak niekto koná za firmu, ktorá už bola zlikvidovaná alebo vymazaná z registra, nesie zodpovednosť osobne.
- Úpadok spoločnosti: Ak je spoločnosť v úpadku (napr. predĺženie alebo predlženie), konateľ má povinnosť konať s väčšou opatrnosťou.
Ako sa vyvarovať možným následkom zodpovednosti?
Je dôležité dodržiavať určité zásady, aby sa konateľ vyhol problémom:
- Byť informovaný: Konateľ musí mať aktuálne informácie o finančnej situácii, likvidite a schopnosti plniť záväzky.
- Riadne vedenie účtovníctva: Aj keď si firma najme účtovníka, zodpovednosť za vedenie účtovníctva nesie konateľ. Musí zabezpečiť, že sú účtovné závierky riadne vyhotovené a podané.
- Aktívne riadenie: Byť konateľom „iba na papieri“ nestačí. Viaceré súdy už potvrdili zodpovednosť tzv. „bielych konateľov“.
- Riešenie problémov: Ak firma smeruje k úpadku, konateľ má povinnosť zvážiť riešenia - konkurz, reštrukturalizáciu alebo rokovanie s veriteľmi.
Účinná ochrana a odborné poradenstvo
Postihy štatutárnych orgánov sú pomerne široké - od nárokovania celej náhrady škody (a to zo svojho súkromného majetku), prípadné odvolanie z funkcie až po úhradu zmluvnej pokuty (ak bola zmluvne dojednaná). Je zrejmé, že na členov štatutárnych orgánov sú v dnešnej dobe kladené zvýšené nároky. Každý člen štatutárneho orgánu by mal venovať zvýšenú pozornosť práve téme starostlivosti riadneho hospodára a konkrétnej situácii vo svojej spoločnosti.
Znalecká organizácia RSM Consulting SK sa zaoberá vyhotovovaním znaleckých a odborných posudkov, ekonomických analýz a stanovísk. Odborné posudky, tzv. „fairness opinions“, sú najčastejšie využívané v prípade M&A transakcií, transakcií medzi spriaznenými osobami alebo pri financovaní. V prípade problémov je lepšie konzultovať riziká vopred.
Tieto povinnosti sa týkajú ako vzťahov v rámci podnikateľských zoskupení (koncerny a spriaznené osoby), tak aj procesu investičného rozhodovania. Je dôležité, aby štatutárne orgány svoju zodpovednosť plynúcu z inštitútu starostlivosti riadneho hospodára maximálne chránili. Podobné pravidlá platia aj v rámci koncernov, resp. medzi spriaznenými osobami. Medzi spriaznenými osobami často dochádza k prevodom majetku (v súčasnej právnej úprave regulované § 59a obchodného zákonníku) či k ďalším plneniam. Takéto transakcie sa musia uskutočňovať za podmienok obvyklých v obchodnom styku a je povinnosťou štatutárnych orgánov, aby toto bolo zabezpečené. Ostatne túto povinnosť im ukladá zákon, ktorý pri splnení podmienok uvedených v § 59a obchodného zákonníku znalecký posudok vyslovene požaduje. Vo vzťahu k transakciám spadajúcim pod ustanovenie § 59a obchodného zákonníku teda nie je reč len o odbornej starostlivosti, ale je priamo zákonnou povinnosťou štatutárneho orgánu prípadný posudok nechať vypracovať.