Viete, že porucha farbocitu vás oberá o užívanie farebnosti sveta? Farbosleposť (odborne daltonizmus alebo farbocitová porucha) je stav, pri ktorom človek nedokáže správne rozlišovať určité farby. Najčastejšie ide o neschopnosť rozoznať červenú a zelenú farbu, menej často modrú a žltú. Táto porucha, hoci je často nenápadná, má výrazný dopad na každodenný život, profesijné možnosti a dokonca aj na emocionálne vnímanie sveta.
V ľudskom oku sú na sietnici tri typy receptorov citlivých na svetlo (reagujú na červené, modré a zelené svetlo). Sietnica mení svetlo na nervové signály a vysiela ich do vizuálnych centier mozgu, kde potom vzniká obraz. V prípade porúch farbocitu fungujú všetky tri receptory, ale citlivosť niektorého typu je znížená.
Pre každú základnú farbu - teda pre červenú, zelenú a modrú - existuje jeden druh čapíkov. Farbosleposť je spôsobená poruchou funkcie čapíkov - svetlocitlivých buniek na sietnici oka, ktoré reagujú na rôzne vlnové dĺžky svetla. Ak niektorý typ čapíkov chýba alebo nefunguje správne, mozog dostáva neúplnú informáciu o farbách. Vo výsledku farby nezodpovedajú konkrétnej farbe, pretože farboslepý človek ich vníma inak.
Typy farbosleposti a ich dedičnosť
Farbosleposť je porucha vrodená, teda dedičná. Je spôsobená buď tým, že niektoré z čapíkov chýbajú, alebo sú poškodené. Dedičnosť je viazaná na chromozóm X, čo znamená, že ak žena je nositeľ, je 50% šanca, že synov bude mať postihnutých. Ženy, dcéry farboslepých otcov, majú 50 % riziko, že ich synovia budú farboslepí a 50 % riziko, že dcéry budú tiež prenášačkami génu pre farbosleposť. Ak je poškodený iba jeden chromozóm X, potom má žena v sebe iba potenciálnu farbosleposť.
Početnosť farbosleposti u mužov je 16-krát častejšia ako u žien. U mužov je 8% farboslepých, u žien je podiel iba 1,5%. Ženy sú iba vtedy farboslepé, keď na oboch chromozómoch X chýba daný gén. Vrodená porucha farbocitu je genetickou záležitosťou a je dedičná recesívne. U mužov sa vyskytuje len jeden chromozóm X, a tak jeho prípadnú poruchu nie je možné kompenzovať genetickou informáciou z druhého chromozómu, ako je to v prípade žien. Obvykle sú ženy len prenášačkami tejto poruchy.
Najčastejšou formou je dichromázia, kde chýba jeden z troch typov čapíkov, pacient má pri tejto diagnóze funkčné len dva typy čapíkov, čo skresľuje vnímanie farby a môžu ju vnímať ako hnedé odtiene. Menej závažné formy sa označujú ako anomálna trichromázia, kde sú všetky čapíky prítomné, ale jeden typ funguje menej efektívne ako ďalšie, čo spôsobuje nerovnováhu a opäť zapríčiňuje iné vnímanie konkrétnej farby. Monochromázia je stav, kedy pacient nerozoznáva žiadnu farbu, teda nie je schopný farebne vidieť, človek je doslova farboslepý.
Farbosleposť má niekoľko typov podľa toho, akú farbu človek nevníma. Veľmi zriedka sa vyskytuje farbosleposť na všetky farby (čiernobiele videnie). Zriedka sa môže objaviť získaná farbosleposť, napríklad pri dlhodobom vystavení sa niektorým škodlivým chemikáliám, alebo pri ochoreniach sietnice - zápale zrakového nervu, retinopathii pigmentosa, vekom podmienenej degenerácii makuly. Získané poruchy farebného videnia sa ale časom môžu meniť. Môžu byť aj nežiadúcimi vedľajšími účinkami istých liekov a tým pádom symptómami otrávenia.
Konkrétne typy porúch vnímania farieb:
- Protanomália/protanopia: chýbajú alebo sú postihnuté čapíky rozoznávajúce svetlo dlhej vlnovej dĺžky (teda červenú). Zelená aj červená je teda rozoznávaná ako žltohnedá pomocou čapíkov rozoznávajúcich svetlo stredných vlnových dĺžok (zelenú). Červené odtiene sa protanopovi javia menej jasné, sú akoby stlmené.
- Deuteranomália/deuteranopia: chýbajú čapíky rozoznávajúce svetlo strednej vlnovej dĺžky (teda zelenú). Táto porucha je veľmi podobná protanopii, jediný rozdiel je v tom, že červenocitlivé čapíky nemajú so svetlom stredných vlnových dĺžok problémy, takže medzi rovnako jasnou červenou a zelenou nebude deuteranop vidieť žiaden rozdiel.
- Tritanomália/tritanopia: chýbajú čapíky rozoznávajúce svetlo krátkej vlnovej dĺžky (teda modrú). Modrá je vnímaná zelenocitlivými čapíkmi, ale nedokážu zachytiť svetlo kratších vlnových dĺžok, takže tmavomodrá a fialová zostávajú nerozpoznané. Žltá je vnímaná ako svetloružová. Táto porucha je veľmi vzácna vo svojej dedičnej forme.
Diagnostika farbosleposti
Tradičné testy farebného videnia, ako rôzne pseudoizochromatické tabuľky (Dvorin, Velhagen, Rabkin bodové tabuľky a iné), Palmutov test, Lanternov test atď. sú určené iba na zistenie, či pacient vidí farby normálne alebo je červeno-zeleno farboslepý. Oční lekári a optometristi majú tzv. pseudoizochromatické tabuľky, ktoré slúžia na skríningové vyšetrenie farbocitu. Obsahujú body rôznych farieb a rôzneho jasu a vytvárajú písmená, číslice alebo tvary na pozadí odlišne sfarbených bodov. Pacient bez poruchy farbocitu vidí znaky jasne a dokáže ich identifikovať. Pacient s poruchou farbocitu znaky nespozná a neidentifikuje.
Najčastejším vyšetrením vášho farbocitu je tzv. Ishihara test. Test je zložený zo série farebných obrázkov, v ktorých sú v mozaike rôznofarebných bodiek ukryté rôzne čísla a písmená, ktoré sú farebne rozlíšené. Ak na obrázku nevidíte červené alebo zelené číslo, s vysokou pravdepodobnosťou máte červeno-zelenú farbosleposť. Na diagnostikovanie stupňa a závažnosti poruchy je vhodný iba anomaloskop.
Test Farbosleposti - Nie , nie som Farboslepý
Vplyv farbosleposti na každodenný život
Farby sú pre nás dôležité z viacerých dôvodov. Ovplyvňujú našu náladu, umožňujú nám užívať si estetický zážitok a prispievajú k prijímaniu informácií. Na každom kroku sa stretávame s farebne kódovanými informáciami. V cestnej premávke predstavujú ľudia s poruchou viditeľnosti farieb riziko pre seba, ale aj pre ostatných. Pri výkone poľovníctva je potrebné spoľahlivo rozlišovať farby (hnedú, zelenú, khaki), pričom to sú pri poruche farbocitu najťažšie identifikovateľné odtiene. Pri zdobení, maľovaní atď. Zhoršuje sa rozlišovanie napr. Strata informácií pri odčítavaní rôznych elektronických prístrojov.
Osoby s poruchou farbocitu majú významne zníženú citlivosť na vnímanie farebných kontrastov - rozdielov. Rozlišujú menšie množstvo detailov z nášho okolia. Bežný človek, ktorý farby vidí normálne, vie od seba rozlíšiť niekoľko miliónov farieb, človek s poruchou videnia farieb iba niekoľko tisíc, alebo dokonca len niekoľko sto. Existuje približne 150 povolaní a činností, ktoré nie sú pre farboslepých povolené, prakticky sú ale všade znevýhodnení.
Napríklad profesionálni vodiči musia podstupovať pravidelné testy zraku minimálne raz za dva roky. "Účastník cestnej premávky by mal mať normálny farbocit alebo rozlišovanie farieb. Ale podľa nových výskumov je asi 1,5 -2,0 % účastníkov cestnej premávky postihnutých poruchou vnímania červenej farby. U týchto ľudí musíme predpokladať, že obzvlášť znečistené brzdové a obrysové svietidlá spoznajú neskôr, alebo vôbec nie.“ Profesor Rozsíval z Karlovej univerzity v Prahe má názor, že farbosleposť pre získanie vodičského preukazu nie je prekážkou. Neprekonateľným problémom v živote farboslepých sú však turistické značky alebo nákup farebne zladeného oblečenia. Ťažšie to majú tiež pri orientácii vo farebných grafoch a mapách.
Korekcia a liečba farbosleposti
Pre vrodenú poruchu farbocitu neexistuje liečba, ale je možné ju do určitej miery korigovať optickými pomôckami. Na korekciu sa používajú okuliare, resp. kontaktné šošovky. Podľa klinických vyšetrení pri 90% farboslepých dosiahli korekčné šošovky účinnú nápravu. Náprava nikdy nie je stopercentná, ale korekčné okuliare poskytujú 80 % nápravu farebného videnia.
Test farebného videnia od Colorlite určuje závažnosť a, pomocou použitia šošoviek, vie zistiť, aké sfarbenie umožňuje najlepšiu nápravu. Realizuje sa pomocou testovacej knihy pre poruchy farebného videnia. V rámci tohto času sa skúšajú korekčné okuliare a zisťuje sa do akej miery sa dá porucha farebného videnia korigovať, teda rozsah a orientácia zrakovej poruchy farbocitu. Ak je pacient s výsledkom spokojný, môže si okuliare hneď objednať. Výroba okuliarov trvá približne dva týždne.
V niektorých prípadoch potrebujú oči až dva mesiace na to, aby si zvykli na nové okolnosti a vnímali farby opäť také, aké naozaj sú. K úspešnej náprave patrí aj učenie. Okuliare sú v prvom rade určené na zlepšenie schopnosti rozlišovania farieb jemných farebných tónov. Je veľmi užitočné cvičiť počas nosenia okuliarov rozpoznávanie a pomenovanie farieb.
Invalidný dôchodok a farbosleposť
Farbosleposť, hoci je závažnou poruchou videnia, je vo väčšine prípadov vrodená a stabilná. Samotná farbosleposť obvykle nie je dôvodom na priznanie plného invalidného dôchodku, pokiaľ nezabraňuje výkonu väčšiny bežných povolaní a činností. Marek, ktorého príbeh je súčasťou poskytnutých informácií, je príkladom, kedy zhoršenie zraku, vrátane čiastočnej slepoty, vedie k invalidnému dôchodku. Jeho situácia však nie je typickým prípadom "čistej" farbosleposti, ale komplexného zhoršenia zraku s viacerými operáciami a diagnózami.
V Marekovom prípade mu bol priznaný invalidný dôchodok iba na 60%. Jeho invalidný dôchodok je nižší ako minimálna mzda, čo mu samozrejme nevychádza na jeho výdavky, aby žil aspoň dôstojný život. Nehovoriac o tom, že operáciu si musel hradiť sám, taktiež okuliare, bez ktorých by nevedel fungovať aspoň tak, ako funguje teraz. Farbosleposť ako taká nie je obvykle dôvodom pre invalidný dôchodok, pokiaľ nevedie k výraznému obmedzeniu pracovnej schopnosti v širokom spektre povolaní, alebo nie je spojená s inými, závažnejšími poruchami zraku.
Ak má osoba problémy s rozoznávaním odtieňov farieb kvôli nejakému ochoreniu oka alebo zraneniu, liečba daného ochorenia/úrazu by mala vylepšiť aj farebné videnie. Rovnako môže pomôcť, ak po dohode s lekárom zmeníte lieky, ktoré poruchy zraku spôsobili, no iba vtedy, ak ich možno zmeniť alebo vysadiť.