Jedinec so stredne ťažkým mentálnym postihnutím (SŤMP) čelí značným výzvam v oblasti komunikácie s ostatnými ľuďmi.
V dôsledku jeho obmedzených komunikačných schopností, citovej deprivácie a nedostatku pocitu bezpečia v ranom detstve sa často prejavuje agresívnym správaním.
Príčiny vzniku agresívneho správania u jedinca so stredne ťažkým mentálnym postihnutím sú rôzne, a treba ich spolu s týmto jedincom identifikovať.
Komunikácia s jedincom so stredne ťažkým mentálnym postihnutím (SŤMP) je v dôsledku jeho hendikepu špecifická, čo do obsahu i formy.
Poskytnutie komunikačnej podpory tomuto jedincovi je potrebné, keďže porozumenie jeho verbálnym potrebám a želaniam je pre jeho obmedzenú komunikačnú schopnosť limitované.
Prejavy agresie sú mnohokrát jediným spôsobom, ako sa tento jedinec môže vyjadriť, zviditeľniť a požiadať o pozornosť, ktorej sa mu v ranom detstve nedostávalo, a preto má pocit, že sa mu jej nedostáva dostatočne ani v dospelosti.
V niektorých prípadoch jedinec so SŤMP nevie vysvetliť príčiny svojho agresívneho správania, nevie popísať stav, pocity a potreby, ktoré má v okamihu agresívneho správania voči okoliu.
Z tohto dôvodu je nutné, aby bol usmerňovaný.
V súčasnosti Valenta (2012, s. 31) definuje mentálne postihnutie ako „vrodenú vývojovú poruchu rozumových schopností, vzťahujúcu sa najmä na zníženie kognitívnych, rečových, pohybových a sociálnych schopností“.
Vágnerová (1999) a Požár (2007) za kritériá tejto poruchy považujú nízku úroveň rozumových schopností, postihnutie je vrodené a trvalé.
Treba však viesť, že v závislosti od pôsobenia prostredia, vhodného terapeutického a medikamentózneho vplyvu môže dôjsť k jej zlepšeniu a primeranej sociabilite jedinca so SŤMP.
Môžeme identifikovať štyri skupiny mentálneho postihnutia, ktoré delíme podľa závažnosti (Čadilová a kol., 2007) na: ľahké mentálne postihnutie (IQ 50 - 70), stredne ťažké mentálne postihnutie (IQ 35 - 49), ťažké mentálne postihnutie (IQ 20 - 34) a hlboké mentálne postihnutie (IQ menej ako 20).
V uvedenom príspevku sa zameriavame na skupinu so stredne ťažkým mentálnym postihnutím (F71).
Jedinci s touto diagnózou tvoria väčšinu klientov domovov sociálnych služieb.
Jedinec so SŤMP dokáže napriek obmedzenému dorozumievaniu prostredníctvom reči vysloviť svoju požiadavku a vie poskytnúť, prípadne požiadať o informácie (Čadilová a kol., 2007).
Agresívne správanie môžeme podľa Vágnerovej (1999, s.266) definovať ako „porušenie sociálnych noriem. Ide o prostriedok ako dosiahnuť uspokojenie, ktorému stoja v ceste prekážky.“
Takéto konanie môže byť podľa Powersa (2005) namierené proti iným osobám, proti sebe alebo proti majetku a u jedincov so SŤMP sa prejavuje zvieraním, štuchnutím, trhaním vlasov alebo hryzením.
Väčšina jedincov s touto diagnózou nepredstavuje zvýšené riziko násilia (Puddicombe, Lunsky, 2007).
Komunikácia je každá vzájomná výmena informácií.
Mladý dospelý človek Martin vo veku 21 rokov prišiel do domova sociálnych služieb na základe rozhodnutia príslušného súdu, nakoľko zo strany súdom určeného opatrovníka (biologického otca) nebolo postarané o jeho základné životné potreby a Martin sa o ne nedokázal v dôsledku svojho stredne ťažkého mentálneho postihnutia postarať sám.
Martin sa narodil matke, ktorá má sama ľahké mentálne postihnutie, a Martin má diagnostikovaný fetálny alkoholový syndróm.
Matka sa nedokázala o dieťa postarať, dieťa trpí hlbokou citovou depriváciou z raného detstva.
Rodičia sa počas predškolského veku dieťaťa rozviedli, maloleté dieťa bolo pridelené otcovi.
Martin má o 14 rokov staršieho brata bez postihnutia, ktorého vychovávala babka z matkinej strany.
V 12. rokoch bol Martin so stredne ťažkým mentálnym postihnutím nájdený políciou na hlavnej železničnej stanici veľkomesta, kde prišiel úplne sám na bicykli z domu z okrajovej štvrti veľkomesta (asi 15 km).
Polícia vypátrala otca, zavolala ho na výsluch, otec vypovedal pod vplyvom alkoholu a pri odchode nechal Martina na policajnej stanici, domov si ho nevzal.
Po tejto udalosti bol Martin umiestnený v detskom domove vzdialenom 150 km od mesta.
Rodičia a brat Martina sporadicky navštevovali.
V 18. rokoch života mladého dospelého Martina súd znovu zveril otcovi a ustanovil ho Martinovi za opatrovníka.
Detský domov pridelil Martinovi v zastúpení opatrovníkom štartovací príspevok 8000 € na osamostatnenie mladého dospelého, ktorý končí pobyt v detskom domove.
Otec robil strážnika, pracoval v 24-hodinových službách, Martin bol sám doma, z bytu sa ozýval krik, plač, zúfalé búchanie na dvere.
Martin bol ponechaný sám doma bez dohľadu, bez jedla, dlhé hodiny a dni v samote a strachu z bezvýchodiskovosti.
Na podnet susedov začal konať miestny úrad príslušnej mestskej časti veľkomesta a súdnym rozhodnutím umiestnil Martina 28. 8. 2011 do domova sociálnych služieb (ďalej DSS).
Martin je v DSS 2 roky.
Rodičia jednotlivo syna 1-krát týždenne navštevovali.
Po tom, čo Martinovi rodičia 30. apríla 2012 prišli do DSS spolu a Martin ich spolu videl, v Martinovi ich vzájomná prítomnosť pravdepodobne evokovala domáce nezhody, fyzické napádanie a úzkosť z neho.
Odvtedy Martin začal v neočakávaných situáciách zozadu agresívne napádať personál DSS, vrátane trhania vlasov ženskému personálu, čo trvalo 5,5 mesiaca.
V DSS vládol strach a dlhotrvajúce ohrozenie od klienta Martina.
Viacerí členovia personálu DSS predostreli výpoveď z pracovného pomeru pre trvalé ohrozenie zo strany klienta Martina.
Medzitým sociálni pracovníci, špeciálni pedagógovia a psychológ DSS naliehavo hľadali príčiny Martinovho správania, určovali situácie, za ktorých dochádza k agresívnemu správaniu klienta, skúšali navrhnuté postupy, zorganizovali na tému ,,Martin“ dve supervízie.
V priebehu uvedeného obdobia bol Martin priemerne 8-krát mesačne odvezený záchrankou do nemocnice, 3-krát bol hospitalizovaný na psychiatrickom oddelení nemocnice veľkomesta spolu 4 týždne.
Martinovo agresívne správanie sa opakovane vrátilo hneď v deň návratu z nemocnice.
Dňa 12. októbra 2012 sa podarilo Martina hospitalizovať v regionálnej psychiatrickej nemocnici 20 km od veľkomesta, kde po týždni, keď ho chceli vrátiť ako bezproblémového pacienta, zažili masívny atak zo strany Martina na personál nemocnice.
Po mesiaci prišiel Martin z regionálnej psychiatrickej nemocnice s novonastavenou psychiatrickou liečbou.
Počas Martinovej hospitalizácie sa odborný personál DSS schádzal na pracovných stretnutiach, na ktorých intenzívne hľadal vhodný odborný a ľudský prístup k Martinovi, aby pre neho nastavil nové podmienky existencie v DSS a umožnil mu socializáciu bez agresívneho správania voči okoliu.
Môžeme identifikovať viaceré príčiny vzniku agresívneho správania u jedincov so SŤMP.
Agresívne správanie jedincov so SŤMP je spôsobené organickým alebo funkčným poškodením mozgu, keď dochádza k situáciám, že títo jedinci nedostatočne ovládajú vlastné emócie (Čadilová a kol., 2007).
Treba uviesť, že najčastejšou príčinou krízy je agresia.
Jedinec so SŤMP nevie vysvetliť tento druh správania a nevie, čo u neho spôsobuje úzkosť, ktorá môže byť vyjadrená sebapoškodzovaním alebo maladaptívnym správaním (Hauser, Silka, 1997).
Buddicombe, Lumsky (2007) sa vo svojej štúdii zaoberajú aj alternatívou, že maladaptívne správanie môže byť spôsobené pridruženou duševnou poruchou, následkom čoho je jedinec so SŤMP agresívnejší a ťažšie zvládnuteľný.
Negatívny vplyv na agresívne správanie môže mať aj nepohodlné prostredie, v ktorom sa jedinec so SŤMP nachádza (Čadilová a kol., 2007).
Niektoré štúdie uvádzajú, že podráždenie je spôsobené hlukom (Nursing Management of Agression, 2011).
Podobne aj vysoký počet klientov v zariadení, v ktorom je jedinec so SŤMP, môže spôsobiť jeho väčšiu agresiu.
Príčinou vzniku agresívneho správania je aj obsah a forma prístupu zo strany iných ľudí.
Jedinci so SŤMP sa v mnohých prípadoch nemajú možnosť sami rozhodovať (Platt a kol., 2013).
V praxi v prípade Martina sa nám osvedčilo nechať ho zažiť si negatívnu skúsenosť, čím sme predišli jeho agresívnemu správaniu.
Treba však konštatovať, že je nutné zvážiť riziká negatívnej situácie.
Uvádzame konkrétny príklad.
Nebránili sme Martinovi pri banálnej činnosti ako je obliecť si vetrovku napriek tomu, že bolo vonku slnečné počasie.
Nechali sme ho rozhodnúť sa a konať tak, ako sám uznal za vhodné.
Ako uvádzajú Čadilová a kol. (2007) jedinec so SŤMP týmto spôsobom posilňuje vlastné kompetencie a svoju samostatnosť.
Treba uviesť, že neskôr si Martin sám uvedomil, že sa rozhodol nesprávne a v priebehu prechádzky si vetrovku vyzliekol.
Agresívne správanie môže byť spôsobené aj v dôsledku tlaku a nutnosti podriadiť sa systému, ktorý predstavujú prísne pravidlá v rámci zariadenia.
Pörtner (2009) uvádza, že z tohto dôvodu je nutné si uvedomiť, že väčšina ľudí z bežnej populácie by sa v tej istej situácii správala rovnakým spôsobom.
Dôvodom agresívneho vyjadrenia jedinca so SŤMP môže byť aj neschopnosť vyjadriť to, čo chce sám povedať (Prouty, in Pörtner, 2009).
V praxi sa často stretávame so situáciami, keď jedinec so SŤMP využíva násilie ako odpoveď, čo mu, ako zdôrazňujú Reuve, Welton (2008), bráni v rozvoji vhodnejších spôsobov reagovania na rozličné situácie.
Medzi ďalšie faktory, ktoré vo významnej miere ovplyvňujú vznik agresívneho správania u jedincov so SŤMP sa zaraďujú nenaplnenie základných životných potrieb, nepohoda, zhoršenie zdravotného stavu, nedostatok pozornosti, zneužívanie, zanedbávanie, chaos v rodine, narušenie sociálnych vzťahov (Jůn, 2007, Hauser, Silka, 1997, Powers, 2005).
Podľa Jůna (in Čadilová a kol., 2007) nie je možné, aby sme sa v každej situácii vyhli problémovému správaniu jedinca so SŤMP.
U jedincov so SŤMP je v dôsledku nerovnomernosti ich psychomotorického vývoja narušená i komunikácia.
Existujú vhodné spôsoby ako rozvíjať komunikačné schopnosti týchto jedincov (Vančová, 2005).
Dôkazom sú aj vyjadrenia Hausera, Silka (1997), ktorí vo svojej štúdii zdôraznili, aké komunikačné zručnosti využívať pri komunikácii s jedincom so SŤMP.
Podľa ich zistení treba hovoriť s jedincami so SŤMP čo najkonkrétnejším spôsobom, ktorý zodpovedá ich úrovni porozumenia.
S týmto tvrdením sa stotožňuje aj Vágnerová (1999), podľa ktorej majú jedinci s mentálnym postihnutím ťažkosti s porozumením bežného verbálneho prejavu v dôsledku ich obmedzenej slovnej zásoby a rovnako aj s porozumením celkového kontextu.
Pri komunikácii s Martinom a s ďalšími jedincami so SŤMP sa nám osvedčilo spomaliť rýchlosť reči, používať krátke vety a otázky, a tiež všímať si neverbálny prejav ako odpoveď a úroveň porozumenia.
Podobne je nevyhnutné pozorovať takéhoto jedinca, všímať si jeho prejavy a spôsoby, pretože slovami sa často nevie adekvátne vyjadriť.
Akceptovaním jeho vlastného tempa a prejavov správania môžeme porozumieť jeho konaniu a pochopiť ho.
Vychádzali sme z metódy preterapie, ktorú vytvoril americký psychológ Garry Prouty (in Valenta a kol., 2012).
Táto metóda umožňuje navodzovanie kontaktu vzhľadom na konkrétne vnímanie klienta.
Prouty a kol. (2005) vo svojom prístupe preterapie vyzdvihuje pozorovanie jedinca s mentálnym postihnutím a podľa jeho vlastných prejavov a ich opakovaním je možné umožniť tomuto jedincovi nadviazanie kontaktu so sebou samým a so svojím životom.
Dôsledkom využívania tejto metódy je podľa Valentu a kol. (2012) možné zlepšenie klientovho kontaktu s realitou a jeho zapojenie sa do komunikácie s okolím.
Pri komunikácii s jedincom so SŤMP v priebehu krízovej situácie je podľa Čadilovej a kol. (2007) nevyhnutné navodiť pokojnú atmosféru.
Pörtner (2009) vychádza z predpokladov, že je nutné nielen brať vážne názory jedinca so SŤMP, ale aj nevnášať do vzniknutej situácie vlastné presvedčenia a rešpektovať ho.
Okrem týchto tvrdení sa nám skúsenosťou v praxi osvedčilo pri komunikácii nezvyšovať hlas na jedinca so SŤMP, mať kontrolu nad situáciou a veriť, že situáciu spoločne zvládneme.
V prípade, že vyššie uvedené spôsoby nezabránia zvládnuť krízovú situáciu, je nutné ako uvádza Čadilová a kol. (2007), využiť reštriktívne opatrenia.
Treba uviesť, že ide o fyzické alebo mechanické obmedzenia.
Fyzické obmedzenie jedinca so SŤMP má prednosť pred mechanickými zásahmi (zvieracia kazajka) a užitím liekov.
Ako sme zažili v praxi v prípade Martina, správanie, ktorým takýto jedinec ohrozuje personál alebo rodinu, si môže vyžadovať jeho hospitalizáciu.
Treba, aby bol jedinec so SŤMP dôkladne vyšetrený (Unpublished author, 2007).
Rovnako je nutné vylúčiť alebo potvrdiť prítomnosť psychiatrických porúch, ktoré by mohli byť príčinou agresívneho správania.
S týmto názorom sa stotožňuje aj Powers (2005) a podporuje identifikáciu príčiny vzniknutého agresívneho správania a nastavenie liečby, ktorá znižuje mieru rizikového správania.
Treba však konštatovať, že lieky upokoja jedinca so SŤMP, ale je úlohou personálu, ktorému je tento jedinec zverený, aby efektívne posúdil príčinu správania, zhodnotil podstatné problémy, pravdepodobnosť recidívy, spoznal varovné príznaky krízovej situácie a navrhol opatrenia na zníženie frekvencie agresívneho správania (Hauser, Silka, 1997, Powers, 2005).
Podľa Pörtner (2009) treba konzultovať agresívne prejavy jedinca so SŤMP s ním samotným, jeho rodinou a ďalšími odborníkmi.
Powers (2005) na základe svojej štúdie navrhuje zaoberať sa preskúmaním životných okolností klienta, a aj vplyvom stresujúcich situácií (v prípade Martina zmena spolubývajúceho, smrť v rodine), ktoré sa vyskytli a mohli vyvolať agresívne správanie.
Sobek (2008) odporúča zaznamenávať rôzne problematické situácie, ktorým je jedinec so SŤMP vystavený.
Zmapovanie týchto okolností (kedy, kde, s kým a pri čom prebehli), čo im predchádzalo, ako prebiehali, a čo po nich nasledovalo, vo významnej miere ovplyvňuje možnosti ako predísť podobným situáciám v budúcnosti a na základe nadobudnutých skúseností vhodnejšie reagovať.
Adekvátnemu správaniu sa podľa Čadilovej a kol. (2007) jedinec so SŤMP môže naučiť.
Ak dokáže zareagovať iným vhodnejším spôsobom, treba ho odmeniť tým, čo je pre neho skutočnou odmenou.
Odmeny môžu redukovať množstvo problematického správania a počet agresívnych prejavov, a zároveň zvyšovať pravdepodobnosť žiaduceho správania (Nursing Management of Agression, 2011).
Ďalšou z intervencií pri prevencii vzniku agresívneho správania je učiť jedinca so SŤMP vhodnému spôsobu vyjadrovania.
Pörtner (2009) podporuje príležitosť nechať voľnosť vyjadreniam jedinca so SŤMP, vďaka čomu môže vyjadriť emócie, ktoré vznikajú, prijať ich a nepotláčať.
V ...
Slovensko, podobne ako aj iné krajiny Európskej únie, prechádza procesom deinštitucionalizácie v sociálnych službách.
Cieľom je prechod od inštitucionálnej ku komunitnej starostlivosti.
Vytvorený bol Národný akčný plán prechodu z inštitucionálnej na komunitnú starostlivosť v systéme sociálnych služieb na roky 2012 - 2015.
Tento článok sa zameriava na problematiku mentálneho postihnutia na Slovensku, pričom poukazuje na výzvy, s ktorými sa stretávajú ľudia s mentálnym postihnutím a ich rodiny, a tiež na existujúce snahy o zlepšenie ich situácie.
Článok sa venuje rôznym aspektom života ľudí s mentálnym postihnutím, od diagnostiky a príčin vzniku postihnutia, cez vzdelávanie a sociálnu integráciu, až po podporu a starostlivosť, ktorú potrebujú.
Definícia a charakteristika mentálneho postihnutia
Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, ktorý sa prejavuje narušením schopností prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie počas vývinového obdobia.
Thorová definuje mentálne postihnutie ako vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností.
Adaptívne schopnosti znamenajú schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy.
Ľudia s mentálnym postihnutím majú problémy s adaptáciou a flexibilitou myslenia.
Mnohí autori sa nazdávajú, že mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné a trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa.
Vašek a Bajo považujú za najvšeobecnejšiu Heberovu definíciu mentálnej retardácie, ktorá kladie hlavný dôraz na vyjadrenie podpriemerného vývinu všeobecnej inteligencie.
Stanovenie IQ dovoľuje zostaviť len prvú, orientačnú diagnózu, ktorá ani zďaleka nevyčerpáva podstatu a nepostihuje ostatné psychické funkcie a zložky osobnosti.
V minulosti sa mentálne postihnutie označovalo mnohými pojmami, ktoré sa v priebehu rokov stali dehonestujúcimi, sprofanovanými a stigmatizujúcimi.
V roku 2009 bola zahájená kampaň za ukončenie používania slova "retard".
Charakteristické znaky mentálneho postihnutia
Medzi charakteristické znaky mentálneho postihnutia patrí oslabená schopnosť koncentrácie, oslabená schopnosť krátkodobej pamäti, problémy s učením a problémy s chápaním komplexných alebo abstraktných myšlienok.
Ďalším znakom je deficit schopnosti prispôsobiť sa niektorým alebo všetkým kultúrnym požiadavkám spoločnosti.
Človek s mentálnym postihnutím môže mať niektoré schopnosti vysoko vyvinuté, ale iné zasa oslabené.
K týmto schopnostiam patrí schopnosť komunikácie, sebestačnosti, sociálneho kontaktu, praktické zručnosti, schopnosť čítať a počítať, pracovať a všeobecná schopnosť a iniciatíva využívať možnosti a žiť nezávisle.
Príčiny vzniku mentálneho postihnutia
Príčiny mentálneho postihnutia môžu byť rôzne.
Môže ísť o genetické príčiny (napr. Downov syndróm), fyzické poškodenie mozgu v tehotenstve, počas pôrodu alebo v priebehu života, komplexné alebo psychologické príčiny, alebo pôsobenie teratogénnych vplyvov v prenatálnom veku.
Sociálna práca a mentálne postihnutie
Sociálna práca s ľuďmi s mentálnym postihnutím je zameraná na akceptáciu ich takých, akí sú, a na poskytnutie im takej miery podpory, ktorá im umožní začlenenie a sebarealizáciu.
Je dôležité brať ohľad na individuálne charakteristiky každého človeka a prostredie, v ktorom sa pohybuje.
Rezidenciálna sociálna práca
Rezidenciálna sociálna práca sa týka starostlivosti, ktorá sa poskytuje pobytovou formou.
Zborníky a publikácie sa zameriavajú na rôzne druhy sociálnych služieb, ktoré sú poskytované v prostredí rezidenciálnych zariadení, ako sú starostlivosť o deti, seniorov, mentálne postihnutých a onkologicky chorých.
Terénna sociálna práca
Terénna sociálna práca sa realizuje priamo v komunitách a je zameraná na pomoc ľuďom v ich prirodzenom prostredí.
Terénni sociálni pracovníci pracujú s ľuďmi s mentálnym postihnutím a ich rodinami, poskytujú im poradenstvo, podporu a pomoc pri riešení ich problémov.
V Prešove terénni sociálni pracovníci pracujú v troch lokalitách mesta: Stará Tehelňa, Pod hrádkom a Tarasa Ševčenka.
Svoju činnosť sústredili najmä v Starej Tehelni, kde žije najväčšie zoskupenie občanov z marginalizovanej rómskej komunity.
Skúsenosti rodín s deťmi s mentálnym postihnutím
Život s dieťaťom s mentálnym postihnutím prináša pre rodiny mnoho výziev.
Rodičia často musia prejsť náročnou cestou diagnostiky, hľadania vhodnej starostlivosti a podpory pre svoje dieťa.
Často sa stretávajú s nepochopením zo strany spoločnosti a s nedostatkom dostupných služieb.
Príbehy rodín
Príbehy Zinky, Jurka a Lujzy poukazujú na rôzne aspekty života rodín s deťmi s mentálnym postihnutím.
Zinka má genetickú poruchu, ktorá sa prejavuje tým, že nemá vyvinuté corpus callosum.
Jurko má metabolický syndróm a je psychomotoricky na úrovni trojmesačného novorodenca.
Lujze diagnostikovali raritnú chromozómovú anomáliu.
Tieto rodiny sa stretávajú s problémami pri zabezpečovaní vhodnej starostlivosti pre svoje deti, s nedostatkom informácií a s nepochopením zo strany lekárov a úradníkov.
Inkluzívne vzdelávanie
Inkluzívne vzdelávanie znamená vytvoriť v školách pre všetky deti bez rozdielu (teda aj pre postihnuté či sociálne vylúčené) také podmienky na vzdelávanie, ktoré im pomôžu prekonať bariéry v učení a podporia rozvoj ich individuálneho potenciálu.
Na Slovensku je realita v tejto oblasti tristná.
Zabezpečenie vhodných podmienok na integráciu detí, ktoré potrebujú viac pomoci, nemá charakter povinnosti štátu, ale je ponechané na náhodu.
Mnohé školy nemajú dostatočné materiálne, technické a personálne vybavenie na prijatie detí so špeciálnymi potrebami.
Viacerí odborníci sa zhodli, že pokiaľ by bola deťom so zdravotným znevýhodnením a ich rodinám poskytnutá včasná komplexná intervencia ihneď po narodení dieťaťa, vo veku nástupu na povinnú školskú dochádzku by mnohé z týchto detí špeciálnu podporu pri učení vôbec nepotrebovali.
Podpora a pomoc pre ľudí s mentálnym postihnutím a ich rodiny
Ľudia s mentálnym postihnutím a ich rodiny potrebujú komplexnú podporu a pomoc, ktorá zahŕňa zdravotnú starostlivosť, sociálne služby, vzdelávanie a zamestnanie.
Dôležitá je včasná intervencia a raná starostlivosť, ktoré môžu výrazne zlepšiť kvalitu života ľudí s mentálnym postihnutím.
Neziskové organizácie
Neziskové organizácie zohrávajú dôležitú úlohu pri poskytovaní podpory a pomoci ľuďom s mentálnym postihnutím a ich rodinám.
Poskytujú poradenstvo, terapiu, vzdelávanie a sociálne služby.
Organizujú klubové stretnutia, tábory a iné aktivity, ktoré umožňujú ľuďom s mentálnym postihnutím a ich rodinám stretávať sa, zdieľať svoje skúsenosti a navzájom sa podporovať.
Jednou z takýchto organizácií je NOZP (Nezisková organizácia pre zrakovo postihnutých), ktorá poskytuje včasnú intervenciu - ranú starostlivosť pre deti vo veku do siedmich rokov.
Viera a svetlo
Viera a svetlo je celosvetové ekumenické spoločenstvo ľudí s mentálnym postihnutím, ich rodičov a priateľov.
Poslaním je umožniť ľuďom s mentálnym postihnutím objavovať vlastnú hodnotu pre seba, ale aj pre svojich najbližších a okolie.
Mama vysvetľuje cestu, ktorá viedla k opusteniu jej dcéry so zdravotným postihnutím
Kľúčové slová: mentálne postihnutie, stredne ťažké mentálne postihnutie, agresívne správanie, komunikácia, sociálna práca, inkluzívne vzdelávanie, podpora rodín, príčiny agresie, zvládanie.
tags: #casopis #mentalne #postihnutych