Sociálna práca je stará ako ľudstvo samo, vychádzajúc z morálnej potreby človeka pomáhať tým, ktorí sú odkázaní na pomoc iných. Pred organizovanou činnosťou sociálnej práce existovala činnosť charitatívnych a kresťanských spoločenstiev, ktorá zahŕňala dobrovoľné zbierky ošatenia a pomoc povojnovým sirotám, napríklad formou mliečnych akcií pre chudobné deti alebo Podporných bratstiev baníkov. V 19. storočí nastal rozmach organizovanej sociálnej práce, kedy vznikol moderný model sociálneho zabezpečenia, ktorého reformátorom bol Otto von Bismarck. Boli prijaté tri základné zákony sociálneho zabezpečenia: nemocenské poistenie, úrazové a invalidné poistenie a dôchodkové poistenie.
Metóda v sociálnej práci je pracovný nástroj, spôsob alebo cesta, ktorá nás dovedie k vopred stanovenému cieľu. Je to technika potrebná na realizáciu sociálnej práce - konkrétny pracovný nástroj, spôsob, ako dosahovať stanovený cieľ pri práci s jednotlivcom, skupinou alebo komunitou. Je viazaná na relevantný vzťahový kontext, ako je vplyv rodiny, kde si tvoríme svoju sociálnu situáciu.
Sociálna práca je širokospektrálna a pozostáva z viacerých činností, ako sú:
- Sociálno-správna činnosť
- Sociálno-právne poradenstvo
- Sociálna diagnostika
- Sociálna prevencia a právna ochrana
- Sociálny výskum a vedecké činnosti
Ak má disciplína vlastné metódy, považuje sa za vedu. Metódy vlastné sociálnej práci vznikli priamo v oblasti praxe.
Základné metódy sociálnej práce
Sociálny pracovník v bežnej praxi nepoužíva tzv. čisté metodické postupy, takmer vždy ide o kombináciu dvoch ustálených spôsobov práce, napríklad kombinácia rozhovoru a pozorovania. Obe, rozhovor aj pozorovanie, patria medzi základné metódy sociálnej práce, ktoré sociálny pracovník používa pri prvom kontakte s klientom a ktoré mu umožňujú získať dostatok potrebných informácií pre začatie spolupráce s klientom. Sú neoddeliteľnou súčasťou diagnostikovania.
Pozorovanie
Pozorovanie je jedna z najstarších a základných metód skúmania, zakladá sa na cieľavedomom, systematickom a plánovitom zaznamenávaní vonkajších prejavov osobnosti. Počas pozorovania sledujeme najmä:
- Motorické prejavy klienta: nepokoj, instabilita, gestikulácia, kývanie sa, pohyb rôznych častí tela a pod. môžu byť dôležitým zdrojom informácií.
- Emočný stav klienta: dá sa poznať na základe prejavov temperamentu (striedanie nálad, netrpezlivosť, výbušnosť, plačlivosť), rečového rytmu, poruchy dychu a pod.
- Rečový prejav: plynulosť, zajakavosť, nesúvislé akoby nedopovedané vety, zrýchlené tempo reči - príliš hlasitý alebo nedostatočne počuteľný prejav.
- Chvenie rúk, neprirodzené potenie.
- Prejavy hyperaktivity: podupávanie, poklopkávanie, vrtenie sa a pod.
- Prejavy prílišného nadšenia či nadmernej plachosti.
- Oblečenie.
- Záujmy.
Medzi charakteristiky pozorovania patrí objektívnosť, plánovitosť, systematičnosť a presnosť. Pri realizácii pozorovania je potrebné si jednoznačne stanoviť cieľ a premyslieť si plán pozorovania, ktorý do určitej miery zabezpečí i jeho systematičnosť.
Sociálny pracovník pri návšteve klienta v jeho domácom prostredí si všíma aj to, ako klient býva, či jeho domácnosť je čistá, ako je zariadená. Sú to informácie, ktoré pomáhajú dotvoriť obraz o klientovi, o jeho sociálnej situácii a často sú pomôckou pri rozhodovaní o výbere formy pomoci alebo spôsobe intervencie. Všíma si aj klientove osobné a profesionálne vzťahy, ako aj akýkoľvek materiál poskytujúci informácie o klientovi, napr. pracovné výsledky, ocenenia, diplomy, listy, správy, hodnotenia z pracoviska.
Etapy pozorovania:
- Prípravná etapa
- Pracovná etapa
- Kontrolná etapa
- Záverečná etapa
Neverbálna komunikácia, jej typy a dôležitosť #vzdelávanie
Rozhovor
Rozhovor je zámerná organizovaná komunikácia, v ktorej jeden subjekt odpovedá na otázky iného subjektu. Ide o výmenu informácií prebiehajúcu medzi dvoma (alebo viacerými) zúčastnenými stranami, vytvára most (cestu), ktorou sa dostávajú k sebe niekedy celkom rozdielne svety zúčastnených. Je to metóda každodenného života.
Počas rozhovoru si všímame verbálnu aj neverbálnu stránku rozhovoru. Verbálnu stránku tvoria reč, otázky a odpovede. Neverbálnu stránku tvorí:
- Fonetika (zvuková zložka prejavu)
- Proxemika (osobný priestor človeka a vzájomná vzdialenosť komunikantov, ktorá rozlišuje intímnu, osobnú, sociálnu a oficiálnu vzdialenosť)
- Haptika (dotyk)
- Posturika (poloha a držanie tela)
- Kinetika (pohyb)
- Gestikulácia
- Mimika
- Vizika (pohľad)
- Kolorika (farby)
- Komunikačné prostredie
Obsah rozhovoru tvoria otázky a odpovede. Otázky poznáme otvorené, polouzavreté a uzavreté. Práca s otázkami je súčasťou prípravnej fázy rozhovoru. Otázky je možné preformulovať, ak klient nerozumie otázke, nedostáva potrebné informácie, alebo ak by otázka mohla narušiť klientov emočný stav.
Typy rozhovoru:
- Štandardizovaný: Má pevnú štruktúru, dodržiava sa presné poradie otázok, ich presná formulácia a podmienky. Používa sa väčšinou vo výskume na kvantifikáciu a porovnávanie odpovedí.
- Pološtandardizovaný: Sú používané záväzné formulácie otázok, ale nemusí byť dodržané poradie.
- Neštandardizovaný - voľný: Má dve krajné polohy: neriadený (minimálny zásah do rozhovoru, voľne prebiehajúci) a riadený (sociálny pracovník usmerňuje komunikáciu, vedie klienta).
Podľa počtu osôb delíme rozhovor na individuálny a skupinový.
Fázy rozhovoru (podľa Levickej):
- Prípravná fáza: Príprava sociálneho pracovníka na rozhovor, výber a formulácia otázok.
- Samostatný rozhovor: To, čo prebieha medzi klientom a sociálnym pracovníkom.
- Záver a zhodnotenie rozhovoru.
Fázy rozhovoru (podľa Matouška):
- Úvod: Slúži k nadviazaniu kontaktu, odstráneniu obáv, získaniu základných údajov o klientovi.
- Jadro rozhovoru: Obsahom jadra rozhovoru je klientovo očakávanie.
Druhy rozhovoru:
- Klasický: Bežný, ustálený s presnou štruktúrou pri bežnom klientovi, ktorý prichádza pravidelne. Prostredníctvom neho sociálny pracovník získava rýchlo prvé informácie o klientovi, jeho postavení a probléme.
- Diagnostický: Cieľom je zistiť problém a príčiny.
- Poradenský (konzultačný): Prebieha medzi sociálnym pracovníkom a klientom s cieľom poskytnúť informácie, ktoré klient hľadá a potrebuje. Je to krátkotrvajúci rozhovor.
- Terapeutický: Cieľom sú objektívne informácie klienta o sociálnej situácii a možnostiach jej úpravy. Má poskytnúť klientovi dostatok priestoru, aby vyjadril všetky svoje myšlienky a postoje.
Vedenie poradenského rozhovoru:
- Zahájenie: Prvý krok - pomôcť klientovi sa uvoľniť.
- Nadviazanie vzťahu: Nadviazanie osobného kontaktu, na ňom závisí celý výsledok rozhovoru. Cieľom je dozvedieť sa potrebné informácie.
- Počúvanie:
- Počúvanie a porozumenie slovám klienta.
- Pozorovanie a čítanie neverbálneho správania (pozície, výraz tváre, pohyby, tón hlasu).
- Usmerňovanie rozhovoru: Hoci je potrebné nechať klienta hovoriť, musíme vedieť zamedziť rozvláčnosti, odbočovaniu, spomienkam. Dôležité sú otázky (otvorené, polootvorené, uzavreté). Rozhovor ku koncu treba zosumarizovať.
- Aktívne počúvanie: Pracovník je sústredený na klienta, udržiava očný kontakt, kladie objasňujúce otázky, overuje si, či ho pochopil správne.
- Vyhýbame sa: Navádzacím otázkam, mnohonásobným otázkam, predpokladaným otázkam a hypotetickým otázkam.
- Ambivalencia: Pretrvávanie protichodných, konfliktných pocitov, typická pre neschopných rozhodnúť sa.
- Morálne súdy: Môžu spôsobiť vznik bariéry.
- Tolerancia: Poradca sa musí naučiť potlačiť tendencie k odsudzovaniu správania.
- Plač: Poradca môže počkať alebo ho využiť terapeuticky.
- Dôverné oznamy: Klient musí byť upozornený, že poradca nie je viazaný mlčanlivosťou.
- Záver rozhovoru: Dôležitá je posledná poznámka pred odchodom, ktorá často naznačuje výsledok.
Z hľadiska pasivity delíme rozhovor na riadený (sociálny pracovník usmerňuje komunikáciu, aby sa klient držal hlavného problému) a neriadený (voľne prebiehajúci rozhovor, do ktorého sociálny pracovník len minimálne vstupuje).
Metódy sociálnej práce s jednotlivcom
Sociálna práca s jednotlivcom sa rozumie priamy a zámerný kontakt sociálneho pracovníka s klientom v záujme riešenia jeho sociálno-problémovej situácie, pričom dôraz sa kladie rovnomerne na možné vplyvy koreniace v osobnosti klienta, ako aj na možné vplyvy pôsobiace v jeho okolí. Ide o súbor metód zameraných na priamy pracovný kontakt s klientom.
Etapy sociálnej práce s jednotlivcom (mikrometódy):
-
Etapa sociálnej evidencie
Jej základom je prvý kontakt sociálneho pracovníka s klientom, ktorý je ovplyvnený dvoma faktormi - prostredím, v ktorom vzťah vzniká, a spôsobom, ako vznikne (dobrovoľne či nedobrovoľne). Cieľom evidencie je vytvorenie atmosféry dôvery, otvorenie komunikácie, ukázanie snahy klientovi pomôcť a získanie základných informácií o probléme klienta. Základné metódy sú rozhovor a pozorovanie.
Sociálna evidencia zahŕňa aj stručnú analýzu prípadu (situačná analýza): sústredenie na rodinnú a osobnú analýzu klienta označovanú aj ako osobná či rodinná anamnéza.
- Osobná anamnéza: Základné informácie o klientovi (meno, adresa, informácie o životnej situácii).
- Rodinná anamnéza: Analýza užšieho prostredia, základné informácie o všetkých členoch rodiny, súčasťou je aj analýza bytových podmienok a pod.
- Analýza širšieho prostredia: Pracovisko, klientovo postavenie formálne a neformálne, atmosféra na pracovisku, vzťahy, úspechy, zlyhania.
- Analýza situácie: Hľadanie vzájomných súvislostí a analýza zistených skutočností. Sociálny pracovník vyberá tie najdôležitejšie fakty, ktoré by mohli mať rozhodujúci vplyv na situáciu.
-
Etapa hodnotenia, sociálnej diagnostiky a vypracovania sociálneho plánu
V nej sociálny pracovník vypracováva sociálnu diagnózu, teda určí príčiny problému, dopad problému na klienta a spôsob sociálneho zásahu (riešenie), ktorý v danom prípade použije. Pri vypracovávaní plánu alebo projektu musí sociálny pracovník rešpektovať tri hlavné problémy: špecifickosť cieľov, stanovenie kategórie účastníkov zapojených do práce a voľbu foriem práce. Plán práce buď vypracuje sám sociálny pracovník a klienta s ním oboznámi, alebo sa plán vypracuje spolu s klientom. Klient musí byť od začiatku partnerom sociálneho pracovníka, spolupracujú, rozhodujú spolu o ľuďoch, ktorí by mohli klientovi pomôcť. Súčasťou plánu je aj voľba pracovných metód - takých, ktoré majú najvyšší predpoklad priviesť k úspešnému vyriešeniu klientovho problému.
-
Etapa sociálnej intervencie
Vlastné jadro sociálnej práce - je plánovaný, koordinovaný postup pri riešení problému. Je to celý súbor metodických postupov. Z pohľadu sociálnej práce ide o priame zasahovanie do spôsobov konania jednotlivcov. Využíva sa veľa metód, ich voľba závisí od osobnosti klienta, problému, s ktorým klient prichádza a od prostredia. Základnou metódou je rozhovor.
- Bežná intervencia: Je určená k prípadu, kde je možné postupné, pokojné riešenie (necháva sa možnosť a voľnosť riešenia problému).
- Krízová intervencia: Je určená klientovi, ktorý sa náhle ocitol v akútnej krízovej situácii. Je definovaná ako špecializovaná pomoc osobám, ktoré sa náhle ocitli v kríze. Kríza môže byť zjavná alebo latentná.
Fázy krízovej intervencie:
- Okamžitá redukcia ohrozenia
- Prvotný odhad situácie a jej posúdenie
- Formulácia hypotézy
- Samotná intervencia
Do sociálnej intervencie (okrem sociálnej terapie) patrí: rozhovor, písanie žiadostí, vedenie klienta k svojpomoci, posilňovanie odolnosti klienta, realitná terapia, vedenie iných k pomoci klientovi, výcvik komunikačných zručností, objektívne hodnotenie situácie, správny odhad a zhodnotenie rizika atď. Súčasťou tejto etapy je sociálna terapia a sociálna rehabilitácia.
Hlavné zásady pri práci s klientom:
- Právo klienta na riešenie vlastného problému, sociálny pracovník rešpektuje právo klienta robiť vlastné závery.
- Akceptuje klienta takého, aký je.
- Hľadanie silných stránok klientovej osobnosti.
- Zachovávanie dôverných skutočností, ktoré klient pri rozhovoroch prezradil a mlčanlivosť o osobných veciach klienta.
- Nové informácie, ktoré majú pre klienta význam, je sociálny pracovník povinný sprístupniť.
- Sociálny pracovník neodsudzuje klienta pre jeho zovňajšok, má porozumieť klientovi a nie ho odsudzovať.
-
Etapa zaznamenávania dokumentácie a ukončenia prípadu - katamnéza
Moment skončenia terapie - zisťovanie, overovanie situácie napríklad po pol roku. Sociálny pracovník môže ukončiť prácu s klientom zo štyroch dôvodov: problém vyriešili, klient dlhodobo odmieta zodpovedne pristupovať k riešeniu vlastných problémov, zmena bydliska klienta, alebo iné okolnosti, ktoré znemožňujú pokračovanie v práci.
Prípadová sociálna práca
Prípadová sociálna práca je najstaršou a najviac rozpracovanou metódou sociálnej práce. Jej základ vychádza z toho, že vo vývine osobnosti klienta nastalo v niektorom období narušenie vplyvom vnútorných alebo vonkajších determinantov. Na začiatku 20. storočia bolo charakteristické pre prípadovú sociálnu prácu hľadanie práce pre členov rodiny, ktorí sa nachádzali v problémoch, zabezpečenie školy pre deti, umiestnenie opustených, zanedbávaných a podvyživených v opatrovateľských inštitúciách.
Prípadová sociálna práca sa spája s osobnosťami ako sú Mary Richmondová (ktorá zaviedla pojem prípadová sociálna práca) a Krakešová - Došková (ktorá termín prípadová sociálna práca zaviedla v našom prostredí). Podľa Krakešovej - Doškovej je sociálnym prípadom človek, ktorý nie je schopný vlastnými silami prekonávať životné problémy a prekážky, s ktorými sa stretáva pri plnení svojich ľudských funkcií, úloh, rolí ako napr. rodičovská, manželská, pracovná, hospodárska či výchovná. Pričom upozorňovala, že vo väčšine prípadov jednotlivec zlyháva vo viacerých funkciách súčasne.
V súčasnosti sa na označenie prípadovej práce používajú pojmy ako individuálna sociálna práca, sociálna práca s jednotlivcom alebo case work. Cieľom prípadovej sociálnej práce je zmena chybných životných postojov klienta a jeho schopností riešiť primeranou a spoločensky prijateľnou formou svoje osobné, rodinné a spoločenské problémy. Avšak pod pojmom prípadová sociálna práca nerozumieme len konkrétnu sociálnu prácu s jednotlivcom, ale môže byť viazaná aj na sociálnu prácu orientovanú na rodinu, skupinu či komunitu.
Ďalšie metódy sociálnej práce s jednotlivcom:
- Sociálna terapia: Zahŕňa prvok intervencie a aktívnej terapeutickej pomoci.
- Sociálna rehabilitácia: Obnova, návrat, znovuzačlenenie sa späť do spoločnosti (resocializácia). Zameriava sa na nácvik, prípadne obnovu pôvodných pracovných zručností, návykov, k ponímaniu práce ako dôležitej súčasti zvyšovania osobnostných, profesijných a sociálnych kompetencií, ktorá v reálnom živote vedie k autonómii a nezávislosti osobnosti klienta od primárnej rodiny. Pripravuje klienta aj na uplatnenie sa na trhu práce rozšírením spektra vlastných pracovných zručností, umožňuje mu presnejšie si definovať vlastné záujmy, schopnosti a podporuje vytrvalosť aj v podmienkach stereotypnej pracovnej záťaže.
- Sociálne služby: Podľa zákona 195/1998 Z. z. o sociálnych službách. V zariadení je definovaná hlavne ako nácvik zručností typu varenie, pranie, žehlenie, starostlivosť o zvieratá, práce v záhrade, upratovanie, príprava dreva na kúrenie, drobná údržba a práce okolo rodinného domu. Klienti sa postupne učia všetkým zručnostiam a stávajú sa zodpovední za svoju prácu pred ostatnými.
- Povzbudenie: Klient v adaptačnom procese, ale aj klient, ktorý má nejaký problém, je neistý, má strach, bojí sa, že nebude akceptovaný. Povzbudenie mu pomáha prekonať tieto pocity.
- Tréning: Učenie, opakovanie, nácvik - sociálny pracovník využíva najmä tréning pamäte rôznymi cvičeniami a hrami.
Kategórie klientov sociálnej práce:
Sociálni pracovníci sú odborníci, ktorí podporujú, posilňujú a zmocňujú klientov k zlepšeniu kvality ich života. Pre zodpovedné plnenie týchto úloh musia mať primerané znalosti a zručnosti pre profesionálnu prax. Nie je veľa profesií, v ktorých sa dá zaobísť bez vysokej odbornosti, ale aj dokonalého poznania ľudí, ktorým je profesia určená. Takto orientovaným profesiám patria napríklad popri lekároch, psychológoch, pedagógoch aj sociálni pracovníci.
Rodina
Rodina je základnou bunkou spoločnosti, ktorá plní viaceré spoločensky významné funkcie:
- Biologicko-reprodukčná funkcia: Slúži na zachovanie ľudského rodu a stojí v popredí záujmu každej spoločnosti.
- Ekonomická funkcia: Každá rodina hospodári podľa vlastných ekonomických príjmov, ktoré sa odrážajú v uspokojovaní potrieb členov rodiny.
- Emocionálna funkcia: Je ovplyvnená intenzitou a hĺbkou vzájomného vzťahu medzi manželmi, čo výrazne ovplyvňuje rodinnú atmosféru. Citové vzťahy v rodine sú kritériom jej stability a morálnej úrovne jej členov.
- Socializačná funkcia: Socializácia predstavuje proces postupného začleňovania človeka do spoločnosti, začína uvedomením si svojho miesta vo svete (koncepcia „JA“) a pokračuje plnohodnotným fungovaním v spoločnosti. Je to celoživotný proces.
- Výchovná funkcia: Úzko súvisí so socializačnou, pretože rodina je primárna výchovná socializačná skupina. Rodičia sú pre deti výchovné vzory.
Rodina nie vždy uspokojivo plní svoje funkcie voči svojim členom a spoločnosti a vtedy hovoríme o tzv. disfunkčnosti - o poruchách rodiny. Práve disfunkčná rodina je najčastejšou cieľovou kategóriou sociálnej práce. V rámci nej je významnou podskupinou oblasť s týranými, zneužívanými a zanedbávanými deťmi.
Jednotlivci a skupiny
- Nezamestnaní: Väčšina ľudí prežíva nezamestnanosť ako vlastné ohrozenie a frustráciu, sprevádzanú pocitmi neistoty, obavami o budúcnosť, pocitmi viny a krivdy. Nezamestnanosť, najmä dlhodobá, znižuje spôsobilosť človeka nájsť si prácu. Takíto ľudia sa často dostávajú do sociálnej izolácie, z ktorej nie sú schopní sami sa dostať, a preto je potrebné im pomáhať. Úrady práce sprostredkujú zamestnanie, poskytujú poradenstvo, rekvalifikáciu i podporu v nezamestnanosti.
- Starí ľudia: Občania v dôchodkovom veku sú početnou cieľovou skupinou sociálnej práce.
- Osoby sociálne deviantné: Pojmom sociálna deviácia sa označuje porušenie alebo podstatná odchýlka od niektorej sociálnej normy správania alebo od skupiny noriem. Sem patria aj osoby počas výkonu trestu odňatia slobody a po skončení výkonu trestu. Úloha sociálneho pracovníka je pri nápravnovýchovnom pôsobení v resocializačnej sociálnej práci.
- Drogovo závislí občania: Miesto sociálnej práce je najmä v prevencii drogových závislostí.
- Minoritné skupiny: V každej spoločnosti sa nachádzajú zoskupenia občanov, ktoré sa svojou históriou, kultúrou, zvykmi, správaním odlišujú od spôsobu života väčšinovej populácie. Patrí sem napríklad práca s utečencami.
Prevencia v sociálnej práci
Prevencia je predchádzanie vzniku alebo možnému vzniku zdravotných, sociálnych alebo iných problémov (predchádzanie nežiaducim javom).
Úrovne prevencie:
- Primárna (univerzálna): Intervencia ešte predtým, než sa objaví nejaký problém. Je zameraná na celú populáciu všeobecne, ako aj na špecifické podskupiny. Základným princípom je rozvíjanie vedomostí a pestovanie zdravého životného štýlu. Patrí sem pôsobenie na výchovu a usmerňovanie v rodine, osveta, vzdelávanie a výchova (besedy, prednášky, masmédiá, kamerový systém v kritických miestach).
- Sekundárna (selektívna): Zameriava sa na identifikovanie problémov jednotlivcov alebo skupín. Je určená priamo ohrozeným jednotlivcom alebo skupinám, pričom sa vytvára priestor pre aktivity špecialistov z radov zamestnancov v sociálnej oblasti, zdravotníctve, školstve, sociálnych pracovníkov, psychológov, pedagógov, lekárov, ale aj kňazov a policajtov. Má zabrániť vzniku alebo prehlbovaniu porúch sociálneho a psychického vývinu či zdravotných problémov.
- Terciárna (indikovaná): Má predchádzať zhoršovaniu stavu už vzniknutých problémov alebo porúch, má zabrániť ich recidívam. Nastupuje po zlyhaní primárnej a sekundárnej prevencie. Cieľovou skupinou sú ľudia s jasne pomenovanými a existujúcimi problémami, ktorí okrem toho, že ohrozujú seba, predstavujú vážne riziko aj pre svoju rodinu a najbližšie okolie. Cieľom terciárnej prevencie je resocializácia a integrácia jednotlivcov do spoločnosti.
Základným cieľom, a to je spoločné pre všetky úrovne prevencie, je predchádzať, zamedziť alebo minimalizovať prezentované problémy, poruchy alebo javy.
Základné funkcie prevencie:
- Depistáž, plánovanie a projektovanie v rámci preventívnych aktivít, ich evaluácia.
- Príprava a vzdelávanie nositeľov prevencie formou tréningov a výcvikov, informačné materiály.
- Podpora, pomoc a poradenstvo pre inštitúcie, ktoré sa podieľajú pri realizácii prevencie.
- Formulovanie obsahu preventívnych aktivít.
- Inštitucionálne zázemie.
- Zapojenie médií, využitie informačných technológií.
- Medzisektorová spolupráca.
- Odborný potenciál, vedomosti a zručnosti nositeľov preventívnych aktivít.
- Sieťovanie miestnych, regionálnych a národných, prípadne medzinárodných inštitúcií.
Sociálna prevencia z hľadiska sociálnej práce
Je odborná činnosť, ktorú vykonáva erudovaný - graduovaný sociálny pracovník prostredníctvom špeciálnych metód a postupov v záujme zlepšenia kvality sociálneho života (sociálne väzby, ekonomická stabilita, integrácia, zamestnanosť, voľný čas, resocializácia, optimálna socializácia, humanizácia, duchovný rozvoj) jednotlivca, rodiny, skupiny alebo komunity. Sociálna prevencia sa považuje za najvyšší princíp sociálnej práce.
Ciele sociálnej prevencie:
- Predchádzať stavom sociálnej a hmotnej núdze a nepriaznivým sociálnym udalostiam.
- Eliminovať a zabraňovať vznik a šírenie sociálno-patologických javov.
- Poskytovať účinnú pomoc pri výskyte porúch psychického, fyzického alebo sociálneho vývinu.
- Zabraňovať zhoršovaniu, recidívam, odstraňovanie dôsledkov sociálno-patologického vývinu.
- Poradenské, nápravné, výchovné, resocializačné pôsobenie na sociálne skupiny a jednotlivcov.
Hmotná núdza
Stav, keď príjem občana a fyzickej osoby, ktoré sa s občanom spoločne posudzujú, nedosahuje životné minimum a občan a fyzické osoby, ktoré sa s ním spoločne posudzujú, si príjem nemôžu zabezpečiť alebo zvýšiť vlastným pričinením.
Sociálna prevencia sa vykonáva najmä pre maloletého v týchto prípadoch:
- Keď je výchova vážne ohrozená alebo vážne narušená.
- Keď sa prezentujú poruchy správania.
- Keď sa zanedbáva povinná školská dochádzka.
- Keď súd nariadil maloletému ústavnú výchovu alebo uložil ochrannú výchovu, a to pred nástupom na výkon, v čase výkonu a po zrušení ústavnej alebo ochrannej výchovy.
- Keď sa maloletý dopustil konania, ktoré si vyžaduje zásah.