Význam odkázanosti na milosť v kresťanskom živote

Často sa stretávame s frázou "byť odkázaný na milosť", no zamysleli sme sa niekedy hlbšie nad jej skutočným významom, najmä v kontexte kresťanského života? Tento článok sa pokúsi preskúmať túto tému, pričom sa zameria na to, čo znamená byť odkázaný na milosť Božiu a ako to ovplyvňuje naše vnímanie slabosti, sily a životného cieľa.

Princípy sveta vs. princípy Božieho kráľovstva

V živote sa často riadime princípmi, ktoré nám podsúva svet. Mnohé z nich sa na prvý pohľad zdajú neškodné, ba dokonca pozitívne. Avšak, ako kresťania, by sme mali byť ostražití a pripravení odmietnuť všetko, čo sa prieči Božiemu slovu. Dva konkrétne princípy, ktoré si zaslúžia našu pozornosť, sú skrývanie vlastnej slabosti a životný cieľ "mať sa dobre".

Skrývanie vlastnej slabosti: Lož o sile

Svet nás učí, že by sme mali byť vždy silní, nedovoliť, aby nás niečo zranilo, a bojovať o svoje miesto. Táto predstava je prítomná v rôznych aspektoch nášho života, od práce a spoločenských udalostí až po politiku a obchod. Dokonca aj v kresťanskom kontexte sa s ňou môžeme stretnúť, napríklad v evanjeliu prosperity, ktoré odmieta vlastnú slabosť a limity, alebo v neautentickosti a strojenosti, ktorú občas pozorujeme medzi kresťanmi.

Menej nápadné formy skrývania slabosti môžu byť aj novoročné predsavzatia, ktoré sú prejavom snahy priniesť Pánovi niečo z vlastných síl, alebo neochota pustiť sa do služby, ktorá nás presahuje. V oboch prípadoch sa snažíme zaslúžiť si Božiu lásku a pozornosť a bojíme sa vykročiť z komfortnej zóny.

Božie slovo nám však ponúka opačný prístup. Pozýva nás odkrývať našu slabosť, v ktorej sa môže prejaviť Božia moc. Pre lepšie pochopenie je dôležité pozrieť sa na slová "slabosť" a "sila", ktoré sú použité v tejto vete. Slabosť je tu chápaná ako situácia, v ktorej si človek sám nedokáže pomôcť a je odkázaný na pomoc niekoho iného. A slovo sila (dynamis) je Božia sila, spojená so zázrakmi.

Vykročením do rizika odhalenia našej slabosti a kapituláciou pred Bohom mu dávame priestor, aby sa v našom živote prejavila jeho zázračná moc. Týmto spôsobom vstupujeme do nebeskej reality a sťahujeme nebo na zem.

Vianoce a Veľká noc sú skvelým príkladom toho, ako to funguje v Božom kráľovstve. V oboch týchto sviatkoch sú momenty, v ktorých bol Ježiš najslabší, a následne prejavenie Božej zázračnej zachraňujúcej moci. Slabosť dieťaťa Ježiša, ktorého život ohrozuje Herodes, a zázračná záchrana skrze Boží zásah. Totálna slabosť Ježiša na kríži a zázračná Božia moc Ježišovho vzkriesenia.

Ak máme živý vzťah s Pánom, spomenieme si, že práve ten moment, keď sme si dovolili odhaliť svoju slabosť a kapitulovať pred Bohom, bol bodom zlomu, nevyhnutným pre naše stretnutie sa s Božou zachraňujúcou mocou.

Mať sa dobre: Kritérium úspešného života?

V súčasnej kultúre sa hodnota "mať sa dobre" stala veľmi dôležitou. Žijeme v dobe, ktorá má pre žiadaný životný stav vlastný pojem "well-being", čo znamená stav, keď sa človek nachádza v životnej pohode, je zdravý a šťastný. Pre mnohých kresťanov sa však "well-being" stal pascou. Svet totiž dáva na trón človeka a z "well-beingu" spravil hlavný životný cieľ a kritérium úspešného života. Ako Ježišovi učeníci, ktorí nie sú zo sveta, sa potrebujeme neustále obnovovať premenou zmýšľania skrze Božie slovo v postoji viery, aby sme nenasiakli myslením sveta.

Aby sme zistili, či nie sme na šikmej ploche, môžeme si položiť jednoduchú otázku: Zredukoval sa Ježiš prostriedkom na dosiahnutie "well-beingu", uzdravenia, vyslobodenia, bohatstva, šťastia…? Alebo je cestou k Otcovi?

Ježiš hovorí, že z perspektívy večnosti je naším skutočným cieľom naučiť sa milovať (Mt 25, 31n). Toto zostane, toto je to, na čom skutočne záleží. Ježiš prišiel, aby sme mali život v plnosti (Jn 10, 10), tak ako ho má aj on v plnosti. Tiež vraví, že jeho nasledovanie zahŕňa vziať každý deň svoj kríž (Lk 9, 23), tak ako aj on dokázal svoju lásku skrze ten svoj. A meradlom úspešného života nie je náš "well-being", ale ovocie, ktoré nesieme. Konkrétne ovocie Ducha (Gal 5), čo je premena nášho charakteru.

Ak sme si vo svojom živote postavili túto výšinu, jej zhodenie prinesie radikálnu zmenu. Napríklad, prestaneme skúšať meniť svoju manželku a svoje deti na nám milú a pohodlnú podobu, alebo hľadáme a nachádzame útechu u Pána a nesnažíme sa ju naháňať sami.

Čo je milosť?

Slovník definuje milosť ako blahosklonnosť, priazeň k nižšie postavenej osobe, súcit, milosrdenstvo, zľutovanie, odpustenie trestu, omilostenie a nadprirodzený Boží dar na dosiahnutie večnej blaženosti. Božia milosť je „darom" od Boha, ktorú si nijako nemôžeme zaslúžiť. Je „nadprirodzeným darom", lebo je od Boha, vedie k Bohu a prevyšuje našu ľudskú prirodzenosť. Milosť nie je iba vonkajšia priazeň Boha voči človekovi, ale nadprirodzená realita v ňom. Božia milosť je teda vnútorný nadprirodzený dar, ktorý je Bohom daný našej duši k spáse! Z vlastnej sily nemôžeme byť spasení. Šiesta hlavná pravda našej viery hovorí: Božia milosť je na spásu potrebná. "Ak sa otvoríme Božej milosti, nemožné sa stane skutočnosťou."

Človek povolaný k blaženosti, ale zranený hriechom potrebuje spásu od Boha. Božia pomoc mu prichádza v Kristovi prostredníctvom zákona, ktorý ho riadi, a milosti, ktorá ho posilňuje.

Sila milosti

Aby sme pochopili silu milosti, najprv musíme pochopiť silu hriechu. Keď sme úprimní, musíme si priznať, že nie sme tým, kým by sme mohli a mali byť. Koreň a prameň zla a hriechu je v srdci človeka. Nikdy by sme nemali zľahčovať účinky hriechu. Kamkoľvek pôjdeme alebo čokoľvek budeme robiť, vždy musíme rátať so silou hriechu.

Benedikt XVI. hovorí, že "milosť je dotyk Božej lásky." Milosť nie je vec, ale Božie sebadarovanie človeku. V Katechizme Katolíckej cirkvi čítame, že milosť "je priazeň; nezaslúžená pomoc, ktorú nám dáva Boh, aby sme odpovedali na jeho pozvanie stať sa Božími deťmi, adoptovanými synmi, účastnými na Božej prirodzenosti a na večnom živote." V inej časti sa dozvieme, že "milosť je účasť na Božom živote".

Božia milosť je nadprirodzený duchovný dar, ktorý nám Boh dobrovoľne ponúka skrze zásluhy Pána Ježiša na naše posvätenie a spasenie. Je to osobný a nezaslúžený Boží dar, ktorý nám pomáha rásť vo viere a žiť svätým životom. Človek nemá žiadne práva na Božiu milosť. Božiu milosť nám premárnili naši prarodičia svojou neposlušnosťou v raji. Pán Ježiš nám ju znova nadobudol, získal a zaslúžil svojou poslušnosťou a Duch Svätý ju jednotlivým ľuďom udeľuje.

Pri Poslednej večeri boli apoštoli spolu s Ježišom spojení v jedno. Ježiš povedal: "Ja som pravý vinič a môj Otec je vinohradník… Ako ratolesť nemôže prinášať ovocie sama od seba, ak neostane na viniči, tak ani vy, ak neostanete vo mne… Kto ostáva vo mne a ja v ňom, prináša veľa ovocia" (Jn 15, 1-5). Len vtedy môžeme robiť skutočne dobro, ak sme s Ježišom jedno v láske. Len vtedy sa môžeme páčiť Bohu, keď žijeme v Ježišovi a Ježiš žije v nás.

Každý deň si uvedomujeme, že chrániť v sebe Boží život a rozvíjať ho, je nad ľudské sily. Človek je veľmi slabý a vo všetkom je odkázaný na Božiu pomoc. Boh nás nenecháva napospas a udeľuje nám milosť pomáhajúcu, lebo chce, aby všetci boli spasení. Pomáhajúca milosť je nadprirodzený vplyv a pomoc. Boh po­máhajúcou milosťou osvecuje náš rozum, aby sme spoznali pravdu a správne rozlíšili dobré od zlého, posilňuje a pohýna našu vôľu k dobrému, zušľachťuje celú našu bytosť a zjemňuje našu povahu, lieči nás z rán po hriechu a dáva nám schopnosť konať spasiteľné úkony, ktoré nás vedú k spáse. Bez pomáhajúcej milosti nemôže človek ani v Boha veriť, ani jeho prikázania zachovávať, ani ľutovať svoje hriechy. Každý náš, spasiteľný úkon pomáhajúca milosť predchádza, sprevádza a ho dokonáva. Spasiteľný úkon je vlastne každý náš záslužný skutok, ale zvlášť viera, modlitba a ľútosť. Boh chce udeliť každému človekovi „dostatočnú" pomáha­júcu milosť, lebo „chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu"(1Tim 2,4). Bez pomáhajúcej milosti nie sme schopní urobiť niečo pre svoje spasenie.

Milosť pomáhajúca nenúti človeka konať dobro a chrániť sa zlého, ale ponecháva ľudskej vôli slobodu, aby sa dobrovoľne rozhodla konať tak, ako ju pomáhajúca milosť povzbudzuje. Preto sa môže stať, že človek koná v rozpore s pomáhajúcou milosťou, že jej odporuje, odmieta spoluprácu. Pomáhajúca milosť sa stáva „účinnou" len pre toho, kto ju ochotne prijíma a verne s ňou spolupracuje. Odmiet­nuť jedinú pomáhajúcu milosť neraz znamená odmietnutie celej série pomáhajúcich milostí. Je to ako s reťazou, keď sa pretrhne jediné jej ohnivko, celá reťaz stráca svoju funkčnosť.

Milosť posväcujúca je Boží život v nás, ktorý sme prijali v krste. Milosť posväcujúca je nadprirodzená kvalita, Boží ži­vot v nás. Milosť posväcujúca posväcuje človeka, robí ho dieťa­ťom Božím a dedičom neba. Milosť posväcujúca robí človeka mi­lým Bohu a podľa Pána Ježiša je „svadobným rúchom" (pórov. Mt 22,1-14), ktoré zaodieva nahotu ľudského srdca, duše, čo znázor­ňuje aj krstná košieľka. Posväcujúca milosť je nadprirodzený dar, ktorým Duch Svätý spôsobuje svätosť človeka. Od krstu máme teda podiel na Božom živote a na milosti Pána Ježiša. Milosť posväcujúca nás očisťuje od hriechu, robí nás Božími deťmi a dedičmi neba. Milosť posväcujúca tvorí z nás chrám Ducha Svätého. "Len smrteľným hriechom možno stratiť božský život, život milosti v nás, nie nedokonalosťami", hovorí svätý František Saleský. Skutočným a jediným nešťastím pre človeka je spáchanie ťažkého hriechu, lebo spôsobuje vyhasnutie Božieho života v duši človeka, čiže stratu posväcujúcej milosti. Kto spácha ťažký hriech, stratil nadprirodzenú krásu svojej duše a premárnil sva­dobné rúcho svätosti. Po spáchaní ťažkého hriechu môže pokrstený človek získať posväcujúcu milosť prijatím sviatosti zmierenia.

Bez milosti pomáhajúcej nemôžeme nasledovať Ježiša. Vykúpení sme všetci, ale či budeme aj spasení, to už záleží aj od každého jed­ného z nás. Totiž od toho, ako sa pričiníme a privlastníme si ovo­cie vykúpenia. Sv. Augustín aj nám hovorí: „Boh nás stvoril bez nás, ale nespasí nás bez nás."

Milosť a sviatosti

"Vďaka sviatostiam nás Boh neprestajne sprevádza na našej ceste, dáva nám milosť, čím nás začleňuje do svojho života". Sviatosť krstu nás spojila s Ježišom, ako vinič s ratolesťou. Ježiš sám účinkuje vo všetkých sviatostiach neviditeľným spôsobom, ako povedal: "bezo mňa nič nemôžete urobiť" (Jn 15, 5).

Za riadnych okolností Pán Ježiš udeľuje ľuďom svoju milosť prostredníctvom svätých sviatostí. On však nie je viazaný iba na sviatosti, ľuďom udeľuje svoju milosť i cestami, ktoré sú známe iba jemu samému. Z Kristovho ustanovenia ľudia dosahujú spásu „len v Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi". Ako je k spáse nevyhnutná Božia mi­losť, takisto k spáse ľudí je potrebná aj Cirkev. Za riadnych okolností ľudia dosahujú spásu prostredníctvom svätých sviatostí. Za počiatok spásy sa pokladá svätý krst. Pán Ježiš ustanovil a zveril svojej Cirkvi sedem sviatostí, kto­rých cieľom je oslava Boha, posväcovanie jednotlivých ľudí a bu­dovanie Cirkvi.

Na rozdiel od znakov v bežnom živote, ktoré len čosi naznačujú, ale naznačené nespôsobujú, pri sviatostných znakoch sa aj uskutočňuje to, čo sa naznačuje. Prijatím sviatostného znaku, ak len v prijímateľovi alebo vo vysluhovateľovi nie sú prekážky, sa udeľujú určité milosti, sviatosťou naznačené. Napr.: pri krste sa obmytie nielen naznačuje, ale sa aj uskutočňuje. Z duše sa skutočne zmýva dedičný hriech a udeľuje sa milosť posväcujúca. Po skrúšenom vyznaní hriechov sa prostredníctvom kňazových slov odpúšťajú hriechy, vracia sa milosť posväcujúca, alebo sa rozmnožuje spolu s milosťami pomáhajúcimi. Pri svätej omši sa slovami kňaza chlieb a víno mení na pôvodcu všetkých milostí, na Krista. Mazaním čela krizmou sa pri birmovaní získava sila Ducha Svätého pri vyznávaní viery. Výslovne upozorňujem, že tieto milosti sa udeľujú len pri platnom spôsobe vysluhovania sviatosti podľa pokynov Cirkvi, ktorá je rozdávateľkou a správkyňou Božích tajomstiev, ako nás upozorňuje svätý Pavol: „Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev.“ (1 Kor 4,1.)

Sviatosti sa nazývajú aj „tajomstvami viery“. To poznáme aj zo svätej omše, keď kňaz pri pozdvihovaní hovorí: „Hľa, tajomstvo viery!“ Nie je totiž možné pochopiť ľudským rozumom veľkosť ani jednej sviatosti. Aby sme správne pochopili vznik a účinok sviatosti, musíme si dačo povedať z filozofie o tom, ako vzniká dajaké bytie, vec. Socha Mojžiša vznikla tak, že do matérie, látky (mramor) vytesal Michelangelo formu, tvar, podobu Mojžiša, ktorého mal predtým vo svojej fantázii, vo svojej predstave. Aj pri sviatostiach musíme rozlišovať matériu a formu sviatosti.

Tabuľka 1: Matéria a forma sviatostí

Účinnosť sviatosti závisí nielen od matérie a formy, ale aj od stavu, v akom sa nachádza ten, kto sviatosť prijíma alebo vysluhuje, a to od stavu dokonalosti lásky k Bohu. Čím je láska k Bohu dokonalejšia, tým je aj účinnosť pôsobenia sviatosti väčšia.

Sú sviatosti, ktoré môžeme prijímať v stave smrteľného hriechu. Je to krst a sviatosť zmierenia, lebo nimi sa hriechy odpúšťajú a získava sa milosť posväcujúca, ktorá je zdrojom nadprirodzeného života v nás. Prijímateľ si však musí vzbudiť ľútosť nad svojimi hriechmi. Hovoríme, že sú to „sviatosti mŕtvych“. Nijakou inou sviatosťou sa milosť posväcujúca nezískava, ale len rozmnožuje a udeľujú sa iné pomáhajúce milosti. Pred pomazaním nemocných sa spravidla vysluhuje sviatosť zmierenia, ktorou sa odpúšťajú hriechy. Ak nie je možné vyslúžiť najprv sviatosť zmierenia, pomazaním nemocných sa odpúšťajú aj hriechy, ak chorý prejavil znak ľútosti.

Ak teda prijmeme birmovanie, sväté prijímanie, pomazanie nemocných, kňazstvo alebo manželstvo v stave smrteľného hriechu, milosť posväcujúca sa nemôže rozmnožiť (lebo v nás nie je) a nezískavame ani iné milosti, lebo milosť posväcujúca je predpokladom toho, aby mohli v nás tieto milosti pôsobiť. Hovoríme, že tieto sviatosti sú „sviatosťami živých“. Je to podobne ako v prirodzenom živote. Mŕtvemu nepomáhajú ani lieky, ani pokrmy, ktoré do neho niekto napcháva. Každé prijatie sviatosti živých v stave smrteľného hriechu je zneužitím sviatosti, a preto smrteľným hriechom. Ak sa po takomto nehodnom prijatí úprimne vyspovedáme, získame milosť posväcujúcu. Aj sviatosti, ktoré sme predtým získali, v nás ožívajú a začínajú účinne pôsobiť. Ak napr.: svätokrádežne prijmeme sviatosť manželstva, milosť manželstva môže v nás začať pôsobiť až po tom, keď sa vyspovedáme z tejto svätokrádeže a z predchádzajúcich hriechov.

Každá sviatosť má svojho vysluhovateľa. Nemusí to byť vždy kňaz. Sviatosť krstu môže vysluhovať každý človek, aj nepokrstený. Sviatosť manželstva si vysluhujú sami snúbenci, ktorí manželstvo uzatvárajú. Pri iných sviatostiach musí byť vysluhovateľom kňaz (birmovanie, sviatosť zmierenia, Eucharistia a pomazanie nemocných). Platnosť sviatosti nezávisí od svätosti vysluhovateľa! Aj hriešny kňaz môže platne odpustiť hriechy, aj hriešnik môže platne pokrstiť, aj hriešny biskup alebo pápež môže platne svätiť kňaza a slúžiť svätú omšu. Hovoríme platne, hoci to v uvedenom prípade robí nedovolene, hriešne. Každý, kto vysluhuje sviatosť v stave ťažkého hriechu, hreší proti úcte k sviatosti. To platí aj o manželoch, ktorí prijímajú manželstvo v stave smrteľného hriechu. Prijali ho platne, ale hriešne.

Niektoré sviatosti možno prijať v živote iba raz. Ich účinok totiž spôsobuje v duši nezmazateľný znak. Je to sviatosť krstu, ktorou sa rodíme pre nadprirodzený život, sviatosť birmovania, ktorá nás robí dospelými členmi Cirkvi, a sviatosť kňazstva, ktorá robí kňaza naveky účastným na večnom Kristovom kňazstve. Každá z týchto troch sviatostí nás intímnejšie včleňuje do Krista. Krstom sa „zaštepíme“ do Krista, čiže zrodíme v mystickom tele Kristovom. Birmovaním dospievame a stávame sa bojovníkmi za Krista a apoštolmi jeho náuky. Kňazstvom sa kňaz stáva „druhým Kristom“. A toto všetko sa môže stať s človekom iba raz. Preto sú tieto tri sviatosti neopakovateľné. Každú inú sviatosť možno prijať v živote viackrát, najmä sviatosť pokánia a Eucharistiu.

Keď je Boh v nás a my s ním spolupracujeme, môžeme si jeho milosť nielen udržať, ale aj zveľadiť a upevniť. Božia milosť je Boží život v nás. Boží život sa v nás rozvíja a rastie, keď mu dáme na to možnosť, keď slobodne prijmeme Boha a jeho lásku. V Božej milosti rastieme, keď často pristupujeme k sviatostiam, najmä ku svätému prijímaniu, v ktorom sa nám dáva sám pôvodca Božej milosti, Ježiš Kristus. Keď prijímame Ježiša do svojho srdca často, milosť nám tak obnoví dušu, že telo bude prinútené poslúchať ducha.

Pri krste sa kňaz prihovára rodičom a krstným rodičom slovami: "Priniesli ste toto dieťa na krst. Dobrý Pán Boh mu dá v tejto sviatosti nový život. Chráňte ho pred hriechom, lebo hriech ohrozuje Boží život v človekovi." Hriech v nás ničí Božiu milosť. Slová svätého Jána Pavla II. sú zrozumiteľné: "chráňte sa hriechu, ktorý je najväčším nešťastím ľudských dejín."

"Buďte triezvi a bdejte! Všetci sme naklonení zaprieť Ježiša. Naučme sa každý večer spytovať si svedomie ako dobrú prípravu na sviatosť zmierenia. Lebo vždy keď ľutujeme, Ježiš nám prejavuje milosť odpustenia aj sedemdesiatsedemkrát, ak je to potrebné! "Boh sa neunaví ponúknuť vždy svoje odpustenie zakaždým, keď ho oň žiadame". Nikdy ho neunaví pomáhať nám prekonávať naše slabosti. Svätý Filip Neri sa každé ráno modlil: "Pane, drž aj dnes nad Filipom svoju ruku, lebo ak to neurobíš, Filip ťa zradí." Raz ukázal prstom na zločinca na popravisku a povedal: "Hľa Filip Néri bez Božej milosti."

Milosť nezmenila len život veľkých svätcov v minulosti, ale môže zmeniť aj teba. Svätý Vincent Pallotti konštatuje: "Nikdy si nemysli, že nedokážeš urobiť to, čo v Cirkvi urobili veľkí svätci. S pomocou Božej milosti môžeš dosiahnuť ešte väčšie veci, lebo Boh nás zdokonaľuje nekonečným bohatstvom svojej milosti." V apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate sú slová "Dovoľ, aby milosť tvojho krstu prinášala ovocie na ceste svätosti. Dovoľ, aby bolo všetko otvorené voči Bohu a s týmto cieľom si ho zvoľ, rozhodni sa pre Boha vždy nanovo.

Príbeh slepca pri Jerichu: Odkázanosť na milosť v praxi

Keď sa Ježiš blížil k Jerichu, pri ceste sedel akýsi slepec a žobral. Keď počul, že tadiaľ prechádza zástup, vypytoval sa, čo je to. Povedali mu, že prichádza Ježiš Nazaretský. Tu vykríkol: Ježiš, Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou! Tí, čo šli vpredu, mu dohovárali, aby mlčal, ale on kričal ešte hlasnejšie: Syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!

Ťažko si predstaviť bezútešnejšiu situáciu, než v akej sa nachádza pri ceste sediaci muž. Je slepý a žobrák. Je odkázaný na milosť a nemilosť druhých. Jediné, čo majú okoloidúci pre tohto muža, sú almužny. Ale už nikto nemá pre neho nádej. Tá pre neho svitne vo chvíli, keď okolo prechádza Ježiš.

Slepec síce nevidí, ale počuje. A čo počuje, mu hneď rozviaže ústa. Keď ide okolo Ježiš, je to príležitosť, ktorú si nemôže nechať ujsť. Čo sa musí stať, aby človek začal volať na Ježiša? Musí spoznať, že je žobrákom, ktorý je odkázaný na Božiu milosť. Len zlomení ľudia prosia Boha o milosť. Ale v prípade tohto slepca to nie je len jeho trápenie a bezmocnosť, ktorá ho vedie k prosbe o milosť. Je to aj jeho viera. On počuje, že prichádza Ježiš Nazaretský, ale volá: Ježiš, Syn Dávidov… Ježiša osloví mesiášskym titulom. Z úst slepého žobráka je tak Ježiš zvestovaný ako Mesiáš Izraela. Boh mu otvorí vnútorný zrak viery, aby videl to, čo tí okolo Ježiša nevidia. Sú slepí, ktorí vidia a sú vidiaci, ktorí sú slepí.

Vtom Ježiš zastal… Ježiš je na ceste na kríž, aby vykonal najväčšie dielo spásy. Nič Ho na tejto ceste nemôže zdržať či zastaviť. A predsa! Zastaví ho volanie slepca. On sa nechá zdržať jedným žobrákom! Prečo? Lebo On nikdy neprejde okolo volajúcich ľudí bez toho, aby sa pri nich nepristavil. Ani vtedy, ani dnes. Lebo na rozdiel od zástupu, ktorý pre žobráka nemá pochopenie, Ježiš má pre neho nielen uši, ale aj srdce. Žobrákovo volanie prenikne až k Ježišovmu srdcu.

Mravná sila a milosť

Podľa Katechizmu katolíckej cirkvi „mravná sila je morálna čnosť, ktorá zabezpečuje nepoddajnosť v ťažkostiach a vytrvalosť v úsilí o dobro. Posilňuje predsavzatie odolávať pokušeniam a prekonávať ťažkosti v morálnom živote. Čnosť mravnej sily dáva schopnosť premáhať strach (porov. KKC 2848) a to aj strach zo smrti, a čeliť skúškam a prenasledovaniam (porov. KKC 2473). Robí človeka schopným ísť až tak ďaleko, že sa zriekne vlastného života a obetuje ho na obranu spravodlivej veci.“ (KKC 1808). Môžeme byť silní, pevní, odolní a statoční, či smelí iba ak uznáme, že sme krehkí, či už v rozmere telesnom alebo duchovnom.

Každý z nás má v sebe v hĺbke určitý strach, všetci máme niečo, čo nás znepokojuje a vyrušuje. Na druhej strane, keby sme si mysleli, že sme nezraniteľní, nemohli by sme sa stať skutočne odvážni a silní. Boli by sme len jednoducho opovážliví, ale neboli by sme silní v kresťanskom zmysle a v hlbokom ľudskom zmysle: silný je ten, kto vie byť slabý.

Matkou každého strachu je strach zo smrti, ktorý sa prejavuje strachom z toho všetkého, čo nám nejakým spôsobom našu telesnú smrť pripomína: to sú bolesti, nešťastia, choroby. Máme strach aj z toho všetkého, čo nám prináša posolstvo o našej smrti ako osobám, čiže máme strach pred ponížením, pred obvineniami, pred osočovaním, pred uväznením, pred samotou, strach, ktorý prinášajú moderné formy chorôb, akými sú vyčerpanie, či vyhorenie alebo depresia. Prečo znesieme spomenuté ťažkosti? Aby sa zjavila Božia sila, aby sa Ježišov život prejavil na našom živote. V nás ako ľuďoch pôsobí smrť, ale máme vieru. Uvedomujeme si význam kresťanskej mravnej sily, lebo počas nášho života sme vystavení rozličným úzkostiam a obavám a často kvôli týmto obavám sme v pokušení zanechať dobro a prispieť k dobru niečím iným.

Osobná skúsenosť s milosťou

Už zase som bol tam. Skrýval som sa na verande pred svojou rodinou. Toto bola úplne bežná scéna počas mojich tínedžerských rokov. Vyrastal som v dysfunkčnej rodine s rodičmi alkoholikmi. Nebolo to tak vždy. Keď som bol mladší, moji rodičia považovali za prioritu to, aby sme ako rodina chodili do cirkvi. Záležalo im na mojom vzťahu s Ježišom. A keď som v Ježiša uveril, tešili sa a viedli ma ku krstu.

Niekedy rozmýšľam nad tým, aký by bol môj život, keby hriech tak kruto nepoškodil moju rodinu. Stále by som obdivoval svojich rodičov? Bol by môj vzťah s nimi iný? Neviem, aký by bol môj život, lebo taký život som nedostal. Poškodené rodiny sú po celom svete a ja som len jedným hlasom z milióna ľudí, ktorí volajú k Bohu s túžbou po stabilite a pokoji. Ale verím, že Pán vypočul moje prosby kvôli jeho láske ku mne. Milosť mi nebola cudzia. Veď som chápal, že som bol zachránený z milosti pre vieru (Ef 2:8-9; Rim 5:21). Avšak môj pohľad na milosť bol úzky a nekompletný. Postupne som pochopil, že milosť nie je len o spasení; je aj o posvätení. Apoštol Pavol takisto poznal tento typ milosti. V 2. Korinťanom 12:7-8 hovorí o ostni v tele, ktorý ho trápil. Tento osteň bol taký vážny, že sa trikrát modlil za to, aby ho Boh od neho vzal. Ale namiesto toho, aby ho odstránil, Pán povedal Pavlovi: „Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti“ (v. 9). Božia milosť je dostatočná aj pre mňa. Jeho milosť ma posväcuje, aby som sa viac podobal Pavlovi.

tags: #byt #odkazany #na #milost