Meno Tomáš Baťa je známe azda každému a mnohí sú jeho životom fascinovaní aj takmer 90 rokov po jeho smrti. O Tomášovi a Janovi Baťových, ich metódach riadenia výroby, ich prístupe k architektúre, ich inovatívnych nápadoch či systéme motivácie pracovníkov bolo toho napísaného mnoho. Informačné centrum Baťa, patriace pod Univerzitu Tomáša Baťu v Zlíne eviduje viac ako 1600 titulov, kníh, brožúr, článkov a ďalších textov vo viac než 20 jazykoch. Meno Jana Antonína Baťu je o niečo menej známe, možno pre nepeknú nálepku od minulého režimu, ktorá sa usídlila v podvedomí pamätníkov. Jeho meno bolo v našich končinách dlho spájané s obvinením z kolaborantstva s nacistickým režimom, za čo bol odsúdený na spolitizovanom národnom súde.
História obuvníckeho rodu Baťa však začína omnoho skôr, už v 16. storočí. Rodina Baťovcov, žijúca na Zlínsku už od 16. storočia, dedila ševcovské remeslo z generácie na generáciu. V dedinke Želechovice, asi 5 kilometrov od Zlína, sa na malom hospodárstve Václava Baťu narodil v roku 1610 jeho syn Lukáš. Ako 62-ročný kúpil tento šuster opustenú usadlosť na predmestí Zlína. Jeho obuvnícky príklad nasledovali aj generácie po ňom. Na prelome 18. a 19. storočia prišiel do rodu istý Šimon, ktorý mal syna Antonína. Ten mal osem detí.
Antonín Baťa starší: Začiatky pokrokového myslenia
Antonín Baťa starší (narodený 1. augusta 1844 v Zlíne, zomrel 5. septembra 1905 v Zlíne) bol zakladateľ obuvníckej dynastie Baťovcov. Bol podnikateľom synergistom a ševcom, pôvodcom prvej formy batizmu - aplikácie racionálneho technokratického riadenia. Narodil sa v Zlíne ako najmladšie z ôsmich detí v ševcovskej rodine. Už od malička prejavoval podnikavosť, rozhodnosť a zmysel pre praktickosť a realitu, oplýval výrečnosťou a fantáziou. U otca sa vyučil obuvníckemu remeslu a podľa vtedajšieho zvyku sa vydal na skúsenú po moravských a rakúskych obuvníckych centrách.
Po návrate zo skúsenosti si Antonín Baťa založil vo Zlíne vlastnú obuvnícku živnosť. Vyrábal valašské papuče a ako prvý sa pustil do výroby flokovanej koženej obuvi, kedy sa topánka spája pomocou flokov. Súčasne vyrábal aj kožené topánky pre sedliakov. V práci bol vytrvalý a presný. Svoju podnikavosť a silnú vôľu uplatnil predovšetkým v obchode, uvedomujúc si, že základom úspešného podnikania je predaj.
Antonín Baťa starší bol prísny a rozvážny otec. Už od mladosti mal silnú vôľu, fantáziu, výrečnosť a aj určitú podnikavosť. Syn Jan si ho pamätal ako na výzor tvrdého a prísneho chlapa, no v skutočnosti dobráka, spoločenského, veselého a vtipného. Podporoval svoje deti, veril v ne, aj keď nie vždy mal pochopenie pre vzletné nápady Tomáša. Už u neho môžeme vidieť črty, ktoré zdedili jeho deti - neprestával myslieť na to, ako robiť veci lepšie, výnosnejšie. Skúšal podnikať aj v iných odboroch. Po desiatkach rokov, počas ktorých jeho predkovia neopustili Zlín, sa on odvážil zmeniť to.
Manželstvá a potomkovia
V roku 1869 sa Antonín Baťa oženil s Annou Bartošovou, rod. Minaříkovou, vdovou po Františkovi Bartošovi. Týmto sobášom získal veľkú ševcovskú dielňu vo Zlíne, ktorú predtým dobre viedol tragicky zosnulý František Bartoš (bol obeťou lúpežnej vraždy), a tiež nevlastnú dcéru Josefu Bartošovú, neskôr Novosadovú. Z manželstva s Annou Minaříkovou mali tri deti: najstaršieho Antonína (nar. 7. júna 1874), Annu (provdaná za Jindřicha Schiebela) a Tomáša (nar. 3. apríla 1876).
Po 16 rokoch manželstva a smrti manželky Anny v roku 1886 sa Antonín oženil znova, tentoraz s mladou vdovou Ľudmilou Hruščákovou z Osvětiman. Spolu mali ďalších päť detí: Leopolda, Bohuslava, Jana Antonína (nar. 6. marca 1898, meno Antonín si k svojmu menu pridal až v roku 1939), Jindřicha a najmladšiu Máriu (provdaná Hlavničková).
Podnikateľské aktivity v Uherskom Hradišti
V roku 1886 sa Antonín Baťa presťahoval do okresného mesta Uherské Hradište, ktoré bolo sídlom trhov a hospodárskym strediskom celého kraja, poskytujúcim omnoho viac podnikateľských príležitostí než Zlín s okolím. Usadil sa v dome obuvníka Miškéře č.p.144 na Františkánskej ulici. Po krátkom čase si zakúpil dom č.p. 2 na predmestí Uherského Hradišťa Rybárny, kde žili väčšinou ševci.
V Rybárnách si rozšíril svoj obchod s ovocím a k nemu pridal výrobu a predaj sódovky. Obchod s ovocím bol pravdepodobne hlavným podnetom k presťahovaniu sa do Uherského Hradišťa, pretože celá oblasť bola ovocinárskym centrom. Hoci dostal ponuku pomôcť deťom v ich rýchlo sa rozvíjajúcej firme, zostal radšej pri svojich obchodoch.
Rozvoj obuvníckej dielne
Antonín Baťa založil prvú firmu Baťa s názvom "Anton Bata, erste wallachische Hunya & Filzschuhe - Erzeugung" (Anton Baťa, prvá valašská huňatá a plstená obuv - Výroba). Pôvodne vyrábal len papuče a pracoval v malom pre trh v Uherskom Hradišti. Neskôr sa mu podarilo preniknúť na Bojkovicko a Uherskobrodsko. Počet zamestnancov sa v priebehu rokov zvýšil takmer na 40 a Antonín Baťa si bol nútený prenajať ďalšie domy ako svoje dielne. V každom dome sa sústredili dielčie operácie: v č. p. 109 bola štiepáreň, v č. p. 108 striháreň, v č. p. 2 bola dielňa, kde pracovali hlavne tovariši, a v č. p. 1 bol byt a pisáreň.
Dielne boli vybavené od počiatku strojmi: 3 prešívacie stroje Ringschiefer a 8 šliapacích šijacích strojov Singer. Toľko šijacích strojov v jednej dielni sa úplne vymykalo vtedajšiemu priemeru. Antonín Baťa si dokonca nechal patentovať svoj vynález, oceľoplechové držiaky polotovarov, ktoré uľahčovali ich presuny v dielni a medzi dielňami. Pracovná doba bola od 7:00 do 20:00 a v dielňach sa spievalo. Mzda sa počítala od kusu; štrnásťročná šička si týždenne zarobila asi 7 rýnskych.
Antonín Baťa bol podľa spomienok k svojim zamestnancom v dielni prísny, ale aj spravodlivý. Dohľad nad dielňami mal starší syn Antonín mladší, ktorý sa staral o chod celej dielne, prijímanie skladových zásob a expedíciu výrobkov. Získal si medzi robotníkmi vážnosť pre svoje schopnosti. Spolu s mladším Tomášom sa snažili o určitú racionalizáciu výroby v dielni.
Najdôležitejšou činnosťou bol však predaj. Spočiatku Antonín Baťa jazdil na jarmoky po celom Slovácku. Čoskoro sa však v predaji presadil aj syn Tomáš, ktorý s ním jazdil a so svojou šikovnosťou všetko pravidelne predal. Práve Tomáš po svojom neúspešnom úteku k sestre Anne do Viedne pochopil, že otcovej firme musí zaistiť odbyt aj v dobe mimo jarmokov a trhov. Nezávislosť na miestnom trhu potom umožnila rozširovať nielen výrobu, ale aj sortiment. Svoju tradičnú produkciu - valašské papuče a vysoké topánky pre sedliakov - doplnil Antonín Baťa vysokými huňatými topánkami obitými kožou a siahajúcimi až nad kolená. A potom, čo sa podarilo získať nové trhy aj vo väčších mestách, započal aj s výrobou vtedy moderných otvorených črievičiek.
Antonín Baťa starší dbal na prezentáciu na verejnosti a snažil sa aj o prvú reklamu. Vždy s novým typom výrobku zašiel na radnicu, kde predstaviteľom mesta vychvaľoval svoje topánky, výrobok firmy Anton Bata, erste wallachische Hunya & Filzschuhe - Erzeugung. Rýchly rozvoj závodu Antonína Baťu v Uherskom Hradišti nezostal utajený širšiemu okoliu. Získaval si obdiv nielen v samotnom meste. Návštevy predstaviteľov mesta v dielni neboli zvláštnosťou. Taktiež závod navštevovali rôzni ševci - podnikatelia, ktorí sa sem chodili pozerať a poučiť, ako sa robí výroba „vo veľkom“.
Krízy a zánik firmy v Uherskom Hradišti
Úspešný rozvoj firmy ukončil 17. apríla 1894 veľký požiar Uherského Hradišťa, ktorý zničil veľkú časť mesta. Zhoda okolností spôsobila, že vyhorela štiepáreň a striháreň. Oheň zničil okrem už hotových výrobkov tiež skladový materiál a oba domy. Tragédia bola o to väčšia, že nebolo možné splniť veľkú dodávku pre veľkoobchodníka v Budapešti. Požiar síce firmu ťažko zasiahol, ale Antonínovi Baťovi sa podarilo s veľkým úsilím pokračovať vo výrobe. To však už vo vedení dielne nestáli synovia Antonín a Tomáš. Pre predtým skrývané rozdielne názory na výrobu a zmenu sortimentu túžili po samostatnosti, a preto sa s otcovou živnosťou rozišli.
Väčšiu ranu pre firmu však predstavoval predovšetkým bankrot firmy Koditsch & Co. vo Viedni v polovici roka 1896. Antonín Baťa starší si pri obchodovaní s touto firmou neoveroval jej solventnosť a podpísal jej zmenku bez vedomia svojho syna Antonína na 20 000 zlatých. Keď firma Koditsch & Co. vyhlásila úpadok, musel splácať dlh majiteľom zmeniek, čo vyčerpalo podnik tak, že úpadok musel vyhlásiť aj Antonín Baťa. Po vyrovnaní mu zostal zo štyroch domov v Rybárnách len dom č. p. 2. Zvyšok dlhu doplatil až syn Tomáš Baťa.
O bezprostredných osudoch Antonína Baťu a jeho rodiny po úpadku nie sú správy až do júna 1897, kedy ohlásil živnosť na výrobu sódovej vody. Avšak s výrobou obuvi sa v rodine pravdepodobne neprestalo, pretože jeho manželka Ludmila si v októbri 1898 ohlásila živnosť na predaj hotovej obuvi a papúč na trhoch a jarmokoch v Uherskom Hradišti. O odvahe a nápaditosti Antonína Baťu svedčí aj ďalšie rozširovanie okruhu jeho podnikateľských aktivít. V máji roku 1902 si ohlásil ďalšiu živnosť, tentoraz na predaj cukroviniek a južného ovocia na jarmokoch v Uherskom Hradišti.
Syn Jan Antonín Baťa neskôr spomína na toto obdobie takto: „Otec bol už vtedy starý, keď si ho môžem pamätať. Pracoval usilovne vždy s niekoľkými tovarišmi a k tomu robil ešte celý rad iných výnosných podnikov. Jedným z najdôležitejších bola výroba sódovky... Obchodoval klobúkmi, cukrovinkami pre púte, najmä pre najslávnejšiu púť na sv. Cyrila a Metoda na Velehrade.“
Založenie firmy T. & A. Baťa vo Zlíne
Už v roku 1894 Antonín, Anna a Tomáš založili vo Zlíne svoju vlastnú živnosť. Rozhodli sa pre Zlín, lebo to bolo ich rodné mesto, aj keď bolo vzdialené od koľajníc a aj od väčšieho obchodného mesta a už vôbec nemalo podmienky pre ich živnosť. Neskôr spoločnosť s názvom T.&A. Baťa bola do obchodného registra zapísaná 1. augusta 1900. Antonín Baťa ml. zomrel na tuberkulózu v júni 1908, jeho sestra Anna opustila vedenie firmy po vydaji. Majiteľom firmy, už pod názvom BAŤA, sa stal jeho brat Tomáš Baťa, ktorý tragicky zahynul v roku 1932.
Uherskohradišťskú dielňu, po smrti svojho manžela Antonína Baťu v roku 1905, potom roku 1907 definitívne zrušila Baťova vdova Ludmila. V Uherskom Hradišti sa narodil aj jej syn Jan Antonín Baťa, ktorý po smrti svojich súrodencov vedenie zlínského podniku v roku 1932 prevzal. Je zrejmé, že Tomáš a Jan boli značne ovplyvnení otcovým vzorom a jeho podnikavosťou.
Dedičstvo Antonína Baťu staršieho
Antonín Baťa starší vyrábal topánky vo svojej dielni až do svojej smrti 5. septembra 1905. Obuvnícka dielňa Antonína Baťu v Uherskom Hradišti preukázala svoju životaschopnosť. Závod v dobe veľkého vzrastu zákaziek zamestnával až 40 zamestnancov a využíval služby ostatných ševcov v okolí, ktorí potom odvádzali prácu do závodu. Typický rodinný podnik sa rozvinul do nebývalej veľkosti v tejto časti východnej Moravy. Mimoriadny rozvoj spôsobila neskoršia kombinácia podnikateľských aktivít Antonína Baťu a nových výrobných postupov a obchodných praktík jeho synov Antonína a Tomáša.
Antonín Baťa bol typickým podnikateľom 19. storočia, lebo svoju konkurenciu považoval za samozrejmú. Bol pánom vo svojom dome a jeho vzťah k robotníkom si stále zachovával patriarchálny ráz. Vždy bol tvorivým typom a mal neustálu snahu nejak zdokonaľovať výrobu a hlavne svoje skúsenosti odovzdať svojim synom. Jeho synovia tu získali cenné skúsenosti, venoval im aj niekoľko strojov, naučili sa pravidlám riadenia a obchodu, tiež videli výsledok kvalitnej a dobrej propagácie kvalitného tovaru. Tieto informácie a cenné skúsenosti vo svojej vlastnej firme, ktorú si založili už vo Zlíne postupne zdokonaľovali. Tomáš Baťa prenechal svoj veľký podnik v závete nevlastnému bratovi Janu Antonínovi práve z dôvodu, že v ňom cítil silnú vôľu. Takú akú mal ich otec. Jan Antonín Baťa sa menoval pôvodne Jan Karel, hovoril si neskôr Antonín práve po otcovi.
S otcom Tomáša Baťu sa spája aj história nerealizovanej Gahurovej sochy Mojžiša z roku 1916. Malo sa jednať o fontánu a sochu pred vilu T. Baťu s témou: „Mojžiš vzal palicu a udrel do skaly, z ktorej vytryskla voda.“ Autorom bol zlínsky rodák, syn tamojšieho ševca, František Lydie Gahura, ktorého Tomáš Baťa podporoval na štúdiách. „Nakoniec som sa mu vysmieval, že si vzal mustru svojho Mojžiša v obraze môjho otca, a síce v tom, ktorý Leopold, vtedy gymnazista a zručný maliar, namaľoval uhlom ako darček maminke k Vianociam.“