Zmiešané rasy obyvateľstva a ich dynamika v súčasnom svete

Pojem „rasa“ je odvodený od arabského slova „rós“, čo znamená hlava, počiatok alebo pôvod. Ľudská rasa je definovaná ako skupina ľudí, ktorí majú určité telesné znaky, ktoré vznikli v historickom vývoji a dedične sa prenášajú na potomkov, či už ako celok (skupina), alebo jednotlivo. Všetky znaky, ktoré považujeme za rasové, majú súvislú variabilitu, čo znamená, že každý znak sa u človeka vyskytuje od najslabšieho po najsilnejší prejav.

V súčasnosti patria všetci ľudia do jednej skupiny - Homo sapiens, teda človek rozumný. Ľudstvo, všetky jeho rasy, tvoria jediný druh Homo sapiens. Hoci nepoznáme žiadne rasové znaky, ktoré by boli typické iba pre príslušníkov jednej rasy, pre každú rasu je typická istá kombinácia časti variačnej šírky každého znaku považovaného za rasový.

Definícia a kritériá rás

Hlavnými určujúcimi znakmi rasy ako biologickej kategórie sú:

• farba pokožky (pigmentácia)
• veľkosť a tvar lebky
• črty tváre
• farba a tvar vlasov
• stavba tela a jeho výška
• populačno-genetické znaky (krvné skupiny, zloženie a početnosť génov)

Medzi ďalšie morfologické znaky, ktoré sa používajú pri rozlišovaní rás, patria:

• morfológia očnej štrbiny, hlavne horného viečka (napr. „šikmé oči“, mongolská riasa, bez krycej riasy /„dinárske oko“/, vretenovité oko, mandľovité oko)
• tvar nosa: veľkosť, šírka, výška, zakrivenie
• tvar a výraznosť úst, pier
• tvar prsníkov

Na svete máme okolo 200-400 rás. Ich zoskupením sa vytvoril systém troch veľkých ľudských rás, ktoré sa ďalej členia na vetvy a tie zase na skupiny.

Tri základné ľudské rasy

Poznáme tri základné rasy:

1. Europoidná rasa (biela)
2. Mongoloidná rasa (žltohnedá)
3. Ekvatoriálna rasa (čierna)

1. Europoidná rasa (biela)

Pomerne kompaktná skupina, ktorá podľa početnosti obyvateľov tvorí 43 % svetovej populácie. K europoidnej rase patrí väčšina Európanov, Indov, ľudí žijúcich na Blízkom východe a v Severnej Afrike. Nedávna genetická štúdia z roku 2019 ukázala, že populácie ako Západoázijci (Arabi), Európania, Severoafričania, Juhoázijci (Indovia) a niektorí Stredoázijci spolu úzko súvisia.

Príslušníci europoidnej rasy sa vyznačujú svetlou až tmavšou farbou pokožky, rovnými až vlnitými vlasmi rozličných farebných odtieňov, variabilnou pigmentáciou očnej dúhovky, stredne vysokou až vysokou postavou s vyváženým pomerom trupu a dolných končatín, úzkym nosom a tenkými perami. Silné ochlpenie tela je tiež charakteristické. Praotcom bielej rasy bol Jafet.

V rámci štruktúry veľkej europoidnej rasy antropológia vyčleňuje niekoľko menších útvarov (rasy nižšieho hierarchického stupňa):

• Severnú rasu predstavujú obyvatelia Škandinávie (vysoká postava, svetlé vlasy).
• Pobaltskú rasu tvoria obyvatelia baltských krajín (okrúhla tvár, svetlé vlasy).
• Nordici, Alpínci, Dinárci, Mediteránci, Arménci, Baltici, Ainovia (výrazné telesné ochlpenie) sú ďalšie skupiny.

Severní europoidi majú svetlú pokožku, svetlé vlasy a sú vyšší (napr. Škandinávia, Veľká Británia, Holandsko, severné Nemecko). Južní europoidi majú tmavšiu pokožku, tmavé vlasy a oči, a sú nižší (napr. Portugalsko, Španielsko, Taliansko, Grécko).

V dôsledku vysokej mobility obyvateľov Európy väčšia časť obyvateľov Európy vytvára veľkú zónu prechodných foriem.

2. Mongoloidná rasa (žltohnedá)

Táto skupina tvorí 19 % svetovej populácie. Praotcom žltej rasy bol Sem. Charakteristické znaky zahŕňajú:

• Územčistá telesná stavba, menšia výška tela, kratšie končatiny.
• Tvár široká a plochá (málo predo-zadne profilovaná).
• Očná štrbina úzka, zväčša mandľovitého tvaru, mongolská krycia riasa na hornom viečku oka.
• Vlasy sú rovné a tvrdé, veľmi tmavo pigmentované, rovnako ako oči.
• Telesné ochlpenie je slabo vytvorené.
• Farba kože je žltohnedá.

Príslušníci žltohnedé rasy sú napríklad: Eskymáci, Sibírci, Laponci, Číňania, Mongoli, Japonci (najsvetlejšia pokožka), Indiáni, Austrálski domorodci (neisté zaradenie), Melanézania.

Obyvateľstvo veľkej mongoloidnej rasy sa delí na dve vetvy: ázijskú a americkú.

• Ázijskí mongoloidi sa delia na kontinentálnu a tichooceánsku skupinu. Kontinentálni sa vyznačujú intenzívnejšou pigmentáciou, širšou tvárou a nižším vzrastom (Mongoli, Jakuti), zatiaľ čo tichooceánski sú napríklad Kórejci a severní Číňania. Osobitnou skupinou je arktická skupina (Eskimáci).
• Americkú vetvu reprezentujú Indiáni, pôvodné americké obyvateľstvo, ktoré má plochú tvár, výrazný nos, rovné a tvrdé vlasy. Do Ameriky sa dostali pred tisícročiami cez Beringovu úžinu.

3. Ekvatoriálna rasa (čierna)

Je to najmenej jednotná ľudská rasa, ktorá tvorí 7 % svetovej populácie. Praotcom čiernej rasy bol Chan. Majú veľmi tmavo pigmentované oči, vlasy a pokožku, mäsité pery a vlasy majú kučeravé až veľmi kučeravé. V tejto rase nachádzame najvyšších ľudí (Nilotidi, Masajovia) aj najnižších ľudí (napr. Pygmejovia). Telesné ochlpenie je slabé.

Obyvateľstvo veľkej ekvatoriálnej rasy sa delí na dve vetvy: africkú negroidnú a oceánsku australoidnú.

• Africkú negroidnú vetvu reprezentujú africkí černosi - kučeravé vlasy, tmavá pokožka, tmavé oči, široký nos, hrubé pery. Podstatná časť tohto obyvateľstva žije v Afrike na juh od Sahary, patria sem aj Pygmejci (nízky vzrast), Hotentoti a podobne. Veľké skupiny negroidného obyvateľstva žijú aj v Brazílii, USA a inde.
• Oceánska australoidná vetva má veľa osobitostí. Je to málopočetné obyvateľstvo rozptýlené vo veľkom priestore do viacerých malých útvarov. Majú tmavšiu farbu pokožky, široký nos, hrubé pery, prevažne vlnité vlasy a silnejšie ochlpenie tela (napr. Melanézania, Papuánci, Veddoidi).

V Afrike, Ázii, Južnej Amerike (zvyšky) a v Melanézii žijú skupiny veľmi malých ľudí, ktorí ako prírodné skupiny žijú na úrovni doby kamennej. Netvoria jednotnú skupinu.

Príkladom sú Pygmejovia, ktorí žijú vo vnútrozemí Afriky, v Kongu, pri rieke Ituri. Sú to najmenší ľudia na svete: priemerná výška tela mužov je 142,7 cm a žien je 136,0 cm. Rozdeľujú sa na rôzne kmene (Bambuti, Akka, Batwa). Pre ich stavbu tela je charakteristické: dlhý trup a krátke končatiny, veľká hlava (až 1600 ccm), hojné telesné ochlpenie. Trpasličie skupiny považujeme za dolný okraj variačnej šírky tela druhu Homo sapiens, ktorá nie je podmienená patologickým stavom.

Zmiešané a prechodné rasové formy

V miestach stretu veľkých rás alebo vetiev sa vyskytuje veľa prechodných a zmiešaných rasových foriem (typov). Je dosť problematické určiť, ktoré znaky ich obyvateľstva sú výsledkom miešania rás a ktoré sú pôvodné.

Zmiešané a prechodné formy tvoria asi 30 % obyvateľstva sveta. Typickými predstaviteľmi prechodných foriem sú:

• etiópsky typ v Afrike
• južní mongoloidi v Južnej Ázii

Zmiešané formy sú napríklad:

• Mestici - indiánsko-europidná rasová skupina.
• Mulati - zmiešané europoidné + negroidné obyvateľstvo. Veľa mulatov žije v USA, Brazílii, na Kube a pod.

Rasizmus a jeho prejavy

Rasizmus je nevedecké učenie o nerovnosti ľudských rás. Spočiatku, vo vedeckých pokusoch o vysvetlenie vzniku ľudských rás, nachádzame pokusy telesné a ostatné rozdiely medzi rasami pripísať rôznym podmienkam, v ktorých jednotlivé rasy žili.

Zakladateľom rasizmu sa stal J. A. C. Gobineau, ktorý v štvorzväzkovom diele "Štúdia o nerovnosti ľudských rás" dokazuje, že nemožno telesné charakteristiky a kultúrne znaky (napr. rozumové schopnosti), ktorými sa jednotlivé rasy líšia medzi sebou, vysvetľovať len podmienkami prostredia, ale že príčiny týchto rozdielov treba hľadať „hlbšie“. Podľa neho sa každá civilizácia udrží len dovtedy, kým sa jej podarí vyhnúť sa miešaniu s „menejcennými rasami“. Samozrejme, za najvyššiu rasu považoval rasu bielu (árijskú).

Dôvody rasizmu môžu byť rôzne:

• Xenofóbia - strach z neznámeho.
• Hospodárske dôvody - snaha ovládnuť slabšieho, kolonializmus a pod.

Často sa stretávame s argumentmi, ktoré sa snažia dokázať nerovnosť rás, napríklad tvrdením, že príslušníci čiernej rasy v USA majú IQ o 15 až 20 bodov nižšie ako belosi. Avšak, proti tomuto názoru existujú protiargumenty:

• Schopnosti merané inteligenčnými testami nie sú totožné s vrodenými vlohami.
• Výsledky testov závisia aj od školského vzdelania.
• Dedivosť IQ je pravdepodobne podstatne nižšia ako 80 %.
• Rovnaké sociálno-ekonomické prostredie ešte neznamená rovnaké životné okolnosti.
• Pre rozvoj dieťaťa má veľký význam vzťah s rodičmi (do 6 rokov).
• Matka významnejšou mierou vplýva na IQ detí ako otec.
• Testy sú robené na belošskej populácii.

Často sa tiež poukazuje na to, že medzirasoví miešanci sú delikventi. Skutočne je vo väzniciach veľa miešancov, ktorí už pri sobáši s partnerom inej rasy boli vydedení z oboch rodičovských prostredí, dostali sa na perifériu spoločnosti a potom medzi zločincov. Medzi miešancami však nachádzame aj vynikajúce postavy: Puškin, Al. Dumas.

Demografické zmeny a nárast pravicového populizmu

Západné krajiny zažívajú už niekoľko desaťročí fenomén masovej imigrácie, a to vo významnej miere z krajín mimo európskeho civilizačného okruhu. V niektorých z nich je už dnes pôvodné biele obyvateľstvo menšinou v hlavnom meste (napr. Londýn či Amsterdam) alebo sa ňou má podľa prognóz stať aj v celom štáte do konca tohto storočia.

Obavy hlavne pôvodného bieleho obyvateľstva (ale do určitej miery aj etnických menšín) z etnicko-demografických a kultúrnych zmien ich krajín sú podľa profesora Erica Kaufmanna hlavným zdrojom vzrastu fenoménu pravicového (alebo národného) populizmu. Kaufmannova rozsiahla kniha "Whiteshift" analyzuje tieto reakcie spoločnosti na etnicko-demografické zmeny.

Kaufmann tvrdí, že demografické, kultúrne a etnické zmeny sú v pozadí nárastu pravicového populizmu. Preto došlo k zmohutneniu politických strán tohto typu po migračnej kríze v roku 2015 výrazne viac ako po ekonomickej kríze v rokoch 2008 až 2009. Takmer univerzálne na Západe platí, že nárast podielu v cudzine narodených obyvateľov, resp. cudzincov v celkovej populácii krajiny vedie k väčším obavám z imigrácie a k nárastu voličskej podpory pre pravicových populistov.

Takisto dochádza aspoň v niektorých krajinách k väčšej identifikácii bielych s vlastnou skupinovou identitou. V USA došlo od 90. rokov k zdvojnásobeniu počtu belochov, ktorým záleží na bielej identite. Napriek tomu pravicoví populisti síce rastú, ale k moci sa zväčša nedostávajú a ak už áno, tak len ako slabší koaličný partner. To je spôsobené pretrvávajúcim antirasistickým tabu, ktoré niektoré postoje vytesňuje mimo akceptovateľného spoločenského diskurzu. Zároveň však platí, že čím viac ľudí pravicových populistov volí, tým viac sa toto tabu oslabuje.

Antirasistické tabu a ľavicový modernizmus

Podľa Kaufmanna v každej spoločnosti existujú nejaké tabu, teda veci, o ktorých sa „v slušnej spoločnosti“ nehovorí, alebo názory, ktoré „dobrý človek“ nemôže zastávať. Dnes na Západe však autor tvrdí, že chráni primárne liberálne hodnoty, najmä tie súvisiace s rasou. Obsah tabu podľa Kaufmanna pripomína cibuľu: prvá šupka sa týka multikulturalizmu, druhá imigrácie, ďalšia islamu a v strede je otázka bielej a kresťanskej identity, ako aj bieleho nacionalizmu.

Politický smer zosobňujúci potlačenie Kaufmann označuje ako ľavicový modernizmus, ktorý v sebe snúbi modernistický antitradicionalizmus s kultúrnym rovnostárstvom. Paradoxom, ktorý prináša dominancia ľavicového modernizmu, je, že dnes v USA mladšia generácia menej podporuje slobodu prejavu, ktorý považujú za urážlivý, ako dnešní štyridsiatnici.

Kaufmann kritizuje aj postoj ľavicových modernistov k multikulturalizmu. Podľa neho v skutočnosti presadzujú asymetrický multikulturalizmus, v rámci ktorého si majú menšiny zachovať svoje skupinové identity, ale príslušníci bielej väčšiny sa majú zmeniť na kozmopolitov. Menšinové etniká sú pritom oslavované, ale väčšina je často hanená použitím konceptov ako biela vina či biele privilégium. Tieto koncepty Kaufmann odmieta z liberálnych pozícií.

Autor ukazuje na príklade príjmovej nerovnosti medzi černochmi a belochmi, že neexistuje žiaden súvis medzi touto nerovnosťou a rasovou rôznorodosťou populácie medzi jednotlivými štátmi USA. To isté platí aj pre štáty Latinskej Ameriky.

Kaufmann reflektuje aj prax rozšíreného používania pojmov, ktoré sú nabité silnými negatívnymi emóciami, ako napríklad rasizmus. Cituje mladého černošského publicistu Colemana Hughesa, podľa ktorého progresívni liberáli reagovali na nepopierateľný úbytok naozajstného rasizmu súbežným rozširovaním jeho definície. Ako príklad možno uviesť otázku, či je beloch, ktorý požaduje obmedzenie imigrácie z etnicko-kultúrnych dôvodov, rasistom.

Podľa Kaufmanna si ľavičiari nadužívaním pojmu „rasizmus“ dali vlastný gól. Jeho recept je veľmi jednoduchý, stavia sa za slobodu slova a odmieta nálepkovanie: „Zlé argumenty by mali byť vyvrátené tak, že sa poukáže na ich zlé následky pre ľudí a spoločnosť. Snahy odrovnať ich tak, že budú označené za ‚nenávisť‘ bez toho, že sa nimi bude niekto zaoberať, im pridajú na prijateľnosti a zúžia tak priestor pre uvažovanie a slobodu.“

Biele vyhýbanie sa a segregácia

Táto reakcia nemá politický rozmer a môže prebiehať súbežne s predchádzajúcimi dvoma. Ide tu o belochov, ktorí na etnickú zmenu v ich štvrti, škole, kde chodia ich deti, alebo v komunite, ktorej sú súčasťou, reagujú tak, že odídu: presťahujú sa alebo zmenia školu či komunitu. Je to reálny a rozšírený fenomén. Možno uviesť príklad z Londýna, kde jediná etnická skupina, ktorá sa v prvom desaťročí tohto storočia stala viac segregovanou, sú bieli Briti.

Hovorí sa o fenoméne nazvanom biely útek (white flight), ktorý opisuje odchod belochov zo štvrtí, ktoré začali byť rasovo alebo etnicky viac rôznorodé. Podľa Kaufmanna je však výraznejšie tzv. biele vyhýbanie sa (white avoidance). Z prieskumov vyplýva, že belosi rôznorodej politickej orientácie sa sťahujú veľmi podobne, dokonca bieli liberáli sa sťahujú v takýchto situáciách o niečo viac ako bieli konzervatívci.

Etnicky rôznorodé komunity vykazujú menej spoločenskej dôvery, ľudia menej veria svojim susedom ako v homogénnejších komunitách. A zníženie dôvery nie je iba voči príslušníkom menšín, ale aj voči vlastnej skupine. Faktická segregácia sa v ešte väčšej miere ako bývania týka škôl. Mnohí belosi posielajú svoje deti namiesto štátnych škôl do náboženských alebo súkromných škôl, prípadne do vzdialenejších štátnych škôl, ktoré majú vyšší podiel bielych žiakov. Podľa Kaufmanna však ich motivácia nie je negatívna, ale pozitívna, keďže ich má motivovať väčšie zastúpenie príslušníkov ich vlastnej skupiny a túžba po komunite a spoločenskej kohézii.

Adaptácia a zmiešaná identita

Nie všetci belosi sa však etnickej zmene vyhýbajú. Platí síce, že etnická zmena v konkrétnej oblasti zintenzívňuje odpor a podporu pravicových populistov, avšak keď sa situácia časom stabilizuje, miestni bieli si „zvyknú“ na menšiny, dochádza k čiastočnému (hoci nie veľmi výraznému) poklesu opozície voči imigrácii, ako aj podpory pre pravicovo-populistické strany.

Medzirasové manželstvá alebo obdobné vzťahy sú na vzostupe na celom Západe. Zmiešané páry tvoria 17 % vzťahov v USA, asi 4 % v Británii a 5 % v Kanade. Zároveň platí, že deti z medzirasových manželstiev, v ktorých je jedným z rodičov beloch, si vo veľkej miere vyberajú partnerov spomedzi belochov, napríklad v roku 2001 malo až 78 % ľudí so zmiešaným karibsko-bielym pôvodom za životného partnera belocha. Zmiešané manželstvá a sekularizácia pri menšinách (najmä moslimoch) sa vzájomne ovplyvňujú.

tags: #zmiesane #rasy #obyvatelstva #pomocka