Tento článok sa zaoberá problematikou zmeny obhajcu a nároku na odmenu v trestnom konaní na Slovensku. Analyzuje právne predpisy, judikatúru a praktické aspekty s cieľom poskytnúť komplexný pohľad na túto oblasť.
Právo na obhajobu a zmena obhajcu
Obvinený má počas celého trestného konania právo zvoliť si právneho zástupcu (obhajcu). Toto právo mu prináleží od momentu začatia trestného stíhania. Ak si obvinený dovtedy nezvolí obhajcu, alebo jeho obhajca nie je k dispozícii a obvinený žiada prítomnosť právneho zástupcu, výsluch alebo iný úkon vyšetrovania musí byť posunutý, až kým nie je obhajca prítomný. Právo zvoliť si obhajcu nestráca ani vtedy, keď je právna pomoc hradená štátom.
Obvinený má po vznesení obvinenia viacero možností, ako sa obhajovať. Obhajcu si možno zvoliť na základe udelenej plnej moci a v prípade, ak obvinený nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby, môže požiadať, aby mu bol súdom ustanovený. Špecifickým prípadom ustanovenia obhajcu sú dôvody nutnej obhajoby v zmysle § 37 a nasl. Trestného poriadku.
Zákonom č. 262/2011 Z. z. sa od 1. septembra 2011 preniesla zodpovednosť za včasné zvolenie si obhajcu, resp. za zmenu obhajcu na obvineného. Táto novela reagovala na opakujúce sa prípady špekulatívnych výmen obhajcov tesne pred konaním hlavných pojednávaní alebo verejných zasadnutí, čo spôsobovalo neopodstatnené predlžovanie súdnych konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky sa zaoberal situáciou, keď obhajcu zastupuje iný advokát. Zastupovanie advokáta iným advokátom (a to aj pri obhajobe v trestnom konaní) je upravené v § 16 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v znení neskorších predpisov. Keďže zastupovanie advokáta iným advokátom nie je možné proti vôli klienta, súhlas obvineného udelený na také zastupovanie v splnomocnení (primárne zvolenému) obhajcovi je nepochybný.
Odmena obhajcu a náhrada trov obhajoby
Problematika odmeny obhajcu a náhrady trov obhajoby je upravená v šiestej časti Trestného poriadku, konkrétne v § 553. Toto ustanovenie určuje, ktoré nevyhnutné trovy trestného konania znáša štát a rieši problematiku rozhodovania a úhrady odmeny a náhrad hotových výdavkov ustanoveného obhajcu, resp. advokáta ustanoveného ako zástupcu poškodeného podľa § 47 ods. Trestného poriadku.
Štát má povinnosť ustanoviť obhajcu bezplatne, ak obvinený nemá dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby. Právo na bezplatnú obhajobu zaručuje, že sa obvinený nedostane do nevýhodnejšieho postavenia ako prokurátor a na zabezpečenie jeho efektívnej účasti na súdnom konaní. Ak si obvinený nemôže dovoliť právneho zástupcu, môže požiadať príslušný súd, aby mu ustanovil obhajcu, odmenu ktorého uhradí štát. Podľa § 555 ods. c) Trestného poriadku štát znáša vyplatenú odmenu a náhradu ustanovenému obhajcovi a ustanovenému zástupcovi z radov advokátov podľa § 47 ods. Trestného poriadku. Najvyššou čiastkou býva suma vyplatenej odmeny a náhrad ustanovenému obhajcovi v prípade, že obvinený nemá nárok na bezplatnú obhajobu alebo obhajobu za zníženú náhradu. V prípade voľby obhajcu neprichádza uloženie povinností v zmysle § 555 ods. 1 písm. Trestného poriadku.
Problémy pri uplatňovaní nároku na odmenu
S účinnosťou od 1. januára 2016 bola zákonom č. 397/2015 Z.z. doplnená posledná veta do ustanovenia § 553 ods. 3 Trestného poriadku. Táto novela priniesla v praxi aplikačné problémy v prípadoch, ak sa ustanovení obhajcovia, ktorých zastupovanie skončilo ešte počas prebiehajúceho trestného konania, obrátili na orgány činné v trestnom konaní alebo súdy so svojimi nárokmi na odmenu a náhradu podľa tarify.
Problém sa objavil v prípadoch, keď medzi ukončením zastupovania ustanoveného obhajcu a uplatnením nároku na preplatenie trov obhajoby prešlo trestné konanie z prípravného štádia do niektorého zo štádií súdnej časti trestného konania. V takomto prípade niektoré súdy postúpili žiadosti ustanovených obhajcov o preplatenie trov obhajoby orgánom činným v trestnom konaní na rozhodnutie s tým, že o takejto žiadosti sú príslušné v zmysle § 553 ods. 3 posledná veta Trestného poriadku rozhodnúť OČTK a nie súd.
Krátenie dávok v nezamestnanosti
Do prijatia zákona č. 397/2015 Z.z. bola právna úprava rozhodovania o nároku ustanoveného obhajcu na preplatenie trov obhajoby upravená výlučne v ustanovení § 553 ods. 3 Trestného poriadku. Toto ustanovenie ustanovovalo, že o nároku ustanoveného obhajcu na preplatenie trov obhajoby rozhoduje ten OČTK, ktorého rozhodnutím sa trestné stíhanie právoplatne meritórne skončilo. V prípravnom konaní to teda bol prokurátor, resp. ním poverený asistent prokurátora, a v konaní pred súdom predseda senátu súdu prvého stupňa, resp. senátu odvolacieho súdu.
Náhrada trov obhajoby v prípade oslobodenia spod obžaloby
Trestný poriadok neupravuje náhradu účelne a preukázateľne vynaložených trov obhajoby obvineného v prípade, ak je právoplatne oslobodený spod obžaloby, prípadne trestné stíhanie bolo voči nemu zastavené. Jediné ustanovenie, ktoré sa tejto otázky dotýka, je uvedené v § 119 ods. 4 Trestného poriadku. Táto právna norma však neuvádza kedy, ako a kým majú byť takto účelne vynaložené náklady obvinenému nahradené.
Právoplatne oslobodená osoba sa náhrady trov konania v trestnom procese nedomôže, a ak chce dosiahnuť refundáciu nákladov vynaložených na obhajcu, ktoré sa zásadne pohybujú v tisícoch eur, musí iniciovať civilné konanie v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov. Aby sa zadosťučinilo uvedenému zákonu, pred podaním žaloby musí žalobca požiadať príslušný štátny orgán v zmysle § 4 zákona č. 514/2003 o predbežné prerokovanie nároku v zmysle § 15 a nasl. Zákona č. 514/2003. Tento proces, ktorý musí obligatórne predchádzať podaniu žaloby na súd, trvá spravidla niekoľko mesiacov.
Väčšinová judikatúra zastáva názor, v zmysle ktorého je zásadne vždy daný nárok žalobcu na náhradu škody z titulu trestného stíhania, pokiaľ toto trestné stíhanie neskončilo právoplatným odsúdením. Uvedené poznatky zhrnul Ústavný súd SR v náleze č. k. I. ÚS 540/2016-33 zo dňa 13. 12. 2016. Ústavný súd zdôrazňuje, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004.
Ústavný súd zhodne so svojou judikatúrou pripomína, že v materiálnom právnom štáte musí štát niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich orgánov, ak nimi zasiahol do základných práv občana. Pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak sa trestné stíhanie konkrétnej osoby skončilo vydaním oslobodzujúceho rozsudku bez ohľadu na dôvod, pre ktorý sa tak stalo, nárok na náhradu trov obhajoby by mal byť priznaný.
Kritické zhodnotenie súčasnej právnej úpravy
Súčasná právna úprava náhrady trov trestného konania nie je v súlade s účinnou realizáciou práva na súdnu a inú právnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru.
Nepovažuje sa za správne, aby obvinenému vznikol nárok na náhradu trov obhajoby pre akýkoľvek dôvod obligatórneho zastavenia trestného stíhania. Pokiaľ má platiť predpoklad, v zmysle ktorého náhrada trov patrí obvinenému, ktorému sa nepodarilo preukázať vinu, a teda vyhral spor so štátom, nemôže takýto nárok vzniknúť v prípade zastavenia trestného stíhania v dôsledku schváleného zmieru podľa 215 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. V tomto prípade obvinený vyhlásil, že spáchal skutok, za ktorý je stíhaný, a neboli odôvodnené pochybnosti o tom, že toto vyhlásenie bolo vykonané slobodne, vážne a určito.
Diskutabilné je priznanie trov v prípade obligatórneho zastavenia trestného stíhania pre nepríčetnosť obvineného v čase skutku alebo preto, že mladistvý obvinený v čase skutku mladší ako 15 rokov nedosiahol takú úroveň rozumovej a mravnej vyspelosti, aby mohol rozpoznať jeho protiprávnosť alebo ovládať svoje konanie. V oboch prípadoch obvinený spáchal čin inak trestný, avšak existuje okolnosť, ktorá vylučuje vyvodenie trestnej zodpovednosti. OČTK preto nemali vznášať obvinenie uvedenej osobe, nakoľko nespáchala trestný čin, a teda neboli splnené podmienky na postup podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku. Z uvedeného potom vyplýva, že aj v týchto prípadoch by mal byť obvinenému priznaný nárok na náhradu trov obhajoby. Obdobné závery platia aj v prípade oslobodenia spod obžaloby v zmysle § 285 písm. a) Trestného poriadku.
V prípade existencie pochybností, či by malo byť vo vyššie uvedených prípadoch obvinenému priznané právo na náhradu trov obhajoby, považujem za ústavne konformné nárok priznať, pričom vychádzam z nasledovnej úvahy: Ak je právo na náhradu trov konania súčasťou práva na spravodlivý proces a dôvody pre nepriznanie trov predstavujú výnimku z tohto práva, je potrebné takéto výnimky stanoviť len v nevyhnutnej miere tak, aby nedošlo k porušeniu čl. 13 ods. 4 Ústavy SR.
Návrh na zmenu právnej úpravy
Navrhuje sa, aby bol do Trestného poriadku zavedený nový § 553 ods. 7, ktorý by upravoval nárok obvineného na náhradu trov obhajoby v prípade, ak:
- jeho trestné stíhanie bolo právoplatne postúpené podľa § 214, § 241 ods. 1 písm. b), § 244 ods. 1 písm. b) alebo § 280 ods. 1 Trestného poriadku;
- jeho trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené podľa § 215 ods. 1, § 241 ods. 1 písm. c), alebo § 244 ods. 1 písm. c) Trestného poriadku;
- jeho trestné stíhanie bolo právoplatne zastavené podľa § 281 ods. 2 Trestného poriadku.
Navrhuje sa tiež, aby bol do Trestného poriadku zavedený nový § 553 ods. 8, ktorý by upravoval, že trovy obvineného patria obvinenému v pomernej časti v prípade, ak bol obvinený stíhaný pre viac trestných činov spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami, ak nebolo trestné stíhanie obvineného za aspoň jeden z týchto skutkov právoplatne skončené niektorým zo spôsobov podľa odseku 7.
Zároveň sa navrhuje, aby bol do Trestného poriadku zavedený nový § 553 ods. 9, ktorý by upravoval, že nárok na náhradu trov obvineného obvinenému nepatrí, ak si trestné stíhanie zavinil sám.
Rozhodovanie o nároku na náhradu trov obhajoby
O návrhu oprávnenej osoby na náhradu trov obvineného rozhodne do 30 dní od jeho podania orgán činný v trestnom konaní alebo súd, pred ktorým sa trestné stíhanie právoplatne skončilo. V prípade, ak sa trestné stíhanie viedlo pre viaceré skutky, rozhodne orgán činný v trestnom konaní alebo súd, pred ktorým sa trestné stíhanie právoplatne skončilo pre posledný z týchto skutkov.