Starostlivosť o mentálne postihnutých má na Slovensku dlhú a zložitú históriu, ktorá prešla rôznymi fázami vývoja. Od prvotných foriem pomoci v kláštoroch a charitatívnych spolkoch až po moderné špeciálne pedagogické inštitúcie, starostlivosť o túto skupinu obyvateľov sa neustále vyvíjala.
Významným medzníkom v tomto procese bolo založenie Zemského spolku pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku v roku 1932. Tento článok sa zameriava na históriu tohto spolku a na širší kontext vývoja starostlivosti o mentálne postihnutých na Slovensku.
Počiatky starostlivosti o postihnutých vo svete a na Slovensku
Už v staroveku sa ľudia zamýšľali nad osudom postihnutých jednotlivcov. Starovekí myslitelia ako Platón a Aristoteles sa vyjadrovali k otázkam starostlivosti o postihnutých, no ich názory boli často ovplyvnené dobovým vnímaním a spoločenskými normami. Platón napríklad odporúčal usmrcovať slabé a choré deti, čo odrážalo vtedajší utilitaristický pohľad na spoločnosť.
V stredoveku sa starostlivosť o postihnutých často spájala s kresťanskou charitou. Kláštory a cirkevné rády poskytovali útočisko a základnú pomoc ľuďom s rôznymi druhmi postihnutia. S rozširovaním humanizmu sa začali objavovať požiadavky na výchovu a vzdelávanie postihnutých detí. Ján Amos Komenský, významný pedagóg, zdôrazňoval dôležitosť vzdelávania pre všetkých, vrátane postihnutých, pričom uvádzal, že z ľudského vzdelávania sa nemá vynechať nikto, len "nečlovek".
V novoveku, najmä v 18. storočí, sa vplyvom priemyselnej revolúcie a myšlienok osvietenstva začali v Európe otvárať prvé ústavy pre postihnutých. Prvé ústavy pre nevidiacich a nepočujúcich vznikli v Paríži v poslednej tretine 18. storočia. Praktické poznatky o výchove postihnutých sa šírili najmä z francúzskych a nemeckých krajín.
Na Slovensku sa počiatky starostlivosti o postihnutých líšili od podmienok v Čechách. V Rakúsko-Uhorsku platili odlišné zákony. Po vzniku ČSR v roku 1918 prešlo z Uhorska do československej správy na Slovensku iba 5 ústavov pre postihnutých, všetky s vyučovacím jazykom maďarským. Inštitucionálna starostlivosť o jedincov so špeciálnymi výchovnými potrebami sa začala na území Slovenska realizovať v prvej polovici 19. storočia, pričom sa týkala ťažko zmyslovo postihnutých. Koncom 19. storočia sa inštitucionálna starostlivosť sústreďovala na mentálne postihnutých a psychosociálne narušených a v prvej polovici 20. storočia.
Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku
V starostlivosti o postihnutých na Slovensku zohrali dôležitú úlohu dobročinné spolky, ako napríklad Spolok pre pečlivosť o hluchonemých na Slovensku (1919), Spolok pre pečlivosť o zmrzačelých na Slovensku (1925) a Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku (1932).
Zemský spolok pre starostlivosť o slabomyseľných na Slovensku bol zriadený v roku 1932 v Žiline. Jeho sídlom bola Trenčianska pomocná škola. Prvým predsedom bol Viliam Gaňo a tajomníkom Vladimír Predmerský. Spolok vznikol ako praktický prejav snáh pomôcť postihnutým a udržat ich pri živote. Organizačnú pomoc spolkom poskytoval „Zemský zväz sociálnych a sociálno-zdravotníckych spolkov pre Slovensko“, ktorý sídlil v Bratislave. Od 1. januára 1951 prevzal starostlivosť o spolky štát.
Významné osobnosti slovenského spolku
Viliam Gaňo (1893-1966)
Viliam Gaňo bol zakladateľom špeciálnej pedagogiky na Slovensku. Študoval na učiteľskom ústave Blatný Potok a pôsobil v Rumunsku a Budapešti, kde študoval na Vysokej škole pre vzdelávanie profesorov liečebnej pedagogiky. Získal spôsobilosť učiť hluchonemých, slepých, slabomyseľných a naprávať chyby reči. Pôsobil v Budapešti, Komárne, Dubnici nad Váhom a Kremnici. V roku 1947 nastúpil do Štátneho pedagogického ústavu v Bratislave, kde rozvinul všestrannú pedagogickú, organizátorskú a vedeckú činnosť. Zriadil Pedagogickú kliniku, ktorá vykonávala vedecký defektologický výskum a slúžila ako diagnostické centrum. Tvoril učebné osnovy a plány pre jednotlivé typy škôl a presadzoval vysokoškolskú prípravu špeciálnych pedagógov. V roku 1957 založil časopis „Špeciálna škola“, ktorý sa v roku 1959 spojil s českým časopisom a vznikli „Otázky defektológie“, kde bol Gaňo vedúcim slovenskej sekcie. Bohato publikoval, napríklad „Úvod do Liečebnej pedagogiky“, „Defektné deti a náčrt základného problému ich výchovy“ a „Z teórie a praxe vyučovania nepočujúcich“. V roku 1960 získal vysoké štátne vyznamenanie, medailu J.A. Komenského.
Doc. PhDr. Vladimír Predmerský, CSc. (1902-1991)
Po maturite na učiteľskom ústave pôsobil v Modre ako učiteľ a riaditeľ Ľudových škôl v Trenčianskom okrese. V období 1930-1954 bol učiteľom a riaditeľom Pomocnej školy a ústavu „Spolok pre liečebnú nápravu v Trenčíne“, neskôr ústredným inšpektorom špeciálnych škôl. V roku 1932 bol spoluzakladateľom Zemského spolku pre slabomyseľných na Slovensku. Od roku 1961 pôsobil vo Výskumnom ústave v Bratislave. V roku 1967 sa stal vedúcim katedry Špeciálnej pedagogiky pri Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, neskôr vedúcim celého inštitútu. Zaoberal sa najmä výchovou a vzdelávaním detí s mentálnou retardáciou. Ako vysokoškolský učiteľ sa venoval dejinám špeciálnej pedagogiky, organizácii a riadeniu špeciálnych škôl a výchovných zariadení. V roku 1969 sa stal predsedom Spoločnosti pre špeciálnu a liečebnú výchovu. Medzi jeho práce patria „Defektologický slovník“, „Náprava chybnej výslovnosti“ a „Školy pre mládež vyžadujúcu osobnú starostlivosť“. Tiež bol držiteľom medaily Komenského.
PhDr. Gabriel Rehuš (1909-1993)
Maturoval v Trenčíne a pôsobil na osobitných školách, kde vykonával skúšky spôsobilosti pre vyučovanie slabomyseľných a ťažkovychovávateľných. Bol učiteľom Pomocnej školy v Trenčíne, kde sa stretol s Predmerským. V roku 1941 pôsobil v Ústave pre liečebnú nápravu s pomocnou školou v Spišskej Novej Vsi. V roku 1950 sa v Štátnom pedagogickom ústave podieľal s Gaňom na budovaní centra špeciálnej pedagogiky (oddelenia a kliniky). Od roku 1970 bol učiteľom na katedre špeciálnej pedagogiky. Prekladal zo zahraničnej špeciálnej pedagogiky a sám publikoval. Medzi jeho práce patria „K aktuálnym otázkam špeciálnej pedagogiky a príprava defektnej mládeže pre spoločenský život“ a „Metodiky vyučovania v osobitných školách“.
Vývoj špeciálnej pedagogiky a inštitucionálnej starostlivosti
Špeciálna pedagogika ako vedný odbor sa rozvíjala na báze praxe. Vznikom špeciálnych inštitúcií sa vytvárali aj možnosti pre bádanie v oblasti vznikajúcich problémov, t.j. čo učiť, čo formovať, ako v tom postupovať, ako organizovať špeciálnu pedagogickú činnosť, aby sa rešpektovali odlišnosti jednotlivca v somatickej, psychickej a senzorickej oblasti pri sledovaní cieľa - pripraviť ho na vhodné pracovné a spoločenské začlenenie. V Belgicku David Ovid Decroly zriaďoval pozorovacie triedy, v ktorých sa uplatňovalo komplexné výchovné pôsobenie, pomocou ktorého sa deti pozorovali pri hre a učení. V európskej pedagogike významné miesto patrí Marii Montessori, ktorá nadviazala na práce Itarda a Seguina a zostavila rozsiahly súbor pedagogických pomôcok, známy ako ,,Montessoriovej výchovný materiál.´´ Tento materiál je určený pre zmyslovú výchovu, rečovú výchovu, vyučovaniu matematiky a vyučovaniu pre praktický život.
Prvá pomocná škola vznikla na Slovensku v roku 1923 v Petrovanoch pri Zdravotno-sociálnom ústave pod názvom Súkromná pomocná škola v Petrovanoch. Najvýznamnejšiu úlohu medzi pomocnými školami zohrala pomocná škola v Trenčíne, ktorú založil a viedol Vladimír Predmerský. Škola slúžila ako metodicko-odborné centrum slovenských pomocných škôl. Toto vedúce postavenie si uchovala až do 60tych rokov. Pomocné školy pracovali podľa špeciálnej zákonnej úpravy (zákon 86/zn o pomocných školách). Jestvovali len Učebné osnovy a výchovné smernice škôl pre deti úchylné (r.1928-ministerstvo školstva).
Rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých po 2. svetovej vojne
Po 2. svetovej vojne nastal na Slovensku rozvoj starostlivosti o mentálne postihnutých. Kým v roku 1946 bolo na Slovensku 6 osobitných škôl, v roku 1989 ich bolo 181. Neskôr sa premenovali na Špeciálne základné školy. Vznikali výskumné, teoretické a metodické pracoviská, kde sa rozvíjala psychopedická problematika. V roku 1947 vzniklo aj oddelenie Špeciálnej pedagogiky, oddelenie Defektológie pri Štátnom pedagogickom ústave v Bratislave.
V roku 1969 bola založená „Spoločnosť pre špeciálnu a liečebnú výchovu na Slovensku“ - organizácia odborníkov v oblasti špeciálnej a liečebnej pedagogiky.
Terminológia v špeciálnej pedagogike
- Mudr. Ludvig Strumpel (1812-1899) vydal v roku 1890 dielo Pedagogická patológia, avšak tento odborný termín sa neujal a západoeurópske krajiny začali používať termín Liečebná pedagogika.
- Začiatkom 20. storočia v Čechách Ján Mauer (1878-1937) rozlišoval dva základné pojmy:
- pedopatológia - teoretická veda o postihnutých deťoch,
- nápravná pedagogika - praktická náuka, vysvetľuje čo sa akými metodami a prostriedkami má vykonať.
- Potom sa podľa sovietskeho vzoru začal používať termín Defektológia.
- V roku 1953, po reforme vysokoškolského štúdia, bol zavedený nový názov odboru - Špeciálna pedagogika, ktorý sa používa dodnes.
Časopisectvo v špeciálnej pedagogike
Časopisectvo sa u nás rozvinulo za vzniku prvej ČSR. Celoštátne vychádzali časopisy „Úchylná mládež“, „Pedagogické rozhledy“ a „Nápravná pedagogika“. Za prvé slovenské periodikum z odboru špeciálnej pedagogiky sa pokladá „Abnormálna mládež“, čo bola príloha sociálno-zdravotníckeho časopisu Sociálne rozhledy. V roku 1957 - 1958 vychádzal časopis „Špeciálna škola“ a v ČR „Mládež vyžadujúca špec. péče“. Oba tieto časopisy sa zlúčili do celoštátneho „Otázky defektológie“. Neskôr sa premenoval na „Teorie a praxe špeciálnej pedagogiky“.
Príprava špeciálnych pedagógov
Príprava špeciálnych pedagógov sa v priebehu 19. a najmä 20. storočia výrazne menila. Spočiatku sa musel ten, kto pracoval s postihnutými v ústave, či ako učiteľ pomocnej školy, vzdelávať sám, na vlastné náklady a prevažne samoštúdiom.
V Rakúsku v roku 1875 a v Uhorsku v roku 1877 ministerstvo školstva uložilo školským radám urobiť opatrenia, aby sa kandidáti učiteľstva poučili o výchove abnormálnych detí. Neskôr absolvovali školenia - kurzy, ktoré mali charakter nadstavbového štúdia, až dvojročného, ktoré zabezpečoval budapeštiansky Liečebno-pedagogický učiteľský ústav a pripravoval poslucháčov pre spôsobilosť vyučovať hluchonemých, slepých, slabomyseľných a naprávať chyby reči (začiatkom 20. storočia). Tu študovali aj niektorí slovenskí špeciálni pedagógovia.
V Čechách sa učitelia pomocných škôl školili v kurzoch organizovaných prevažne spolkami. Skladali odborné skúšky z pedopatológie a nápravnej pedagogiky. Aj na Slovensku však spolky realizovali rôzne kurzy, napríklad „Zemský spolok pre pečlivosť o slabomyseľných na Slovensku" uskutočnil 10. - 16. 10. 1932 prvý kurz pre učiteľov pomocných škôl v Trenčíne. Druhý kurz sa konal o rok neskôr v Banskej Bystrici.
Učitelia vyučujúci postihnuté deti museli od roku 1886 vykonávať skúšky učiteľskej spôsobilosti na základe platnosti Skúšobného poriadku učiteľskej spôsobilosti. Do nich boli zahrnuté aj špeciálne skúšky pre vyučovanie slepých, hluchonemých, slabých na duchu a mravne spustlých. Významným opatrením pre skvalitnenie práce učiteľov bol učebný poriadok pre odborné skúšky spôsobilosti učiteľstva v školách (ústavoch) pre úchylnú mládež z roku 1937.
Po vojne v roku 1946 bola do zväzku Univerzity Komenského v Bratislave inkorporovaná Pedagogická fakulta UK ako prvá povojnová pedagogická fakulta na Slovensku. Pedagogická fakulta UK v Bratislave (rovnako ako fakulta v Prahe) zabezpečovala najskôr vzdelávanie pre učiteľov škôl pre mládež vyžadujúcu osobitnú starostlivosť ako 2-semestrové nadstavbové štúdium. Toto štúdium sa ale otvorilo až v akademickom roku 1949/1950. Štúdium sa realizovalo ako štúdium defektológie zamerané v jednej skupine na prípravu učiteľov škôl pre mládež duševne alebo sociálne chybnú; v druhej skupine pre mládež telesne alebo zmyslovo chybnú.
Významným medzníkom v príprave špeciálnych pedagógov bolo zriadenie Inštitútu pre špeciálnu a liečebnú pedagogiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave dňa 1. 10. 1967. Štúdium špeciálnej a liečebnej pedagogiky v Bratislave sa od akademického roka 1967/68 realizovalo ako 5-ročné denné štúdium v špecializáciách: somatopédia, tyflopédia, surdopédia, logopédia, psychopédia, liečebná pedagogika (pre ťažkovychovateľných, mala učiteľský a terapeuticko-výchovný smer).
V súčasnosti sa podľa zákona NR SR č. 131/2002 Z.z. o vysokých školách v znení neskorších predpisov zabezpečuje príprava špeciálnych pedagógov v tzv. trojstupňovom štúdiu - v bakalárskom stupni, v magisterskom stupni a v doktorandskom stupni štúdia, ktoré môže mať charakter denného prezenčného, alebo externého dištančného štúdia.
Zmeny v špeciálnej pedagogike po roku 1990
Špeciálna pedagogika ako pomerne rozsiahla a obsiahla vedná oblasť prešla v poslednom období výraznými kvalitatívnymi aj kvantitatívnymi zmenami, najmä v roku 1990 zmenami paradigmy špeciálnej pedagogiky, rozširovaním jej pôsobnosti na javy a procesy, s ktorými sa predtým nezaoberala.
tags: #zemskeho #spolku #pre #starostlivost #o #slabomyselnych