Za diskrimináciu sa považuje neopodstatnené konanie, pri ktorom sa zaobchádza s človekom alebo skupinou ľudí odlišne od spôsobu, akým by sa zaobchádzalo s odlišným človekom alebo odlišnou skupinou ľudí. Tento problém sa vyskytuje v rôznych prostrediach. Diskriminácia na základe veku je špecifická.
V priebehu roka 2004 Slovenská republika pristúpila k Európskej únii. Neskôr prijatá Zmluva o Európskej únii vymedzila v článku 2 a 3 svoj postoj k diskriminácii. Problematiku diskriminácie nachádzame aj v primárnom práve Európskej únie v Zmluve o fungovaní Európskej únie, kde základné diskriminačné dôvody upravil článok 10, všeobecný zákaz diskriminácie, ktorý je vymedzený v článku 18 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Všetky doterajšie európske právne akty v oblasti diskriminácie Slovenská republika prebrala zákonom č. 365/2004 Z. z. Antidiskriminačný zákon č. 365/2004 Z. z.
Problematika diskriminácie v rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie, ako aj v členských štátoch Európskej únie, je pomerne rozsiahla.
Prípady z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie
Prípady Land Brandenburg v Sass a Roca Álvarez v Sesa Starts España ETT SA sa zaoberali rodičovskými právami. Na prípadoch je zaujímavý postoj Súdneho dvora Európskej únie, ktorý smeruje odlišným smerom ako sa uberá zákonodarná činnosť Európskej únie. V prípade Roca Álvarez žalobca požadoval priznanie platených prestávok v práci s názvom „prestávky na dojčenie“. Španielske právo obsahuje premisu, podľa ktorej zamestnankyne majú z dôvodu dojčenia dieťaťa do konca deviateho mesiaca jeho veku nárok na hodinovú prestávku v práci, ktorú môžu rozdeliť na dve časti. Na rovnaký účel sa môže žena rozhodnúť nahradiť tento nárok skrátením denného pracovného času o pol hodiny. Túto prestávku môže využiť bez rozdielu matka alebo otec v prípade, že sú obaja zamestnaní. Otcova požiadavka bola zamietnutá zo strany zamestnávateľa z dôvodu, že matka dieťaťa nemala postavenie zamestnanca ale živnostníčky.
Zaujímavé je aj rozhodnutie v prípade X. Otázkou, ktorú fínsky súd položil Európskemu súdnemu dvoru bolo či zákonná úprava poistno-matematického výpočtu založeného na rozdielnej priemernej očakávanej dĺžke života podľa pohlavia príjemcu tohto odškodnenia je v súlade s právom Európskej únie. Európsky súdny dvor zaujal razantný postoj k nastolenej problematike a uviedol, že článok 4 ods. 1 Smernice Rady 79/7/EHS z 19. decembra 1978 o postupnej realizácii zásady rovnakého zaobchádzania s mužmi a ženami v oblasti sociálneho zabezpečenia, zakazuje diskrimináciu na základe pohlavia.
Konanie sa zaoberalo Smernicou č. 2000/78/ES - Rovnosť zaobchádzania v zamestnaní a povolaní. Dohovor OSN o právach osôb so zdravotným postihnutím zakomponoval tzv. sociálny model zdravotného postihnutia. Súdny dvor Európskej únie v tomto konaní vyslovil, že Dohovor je integrálnou časťou Európskeho právneho poriadku a má nadradené postavenie nad Európskou legislatívou ako takou. V prípade Chacon Navas v Eurest Colectividades SA súd vyznačil rozdiel medzi chorobou a zdravotným postihnutím a vyslovil, že choroba nie je pokrytá danou smernicou. Pojem „zdravotné postihnutie“ uvedený v smernici Rady 2000/78/ES z 27. novembra 2000, ktorá ustanovuje všeobecný rámec pre rovnaké zaobchádzanie v zamestnaní a povolaní, sa má vykladať v tom zmysle, že zahŕňa patologický stav spôsobený lekársky diagnostikovanou liečiteľnou alebo neliečiteľnou chorobou, pokiaľ táto choroba spôsobuje obmedzenie vyplývajúce najmä z fyzického, mentálneho alebo psychického postihnutia, ktorého vzájomné pôsobenie s rôznymi prekážkami môže brániť plnej a účinnej účasti dotknutej osoby na profesijnom živote na základe rovnosti s ostatnými zamestnancami, a ak je toto obmedzenie dlhodobé.
V prípade Kommunernes Landsforening (KL), konajúcej v mene Billund Kommune, ktorý obsahoval žalobu dánskeho opatrovateľa detí, ktorý bol prepustený na základe obezity. Táto žaloba bola postavená na dvoch tvrdeniach. V prvom rade tvrdil, že diskriminácia na základe obezity je v rozpore s právom Európskej únie. Toto by vyvolalo 2 možnosti, považovanie základov nezákonnej diskriminácie v Európskom práve za otvorené rovnako ako v článku 14 Dohovoru ľudských práv a slobôd alebo v druhom prípade vyhlásením, že obezita je novo chránenou charakteristikou. Druhým argumentom bol fakt, že obezita by mala spadať pod pojem zdravotné postihnutie v zmysle smernice. K tomuto Súd uviedol, že stav obezity pracovníka predstavuje „zdravotné postihnutie“ v zmysle tejto smernice, pokiaľ tento stav spôsobuje obmedzenie vyplývajúce najmä z dlhodobého fyzického, mentálneho alebo psychického postihnutia, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môže brániť plnému a účinnému zapojeniu dotknutej osoby do profesijného života na rovnoprávnom základe s ostatnými pracovníkmi. Je vecou vnútroštátneho súdu, aby overil, či vo veci samej sú tieto podmienky splnené. Z odôvodnenia je možné vyvodiť, že „účinky“ obezity na pracovnú pozíciu, ktorú osoba vykonáva, rozhodujú, či žalobca spadá pod ochranu smernice. Európsky súd spravodlivosti ustanovil generálnu klauzulu, vďaka ktorej koncept „zdravotného postihnutia“ v zmysle smernice nezáleží na rozsahu, v ktorom osoba mohla alebo prispela k svojmu zdravotnému postihnutiu. Nezáležalo na fakte, či pán Kaltoft (žalobca) bol obézny na základe ochorenia, alebo na základe jeho chabých jedálnych návykov. Bolo by tomu tak najmä v prípade, ak by obezita pracovníka bránila jeho plnému a účinnému zapojeniu do profesijného života na rovnoprávnom základe s ostatnými pracovníkmi z dôvodu zníženej pohyblivosti alebo výskytu patologických príznakov u tejto osoby, ktoré jej znemožňujú vykonávať prácu, alebo ktoré jej sťažujú výkon zárobkovej činnosti. Európsky súd spravodlivosti zdôraznil, že je podstatné, či „zdravotné postihnutie“ spôsobuje prekážku výkonu pracovnej činnosti. Na základe tohto prípadu to môže vyzerať, že s osobou môže byť zaobchádzané ako so zdravotne postihnutou a oprávnenou na primerané zaobchádzanie pri niektorých pracovných pozíciách, avšak nie pri všetkých.
Osobitosti zdravotného postihnutia v slovenskej legislatíve
Jedným z hlavných predpokladov pre úplné pracovné začlenenie osôb dotknutých zdravotným postihnutím je rešpektovanie osobitostí a špecifických ťažkostí, s ktorými sa tieto osoby dennodenne stretávajú. Pracovná inklúzia je preto do veľkej miery otázkou zladenia pracovného života so životom súkromným. Ochrana osôb dotknutých zdravotným postihnutím v pracovnom práve je rozdelená medzi právnu úpravu zákazu diskriminácie a osobitnú právnu úpravu vyplývajúcu z oprávnenia štátu na takzvané pozitívne konanie s cieľom eliminovať existujúce prekážky vo faktickej rovnosti osôb dotknutých zdravotným postihnutím. Vzhľadom na rozsah problematiky a podpornú úlohu pozitívnych opatrení, ktoré sú navyše do veľkej miery obmedzené svojou osobnou i vecnou pôsobnosťou, sa v tomto príspevku budeme bližšie venovať možnostiam, ktoré pri zlaďovaní súkromného a pracovného života ponúka právna úprava ochrany pred diskrimináciou na základe zdravotného postihnutia.
Vyššie uvedená požiadavka sa v pracovnom práve Slovenskej republiky realizuje dvomi formami. V prvom prípade ide o ochranu osôb dotknutých zdravotným postihnutím prostredníctvom uplatňovania zásady rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie na základe antidiskriminačného zákona a ďalších predpisov, ktoré na jeho použitie odkazujú. V druhom prípade ide o osobitné ustanovenia chrániace osoby dotknuté zdravotným postihnutím z dôvodu ich osobitného znevýhodneného postavenia v spoločnosti.
Pre právnu úpravu zásady rovnakého zaobchádzania a zákazu diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch platí, že predstavuje všeobecnú formu ochrany, ktorá je prístupná každému, kto je dotknutý diskrimináciou na základe niektorého diskriminačného dôvodu. Antidiskriminačný zákon ani antidiskriminačná smernica tento pojem nedefinujú. Vychádzajúc však zo sociálneho modelu zdravotného postihnutia je možné jeho obsah vyvodiť z článku 1 Dohovoru o ochrane OZP, ktorý definuje osoby so zdravotným postihnutím ako „osoby s dlhodobými telesnými, mentálnymi, intelektuálnymi alebo zmyslovými postihnutiami, ktoré v súčinnosti s rôznymi prekážkami môžu brániť ich plnému a účinnému zapojeniu do života spoločnosti na rovnakom základe s ostatnými.“ Vzhľadom na to, že Európska únia ratifikovala Dohovor o ochrane OZP, stal sa záväzným pre výklad práva EÚ. Vyššie definovaný pojem „zdravotné postihnutie“ je pojmom práva EÚ a Súdny dvor EÚ mu prisudzuje jednotný a samostatný výklad. Členské štáty sú preto povinné tento pojem aplikovať vo svojej právnej úprave, ktorou transponujú antidiskriminačnú smernicu. Súdnym dvorom EÚ daná definícia zdravotného postihnutia je ale platná len na účely antidiskriminačnej legislatívy.
Všeobecný zákaz diskriminácie v pracovnoprávnych vzťahoch je ustanovený v § 6 antidiskriminačného zákona. V zmysle odseku 2 tohto ustanovenia sa zásada rovnakého zaobchádzania uplatňuje len v spojení s právami osôb ustanovenými osobitnými zákonmi v oblastiach exemplifikatívne zahŕňajúcich prístup k zamestnaniu, výkon zamestnania a podmienky výkonu práce, ako aj prepúšťanie. Pri stanovení, či sa na príslušnú situáciu vzťahuje zásada zákazu diskriminácie, je pritom vždy potrebné skúmať, či nie sú naplnené skutkové okolnosti podľa § 8 ods. 1 antidiskriminačného zákona, podľa ktorého: „diskriminácia nie je také rozdielne zaobchádzanie, ktoré je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná.“ Na účely osobitostí zdravotného postihnutia je citované ustanovenie konkretizované § 8 ods.
Ust. § 7 antidiskriminačného zákona ustanovuje povinnosť zamestnávateľa vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím s cieľom riadneho uplatňovania zásady rovnakého zaobchádzania. Táto povinnosť spočíva v prijatí takzvaných primeraných opatrení, ktoré umožnia osobe so zdravotným postihnutím „prístup k určitému zamestnaniu, k výkonu určitej činnosti v zamestnaní, k funkčnému či inému postupu v zamestnaní alebo prístupu k odbornému vzdelávaniu“. Porušenie povinnosti prijať primerané opatrenia je podľa § 7 ods. 4 antidiskriminačného zákona považované za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania. Na tomto mieste považujeme za vhodné upozorniť čitateľa na úzky vzťah medzi povinnosťou prijať primerané opatrenia podľa § 7 ods. 1 antidiskriminačného zákona a výnimkou zo zásady rovnakého zaobchádzania danou povahou zamestnania podľa § 8 ods. 5 antidiskriminačného zákona. Pri súbežnom štúdiu oboch ustanovení je podľa nášho názoru potrebné prijať záver, že povaha zamestnania alebo činnosti vyžaduje ustanovenie podmienky zdravotnej spôsobilosti len vtedy, ak zamestnávateľ nemôže prijať zodpovedajúce primerané opatrenie. V opačnom prípade by bolo možné vopred vylúčiť osoby so zdravotným postihnutím z určitých zamestnaní a činností s poukazom na požiadavku, že za daných okolností na pracovisku a v prevádzke zariadenia sa na výkon tohto zamestnania alebo činnosti vyžaduje určitá zdravotná spôsobilosť, napriek tomu, že pri odlišnej konfigurácii podmienok by osoba so zdravotným postihnutím mohla takúto činnosť vykonávať. V konečnom dôsledku by sa tak eliminoval účel ustanovenia § 7 antidiskriminačného zákona aj prípadný technologický pokrok v oblasti zlepšovania začlenenia osôb so zdravotným postihnutím do pracovného procesu.
Antidiskriminačná smernica vo svojom článku 7 upravuje možnosť takzvaného pozitívneho konania zo strany členských štátov, t.j. opatrení na kompenzáciu alebo zamedzenie nevýhod vyplývajúcich z niektorého z diskriminačných dôvodov. Takéto pozitívne konanie nie je teda považované za diskrimináciu. Osobitne v prípade osôb so zdravotným postihnutím ide o opatrenia, ktorých cieľom je kompenzovať prekážky a nevýhody, s ktorými sú tieto osoby konfrontované, a zabezpečiť ich čo najširšiu integráciu do spoločnosti.
Judikatúra Súdneho dvora EÚ a rovnosť zaobchádzania
Osoby so zdravotným postihnutím, čelia v súkromnom živote v porovnaní so zdravými osobami väčším prekážkam a ťažkostiam, ktoré im bránia v plnej miere a na rovnakom základe sa uplatniť pracovnom, ale aj spoločenskom živote. Takýmito ťažkosťami môže byť napríklad znížená pohyblivosť, slabosť organizmu, bolesti, porucha zmyslového vnímania, odkázanosť na technickú pomôcku alebo vlastný spôsob dopravy, odkázanosť na pomoc asistenta, potreba pravidelne navštevovať lekára, sociálne vylúčenie atď. Osoby so zdravotným postihnutím pritom nie sú jedinou kategóriou osôb, ktorých sa môže zdravotné postihnutie dotknúť.
Judikatúra Súdneho dvora EÚ dovodila, že opatrenia na kompenzáciu ťažkostí spojených so zdravotným postihnutím podľa osobitných predpisov, napríklad možnosť poberania invalidného dôchodku alebo iných peňažných alebo nepeňažných príspevkov, nestavajú samé osebe osoby so zdravotným postihnutím do odlišnej situácie v porovnaní s osobami bez zdravotného postihnutia. Nemožno teda argumentovať, že s osobou so zdravotným postihnutím sa zaobchádza odlišne (menej priaznivo) než s osobou bez zdravotného postihnutia z dôvodu, že ich situácia je odlišná. V praxi v Slovenskej republike by preto zamestnávateľ napríklad nemohol dohodnúť so zamestnancami so zdravotným postihnutím nižšiu úroveň odstupného v porovnaní so zdravými osobami, ani ak by argumentoval tým, že zamestnanci so zdravotným postihnutím budú po skončení pracovného pomeru finančne zabezpečení ich invalidným dôchodkom.
V nedávnom rozhodnutí vo veci Ring a Skouboe Werge Súdny dvor EÚ vysvetlil, že osoby so zdravotným postihnutím sú vo väčšom riziku, v porovnaní so zdravou osobou, že sa u nich budú hromadiť dni neprítomnosti v práci, a to práve pre prejavy ich zdravotného postihnutia. V súlade s cieľmi antidiskriminačnej smernice nemôže byť takáto okolnosť sama o sebe dôvodom na postihnutie osoby so zdravotným postihnutím.
Povinnosť zamestnávateľa prijať primerané opatrenia možno považovať za najefektívnejší nástroj zlaďovania súkromného a pracovného života osôb so zdravotným postihnutím. Ich úloha v tomto kontexte vyplýva už z ich legálne vymedzenia ako opatrení, ktoré „umožnia [osobe so zdravotným postihnutím] prístup k určitému zamestnaniu, k výkonu určitej činnosti v zamestnaní, k funkčnému či inému postupu v zamestnaní alebo prístupu k odbornému vzdelávaniu.“ Z definície vyplýva, že takými opatreniami sú úpravy, ktoré umožnia osobe so zdravotným postihnutím vykonávať prácu, ktorú by inak nemohla vykonávať vôbec. Slovenský antidiskriminačný zákon ani len v príkladoch nevymedzuje, aké druhy primeraných opatrení má zamestnávateľ povinnosť prijať. Ak to pre zamestnávateľa nebude predstavovať neprimerané bremeno, je v súvislosti so súkromným životom zamestnanca napríklad povinný zabezpečiť zamestnancovi so zníženou pohyblivosťou primeraný nábytok, pracovnú pomôcku na zobrazovanie digitálneho obsahu v slepeckom písme, osobitné pracovné prestávky, ale napríklad aj pružný pracovný čas alebo domácku prácu. Rovnako sa domnievame, že pokiaľ by to bránilo potrebám osoby so zdravotným postihnutím, zamestnávateľ nebude oprávnený nariadiť prácu nadčas ani pracovnú pohotovosť bez jej súhlasu, hoci to Zákonník práce v príslušných ustanoveniach neupravuje.
Antidiskriminačný zákon vo svojom ustanovení § 11 písm. d) upravuje, že za diskrimináciu z dôvodu zdravotného postihnutia sa považuje aj „diskriminácia z dôvodu predchádzajúceho zdravotného postihnutia alebo diskriminácia osoby, u ktorej by na základe vonkajších príznakov bolo možné predpokladať, že je osoba so zdravotným postihnutím.“ Nezodpovedá však otázku, či je niekto diskriminovaný na základe zdravotného postihnutia, ak sa s ním odlišne zaobchádza preto, že je len v určitom vzťahu k osobe so zdravotným postihnutím. Hoci vyššie uvedený inštitút ochrany pred asociatívnou diskrimináciou má určité teoretické i praktické problémy, je relatívne účinným nástrojom podpory zlaďovania súkromného a pracovného života osôb, ktoré sú vo vzťahu s osobou so zdravotným postihnutím. Tieto osoby nesmú byť pre ich vzťah k osobe so zdravotným postihnutím vylúčené z pracovného života, musí sa s nimi zaobchádzať na základe rovnosti a nesmú byť z tohto dôvodu obťažované.
V prípade aplikácie povinnosti zabezpečiť primerané opatrenia je situácia odlišná. Domnievame sa, že v tomto prípade je opodstatnené existujúcu právnu úpravu primeraných prispôsobení modifikovať tak, aby poskytla generálnu formu ochrany aj osobám vo vzťahu k osobe so zdravotným postihnutím. Tieto subjekty sú tiež dotknuté zdravotným postihnutím a tak isto im z dôvodu zdravotného postihnutia môže byť znemožnená alebo sťažená účasť na pracovnom živote na rovnakom základe s ostatnými. Zároveň ide o osoby, ktoré často plnia dôležitú spoločenskú úlohu tým, že poskytujú starostlivosť osobám so zdravotným postihnutím, čím prispievajú k ich integrácii do spoločnosti. Keďže by išlo o generálnu povinnosť, právna úprava by poskytla ochranu aj v špecifických situáciách, s ktorými zákonodarca pri prijímaní osobitnej úpravy nepočítal alebo nemohol počítať. Navyše, nemôžeme sa stotožniť s názorom, že rozšírenie povinnosti primeraných prispôsobení by znamenalo neprimeraný tlak na zamestnávateľov.
Možno zhrnúť, že právna úprava ochrany osôb so zdravotným postihnutím je rozdelená na antidiskriminačné ustanovenia, všeobecnú pracovnoprávnu úpravu, ktorá má ale osobitný význam pre osoby dotknuté zdravotným postihnutím a špeciálnu úpravu, ktorá chráni ako zamestnancov so zdravotným postihnutím, tak osoby, ktoré sú v nejakom vzťahu k určitej osobe so zdravotným postihnutím. Naproti tomu, antidiskriminačná právna úprava poskytuje relatívne solídny základ pre generálnu ochranu osôb dotknutých zdravotným postihnutím, ktorá im umožňuje zladiť osobitosti vyplývajúce z ich osobnej situácie a ich pracovný život. Tým, že z výkladu antidiskriminačných predpisov vyplynulo, že osobitné opatrenie prijaté na kompenzáciu účinkov zdravotného postihnutia nestavia osobu dotknutú zdravotným postihnutím do odlišnej situácie, sa umožňuje takýmto osobám rovnoprávny prístup k benefitom, ktoré ponúka zamestnávateľ bez toho, aby sa eliminoval vyrovnávajúci účinok kompenzačných opatrení v súkromnom živote. Na základe antidiskriminačných predpisov zamestnávateľ tiež nemôže osobu dotknutú zdravotným postihnutím trestať alebo jej obmedzovať prístup k výhodám z dôvodu ak nedosahuje požadované výsledky z dôvodu vyplývajúceho z ťažkostí spôsobených zdravotným postihnutím. Generálnu ochranu pred diskrimináciou vo vzťahu k osobám so zdravotným postihnutím rozširuje povinnosť zamestnávateľa prijať primerané opatrenia na začlenenie týchto osôb do pracovného života a ich podporu. Toto ustanovenie považujeme za najvýznamnejší inštitút umožňujúci zlaďovanie súkromného a pracovného života osôb so zdravotným postihnutím, pretože z neho pre zamestnávateľa vyplýva povinnosť zohľadniť osobitné potreby zamestnanca vyplývajúceho z jeho súkromného života ovplyvneného zdravotným postihnutím. Ochrana pred diskrimináciou z dôvodu zdravotného postihnutia sa poskytuje aj osobe, ktorá sama nemá zdravotné postihnutie, ale je vo vzťahu k osobe so zdravotným postihnutím. V praxi sa tak umožňuje aj pracovné uplatnenie širokého spektra osôb, ktorých súkromný život je determinovaný potrebou starostlivosti o osoby so zdravotným postihnutím. Judikatúra však vylúčila povinnosť prijať primerané opatrenia aj voči takýmto osobám. Tieto osoby sú preto pri zlaďovaní súkromného a pracovného života odkázané na nekomplexnú osobitnú právnu úpravu.
Prehľad európskych a národných preukazov pre osoby so zdravotným postihnutím
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny pripravuje pre občanov s ťažkým zdravotným postihnutím (ŤZP) významnú novinku - zavedenie európskych preukazov ŤZP a európskych parkovacích preukazov pre osoby so zdravotným postihnutím. Cieľom je uľahčiť život a zvýšiť mobilitu občanov s ŤZP v rámci celej Európskej únie. Zavedenie týchto preukazov je reakciou na smernicu EÚ, ktorú musí ešte formálne odhlasovať Európsky parlament. Štátny tajomník ministerstva Branislav Ondruš zdôraznil, že zavedenie týchto preukazov nebude pre občanov znamenať žiadne dodatočné náklady ani administratívu. Preukazy budú vydávané bez poplatkov. „V praxi to znamená, že každý európsky občan, ktorý príde na Slovensko, bude mať všetky výhody ŤZP ako našinec. A zase naopak, výhody ŤZP bude mať Slovák, ktorý vycestuje do európskej krajiny,“ vysvetlil Ondruš.
Európsky preukaz ŤZP bude mať formu a podobu občianskeho preukazu a bude obohatený o QR kód. Bude obsahovať aj písmeno „A“ (z anglického „assistance“), čo znamená, že je určený aj pre tých, ktorí majú prideleného asistenta. Vzhľadom na to, že údaje budú uvedené v angličtine a slovenčine, bude možné preukaz používať v celej EÚ. Európsky parkovací preukaz bude tiež obsahovať QR kód so základnými údajmi o držiteľovi.
Zákon nebude občanom prikazovať, aby si súčasný preukaz ŤZP vymenili za európsky. Stále zostáva v platnosti aj národný preukaz.
Ako požiadať o preukaz ŤZP a peňažné príspevky
O vydanie preukazu pre ŤZP osobu treba požiadať na príslušnom úrade práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR) na odbore sociálnych vecí a rodiny podľa miesta trvalého bydliska. Tlačivo lekársky nález vypisuje obvodný lekár a treba ho doložiť s kópiami všetkých potrebných nálezov odborných lekárov. Nárok na preukaz vzniká vydaním posudku, kde miera funkčnej poruchy musí byť minimálne 50 %. Ak nie je, preukaz nemôže byť vystavený a fyzická osoba nie je považovaná za občana s ťažkým zdravotným postihnutím. Preukaz ťažko zdravotne postihnutej osoby je bez sprievodcu alebo so sprievodcom (s červeným pásom). Na poskytnutie peňažného príspevku je potrebné požiadať takisto na príslušnom úrade práce a sociálnych vecí a rodiny.
Výhody európskych preukazov ŤZP
Zavedenie nových preukazov má za cieľ odstraňovať bariéry, ktorým dnes ľudia čelia. Je ťažká uplatniteľnosť zvýhodnení v inej členskej krajine, nie je možné si overiť platnosť preukazov. „Vďaka novým preukazom budú môcť držitelia využívať všetky zvýhodnenia a občan s ŤZP bude mať rovnaké postavenie v inej členskej krajine únie ako domáci zdravotne znevýhodnený občan,“ zdôrazňuje Ondruš. Medzi hlavné výhody patrí bezpečné a pohodlné cestovanie (možnosť zaparkovať auto na vyhradených miestach bez ohľadu na to, z ktorej členskej krajiny je držiteľ) a ďalšie zvýhodnenia (voľné vstupy, znížené vstupné, prednostný vstup, osobná asistencia (rovnaké výhody aj pre asistentov), pomôcky pre mobilitu).
Parkovací preukaz ZŤP: Podrobné informácie
Parkovací preukaz ZŤP je určený pre osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a vydáva sa osobám odkázaným na individuálnu dopravu motorovým vozidlom alebo má zdravotné postihnutie uvedené v prílohe č. 18 zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Ak osobe s ŤZP nebol v konaní o peňažnom príspevku na kompenzáciu vydaný komplexný posudok, resp. nevyplýva z neho odkázanosť osoby s ŤZP na individuálnu prepravu osobným motorovým vozidlom, avšak má záujem o parkovací preukaz, je potrebné písomne požiadať príslušný úrad práce sociálnych vecí a rodiny.
Žiadosť je možné podať priamo na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny v mieste trvalého bydliska žiadateľa. Ak má fyzická osoba trvalý pobyt mimo územia Slovenskej republiky a prechodný pobyt na území Slovenskej republiky, požiada o vyhotovenie preukazu v mieste prechodného bydliska. Žiadosť môže podať aj iná fyzická osoba, ak nemôže osoba vzhľadom na svoj zdravotný stav podať žiadosť sama. Súčasťou žiadosti je aj aktuálny lekársky nález nie starší ako šesť mesiacov, ktorý vyplní obvodný lekár. Okrem toho sa k žiadosti prikladajú aj ďalšie lekárske nálezy z odborných vyšetrení (napr. psychiatrické, neurologické, interné a iné). Žiadosť musí žiadateľ osobne podpísať. V prípade splnenia podmienok pre vyhotovenie parkovacieho preukazu je potrebné úradu predložiť identifikačný preukaz (OP, pas, povolenie na pobyt) a fotografiu veľkosti 3 × 3 cm.
Elektronické podanie je možné realizovať prostredníctvom portálu slovensko.sk. Držiteľ parkovacieho preukazu ZŤP má nasledovné výhody: môže vchádzať do pešej zóny a na miesta, kde je vjazd povolený len vymedzenému okruhu vozidiel a môže využívať diaľnice bez úhrady diaľničnej známky. Je však potrebné, aby si podal žiadosť o oslobodenie. Táto výhoda sa viaže na evidenčné číslo vozidla, nie na parkovací preukaz.
PZP a ZŤP
Ak ste držiteľom preukazu ZŤP, aj pre vás platí povinnosť mať uzatvorené PZP na vašom vozidle. Môžete mať nárok na zvýhodnené podmienky pri uzatváraní PZP. Niektoré poisťovne poskytujú zľavy na PZP pre držiteľov ZŤP. Výška zľavy sa líši v závislosti od poisťovne a stupňa zdravotného postihnutia.
Integrovaná posudková činnosť
Nový zákon o integrovanej posudkovej činnosti č. 376/2024 Z. z., zavádza od 1. septembra 2024 nový spôsob hodnotenia zdravotného stavu a sociálnych potrieb fyzických osôb. Podrobnosti výkonu posudkovej činnosti sú uvedené vo vyhláške Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. 51/2025 Z. z. V konaní o integrovanom posudku úrad úzko spolupracuje s klientom. Podľa zákona o integrovanej posudkovej činnosti sa bude vždy vykonávať ako prvá sociálna posudková činnosť a až následne lekárska posudková činnosť. Sociálna posudková činnosť je zameraná na posúdenie sociálnej situácie človeka a jeho potrieb vo vlastnej domácnosti a jeho sociálnom prostredí. V rámci lekárskej posudkovkej činnosti posudkový lekár posúdi zdravotný stav, resp. Výsledkom integrovanej posudkovej činnosti je integrovaný posudok, ktorý je určený na uplatnenie nárokov posudzovanej osoby v oblasti sociálnych služieb, v oblasti peňažných príspevkov na kompenzáciu sociálnych dôsledkov ťažkého zdravotného postihnutia a tiež v oblasti sociálnej ekonomiky. Integrovaný posudok slúži tiež na uplatnenie nároku na vyhotovenie preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím, preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím so sprievodcom a parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím. O vyhotovenie preukazu fyzickej osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a parkovacieho preukazu pre fyzickú osobu so zdravotným postihnutím môže fyzická osoba požiadať aj samostatne za predpokladu, že nemá platný integrovaný posudok, v tzv. skrátenom konaní o preukaze v zmysle zákona č. 447/2008 Z. z. Pokiaľ máte záujem o vyhotovenie integrovaného posudku, od 1. septembra 2025 môžete o jeho vyhotovenie požiadať úrad práce, sociálnych vecí a rodiny v mieste Vášho trvalého bydliska, kde Vám poskytnú potrebné tlačivá a poradenstvo.
Definícia osoby s ťažkým zdravotným postihnutím a invalidnej osoby
Pre účely zamestnávania a podnikania je dôležité rozlišovať medzi dvoma kategóriami osôb so zdravotným postihnutím:
- Osoba s ťažkým zdravotným postihnutím (ŤZP) podľa zákona č. 447/2008 Z. z. o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia.
- Osoba uznaná za invalidnú podľa zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení.
Podľa § 2 odseku 3 zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia sa za občana s ťažkým zdravotným postihnutím považuje fyzická osoba, ktorá má zdravotné postihnutie s mierou funkčnej poruchy najmenej 50 %. Funkčnou poruchou je nedostatok telesných schopností, zmyslových schopností alebo duševných schopností fyzickej osoby, ktorý z hľadiska predpokladaného vývoja zdravotného postihnutia bude trvať dlhšie ako rok. Na zhodnotení zdravotného stavu sa podieľa posudkový lekár a oddelenie posudkových činností úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Podľa § 71 odseku 1 zákona o sociálnom poistení sa za invalidného považuje fyzická osoba, ktorá má pre dlhodobo (bude trvať dlhšie ako rok) nepriaznivý zdravotný stav pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť o viac ako 40 % v porovnaní so zdravou fyzickou osobou. Pokles schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa posudzuje na základe lekárskych správ, údajov zo zdravotnej dokumentácie a komplexných funkčných vyšetrení a ich záverov. Miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť sa hodnotí podľa prílohy č. 4 zákona o sociálnom poistení. Dokladom o tom, že fyzická osoba je uznaná za invalidnú, je potvrdenie o invalidite a miere poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť zo Sociálnej poisťovne a rozhodnutie o priznaní invalidného dôchodku zo Sociálnej poisťovne.
Zvýhodnenia pre ZŤP osoby v podnikaní a zamestnávaní
Osoby so zdravotným postihnutím môžu v SR podnikať tak ako zdravé osoby, t. j. za rovnakých podmienok (napr. s.r.o. § 3 ods. 1).
Daňová licencia pri zamestnávaní ZŤP osôb je polovičná
Právnické osoby, ktoré zamestnávajú zdravotne postihnuté osoby, môžu za určitých podmienok platiť polovičnú výšku daňovej licencie. V závislosti od výšky ročného obratu právnickej osoby a od toho, či k poslednému dňu zdaňovacieho obdobia bola platiteľom dane z pridanej hodnoty alebo nie, môže byť pre ňu daňová licencia stanovená v polovičnej výške 240 eur, 480 eur alebo 1 440 eur.
Daňová licencia sa znižuje na polovicu podľa § 46b odseku 3 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov u daňovníka, ktorého priemerný evidenčný počet zamestnancov vo fyzických osobách so zdravotným postihnutím je za zdaňovacie obdobie najmenej 20 % z celkového priemerného evidenčného počtu zamestnancov vo fyzických osobách. Za zamestnanca sa pritom podľa zákona o dani z príjmov považuje daňovník s príjmami zo závislej činnosti, tzn. že tento pojem zahŕňa zamestnancov pracujúcich na trvalý pracovný pomer aj zamestnancov pracujúcich na základe dohody. Za dni pracovného pokoja (soboty, nedele, sviatky) sa pri výpočte kalkuluje s počtom zamestnancov z predchádzajúceho dňa. Priemerný evidenčný počet za dlhšie obdobie, akým je napríklad celé zdaňovacie obdobie, sa vypočíta ako aritmetický priemer počtu zamestnancov za jednotlivé mesiace.
Na účely stanovenia toho, či má právnická osoba nárok na polovičnú výšku daňovej licencie, je potrebné osobitne vypočítať priemerný evidenčný počet zamestnancov so zdravotným postihnutím vo fyzických osobách a priemerný evidenčný počet všetkých zamestnancov vo fyzických osobách, a to za celé zdaňovacie obdobie. Ak potom priemerný evidenčný počet zamestnancov so zdravotným postihnutím tvorí aspoň 20 % priemerného evidenčného počtu všetkých zamestnancov, právnická osoba bude platiť len polovičnú výšku daňovej licencie.
ZŤP osoba nemusí používať elektronickú registračnú pokladnicu
Podľa § 3 odseku 2 zákona č. 289/2008 Z. z. o používaní elektronickej registračnej pokladnice v znení neskorších predpisov sa povinnosť evidovať tržbu v elektronickej registračnej pokladnici nevzťahuje na predaj tovaru alebo poskytovanie služieb občanmi s ťažkým zdravotným postihnutím definovaných podľa zákona o peňažných príspevkoch na kompenzáciu ťažkého zdravotného postihnutia. Živnostník, ktorý je zdravotne ťažko postihnutá osoba a predáva tovar alebo poskytuje služby, na ktoré sa vzťahuje povinnosť evidovania tržieb z nich v elektronickej registračnej pokladnici, nemusí elektronickú registračnú pokladnicu používať vôbec. V tomto prípade ale tento podnikateľ bude povinný pri tržbách v hotovosti vydávať svojim zákazníkom doklad podľa § 16 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov.
tags: #zdravotne #postihnutie #podla #europskeho #sudu