Procesné kódexy na Slovensku a v Českej republike už viac ako sto rokov obsahujú jednoduché zákonné ustanovenie, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí. Tento ustálený výklad vedie k záveru, že žalobca, ktorý sa domáhal zaplatenia 1 000 eur a bol sčasti o 750 eur úspešný a sčasti o 250 eur neúspešný a ktorému vznikli trovy konania 100 eur, dostane náhradu trov konania 50 eur s tým, že žalovaný bez ohľadu na to, či mu vôbec nejaké trovy vznikli, nedostane žiadnu náhradu. Rovnaké riešenie ponúka aj ďalší komentár, ktorý však namiesto pokusu o zdôvodnenie správnosti takéhoto riešenia odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8 Sžo 215/2010 z 22. 6. 2011, ktoré však so zodpovedaním výkladu tejto normy priamo nesúvisí.
Slovenská a česká literatúra je len variáciou ešte do roku 1989 zabehnutých postupov, podľa ktorých sa pri výpočte pomernej náhrady trov konania postupuje tak, že nárok na pomernú náhradu trov konania má len ten účastník, ktorý mal v spore väčší úspech a druhý účastník ponesie svoje vynaložené trovy bez nároku na ich náhradu. Prevažne úspešný účastník má nárok na náhradu svojich trov v pomere svojho úspechu vo veci, zníženú o pomernú časť odpovedajúcu úspechu jeho odporcu. Stopu o tom, kedy sa tento model stal zaužívaným a čo je základom jeho správnosti nemožno nájsť, dokonca, ani v staršej učebnicovej literatúre. Len občasne, podobne ako pri súčasnej literatúre sa objavujú pokusy o argumentačné zdôvodnenie zaužívaného vzorca.
Zmeny v právnej úprave náhrady trov konania
Nový zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj „CSP“) výrazne zmenil doterajšiu úpravu náhrady trov konania. Nová úprava je výsledkom zjednodušujúcej redukcie noriem Občianskeho súdneho poriadku (OSP). Základné normy sú obsiahnuté v strohých šiestich odsekoch troch paragrafov CSP (§ 255 až 257), ktoré upravujú len náhradu trov konania pri plnom úspechu (§ 255 ods. 1 CSP), vzájomnom úspechu (§ 255 ods. 2 CSP), stranou zavinenom zastavení konania (§ 256 ods. 1 CSP), separácii trov konania (§ 256 ods. 2 CSP) a dôvodoch hodných osobitného zreteľa (§ 257 CSP).
Oproti OSP vypadli normy, ktoré upravovali kvalifikovaný čiastočný neúspech (§ 142 ods. 3 OSP), náhradu trov konania pri žalovanom, ktorý nedal príčinu na podanie žaloby (§ 143 OSP), pri zmieri, nezavinenom zastavení konania [§ 146 ods. 1 písm. b) a c) OSP] a pri náhrade trov neprimeraných pohľadávke (§ 150 ods. 2 OSP).
Vývoj našich posledných troch kódexov procesného práva v časti úpravy náhrady trov konania je vývojom pretrvávajúcej redukcie relatívne jasných noriem z pôvodných kodifikácií procesného práva z prelomu 19. a 20. storočia.
Nedostatok jasných pravidiel následne vedie k nestabilnému rozhodovaniu alebo v lepšom prípade k rekonštrukcii zrušených noriem v rozhodovacej činnosti súdov. Rozhodujúcim tvorcom týchto noriem však nie je Najvyšší súd Slovenskej republiky. Tento stav je dôsledkom rovnako nie celkom podareného nastavenia opravných prostriedkov v novom civilnom procese. Problematické otázky práva náhrady trov konania sa tak s výhradou ústavnoprávnej relevancie riešia až na Ústavnom súde Slovenskej republiky.
Norma o pomernom rozdelení náhrady trov konania
Norma o pomernom rozdelení náhrady trov konania zostala bez zmeny. Ustanovenie § 255 ods. 2 CSP stanovuje to isté, čo § 142 ods. 2 OSP, keď celkom jednoducho uvádza: „ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“
Základná literatúra účel tejto normy zdôvodňuje potrebou toho, aby rozhodnutie o náhrade trov konania bolo odrazom reálneho výsledku sporu. Ustanovenie má viesť k prevencii, aby strany nežalovali viac, ako im patrí podľa hmotného práva. Podstatou výkladu je záver o tom, že pomerné rozdelenie náhrady trov sa rovná rozdielu medzi prevažujúcim procesným úspechom úspešnejšej strany a neprevažujúcim procesným neúspechom neúspešnejšej strany s tým, že procesne úspešnejšej strane bude nahradený ten zlomok jej účelne vynaložených trov, ktorý zodpovedá tomuto rozdielu. Druhá, menej úspešná strana nikdy nedostane náhradu trov konania.
Príklad výpočtu pomernej náhrady trov
Uvádza sa aj obdobný príklad žaloby o zaplatenie 4 000 eur, ktorej bolo sčasti vyhovené (suma 3 000 eur) a sčasti bola žaloba zamietnutá (suma 1 000 eur), pričom trovy žalobcu predstavovali 200 eur. V takomto prípade pomerné rozdelenie znamená, že od procesného úspechu žalobcu 75 % sa odpočíta procesný úspech žalovaného 25 %, a preto žalobcovi patrí náhrada 50 % jeho trov, teda 100 eur.
| Parameter | Hodnota |
|---|---|
| Pôvodná žalovaná suma | 4 000 eur |
| Vyhovená suma žaloby | 3 000 eur |
| Zamietnutá suma žaloby | 1 000 eur |
| Úspech žalobcu | 75 % |
| Neúspech žalobcu / Úspech žalovaného | 25 % |
| Trovy žalobcu | 200 eur |
| Pomer rozdelenia | 50 % |
| Náhrada trov žalobcovi | 100 eur |
Späťvzatie žaloby a náhrada trov konania
Jedným z častých dôvodov zastavenia konania je späťvzatie žaloby. Žalobcovia realizujú tento úkon napríklad v nadväznosti na uzatvorenie mimosúdnej dohody so žalovaným, pričom jedným z bodov mimosúdnej dohody býva aj dohoda o tom, že žalobca po jej uzatvorení vezme žalobu späť. Budeme predpokladať, že súčasťou mimosúdnej dohody bude, že každá zo strán sa čiastočne vzdá svojho tvrdeného práva. Po tom, čo žalovaný vysloví so späťvzatím žaloby súhlas (ak je jeho súhlas potrebný), súd konanie zastaví (§ 146 ods. 2 OSP).
Dobrý deň. V sporovom súdnom konaní platí ohľadom trov konania zásada úspechu vo veci, tzn. že úspešná strana sporu má nárok na náhradu trov konania voči neúspešnej strane. Pokiaľ žalobca zobral žalobu späť, pričom späťvzatie nebolo zapríčinené správaním žalovaného, potom by mal mať žalovaný voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania. Súd iba výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak na to existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Zastavenie konania z dôvodu späťvzatia žaloby má pritom význam pri posudzovaní nároku na náhradu trov konania. V zmysle konštantnej judikatúry je totiž späťvzatie žaloby považované za zavinené zastavenie konania. Aj po koncepčnej zmene ohľadom trov konania v CSP naďalej platí, že jednou zo zásad pre priznanie náhrady trov konania je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie. Legislatívne je zásada procesnej zodpovednosti za zavinenie vyjadrená v § 256 CSP.
Dôvody hodné osobitného zreteľa (§ 257 CSP)
Dobrý deň, chcel by som sa spýtať, či mi môže súd odmietnuť nahradiť trovy konania v súdnom konaní o zrušenie spoluvlastníctva. Podľa § 150 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok § 150 platí, že ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom alebo sčasti priznať. Súd teda pri priznávaní prihliada najmä na to, či ste bol v konaní úspešný, a či ste všetky dôkazy a doklady doručil s návrhom podaným na súd.
Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená; jej výška nasleduje.
Definícia trov konania v CSP
Podľa novej právnej úpravy (§ 251 CSP) sa za trovy konania považujú len také výdavky, ktoré vznikli v konaní, t. j. v období od začatia konania (§ 156 CSP) do jeho skončenia (právoplatnosťou súdneho rozhodnutia, ktorým sa konanie končí). Jednotlivé úkony právnej služby musia byť posudzované samostatne so zreteľom na to, či išlo o odôvodnený a účelne vynaložený výdavok, ktorý strane sporu vznikol v konaní v súvislosti s uplatňovaním alebo bránením práva.
Podľa rozhodnutia Najvyššieho súdu ČSR z 28.12.1983, sp. zn. 3 Cz 69/1983 (R 14/1985) platilo, že: „Trovy konania (v zmysle ustanovenia § 137 OSP) nemusí účastník občianskeho súdneho konania vynaložiť vždy v čase po jeho začatí alebo do jeho právoplatného skončenia. Ustanovenie § 137 OSP v porovnaní s novým § 251 CSP totiž explicitne neustanovovalo, že náklady musia vzniknúť v konaní. Pohnútkou zákonodarcu pri zakotvení nutnosti vzniku výdavkov v konaní podľa § 251 CSP bola zrejme tá skutočnosť, že ako trovy konania si strany v minulosti uplatňovali aj výdavky súvisiace napr. s predžalobnými upomienkami, predžalobnými rokovaniami alebo pokusmi o mimosúdne riešenie sporu. Tieto náklady však súdy ako trovy konania už za účinnosti OSP neuznávali. Nemožnosť považovať tieto výdavky za trovy konania, hoci OSP to explicitne nevyjadroval, bola zdôvodnená napr. v rozsudku Okresného súdu Žilina, zo dňa 11.10.2013, sp. zn. 26C 52/2013-17.
Podľa Okresného súdu Žilina: „Pri rozhodovaní o náhrade trov konania sa vychádza zo skutočnosti, že procesným okamihom, od ktorého možno hovoriť o trovách konania, je začatie súdneho konania. Dovtedy nejde o trovy konania, aj keď sú tieto trovy navonok úzko spojené so súdnym konaním (napr. predžalobné písomné upomienky, predžalobné rokovania alebo pokusy o mimosúdne riešenie sporu). Tieto náklady treba považovať len za náklady spojené s uplatnením pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 OZ a je potrebné ich aj takto uplatniť, t. j. v rozsahu príslušenstva pohľadávky.“
Rozhodovanie o výške náhrady trov konania
O nároku na náhradu trov konania rozhoduje podľa § 262 ods. 1 CSP súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Významná zmena oproti rozhodovaniu o náhrade trov konania podľa OSP je tá, že o náhrade trov konania bude súd rozhodovať ex offo, bez návrhu. Strana konania tak už nie je povinná uplatňovať nárok na náhradu trov konania ako samostatný nárok. Druhou fázou rozhodovania o náhrade trov konania je rozhodnutie o výške náhrady trov konania. O výške náhrady trov konania rozhoduje vyšší súdny úradník (VSÚ) samostatným uznesením, ktoré vydá po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).
Pozitívnou zmenou v novej koncepcii je tá skutočnosť, že strana konania, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, už nie je povinná tieto trovy vyčísľovať v zákonom stanovenej lehote. Podľa § 151 ods. 1 OSP bola povinnosť vyčísliť trovy konania do troch pracovných dní od vyhlásenia rozhodnutia. V zmysle novej právnej úpravy je však zodpovednosťou strany, ktorej bol nárok na náhradu trov konania priznaný, aby tieto trovy boli zrejmé priamo zo súdneho spisu. Je teda na tejto strane, aby si ustrážila ešte pred vydaním uznesenia podľa § 262 ods. 2 CSP, aby v spise boli všetky relevantné podklady k vyčísleniu trov konania. Ako negatívum rozhodovania o výške náhrady trov konania vnímame tú skutočnosť, že rozhodovanie nie je ohraničené žiadnym časovým rámcom.
V rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 23.03.2017, sp. zn. 3 Obdo V 1/2017, bolo konštatované, že: „(...) nepovažuje za správnu takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné (§ 232 ods. 1 C. s. p.).“