Vzdelávanie detí s mentálnym postihnutím (MP) je komplexná téma, ktorá si vyžaduje individuálny a citlivý prístup. Tento článok sa venuje špecifikám vzdelávania týchto detí v školskom prostredí, pričom zohľadňuje rôzne aspekty, od legislatívnych rámcov až po praktické skúsenosti pedagógov.
Čo je mentálne postihnutie?
Mentálne postihnutie, definované ako závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa, zahŕňa poškodenie kognitívnych, jazykových, pohybových a sociálnych schopností. Súčasne ide o obmedzenie schopnosti prispôsobiť sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí.
Pojem mentálna retardácia pochádza z latinských slov mens (myseľ, rozum) a retardatió (zdržanie, oneskorenie). Retardatió vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu.
Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí. Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Medziľudské vzťahy a schopnosť empatie patria k sociálnym zručnostiam.
Stupne mentálneho postihnutia
Stupeň zaostalosti sa meria pomocou inteligenčných testov a výsledok sa vyjadruje tzv. inteligenčným kvocientom - IQ. Hodnoty tohto kvocientu sú vyjadrené číslom, ktoré stanovuje jednotne pre celý svet Svetová zdravotnícka organizácia WHO v Ženeve a sú uverejnené v tzv. Medzinárodnej klasifikácii chorôb (aktuálne platí od r. 1992 10. revízia tejto klasifikácie).
- Mierna duševná zaostalosť (ľahká mentálna retardácia) - IQ 50-69
- Stredne ťažká duševná zaostalosť - IQ 35-49
- Ťažká duševná zaostalosť - IQ 20-34
- Hlboká duševná zaostalosť - IQ je nižšie ako 20
Číselné hodnoty treba chápať len orientačne - s vedomím, že vyšetrením nikdy nezískavame presnú hodnotu IQ. Kvantitatívne hodnotenie inteligencie je len hrubým odhadom schopností. Stupeň mentálneho postihnutia nám nepovie nič o tom, o akého človeka ide - aké sú jeho potreby alebo túžby. Väčšina ľudí s mentálnym postihnutím dokáže spokojne žiť, učiť sa, zúčastňovať sa spoločenských aktivít, či pracovať podľa svojich schopností.
Ľahká mentálna retardácia (IQ 50-69)
Ide o najľahší stupeň mentálnej retardácie. Psychické procesy a reč sú len čiastočne oneskorené a obmedzené. Reč sa môže postupne stať gramaticky správna, hoci môžu mať problémy s učením sa výnimiek z gramatických pravidiel. Deti môžu dospieť k schopnosti abstraktného myslenia, ale zaostávajú v usudzovacej schopnosti, najmä ak sa vyžaduje rýchla reakcia na zmenenú situáciu. Spôsob verbálnej komunikácie nemusí byť v bežných situáciách nápadný. V dospelosti dokážu svoje nedostatky „zamaskovať" v situáciách, v ktorých môžu uplatniť naučené rečové stereotypy. Bývajú tvrdohlaví, ale ľahko sa dajú ovplyvniť, čo môže viesť ku kriminalite. Majú sklon k primitívnym reakciám, ktoré sú bezcieľne a nezvládnuteľné. Dosť často sa objavuje skratové konanie. V práci sú nestáli, konfliktní, zlomyseľní, výbušní a egoistickí. Môžu sa objaviť aj pridružené chorobné stavy ako autizmus, epilepsia, poruchy správania a poruchy adaptácie.
Väčšina ľudí s týmto typom postihnutia neskôr dosiahne úplnú nezávislosť v starostlivosti o seba, v praktických zručnostiach, i keď vývin je u nich v porovnaní s normou pomalší. IQ u dospelých zodpovedá mentálnemu veku 9 - 12 rokov. Oneskorenie intelektu vidieť už v prvých mesiacoch života: dieťa sa posadí, chodí, hovorí, a dodržiava telesnú čistotu oveľa neskôr ako jeho normálni rovesníci. Časté problémy bývajú aj s ich buď zvýšenou pohyblivosťou, neposednosťou, alebo naopak spomalenosťou a ťarbavosťou. Stav vedie k problémom pri školskej výučbe. Mnoho dospelých je ale schopných pracovať a úspešne udržujú sociálne vzťahy. Nedostatky zakrývajú frázami, citátmi, veľakrát používanými v nevhodných súvislostiach. Hlavným prejavom je oslabená schopnosť narábať s abstraktnými pojmami, ktoré často v slovnej zásobe úplne chýbajú. Prítomná je znížená chápavosť, je teda potrebné opakovať požiadavky, zhoršený úsudok s neschopnosťou korekcie. Títo jedinci sú ľahko ovplyvniteľní, preto sa často dajú zviesť ku kriminálnej činnosti. Výchovné prostredie má u týchto ľudí veľký význam. Do 3 rokov veku dieťaťa rodičia ťažšie rozpoznávajú jeho postihnutie, pretože sa u neho môžu objaviť iba mierne problémy, ako je zaostávanie v psychomotorickom vývine, oneskorený vývin reči alebo problémy so sebaobslužnými činnosťami. V školskom veku sú však tieto rozdiely zreteľnejšie, pretože dieťa nedokáže plniť nároky, ktoré sa od neho očakávajú.
Stredne ťažká mentálna retardácia (IQ 35-49)
Vo všetkých oblastiach psychomotorického vývinu je nápadné zaostávanie. Postupne si dokážu osvojiť základy samoobsluhy, jednoduché pracovné zručnosti, ktoré vykonávajú pod vedením. Naučia sa dorozumievať sa rečou so svojím okolím, hoci viac slov poznajú, než aktívne používajú. Ich reč ostáva na úrovni významových zvukov s prostými jednoslovnými vetami. Osoby sú schopné osvojiť si spoločenské a pracovné návyky a zvládnu aj základy čítania, písania a počítania. Niektoré osoby sa nenaučia hovoriť a používajú gestikuláciu. Ich emočné reakcie sú primitívne. Zodpovedá mentálnemu veku 6 - 9 rokov. U dieťaťa býva oneskorenie zjavné už v dojčenskom veku. Oneskorenie sa vývin motorických zručností, hlavne reč, i keď si dokáže osvojiť základy dorozumievania sa. Vyznačuje sa obmedzením neuropsychického vývoja. Dieťa začína veľmi neskoro sedieť a chodiť, pohybovo ostáva neobratné. Naučí sa jesť a udržiavať čistotu, poznávať osoby zo svojho okolia. Reč sa vyvíja veľmi oneskorene a dospeje rovnako ako myslenie úrovne konkretizačnej. Slovník je chudobný, vyjadrovanie nanajvýš na úrovni jednoslovných viet. Jedinec je vychovávateľný, t.j. možno u neho vypestovať podmienené prepojenie rôznych návykov a jednoduchých schopností, nie je však vzdelávateľný. Sú to jedinci nesamostatní, odkázaní na dozor a riadenie iných osôb. Môžu vykonávať rôzne pomocné práce, avšak len pod vedením a za kontroly. Retardácia psychického vývoja je často kombinovaná s epilepsiou, neurologickými, telesnými a ďalšími duševnými poruchami. Veľmi časté sú poruchy v podobe stereotypných pohybov, hry s fekáliami, sebapoškodzovania, afektov a agresie. Jedinec však býva často nestály, nespoločenský, útočný a má málo spoločenských zábran.
Ťažká mentálna retardácia (IQ 20-34)
Ide o veľmi ťažké postihnutie. Psychomotorický vývin je výrazne oneskorený. Oneskorené je sedenie, státie a chodenie, pričom majú slabý svalový tonus. Ich pohyby sú hrubé a nekoordinované. Existujú perspektívy na dosiahnutie najjednoduchších základov samoobsluhy a najjednoduchších pracovných operácií. Ich pamäť a asociačné schopnosti sú minimálne a myslenie prakticky celkom chýba. Aj tu je možné naučiť sa aspoň zopár jednoduchých slov, ktoré sa naučia, používajú bez pochopenia ich obsahu. Aj keď sa naučia povedať napr. „mama" a „otec", nepochopia ich vzťah ku svojej osobe. Všeobecne úroveň ich schopnosti je výraznejšie znížená, sú neobratní, nie sú schopní naučiť sa čítať a písať, dokážu si však osvojiť hygienické návyky i bežné úkony starostlivosti o seba. Zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo je zjavné už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia. Väčšina detí sa naučí len pár slov. Pri kvalitnej starostlivosti sa môžu rozvinúť aspoň základné schopnosti. Tento typ zodpovedá mentálnemu veku 3 - 6 rokov, čo sa dá rozpoznať už pri narodení. Často sa pridružia iné postihnutia.
Integrácia žiakov s mentálnym postihnutím do bežných škôl
Integrácia žiakov s mentálnym postihnutím do bežných tried je komplexný proces, ktorý si vyžaduje individuálny prístup a prispôsobenie učiva možnostiam a schopnostiam každého žiaka. V školskom roku 2011/2012 bolo na jednej zo slovenských škôl evidovaných 245 žiakov, z ktorých 32 bolo integrovaných, vrátane 12 žiakov s mentálnym postihnutím.
Individuálny výchovno-vzdelávací plán (IVVP)
Kľúčovým nástrojom pre integráciu žiakov s mentálnym postihnutím je IVVP, ktorý by mal byť "šitý na mieru" potrebám, možnostiam a schopnostiam žiaka. IVVP by mal byť stručný, jasný a zameraný na ciele, ktoré je žiak reálne schopný dosiahnuť. Dôležité je, aby IVVP motivoval žiaka k lepším výsledkom a zároveň nebol pre neho prekážkou. Učitelia matematiky a slovenského jazyka povinne vypracúvajú IVVP pre integrovaných žiakov, v ostatných predmetoch tak robia podľa potreby. Počas roka sa IVVP môže upravovať podľa tempa a schopností žiaka a na konci školského roka sa písomne vyhodnotí.
Problémy a výzvy integrácie
Integrácia žiakov s mentálnym postihnutím do bežných tried prináša so sebou aj mnohé problémy. Učitelia sa často stretávajú s ťažkosťami pri organizácii vyučovania, keďže títo žiaci sa majú učiť podľa osnov špeciálnych škôl, ktoré sa líšia od osnov bežných škôl. Štátna školská inšpekcia neodporúča integráciu detí s mentálnym postihnutím do bežných tried kvôli problémom pri organizácii vyučovania. Napriek tomu, ak sú takéto deti v škole prítomné, je potrebné ich začleniť. Žiaci s mentálnym postihnutím by sa mali vzdelávať v triedach a školách na to určených a prispôsobených. Zveriť toto vzdelávanie do bežných škôl je zbavovaním sa zodpovednosti zo strany štátu za vzdelávanie mentálne postihnutých detí. V bežnej triede nie je možné dodržať hodinové dotácie podľa osnov špeciálnych škôl.
V susednej Českej republike bol problém s odlišnosťou učebných osnov vyriešený v roku 2016 zjednotením kurikula pre základné školy a zrušením prílohy rámcového vzdelávacieho programu, určenej pre žiakov s ľahkým mentálnym postihnutím.
Legislatíva a systém vzdelávania žiakov s mentálnym postihnutím
Legislatíva v oblasti vzdelávania žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami, vrátane žiakov s mentálnym postihnutím, prešla v posledných rokoch viacerými zmenami. Dôležité je, aby sa školy a učitelia orientovali v platnej legislatíve a dodržiavali ju.
Školský zákon a integrácia
Školský zákon umožňuje vzdelávanie žiakov s mentálnym postihnutím formou integrácie v bežných školách. Žiak v integrácii postupuje podľa individuálneho vzdelávacieho programu (IVP) alebo podľa vzdelávacieho programu daného postihnutia (VP). Zákon najprv uvádza IVP a následne aj možnosť iného VP.
Vzdelávacie programy pre žiakov s mentálnym postihnutím
Pre žiakov s mentálnym postihnutím sú určené špeciálne vzdelávacie programy, ktoré zohľadňujú ich špecifické potreby a možnosti. Tieto programy sú rozdelené podľa stupňa mentálneho postihnutia:
- Variant A: Vzdelávací program pre žiakov s ľahkým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
- Variant B: Vzdelávací program pre žiakov so stredným stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
- Variant C: Vzdelávací program pre žiakov s ťažkým alebo hlbokým stupňom mentálneho postihnutia pre primárne vzdelávanie.
Ak sa žiak s MP vzdeláva v bežnej základnej škole formou integrácie, vzdeláva sa podľa týchto vyššie uvedených vzdelávacích programov - vždy podľa príslušného variantu, na základe ktorého má vypracovaný individuálny vzdelávací program (IVP).
Špecifiká vzdelávania žiakov s mentálnym postihnutím
Vzdelávanie žiakov s mentálnym postihnutím si vyžaduje špecifický prístup, ktorý zohľadňuje ich individuálne potreby a možnosti. Dôležité je, aby učitelia boli trpezliví, empatickí a mali dostatok vedomostí a skúseností s prácou s týmito žiakmi.
Metódy a formy vyučovania
Pri vyučovaní žiakov s mentálnym postihnutím je potrebné používať metódy a formy vyučovania, ktoré sú pre nich zrozumiteľné a motivujúce. Dôležité je zamerať sa na praktické činnosti a využívať vizuálne pomôcky. Špeciálnopedagogickú a ostatnú odbornú starostlivosť deťom s identifikovanými špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami a ich rodičom poskytujú centrá špeciálno-pedagogického poradenstva. Odbornú pedagogicko-psychologickú činnosť pre deti predškolského veku a ich rodičov poskytujú centrá poradenstva a prevencie. Pri rozvíjaní niektorých oblastí osobnosti dieťaťa sa uplatňujú aj individuálne podporné programy.
Vzdelávanie žiakov so špeciálnymi výchovno-vzdelávacími potrebami sa realizuje pomocou špeciálnych metód. Tieto metódy sa zameriavajú na prekonávanie, zmiernenie alebo prevenciu postihnutia. Ďalej sú to metódy, ktoré pri špeciálnom vzdelávaní využívajú rôzne kompenzačné pomôcky ako napr. IKT, načúvacie aparáty, rôzne optické prístroje a podobne. Osvedčila sa i biblioterapia ako súčasť terapeuticko-výchovnej intervencie, metóda komunikatívneho charakteru. Tieto kompenzačné pomôcky sa využívajú individuálne alebo kolektívne - špeciálne učebne.
Hodnotenie a klasifikácia
Pri hodnotení a klasifikácii žiakov s mentálnym postihnutím je potrebné zohľadňovať ich postihnutie a hodnotiť ich len z toho minima učiva, ktoré ich chceme naučiť. Dôležité je, aby bol žiak klasifikovaný tak, aby zažíval pocit úspechu. Integrovaní žiaci dostávajú rovnaké vysvedčenia ako všetci ostatní žiaci, s doložkou o individuálnom vzdelávacom pláne.
Žiak s mentálnym postihnutím je hodnotený podľa Metodických pokynov na hodnotenie a klasifikáciu žiakov s mentálnym postihnutím. Priebežne sa hodnotia osobné výkony a pokroky žiaka. Žiak, ktorý nemá mentálne postihnutie, sa hodnotí podľa pravidiel hodnotenia vyučovacích predmetov a správania žiakov v základných školách a stredných školách, pričom sa zohľadňuje charakter jeho zdravotného znevýhodnenia.
Pracovné vyučovanie
Pracovné vyučovanie má byť pre žiaka s mentálnym postihnutím hlavným vyučovacím predmetom, pretože sa v budúcnosti bude živiť rukami, nie hlavou. Preto musí získať čo najlepšie pracovné zručnosti a návyky, aby ich potom mohol v budúcom živote čo najviac využiť. Tejto skutočnosti by malo zodpovedať aj materiálno-technické a priestorové vybavenie školy. Pracovné vyučovanie má pre toto dieťa aj rehabilitačný význam a vo vyšších ročníkoch je pre neho zároveň predprofesionálnou prípravou na jeho budúce povolanie.
Intervenčné programy a ich význam
Intervenčné programy v samotnej podstate nie sú novým fenoménom. V oblasti psychologických vied ich bolo možné zaregistrovať na našom území už koncom 19. storočia. Intervenčné programy patria medzi skupinové formy vzdelávania s možnosťou využitia rôznych metód. Sú postavené na základných princípoch interpersonálneho učenia, skupinovej súdržnosti a dynamike. Ich sila spočíva tiež v prežívaní autentických emócií pri spracovaní zážitku. Princíp učenia sa spočíva v osobnej skúsenosti a jej reflexii. Intervenčný program preto možno nazvať aj variant zážitkovej a sebaregulačnej formy učenia sa.
Intervenčné programy zohrávajú kľúčovú úlohu v živote osôb s mentálnym postihnutím. Ich cieľom je maximalizovať potenciál jednotlivca, rozvíjať jeho schopnosti a zručnosti a umožniť mu plnohodnotné zapojenie do spoločnosti. V kontexte špeciálnej pedagogiky predstavujú intervenčné programy systematický a cielený prístup, ktorý sa zameriava na prekonávanie bariér a dosahovanie individuálnych cieľov.Intervenčný program sa koncentruje na optimalizáciu jednej oblasti prostredníctvom intervencie, tzn. zameriava sa vždy na jeden proces, ktorý sa prostredníctvom techniky upevňuje alebo rozvíja. Intervenciou sa rozumie pôsobenie na jednotlivca prostredníctvom postupu, techniky či metódy, ktorá smeruje k úprave, zmene alebo upevneniu procesu.
Práca s textom a rozvoj kognitívnych procesov
Práca s textom: myslí sa práca v troch etapách čítania a to pred, počas a po čítaní textu. Práca s textom sa mnohokrát zamieňa za prácu s testovými úlohami, čím neučíme žiaka pracovať s textom, resp. nerozvíjame porozumenie, ale zisťujeme alebo testujeme porozumenie, teda či žiak textu porozumel. Takýto typ práce s testovými úlohami nepovažujeme za intervenčnú prácu s textom. Koncentrujeme sa na rozvíjanie porozumenia, rozvíjanie motivácie práce s textom, motivácie k čítaniu a rozvíjanie afektívnej roviny pri práci s aktivitami pred, počas a po čítaní textu.
Rozvíjanie prediktora (kognitívneho, resp. metakognitívneho) znamená stimulovanie a podporovanie jednotlivých kognitívnych a metakognitívnych procesov. V každej intervenčnej jednotke (jedna hodina programu) sa rozvíja jeden, príp. dva na seba nadväzujúce prediktory tak, že sa zámerne aktivitami a postupmi koncentrujeme na daný kognitívny proces. Postupujeme od nižších procesov k vyšším, t. j. pozornosť, koncentrácia, pamäť, percepcia (vnímanie), kognitívna štrukturácia, inferenčné myslenie, predstavivosť, fantázia, divergentné myslenie, tolerancia nejednoznačnosti, kritické myslenie a sebareflexia.
Napríklad v prvej intervenčnej jednotke začíname s najjednoduchším kognitívnym procesom, a to s pozornosťou a koncentráciou. Rozvíjame ho tak, že sa súčasne pri práci s textom koncentrujeme aj na rozvíjanie daného prediktora v intervenčnej jednotke. V súvislosti s výberom prediktorov treba uviesť, že skôr než sme začali so zostavovaním intervenčného programu, sme výskumne zisťovali, aké činitele sa spolupodieľajú na rozvíjaní čítania s porozumením, teda ktoré činitele podporujú porozumenie textu v materinskom alebo cudzom jazyku. Z výskumu sa nám prejavilo spolupôsobenie uvedených prediktorov s úrovňou čítania s porozumením (s výkonom v čítaní s porozumením). Zistili sme, že najväčší podiel vplyvu na čítanie s porozumením má vnímanie jazykových prostriedkov, kognitívna štrukturácia a z časti tolerancia nejednoznačnosti. Vychádzali sme tiež z kognitívnej teórie učenia sa, t. j. ktoré kognitívne procesy predchádzajú prediktory s najväčším podielom vplyvu, a ktoré vyššie kognitívne procesy po nich nasledujú. Na základe týchto vedeckých hypotéz a výsledkov výskumu sme určili, ktoré prediktory budeme v intervenčnom programe rozvíjať, resp. ktorými prediktormi budeme intervenovať porozumenie čítaného textu.
Individuálny prístup a špecifiká práce s deťmi s mentálnym postihnutím
Práca s deťmi s mentálnym postihnutím je špecifická a vyžaduje si individuálny prístup, trpezlivosť a empatiu. Prináša so sebou výzvy, ale aj jedinečné obohatenie pre pedagógov a samotné deti. Tento článok sa zameriava na rôzne aspekty intervenčných programov, ktoré sú kľúčové pre rozvoj a inklúziu detí s mentálnym postihnutím, pričom sa opiera o skúsenosti odborníkov, pedagógov a rodičov.
Individuálny prístup ako kľúč k úspechu
Práca s deťmi s mentálnym postihnutím si vyžaduje prioritný individuálny prístup. Každé dieťa je jedinečné a potrebuje šancu posúvať sa vlastným tempom a spôsobom vnímania. Niekto sa učí cez sluch, iný cez hmat, ďalší cez priestorovú orientáciu. Dôležité je zistiť, čo dieťa potrebuje, a prispôsobiť tomu metódy a prístupy.
Eva Poláková zo špeciálnej školy na Dolinského ulici v Dúbravke hovorí: "Na tejto práci je úžasné aj to, že tu nepoznáme stereotyp. Môžete si vyučovanie veľakrát pripraviť a aj tak to bude iné. Lebo nevieme, ako sa deti vyspali, čo sa doma stalo, aké boli raňajky, aká bola cesta, či na ne negatívne nevplýva počasie, dážď alebo spln mesiaca, či dieťa niečo nebolí, či stáli cestou do školy na viacerých semaforoch… Jednému sa páči, keď je slnko, inému, keď prší, ďalší sa toho bojí."
Komunikácia a porozumenie
Deti s poruchou autistického spektra vyzerajú ako všetky ostatné deti, čo sťažuje okoliu porozumieť ich správaniu a prijať ho. Podstatným problémom autizmu je komunikácia - verbálna a neverbálna. S týmito deťmi zväčša nemožno konverzovať, časté sú echolálie - opakovanie počutých slov. Autisti nevedia porozumieť neverbálnej komunikácii a udržiavať očný kontakt. Vnímajú okolie najmä zmyslami, ktoré veľakrát prevyšuje ich intelekt. Na spoznanie sveta sa potrebujú niečoho dotknúť, počuť, vidieť, ovoňať, ochutnať. Ďalším špecifikom je, že sa ťažko dokážu spolu hrať. Hrajú sa vedľa seba, no dosiahnuť, aby sa hrali spolu, je pre učiteľa veľmi náročné, ale aj veľmi dôležité pre vytvorenie vzťahu medzi deťmi.
Súčinnosť rodičov a odborníkov
Pri deťoch s postihnutím je dôležitá súčinnosť rodičov. Pre učiteľa je dôležité spoznávať rodičov, lebo deti sú odrazom celej rodiny. Ak chce učiteľ, aby sa dieťa niečo naučilo, musí mu v tom rodič pomáhať. Narodenie dieťaťa so zdravotným postihnutím prináša veľké psychické aj fyzické zaťaženie nielen pre rodičov, ale aj pre celú rodinu. Zo skúseností vyplýva, že len máloktorým rodičom sa podarí úplne zmieriť s tým, že ich dieťa je postihnuté, časom sa však naučia s touto skutočnosťou žiť.
Inklúzia: Áno alebo Nie?
V Európskej únii sa dlhodobo hovorí o zavádzaní inkluzívnych škôl, v ktorých by sa deti s postihnutím učili spoločne so zdravými deťmi. Pri telesných postihnutiach, zrakových či sluchových, poruchách učenia a komunikácie by to bolo vhodné a potrebné, ak by sa zabezpečil bezbariérový vstup, potrebné pomôcky, asistenti a pod. Mentálne postihnutie je však niečo iné. Vzdelávať deti s mentálnym postihnutím na jednej úrovni s ostatnými deťmi v jednej triede a ešte pri počtoch žiakov, ktoré dnes v triedach sú, je podľa niektorých pedagógov nemožné. Navrhujú preto inklúziu týchto detí v rámci voľnočasových aktivít - nech spolu tancujú, športujú, maľujú, trávia voľný čas a zažívajú neformálne záujmové vzdelávanie, ale nedávajme ich do jednej triedy s deťmi v bežných školách.
Beata Valocká, mama Dávidka s Downovým syndrómom, má s inklúziou pozitívnu skúsenosť: "Chcela by som všetkých rodičov povzbudiť, aby sa nebáli integrovať svoje dieťa. Stojí to za to." Dávidova asistentka Margita Zemánková s tým rozhodne nesúhlasí. „Dávid pracuje celú hodinu - číta, píše, počíta, tvoríme vety. Do školy sa teší a veľmi ho baví. So spolužiakmi má po rokoch v spoločnej triede výborný vzťah. Pri učení sa nevyrušujú, ale cez prestávky a po vyučovaní sa rozprávajú, hrajú spolu futbal…“
Na druhej strane, riaditeľka špeciálnej školy v Žiline Miroslava Jančová tvrdí: "Ja s integráciou nesúhlasím, hoci, samozrejme, záleží to aj na postihnutí dieťaťa. Podľa môjho názoru sú tieto deti v základných školách často preťažované a nešťastné. Mnohé boli až u nás pochválené, vyzdvihnuté, dostali rôzne diplomy, stali sa úspešnými. Stretla som sa s prípadmi, keď takéto deti pred príchodom k nám doslova vyhoreli."
Dôležité je, aby sa spoločnosť naučila, že všetci patríme k sebe. Pracujú na tom roky, aby to fungovalo a idú do toho iné peniaze ako u nás. Navyše každý učiteľ musí prejsť množstvom kurzom a vzdelávaním v tejto oblasti. Tento rok majú napríklad všetky kurzy vyslovene zamerané na prácu s deťmi s autizmom. U nás vôbec učitelia nevedia, ako na tieto deti. Nechať dieťa v tomto stave bez dozoru, to je na basu. To, čo máme na Slovensku, to je len paškvil, nie inkluzívne školstvo. Za súčasných podmienok je to fakt nerealizovateľné. Ale keď sme sa prihlásili k inkluzívnemu školstvu, tak by tu mala byť aj nejaká povinnosť zo strany štátu vytvoriť pre to podmienky.
Štatistiky a výskyt mentálneho postihnutia na Slovensku
Na Slovensku je podiel detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím dlhodobo takmer trojnásobne vyšší v porovnaní so zahraničím. V školskom roku 2018/2019 navštevovalo základné školy 21 988 žiakov a žiačok s diagnózou MP, čo predstavuje až 4,64 % všetkých žiakov základných škôl. Európsky priemer je na úrovni 2,3 percenta.
| Rok | Počet žiakov s MP | Podiel všetkých žiakov ZŠ (%) |
|---|---|---|
| 2015/2016 | N/A | 5,35 |
| 2018/2019 | 21 988 | 4,64 |
Vysoký podiel detí s diagnózou MP nie je prítomný naprieč celým Slovenskom. Vysoký podiel detí s diagnózou MP v troch krajoch pravdepodobne súvisí s tým, že tam žije väčšina Rómov (takmer 80 %). Na to, že časti rómskych detí je diagnostikované ľahké mentálne postihnutie aj keď ho reálne nemajú a sú neopodstatnene smerované do špeciálneho školstva už viac ako desať rokov upozorňujú slovenské aj zahraničné mimovládne organizácie, medzinárodné organizácie, Európska komisia, ako aj štátna školská inšpekcia, verejná ochrankyňa práv, či Metodicko-pedagogické centrum. Podľa najnovších údajov Útvaru hodnoty za peniaze má každé piate dieťa (19,3 %) z prostredia marginalizovaných rómskych komunít diagnostikované ľahké mentálne postihnutie. Zároveň, deti z marginalizovaných rómskych komunít tvoria až 71,2 % žiakov špeciálnych tried pre deti s ľahkým mentálnym postihnutím a 41,7 % žiakov špeciálnych škôl, hoci ich celkové zastúpenie v populácii žiakov základných škôl je len 12,3 %.
Napriek tomu, že existujú indície, že „nálepku“ ľahkého mentálneho postihnutia dostávajú aj deti, ktoré vo vzdelávaní zlyhávajú z iných príčin, diagnóza MP zároveň pre väčšinu detí znamená, že základné vzdelanie absolvujú oddelene od svojich rovesníkov a budú mať len obmedzené možnosti pokračovať vo vzdelávaní na strednej škole. Za ostatné tri roky sa podiel detí s diagnostikovaným MP na základných školách mierne znížil z 5,35 % v školskom roku 2015/2016 na 4,64 % v školskom roku 2018/2019 (celkovo o takmer 2 400 detí). Na základe kvalitatívnych dát získaných v rámci projektu To dá rozum, sú niektoré poradne pri stanovovaní diagnózy ľahkého MP v prípade rómskych detí obozretnejšie.
Vzdelávanie v špeciálnych a bežných školách
V súčasnosti sa väčšina detí (85 %) s diagnostikovaným mentálnym postihnutím vzdeláva oddelene od svojich rovesníkov. Až 57 % z nich navštevuje špeciálne školy, 28 % špeciálne triedy na bežných základných školách a len 15 % sa vzdeláva formou individuálnej integrácie v bežných triedach. Vzhľadom na vysoký počet detí s diagnózou mentálneho postihnutia tak tvoria väčšinu žiakov špeciálnych tried (až 88,3 %) a špeciálnych škôl (75,4 % žiakov).
Problematickosť oddelených foriem vzdelávania spočíva najmä v obmedzených možnostiach kontaktu s prirodzenou rovesníckou skupinou detí, čo následne limituje možnosti detí na budúce samostatné fungovanie v spoločnosti. Na druhej strane, začlenenie detí s diagnostikovaným mentálnym postihnutím do bežných tried kladie vysoké nároky na pedagóga. Učitelia považujú za problematické najmä to, že deti s MP postupujú podľa iných učebných osnov ako ostatní žiaci v triede. Problémy sa prejavujú najmä pri prechode detí na druhý stupeň, kde rastie náročnosť učiva.
Žiakovi s ťažkým zdravotným postihnutím môže riaditeľ školy umožniť vzdelávanie v základnej škole až do konca školského roka, v ktorom žiak dovŕši 18. Materská škola pre deti so zdravotným znevýhodnením sa vnútorne člení na triedy, do ktorých sa spravidla zaraďujú deti rovnakého veku s rovnakým zdravotným znevýhodnením. Trieda sa zriaďuje najmenej pre štyri deti, najvyšší počet detí je osem. Najvyšší počet detí v triede školy ustanovuje vyhláška. Školy pre žiakov zo zdravotným znevýhodnením sa vnútorne diferencujú na triedy podľa stupňa postihnutia, v prípade viacerých postihnutí podľa dominantného postihnutia.
Budúcnosť vzdelávania a pracovná príprava
Ukončením posledného ročníka ZŠ žiak s mentálnym postihnutím nadobudne primárne vzdelanie - teda ako keby ukončil prvý stupeň ZŠ. Nenadobudne nižšie sekundárne vzdelanie (druhý stupeň ZŠ) a preto nebude môcť pokračovať vo vzdelávaní v bežnej strednej škole. Pre prijatie do bežnej strednej školy je povinným predpokladom prijatia už nadobudnuté nižšie sekundárne vzdelanie, ktoré on nebude mať. Možnosť ďalej pokračovať vo vzdelávaní je tak pre nich uzatvorená.
Žiaci s mentálnym postihnutím môžu pokračovať vo svojej ďalšej profesionálnej príprave vzdelávaním v špeciálnom odbornom učilišti, alebo v praktickej škole. Špeciálne odborné učilištia sú určené pre absolventov základných škôl pre žiakov s mentálnym postihnutím, ktorí majú predpoklady zvládnuť prípravu na povolanie. Po ukončení špeciálneho odborného učilišťa získa po záverečnej skúške výučný list a bude môcť vykonávať nenáročné pracovné činnosti. Uplatní sa v ďalšom bežnom živote na pozíciách pomocných kvalifikovaných pracovníkov (budú z nich skvelí pomocní stavební robotníci, pomocní stolári, pomocné kuchárky.....).
Praktické školy sú určené pre žiakov, ktorí po absolvovaní povinnej školskej dochádzky nemajú predpoklady pre zvládnutie odborného učilišťa. Žiaci sú vzdelávaní v triedach s nižším počtom žiakov než má trieda bežnej školy. Praktická škola žiaka pripraví na jednoduché pracovné činnosti, na život v rodine, naučí ho prácam v domácnosti, sebaobsluhe tak, aby mohol jednoduché pracovné činnosti vykonávať v budúcnosti zväčša pod dohľadom inej osoby (napríklad aj v chránených dielňach). Končí sa vysvedčením o jej absolvovaní (nie výučným listom).
tags: #vzdelavacie #oblasti #mentalne #postihnuti