Vzdelávanie a podpora sluchovo postihnutých detí: Porovnanie so situáciou v Nórsku

Situácia sluchovo postihnutých detí na Slovensku je alarmujúca a ukazuje na systémové nedostatky, ktoré majú hlboký dopad na ich vzdelanie, sociálne začlenenie a celkový život. Kým iné krajiny, ako napríklad Nórsko, ponúkajú komplexnú podporu a vzdelávací systém, Slovensko čelí výzvam, ktoré ohrozujú budúcnosť nepočujúcej komunity. Je dôležité pozrieť sa na to, kde je dostupné dobré vzdelávanie pre nepočujúce dieťa.

Výzvy vo vzdelávaní sluchovo postihnutých detí na Slovensku

Dnes je veľmi smutná situácia, nedá sa porovnať s tým, keď som chodil do školy ja. Veľa nepočujúcich detí je v bežných školách, pretože špeciálna škola je vzdialená od bydliska a pretože aj odborníci rodičom odporúčajú, že je lepšie deti začleniť do spoločnosti a nebudú izolované v komunite nepočujúcich. Rodičia sa často správajú ako hrdinovia a radšej dajú dieťa do bežnej školy blízko domova. Ale zabúdajú na to, že nemusí mať zabezpečené podmienky na dobré vzdelávanie. Nemusí to v dospelosti dobehnúť tak, ako som deficit z detstva dobehol ja.

Ak bežná škola nezabezpečí podmienky pre dieťa, to potom zaostáva. Učitelia mu často vybavia rôzne úľavy a rodičia sa tešia, že dieťa má dobré známky. Ak sú dnešné nepočujúce deti v bežných školách, nemajú možnosť naplno sa vzdelávať v posunkovom jazyku. Deti nemajú funkčnú komunikáciu ani s rodičmi, ani v škole a keďže nemajú nepočujúcich kamarátov, sú v skutočnosti ešte viac izolované.

Nedostatočná podpora v rodinách a komunite

Rodičia často nemajú čas plne sa deťom venovať, a tak len opakujú frázy, nedokážu im naplno odovzdať nielen kompletnú informáciu, ale ani pocity a emócie, a nemôžu ich zdieľať v jazyku, ktorému rozumejú. Rodičia, ktorým sa narodí nepočujúce dieťa, sa dnes v podstate nemajú kde naučiť posunkovať. Nedostupnosť lektorov je minimálna. Neexistuje sieť lektorov posunkového jazyka na celom Slovensku.

Mnohí nepočujúci rodičia s počujúcimi deťmi sa s nimi boja posunkovať, aby sa naučili dobre rozprávať. Súvisí to aj s tým, že neprijali identitu nepočujúceho, hanbia sa za seba a nedokážu to odovzdať ani deťom. Chýba nám podporná sieť pre deti nepočujúcich rodičov, ktorí by sa mohli stať tlmočníkmi. Chýba nám tiež sieť lektorov posunkového jazyka na celom Slovensku, aby sa záujemcovia mali kde učiť.

Dôsledky nízkeho vzdelania a obmedzenej komunikácie

V dospelosti dieťa zaostáva, nedokáže sa začleniť ani do nepočujúcej, ani do počujúcej spoločnosti. Tlmočník posunkového jazyka sa rozprával s Karolom Sudorom a hovoril o tom, že veľa nepočujúcich nedokáže čítať knihy, pretože slovenčina je pre nich v knihách veľmi komplikovaná. Len zopár nepočujúcich vie čítať knihy. Ale zhruba desaťtisíc ostatných to nedokáže.

Preto hovorím o tom, ako je dôležité vzdelávanie do troch a aj do šiestich rokov. Ale, žiaľ, na to dnes štát zabúda. Hovoríte o nízkom vzdelaní, vráťme sa teda k vzdelávaniu nepočujúcich detí. Nepočujúci musí mať, samozrejme, dobré internetové pripojenie. Je to zložité. Nepočujúci by sa mali naučiť sami, že keď na tlačive vidia slovo, ktorého význam nepoznajú, musia sa opýtať úradníka, nie tlmočníka. Tlmočník nesmie vysvetľovať, iba prekladať.

Väčšinou sú úradníci ochotní a aj pomôžu vypísať tlačivo. Problém je v nízkej slovnej zásobe nepočujúcich a často v nízkom vzdelaní. V takom prípade je to pre tlmočníka ťažká úloha. Musí to preložiť iným spôsobom, prispôsobiť sa klientovmu mysleniu a úrovni znalosti posunkového jazyka.

Význam posunkového jazyka a bilingválneho vzdelávania

Sluchové postihnutie je odlišné, nemôžeme to porovnávať. Sme výnimoční, nedokážeme sa vzdelávať všetkými zmyslami, iba zrakom. Je dôležité, aby nepočujúce dieťa vzdelávali odborníci, ktorí mu rozumejú. Veľmi mi pomohla škola pre sluchovo postihnutých, kde som sa naučil slovenský posunkový jazyk. Vďaka nemu sa mi otvoril svet.

Slovenský posunkový jazyk nie je pomôcka, je to jazyk rovnocenný s ostatnými. Má svoje atribúty, nedá sa naučiť cez víkend. Spomínaný tlmočník posunkového jazyka súhlasí, že medzi posunkovým a hovoreným jazykom je odlišná napríklad už len skladba viet. Vy poviete moje meno je… a v posunkovom jazyku to povieme opačne: meno moje je… Máme aj špecifické posunky, na ktoré v hovorenom jazyku dokonca ani nie je výraz. Napríklad slovo av, ktoré ukážem gestom na hrudi, znamená nemôžem alebo nedá sa. Posunkový jazyk je veľmi bohatý. Ak si počujúci myslia, že máme len niekoľko posunkov, ktorými sa dorozumievame, mýlia sa.

Napríklad slovo otvoriť má pre počujúcich niekoľko významov - otvoriť dvere, okno, fľašu. V posunkovom jazyku však toto slovo posunkujeme zakaždým inak. Bohatosť posunkov ukazuje aj to, že niekedy jeden posunok skrýva viacero slov. Preto sa občas stáva, že tlmočník rozpráva dlhšie, než nepočujúci posunkuje. Napríklad vetu Loď pláva vo veľkých vlnách počas búrky môžem ukázať v jednom posunku. Loď ukážem spojením rúk do V, ktorými pohybujem dopredu, čiže ukazujem, že loď pláva. Veľké vlny ukážem vlnením rúk a búrku zase zamračením na tvári.

Výhody bilingválneho vzdelávania a včasného prístupu

V podstate som študoval bilingválne. Je to najlepšia metóda. Musíme ovládať štátny jazyk, aby sme dokázali čítať a písať. Komunitu označujeme veľkým písmenom, pretože sú to ľudia komunikujúci slovenským posunkovým jazykom. Už odmalička ste nepočujúci, vyrastali ste však v rodine, v ktorej sú všetci počujúci. V časoch môjho detstva mnohí nevedeli, ako s nepočujúcimi komunikovať. Samozrejme, keď som prišiel domov, posunkoval som a mama mi nerozumela, komunikácia bola ťažšia. Doteraz však neovláda posunkový jazyk úplne, ovláda iba základy nevyhnutné na rozhovor. Zato v škole sme posunkovali medzi sebou so spolužiakmi. Boli tam mnohí nepočujúci, ktorým posunkový jazyk odovzdávali ich rodičia odmalička, a vďaka tomu ho ovládali oveľa lepšie.

Počas socializmu to bolo bežné. Niekedy deti dokonca odchádzali domov len na Vianoce a prázdniny. Ja som chodieval pravidelne domov na víkendy. Vzdelávanie bolo za socializmu horšie, ale nepočujúcim pomohlo, že sa v komunite nepočujúcich spolužiakov aktívne naučili posunkový jazyk. V škole, kde bolo 300 nepočujúcich žiakov a bývali v internáte, všetci navzájom komunikovali v posunkovom jazyku. Samozrejme, nebolo to ideálne, za socializmu bolo istý čas dokonca pre nepočujúcich zakázané používať posunkový jazyk. V škole ich bili po rukách, museli mať zložené ruky. V dospelosti boli aktívni v združeniach, kluboch a organizovali komunitu nepočujúcich. Mnohí sa zosobášili a odovzdávali posunkový jazyk ďalej.

Keď porovnám svoje detstvo s deťmi, ktorých rodičia ovládali posunkový jazyk, je to niečo úplne iné. Takých prípadov ako som ja, ktorí dokázali túto stratu dobehnúť, je veľmi málo. Ak sa zanedbá prístup do troch rokov, len ťažko to človek dobehne. Pamätám si, že som mal v škole úžasné učiteľky a vychovávateľky, ktoré ma naučili veľmi veľa vecí. Počas dospievania som čítal hlavne noviny, dovtedy skôr komiksy. Vždy som si pozrel obrázok a potom prečítal text v bubline. Popritom som si v škole budoval aj zásobu posunkov, najmä od starších žiakov. Ak som nevedel, čo slovo znamená, vysvetlili mi to. Pamätám si, že som natrafil na slovo šťastie a pýtal som sa, čo znamená.

Kritický nedostatok tlmočníkov a jeho dôsledky

Pre tri- až štyritisíc nepočujúcich máme len asi dvadsať profesionálnych tlmočníkov posunkového jazyka. Takých, ktorí pracujú naplno, máme asi dvadsať na celom Slovensku. Dvadsať, počujete dobre. Keď si to porovnáme s Nórskom, ktoré má približne rovnaký počet obyvateľov, majú minimálne 600 profesionálnych tlmočníkov. My ich máme katastrofálny nedostatok a potom prijímame aj takých, ktorí sú neprofesionálni. Ale je to lepšie než nič. V súčasnosti na Slovensku neexistujú presné štatistiky, sú to len odhady. Celkovo ľudí s poruchami sluchu je na Slovensku 250-tisíc. Ale väčšiu časť tvoria starší ľudia, ktorí stratili sluch v dôsledku veku alebo pracovali v hlučnom prostredí, prípadne prišli o sluch pre chorobu.

Porovnanie počtu tlmočníkov na Slovensku a v Nórsku

Nasledujúca tabuľka jasne ukazuje obrovský rozdiel v zabezpečení tlmočníckych služieb medzi Slovenskom a Nórskom:

Dôsledky nedostatku tlmočníkov

Táto situácia poškodzuje nielen psychické, ale aj fyzické zdravie nepočujúcich. Mali sme prípad panej, ktorej zistili rakovinu. Nemala však tlmočníka až do pokročilejšieho štádia choroby. Som presvedčený, že aj preto sa jej skrátila dĺžka života. Dovtedy nevedela ani to, ako má poriadne užívať lieky - či pred jedlom, alebo až po jedle. Nerozumela tomu, čo je napísané v návode. Mala žalúdočné problémy a chcela si ísť kvôli tomu dať predpísať iné lieky, ešte silnejšie. Mali sme aj prípad nepočujúceho, ktorý používal tlmočnícku službu a mal rôzne zdravotné ťažkosti, aj počiatočné štádium rakoviny. Už od začiatku však chodil k lekárovi s tlmočníkom, snažil sa porozumieť liečbe, absolvoval chemoterapiu a vyzerá to dnes tak, že s rakovinou sa mu darí úspešne pracovať.

Tlmočnícka služba predtým fungovala celoplošne. Štát dával financie zväzu, ktorý peniaze združeniam a tlmočníkom rozdeľoval. Bohužiaľ, v niektorých krajoch služba vôbec nefunguje, napríklad ani v Bratislavskom kraji. Nepočujúci si teda nemôžu objednať tlmočníka v takom veľkom meste, akým je Bratislava. Problémom je zlý zákon. Podľa neho musíme zamestnávať tlmočníkov, ktorí majú certifikát. Ale inštitúcia, ktorá vydávala certifikáty, ich už dnes nevydáva a žiadna iná inštitúcia ich nevydáva už niekoľko rokov. Nikde. A zároveň by sme sa snažili vytvoriť vysokoškolské vzdelávanie pre tlmočníkov tak, ako je to napríklad v Česku. Po skončení tohto vzdelávania by dostali diplom a ten by mohol fungovať ako certifikát.

Nepočujúci si môžu vybrať termín, kedy potrebujú tlmočníka, a my zistíme, či je niekto voľný. Problémom však je, že tlmočníkov je veľmi málo a objednávok veľmi veľa. Keď sa klient potrebuje iba objednať k lekárovi, cez kameru v mobile sa dohodne s tlmočníkom, ktorý potom zavolá lekárovi a klienta objedná. Nemusí kvôli tomu cestovať z Dunajskej Stredy do Trnavy za tlmočníkom. No online tlmočenie nie je všeliek. Teraz u nás pracuje päť tlmočníkov na plný úväzok a aby bola dostupnosť služby pre celý Trnavský kraj, mali by sme ich mať aspoň dvadsať. V niektorý deň máme tridsať klientov, v iný deň iba dvoch, je to individuálne. Musíme si však dohodnúť čas, ktorý vyhovuje aj tlmočníkovi, aj klientovi, aj napríklad lekárovi. Klientov musíme často presúvať, ale väčšina je flexibilná a neprekáža im to.

Nedostatok psychológov a odborníkov

Vôbec nemáme psychológov, ktorí ovládajú slovenský posunkový jazyk. Viem o jednej psychologičke, ktorá ho naplno ovláda. Sú, samozrejme, súdne prípady alebo prípady v školách, kde psychológovia robia s nepočujúcimi deťmi testy, ale neovládajú posunkový jazyk. Urobia z takého testu správu, ale pochybujem, že odráža to, čo dieťa či dospelý potrebuje. Spomínam si na prípad, keď jedna pani na chodníku nervózne posunkovala, čo podľa intenzity posunkov ľahko spoznáte. Keď som sa to dozvedel, hneď som za ňou išiel aj s tlmočníkom. Dozvedeli sme sa, že má podľa lekárov veľké psychické problémy, ale keďže som ju poznal, vedel som, že to nie je úplne pravda. Primárka reagovala negatívne, že sa miešam do ich postupov. Spoločne sme si teda sadli aj s pacientkou, primárka jej v pokoji kládla otázky a pacientka v pokoji pomocou tlmočníka odpovedala. Primárka bola šokovaná, že nešlo o psychické, ale komunikačné problémy. Prepustili ju potom domov. Keby som nezasiahol, ostala by tam ako psychiatrický pacient.

Nórsky model: Inšpirácia pre Slovensko

Hovorili ste, že tlmočníci posunkového jazyka vymierajú a neprichádzajú noví. Keď si porovnáme situáciu s Nórskom, môžeme nájsť množstvo inšpirácie. Majú v každej väčšej časti krajiny sieť lektorov, prebiehajú tam kurzy posunkového jazyka, kde učia aj nepočujúci lektori, čo je diametrálne odlišné od našej situácie. Existuje aj vysoká škola, aj nadstavbové štúdium. Vychovávajú každý rok nových tlmočníkov, kým u nás ubúdajú a nových si... Hanbím sa, že nemáme pre nepočujúcich vytvorený taký systém, aký majú iné štáty v Európe.

Zhrnutie súčasnej situácie a varovanie

Pre sluchovo postihnutých je situácia na Slovensku pozadu vo všetkých oblastiach - pri hľadaní práce, vybavovaní základných úkonov na úradoch. Je otázka času, kedy slovenský posunkový jazyk zanikne. Nemá ho kto vykonávať. Starnú tí, ktorí jazyk ovládajú, a nemajú ho komu odovzdávať. Ako budeme bez neho my nepočujúci žiť? To je ďalší smutný fakt.

Počas socializmu boli deti s postihnutím vytláčané na okraj spoločnosti. Je zvláštne, že hovoríte, že to vlastne nepočujúcim deťom vtedy pomáhalo. Mnohí rodičia sa správajú ako hrdinovia a radšej dajú dieťa do bežnej školy blízko domova. Ale zabúdajú na to, že nemusí mať zabezpečené podmienky na dobré vzdelávanie. Nemusí to v dospelosti dobehnúť tak, ako som deficit z detstva dobehol ja.

Pri všetkých znevýhodnených deťoch sa preferuje inklúzia a začleňovanie detí do bežnej školy. Sluchové postihnutie je odlišné, nemôžeme to porovnávať. My sme výnimoční, nedokážeme sa vzdelávať všetkými zmyslami, iba zrakom. Je dôležité, aby nepočujúce dieťa vzdelávali odborníci, ktorí mu rozumejú.

tags: #vyskum #sluchovo #postihnute #deti #norsko