Výstava v Slovenskej národnej galérii (SNG) s názvom Sen verzus skutočnosť ponúka poučný a mrazivý pohľad na kontroverzné obdobie slovenského štátu. Trojica autoriek - Katarína Bajcurová, Petra Hanáková a Bohunka Koklesová - prešla množstvo archívov a galérií, aby ukázala toto obdobie otvorene, čo doteraz žiadna galéria na Slovensku neurobila.
Vystavených je viac než tisíc diel, od propagandistických plagátov a vojnových fotografií cez náboženské motívy a Benkove krajinky po moderné výtvarné diela nezávislých umelcov. Autorky konštatujú, že nechcú dávať jednoznačné odpovede, ale skôr prispieť k prijatiu problematickej minulosti a komplexnejšiemu poznaniu daného obdobia.
Spoločné rysy propagandy: minulosť a súčasnosť
Výstava v SNG odhaľuje prekvapivé paralely medzi propagandou slovenského štátu a niektorými súčasnými spoločenskými javmi. Napríklad, dobová fotografia obrovskej Hitlerovej tváre na fasáde Národného divadla bola tak kontroverzná, že ju autorky napokon nepoužili na informačný plagát k výstave. Podobne, predošlá výstava v SNG o komunistickej totalite vzbudila vášnivé reakcie, keď sochu Stalina ktosi polial červenou farbou.
Bohunka Koklesová a Petra Hanáková potvrdzujú, že reakcie na súčasnú výstavu sú rôzne - od pozitívnych názorov, ktoré ju považujú za odvážnu a za memento, až po kritické hlasy, ktoré ju označujú za zlomyseľnú a tendenčnú. Petra Hanáková k tomu dodáva, že závisí od perspektívy, s ktorou diváci na výstavu prichádzajú a čo v nej chcú vidieť.
Niektoré dobové scénky sa, prekvapivo, prakticky vôbec nezmenili. Fotografia Jána Halašu z roku 1942, nazvaná ironicky Vysoká politika, zachytáva troch mužov, ktorí sedia v kúte krčmy na pive a debatujú. Táto scéna je príznačná aj pre dnešok. Podobne sa opakujú kampane sľubujúce „lepšiu budúcnosť“, ktoré hlásala už totalitná Hlinkova strana, a plagáty s heslom „Sme jednotní!“
Bombastické ľudácke obrazy Starých Slovákov a Svätopluka na koni, ktoré dnes zdobia Bratislavský hrad, majú svoju paralelu aj v súčasných kampaniach, ako je Pochod za život, podobajúci sa na heslá z vojnového plagátu „Zdravé dieťa v rodine! Zdravý národ v krajine!“. Aj dnešné kampane kotlebovcov voči Rómom majú obsahovú a vizuálnu podobu s letákmi z obdobia genocídy, ktoré vtedy nenávideli okrem Rómov aj Židov.
Je mrazivé vidieť, že niektoré dobové plagáty z výstavy SNG žijú svoj život aj inde. Motív gardistu podávajúceho ruku esesákovi dnes oslavujú neonacisti. Petra Hanáková si myslí, že sme odvtedy „asi veľmi nezmúdreli a medzi technologickým a mentálnym vývojom slovenskej spoločnosti neexistuje priama úmera“. Možno nám chýba predmet z vizuálnej gramotnosti a stále nie sme dostatočne imúnni proti demagógii.
Absencia holokaustu a zvrátené inštrukcie
Výstava tiež odhaľuje tragické obdobie našich dejín, keď Slovensko ako jediná európska krajina vlastnými prostriedkami poslalo svojich spoluobčanov na smrť. Napriek množstvu „našských“ motívov takmer absentuje samotný holokaust - spomedzi tisícok fotografií len pár zachytáva deportácie. „Žiadna politická reprezentácia nemala záujem zanechávať svedectvá svojej represívnej politiky,“ vysvetľuje Bohunka Koklesová. To platilo pre všetky totalitné a autoritatívne režimy, ktoré si boli veľmi dobre vedomé, že páchajú zlo. Oficiálny obraz krajiny mal byť bezproblémový.
Petra Hanáková súhlasí a dodáva, že podobná situácia bola vo filme. Je to zvláštne, lebo noviny a rozhlas sa v antisemitizme vyslovene pretekali. Kým obrazových dokumentov sa zachovalo málo, o to desivejšie sú tie, ktoré po oslobodení odkryli koncentračné tábory. Absencia fotografií a filmu ohľadom holokaustu je presne v zmysle zvrátenej inštrukcie vtedajšieho šéfa tlače Imricha Kružliaka, ktorý nariadil nepísať o Židoch tak, aby „vzbudzovali v ľude sympatie“.
Nenávisť a xenofóbia ako dôkazy zločinov
Na výstave sú prezentované aj materiály plné nenávisti a xenofóbie, politické heslá a fotografie malých hajľujúcich detí z Hlinkovej mládeže. Autorky sa obávali, či sa nedotknú obetí holokaustu, ale Petra Hanáková je presvedčená, že „tieto veci treba ukazovať“. Pri vystavení fotky Hitlera na fasáde Národného divadla nerobia reklamu Hitlerovi, ale odkrývajú historickú situáciu, teda našu vtedajšiu spoluprácu s Hitlerom a kolaborantský režim. Na druhej strane, tieto propagandistické veci majú silný výraz a sú „atraktívne“, takže by bolo nebezpečné prehnané prezentovanie.
Mnohé diela sú prezentované tak, ako sa zachovali, ak ich ľudia sami nezničili po vojne. Autori mnohých letákových kampaní sú neznámi. K niektorým materiálom sa autorky nedostali z opačného, háklivého dôvodu. Napríklad kult Andreja Hlinku by si zaslúžil širokú prezentáciu, ale narazili na nezáujem niektorých inštitúcií. Iné predmety sa nedali vystaviť, pretože ich osud je neznámy, ako napríklad vínny súdok darovaný Tisovi od hlinkovcov zo Svätého Jura. Nehmotné darčeky, ako keď trnavskí saleziáni venovali prezidentovi 2 292 ružencov, 1 879 svätých prijímaní a 5 142 sebazaprení, sa vystaviť nedajú. Tisove busty či jeho tanierová súprava vraj dodnes „zdobia“ mnohé domácnosti. Jana Švantnerová zo SNG uviedla v katalógu k výstave, že v rukách neoľudákov sa z nevinných predmetov „stávajú relikvie a nebezpečné nástroje indoktrinácie“.
Hodnotné diela v totalitnom režime
Počas vojny však nevznikala len propaganda a diela na politickú objednávku. Práve v čase bigotnej, zakomplexovanej a pred svetom uzavretej totality vznikali aj hodnotné a progresívne výtvarné diela. „Vtedy nastúpilo nové pokolenie mladých, mimoriadne talentovaných umelcov, bola to historická zhoda ,náhod‘ aj konkrétnych dobových súvislostí,“ vysvetľuje Katarína Bajcurová. Väčšina výtvarníkov zostala rezistentná, pretože avantgarda bola skôr ľavicová a umelci vyrástli a študovali v demokratickom prostredí v medzivojnovej Prahe. Vonkajší tlak niekedy mobilizuje sústredenie a vnútorné umelecké sily na výnimočné výkony.
Na výstave tak nájdete motívy utečencov od Cypriána Majerníka, obete vojny od Jána Mudrocha či Vincenta Hložníka, ale aj zabitú, ošklbanú holubicu na obraze Petra Matejku namaľovanom uprostred vojnovej kataklizmy v roku 1941. Na obraze Ľudovíta Vargu, ktorý zahynul počas vojny, sú vydesené tváre deportovaných a skice Jozefa Fedoru vznikali priamo v koncentračnom lágri. Umelec ich maľoval na nacistické tlačivá, ako to vidieť na rube skíc. Rub aj líce vojnovej totality môžu návštevníci vidieť do konca februára 2017.
Zákaz vyobrazovania Stalina na verejnosti: súčasné diskusie a právne aspekty
Diskusia o odstraňovaní symbolov komunizmu sa posunula do právnej roviny. Hoci prvá vlna odstraňovania komunistických symbolov prebehla živelne aj oficiálne hneď po zmene režimu v roku 1989, nie všetky symboly boli odstránené. Fakt, že prijatie zákonov neviedlo k ďalšej redukcii obrovského počtu kosákov a kladív, znamená, že komunistické symboly stratili váhu. Dnes už neznesú porovnanie so symbolmi fašizmu a nacizmu.
Môžeme rozoberať rôzne dôvody odlišného postavenia hákového kríža a päťcípej hviezdy v symbolickom poriadku. Hákový kríž verejnosť dodnes pohoršuje, zatiaľ čo päťcípa hviezda nikoho nevzrušuje. Komunizmus vďaka svojmu vojnovému víťazstvu nad fašizmom dostal šancu rozvinúť sa do podoby s „ľudskou tvárou“, a preto aj spomienky naň budú diferencovanejšie. Proti legislatívnemu zákazu symbolov stoja viaceré skutočnosti: 1. skúsenosť s neproduktívnosťou už existujúcich zákonov; 2. praktická okolnosť, že ich je všade príliš veľa; 3. odpor mladej generácie aktivistov a umelcov, ktorí protestovali proti demolovaniu monumentálnych výtvarných realizácií kvôli symbolom.
Príkladom je Ukrajina, kde v roku 2015 parlament nariadil odstrániť všetky komunistické sochy a pamätníky, no narazil na odpor. Podobné okolnosti sprevádzali aj iniciatívu za odstránenie sochy komunistického prezidenta ČSR Antonína Zápotockého v jeho rodnej obci Zakolany. Socha, ktorú v roku 2012 natreli umelci na ružovo, stála na pozemku obce, ale fyzicky patrila súkromnej firme. Anketa medzi obyvateľmi v roku 2015 však ukázala, že väčšina sochu odstrániť nechce a požaduje len pridanie vysvetľujúcej tabuľky.
Je zrejmé, že komunistické symboly dnes už len okrajovo plnia svoju pôvodnú propagandistickú funkciu. Ich symbolický význam sa postupne vyprázdňuje. Prestanú fungovať ako spojky medzi dogmami a naším svetom vtedy, keď v tie dogmy jednoducho neveríme. Historik a politológ vidia zločinca, komunistická strana osloboditeľa. Slovenské mestá sa tieňa Stalina zbavovali len postupne, v Bratislave mu čestné občianstvo odňali až v roku 2020.
Incident v Banskej Bystrici a reakcie historikov
Na májovom zjazde Komunistickej strany Slovenska (KSS) v Banskej Bystrici boli vystavené podobizne Stalina aj Lenina, nechýbala červená päťcípa hviezda s kosákom a kladivom. Mestský poslanec David Kapusta podal trestné oznámenie na Úrad špeciálnej prokuratúry, podpísali sa pod neho aj ďalšie osobnosti a aktivisti. Kapusta si myslí, že na zjazde v mestských priestoroch Robotníckeho domu došlo k propagácii a nepriamemu schvaľovaniu nedemokratických zločinných režimov, ktoré slovenský trestný zákon priamo pomenúva ako režimy založené na fašistickej alebo komunistickej ideológii.
Kapusta neupiera KSS právo na existenciu, ale problém vidí v zobrazovaní diktátora Stalina a symbolov totalitného sovietskeho režimu. „Stalin na dosahovanie svojich cieľov používal brutálne násilie a masový teror. Celkový počet obetí ľudských životov sa väčšinou odhaduje na 20 miliónov ľudí, aj keď existujú aj oveľa vyššie odhady,“ vysvetľuje Kapusta. Historik Tomáš Klubert z Ústavu pamäti národa vníma vystavovanie symbolov ako červená hviezda, kosák a kladivo ako propagáciu režimu, ktorý potláča základné ľudské práva a slobody. „Je to to isté, ako keby vystavovali nacistické symboly.“ A Stalina vníma rovnako, ako keby si tam vyvesili Hitlera, pretože stál tiež na čele totalitného režimu, ktorý bol zodpovedný za milióny mŕtvych a viedol agresiu voči susedným krajinám.
Podobne sa pozerá aj na Lenina, ktorý stál pri vzniku totalitného Sovietskeho zväzu. Išlo o štát, kde vládla jediná, komunistická strana, ktorá riadila a kontrolovala celú spoločnosť bez možnosti legálnej opozície. „Leninov a Stalinov režim vybudoval rozsiahly bezpečnostno-represívny aparát, ktorý stíhal nielen skutočných, no i domnelých nepriateľov. Boli väznení, umiestňovaní do pracovných táborov - gulagov aj popravovaní. Nesmieme zabudnúť ani na umelo vyvolaný hladomor v rokoch 1932 až 1933,“ zdôrazňuje historik.
Historik vníma aj vytrhávanie zásluh Sovietov na oslobodzovaní z celkového kontextu udalostí druhej svetovej vojny, a to nielen zo strany komunistov, ale aj proruských motorkárov Brat za brata. Ignorujú skutočnosť, že v Červenej armáde slúžili okrem Rusov aj príslušníci národov z ostatných republík bývalého Sovietskeho zväzu. Zámerne zabúdajú aj na výrazné zásluhy rumunskej armády pri oslobodzovaní Československa, nehovoriac o tom, že Stalinov ZSSR zaútočil v septembri 1939 spolu s Nemeckom na Poľsko a o niečo neskôr aj na Fínsko. Anektoval pobaltské štáty i časť Rumunska. Za Červenou armádou postupovali oddiely sovietskej tajnej polície, ktoré odvliekli tisícky ľudí do gulagov, túto negatívnu stránku však už KSS nespomína.
Postupné zbavovanie sa Stalinovho dedičstva
Slovenské mestá sa pachute pri spomienkach na Stalina len postupne zbavovali. Hneď v povojnových rokoch udeľovali vodcovi ZSSR čestné občianstvo za „jeho zásluhy na oslobodzovaní“. V Košiciach prišiel Stalin o čestný titul v roku 2007, v Trenčíne v roku 2016 a v Bratislave až v roku 2020. Všade rozhodnutia zdôvodňovali tým, že takejto pocty nie je hoden.
Historik Petra Hudek z Historického ústavu Slovenskej akadémie vied hovorí, že „odnímanie čestného občianstva prebiehalo masovo hneď po revolúcii v roku 1989. Rušenie v dnešnej dobe súvisí skôr s neznalosťou mesta o existencii takého občianstva alebo s celkovým nezáujmom o túto problematiku.“
Používanie podobizne niekdajšieho sovietskeho diktátora a iných popredných vodcov komunistickej ideológie je v poslednom období súčasťou osláv konca druhej svetovej vojny v súčasnom Rusku. Na Slovensko sa fenomén rozšíril práve odtiaľ. Takzvaný Nesmrteľný pluk mal najskôr pripomínať pamiatku padlých vo vojne, neskôr sa začlenil do oficiálnych štátnych osláv v réžii Kremľa. Časom sa z neho podľa historičky stal „novodobý politický pochod“, ktorého účastníci za hranicami Ruska často prejavujú sympatie k niekdajšiemu Sovietskemu zväzu aj k Putinovmu Rusku. „Zo súčasnej hodnotovej perspektívy demokratickej spoločnosti sú však vyobrazenia Stalina, ktoré určite nemožno považovať za pozitívne príklady humánnosti a demokracie, vo verejnom priestore nanajvýš nevhodné,“ myslí si Hudek.
Kosák a kladivo ako sporné symboly
Červená hviezda, kosák a kladivo sú dodnes súčasťou mnohých pomníkov sovietskej armády na slovenskom území. „Kosák a kladivo predstavujú na jednej strane súčasť symbolických reprezentácií Sovietskeho zväzu, na strane druhej reprezentujú štátnu príslušnosť padlých vojakov, ktorým sú pomníky venované,“ hovorí o dvoch stranách jednej mince historička. V súčasnosti, po skúsenosti so sovietskou okupáciou po roku 1968, ale aj súčasnou agresiou Ruska na Ukrajine, patria k sporným symbolom. „Na jednej strane sú autentickým znakom obdobia, v ktorom pamätník vznikol, na strane druhej môžu byť dnes v spoločnosti chápané ako znak pretrvávajúcej ruskej nadvlády.“
Pred pár rokmi čelil trestnému stíhaniu pre šírenie extrémistických symbolov poslanec Smeru Ľuboš Blaha, ktorý sa na sociálnej sieti chválil fotografiou s červenou päťcípou hviezdou s kosákom a kladivom. Vyšetrovateľ Národnej kriminálnej agentúry však trestné stíhanie napokon zastavil so zdôvodnením, že skutok nie je trestným činom. Blaha sa bránil, že podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva nemožno komunistické symboly automaticky označovať za extrémistické, pretože ich možno interpretovať rôzne.
Politológ Radoslav Štefančík z Fakulty aplikovaných jazykov Ekonomickej univerzity v Bratislave vníma súčasnú KSS „ako krajne ľavicovú stranu velebiacu režim, ktorý bol spolu s nacizmom najhorším, aké kedy ľudia na tejto planéte zažili“. Kosák a kladivo sú preňho na rovnakej úrovni ako hákový kríž. A Stalin rovnaký zločinec ako Hitler.
Smrť Stalina a jej následky
Svetový rekord v celoštátnom smútku vytvorili pred 70 rokmi Česi svorne so Slovákmi. Na desať marcových dní sa krajina ponorila do hlbokého smútku. Stalin zomrel 5. marca 1953 okolo 22. hodiny vo svojej rezidencii vo veku nedožitých 75 rokov. Umieral dlho, od neskorých večerných hodín 2. marca a v strašných bolestiach. Agóniu opísala jeho dcéra Svetlana. Hoci kolujú legendy o tom, že Stalina otrávili ľudia šéfa tajnej služby Lavrentija Beriju, nič z toho sa nepotvrdilo. V skutočnosti Stalin zomrel po rozsiahlej mozgovej príhode, ktorej predchádzala prudká výmena názorov medzi ním a niektorými členmi politbyra 1. marca 1953. Trpel aterosklerózou a už krátko po druhej svetovej vojne prekonal niekoľko infarktov.
Podobné choroby sužovali aj Stalinovho „verného žiaka“, o 18 rokov mladšieho Gottwalda, u ktorého sa navyše prejavovali dôsledky syfilisu. Obaja štátnici boli podľa svedectiev z ich blízkeho okolia veľmi zlí pacienti, nedbali na rady lekárov. Obidvaja trpeli v posledných rokoch života psychickými problémami a nadmieru holdovali alkoholu a boli tuhí fajčiari. Šéf prezidentovej ochranky Ladislav Hofman neskôr vypovedal, že „Gottwald často pil toľko, že potom dva dni ležal a nebol schopný pracovať“. Manželka Marta musela svojmu „Klémovi“ alkohol tajne riediť.
Väčšinu Slovákov a Čechov zastihla správa absolútne nepripravených, keďže prvú informáciu o zdravotnom stave Stalina zverejnili tunajšie médiá až 5. marca. Nasledujúci deň vyšli ústredné noviny už iba na dvoch stranách, ale výlučne venované úmrtiu Stalina. Zároveň informovali o štátnom smútku, ktorý vyhlásila československá vláda. Začal sa za zvukov továrenských sirén a smútočnou hudbou v rozhlasovom vysielaní. Na mnohých miestach sa konali tryzny. Siedmeho marca vystúpil v rozhlase s príhovorom prezident Gottwald: „Pre náš ľud je to veľká strata.“ Slovenskí básnici a prozaici sa priam pretekali v tom, kto a ako vyjadrí svoj nesmierny žiaľ nad „nenahraditeľnou stratou“. Osem rokov po najstrašnejšej z vojen v dejinách mal generalissimus v očiach slovenskej verejnosti ešte gloriolu osloboditeľa, víťaza nad hnedým morom nacizmu.
Pohreb Gottwalda a kult osobnosti
Gottwald sa chcel za každú cenu zúčastniť na Stalinovom pohrebe. Lekári mu to vzhľadom na jeho zdravotný stav neodporúčali, no on ich zahriakol. Cestu do Moskvy 8. marca zvládol pomerne hladko, možno aj preto, lebo ju celú preležal. Počas Stalinovho pohrebu sa Gottwaldov zdravotný stav zhoršil. Sovietski lekári to údajne považovali za nachladnutie alebo chrípku a dali mu penicilín. Odmietol cestovať späť vlakom. Po prílete v noci z 11. na 12. marca začalo byť s Gottwaldom veľmi zle. Trinásteho marca popoludní praskla výduť na aorte a začalo sa krvácanie do hrudníka. Ráno 14. marca prezident upadol do bezvedomia a o 11. hodine zomrel.
Aj v jeho prípade sa vyrojili rôzne fámy alebo nikdy nepotvrdené špekulácie, napríklad, že ho v Moskve otrávili jedom alebo ožiarili rádioaktívnym kobaltom. Tragikomické bolo vysvetlenie, že mu puklo srdce od žiaľu nad stratou milovaného Stalina. Súčasný ruský publicista Dmitrij Okunev napísal, že „Gottwald sa stal poslednou obeťou poslednej rozlúčky so Stalinom.“ Tie ostatné obete, a boli ich stovky ak nie tisíce, zomreli pri strašných tlačeniciach v moskovských uličkách vedúcich k námestiu pred Domom sovietov, kde 6. až 8. marca vystavovali Stalinovo telo.
Pohrebu prezidenta predchádzali smútočné zhromaždenia po celej republike, dokonca v každej obci. V Bratislave boli tryzny na Hviezdoslavovom námestí pred budovou SND. Povinný bol katafalk so sochou Gottwalda alebo s jeho portrétom, kvetinová výzdoba i vence. V dedinách sa obrady konali v budove národných výborov a tam, kde ju nemali, tak v hostincoch, kde si zriaďovali tzv. smútočné kútiky. Podobne to vyzeralo v školách a na všetkých pracoviskách. Platilo heslo Sovietsky zväz - náš vzor.
Pohreb sa začal v Prahe o 13. hodine päťminútovým tichom, ktoré pretínal hukot fabrických sirén. Na päť minút sa dokonca zastavili vlaky. Hlavná tryzna sa konala na preplnenom Václavskom námestí, kam smútočný sprievod dorazil z Hradu o 17. hodine. Rakvu s pozostatkami „najväčšieho syna nášho ľudu“, ako napísal denník Rudé právo, priviezli na delovej lafete a pred Národným múzeom ju preložili na katafalk. V Bratislave sa podľa správy ČTK „zhromaždilo v záplave smútočných zástav 150-tisíc pracujúcich“.
Smútiaca verejnosť ešte nevedela, že stranícke špičky rozhodli o balzamovaní Gottwalda a o výstavbe malého mauzólea v priestoroch Vítkovského pamätníka v Prahe. Po Leninovi a Stalinovi mal teda svoje mauzóleum aj Gottwald. Československo nasledovalo sovietsky príklad s kultom osobnosti až do absurdnosti. Po opakovanej kritike Stalina od jeho nástupcu Nikitu Chruščova vyniesli telo generalissima z moskovského mauzólea a pochovali ho do zeme v noci 1. novembra 1961. Len o týždeň neskôr rozhodlo vedenie Komunistickej strany Československa nasledovať sovietsky vzor a zrušiť mauzóleum v Prahe, proti čomu však protestovali viaceré regionálne stranícke organizácie. Trvalo takmer celý rok, než sa uznesenie politbyra realizovalo.
Marta Prokešová, kedysi vychýrená kvetinárka z Rače, viazala vence od slovenských predstaviteľov a inštitúcií, ktoré sa mali poslať do Prahy na pohreb „prvého robotníckeho prezidenta“. Počas poslednej kontroly pred odoslaním objavil pán Dostál, manžel vedúcej predajne, chybu na stuhe. Sčervenel a zbledol, roztrhal stuhu a prikázal urobiť rýchlo novú. Pani Prokešová aranžovala kvety aj na pohrebe Josipa Broza Tita v máji 1980 a pre poslednú rozlúčku s Alexandrom Dubčekom v novembri 1992.
Chruščov odhaľuje Stalinove zločiny
XX. zjazd Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, ktorý sa konal v Moskve od 14. do 26. februára 1956, sa stal prelomovým vďaka vystúpeniu Nikitu Chruščova. Ten v posledný pracovný deň, 25. februára, na neverejnom rannom zasadnutí, predniesol prejav Kult osobnosti a jeho dôsledky. V ňom Chruščov poodhalil a odsúdil diktátorské praktiky svojho predchodcu J. V. Stalina. Vyjadril nový uhol pohľadu na nedávnu minulosť krajiny, uvádzajúc početné fakty o zločinoch od druhej polovice 30-tych rokov do začiatku 50-tych rokov, z ktorých osobne obviňoval Stalina (napríklad vražda populárneho Sergeja Kirova v roku 1934).
Správa tiež upozornila na problém nutnosti rehabilitácie straníckych a vojenských sovietskych vodcov, ktorí boli za Stalina perzekuovaní. Odhalenie nezákonných praktík zo stalinského obdobia vyvolalo spočiatku medzi členmi Politbyra prejavy nesúhlasu a pohoršenie. Tieto praktiky totiž boli držané za diktátorovej vlády v tajnosti a preto sa členom Politbyra aj verejnosti zdali neuveriteľné. Niektoré hlasy žiadali dokonca odvolanie 1. Tajomníka. Samotný prejav sa napriek snahe o utajenie nakoniec dostal na verejnosť. Jednu z jeho kópií sa podarilo ukradnúť poľskému novinárovi židovského pôvodu Viktorovi Grajevskému, ktorý ju odovzdal na izraelské veľvyslanectvo vo Varšave. Cez Izrael sa správa dostala do USA a potom do celého sveta. Aj pod týmto vplyvom sovietska „zjemnená“ verzia správy bola zverejnená ako uznesenie Predsedníctva ÚV KSSZ z 30. júna 1956. Správa vzbudila veľkú pozornosť po celom svete, jej preklady sa objavili v rôznych jazykoch, vrátane tých, ktoré sa šírili v nekomunistických kruhoch.
Súčasné kontroverzie okolo Stalina v Rusku
Moskovské úrady znemožnili usporiadať plánovaný protest proti nedávno odhalenej replike historického basreliéfu na počesť sovietskeho diktátora Josifa Stalina, čo vyvolalo vlnu kontroverzií a pripomenulo temné obdobie sovietskej histórie. Tento krok vyvolal diskusie o tom, ako sa Rusko vyrovnáva so svojou minulosťou a aký je postoj spoločnosti k Stalinovej ére.
V polovici mája bol v podzemnom priechode k stanici metra Taganskaja v Moskve odhalený basreliéf so Stalinom. Dielo s názvom "Vďačnosť ľudu vodcovi a veliteľovi" je venované víťazstvu Sovietskeho zväzu vo Veľkej vlasteneckej vojne. Odhalenie basreliéfu vyvolalo okamžitú reakciu liberálnej opozičnej strany Jabloko, ktorá zorganizovala protest proti nemu. Strana tento krok odsúdila ako úmyselnú provokáciu a zdôraznila, že glorifikácia tyrana je neprijateľná.
Moskovské úrady zakázali plánovaný protest s odvolaním sa na nariadenie vydané primátorom Moskvy 8. júna 2020, ktoré potvrdzuje predchádzajúci zákaz masových zhromaždení z dôvodu šírenia epidémie koronavírusu. Strana Jabloko vo svojom vyhlásení uviedla, že úrady sa naďalej odvolávajú na toto nariadenie.
Stalin sa v ZSSR dostal k moci v roku 1924 a vládol až do svojej smrti v roku 1953. Skupiny na ochranu ľudských práv a historici vinia stalinistické vedenie krajiny za smrť a popravy miliónov ľudí počas politických represií, posielanie do pracovných táborov známych ako gulagy. V gulagoch skončili milióny ľudí ako „nepriatelia ľudu“. Strana Jabloko zdôraznila, že trvá na tom, aby bola zachovaná pamiatka obetí represií.
V súčasnom Rusku je vnímanie Stalina rozporuplné. Na jednej strane je Stalin vnímaný ako vodca, ktorý priviedol Sovietsky zväz k víťazstvu v druhej svetovej vojne a vybudoval z krajiny svetovú veľmoc. Na druhej strane je Stalin vnímaný ako diktátor, ktorý bol zodpovedný za smrť miliónov ľudí a za politické represie. Zatiaľ čo miznú pamätníky obetí Josifa Stalina, tie na jeho počesť naopak pribúdajú. Podľa investigatívnej skupiny na sociálnej sieti Telegram „Môžeme to vysvetliť“ je v Rusku 110 Stalinových sôch. 95 z nich postavili počas vlády prezidenta Vladimira Putina. Najmenej štyri od invázie na Ukrajinu.
Snahy o zachovanie pamiatky obetí represií
Projekt Posledná adresa sa snaží o zachovanie pamiatky ľudí, ktorí zomreli v táboroch, známych ako gulagy, počas Stalinovho veľkého teroru v 30. rokoch minulého storočia. Za uplynulých deväť rokov jeho členovia rozmiestnili v Rusku stovky pamätných tabúľ. Avšak, niektoré tabuľky začali miznúť, pričom polícia to nerieši. Centrum pre ľudské práva Memorial sa domnieva, že poškodenie nariadili alebo vykonali úrady.
V článku sa spomína aj sexuálna revolúcia v Rusku po roku 1917, ktorá priniesla radikálne zmeny v oblasti morálky a rodinných vzťahov. Ideológovia hlásali, že pohlavný styk by mal byť dostupný každému ako pohár vody na uhasenie smädu. Hnutie "Preč s ostychom!" organizovalo pochody naháčov, ktoré šokovali verejnosť. Alexandra Kollontajová, komisárka sociálneho zabezpečenia v Leninovej vláde, presadzovala program urýchleného zriaďovania detských jaslí a materských škôl s cieľom oslobodiť ženy od práce v domácnosti a každodennej výchovy detí. Tieto zmeny viedli k destabilizácii patriarchálnej rodiny a zjednodušeniu manželstva. Avšak, revolučné uvoľnenie mravov viedlo k nežiaducim následkom, ako je veľké množstvo opustených detí, explózia potratov a pohlavných ochorení. V polovici 20. rokov vládnuci komunisti v ZSSR zistili, že je potrebné zakročiť proti týmto negatívnym javom. Stalin zakročil aj proti feministkám a voľnej láske zvonil umieračik.
Zákaz zobrazovania Stalina - právne aspekty
Zastupiteľ mesta Novosibirsk Alexander Lebedev požiadal o zákaz využívania zobrazenia Stalina v novinách Pravda, pričom argumentoval tým, že ide o porušenie zákona, ktorý zakazuje využívanie obrazov osôb, ktoré za danú stranu nekandidujú.
tags: #vyobrazovanie #stalina #na #verejnosti #je #zakazane