V súčasnej spoločnosti sa vek žien pri pôrode prvého dieťaťa neustále zvyšuje. Tento trend má vplyv na rôzne aspekty života matky a dieťaťa, vrátane sociálneho vzťahu medzi nimi. Ženy vstupujúce do rodičovstva čelia silnému spoločenskému tlaku na výkon, ale aj osamelosti a nedostatočnej systémovej podpore. Materstvo nemusí byť pre ženy len radostné obdobie, ale aj čas plný úzkosti, neistoty a pochybností o sebe.
Spoločnosť autoritatívne stanovuje, čo je „správne“ pre matku a dieťa, preberá kontrolu nad bábätkom po pôrode, redukuje autonómiu žien a bagatelizuje ich subjektívnu skúsenosť. Tento sociálny konštrukt ženu vopred predurčuje k neúspechu v niečom. Paradox nastáva v tom, že žena akoby nikdy veci nemôže urobiť správne. Mala by v správnom veku využiť svoj biologický potenciál a na vrchole plodnosti sa stať matkou. Systém umožňuje ženám byť dlhšie na materskej, zároveň sú však kariérne v pasci, pretože vypadávajú z pracovného procesu.
Mnohé moderné ženy však tento stereotyp vyvracajú a hovoria, že až po tej pomyselnej hranici „tridsiatky“ sa cítia spokojné, jasnejšie chápu svoje hranice a prvýkrát majú pocit, že vedia, čo od života chcú. Odkiaľ pramení spoločenský tlak na skoré materstvo a ako tento tlak vplýva na ženy vo veku, v ktorom sa už cítia „za zenitom“? Tlak vychádza z kultúrnych naratívov (normy rodinného cyklu, genderové očakávania), rodinných scenárov a idealizovaných predstáv o „správnom“ živote. Psychodynamicky ide o projekcie spoločnosti na individuálne identity - ženy môžu internalizovať očakávania, ktoré potom aktivujú hanbu, strach alebo pocit zlyhania, ak sa ich životný plán odlišuje. Takéto vnútorné prežívanie môže spustiť regresívne úzkosti alebo obranné mechanizmy (popieranie, idealizácia).
Ideálny vek na materstvo z psychodynamického hľadiska
V spoločnosti stále pretrváva názor, že „ideálny vek na dieťa“ je niekde okolo 25 rokov. Existuje vôbec univerzálny ideálny vek ak sa na materstvo nepozeráme iba z biologického hľadiska ale komplexne? Z psychodynamického pohľadu neexistuje jeden univerzálny „ideálny vek“. Psychodynamika zdôrazňuje, že rozhodnutie o materstve je výsledkom zložitých vnútorných procesov - prepojenia vzťahových vzorcov, vnútorných objektov, sebapoňatia a kapacity starostlivosti. Kľúčové sú emocionálna pripravenosť, kvalita vzťahov a stabilita psychickej organizácie, nie číslo v doklade.
Mnohé ženy po tridsiatke často opisujú, že sa v nich ustáli hormóny, vedia, čo chcú, sú pokojnejšie a menej reaktívne. Z klinickej praxe často pozorujeme, že mnoho žien vo veku 30+ prejavuje lepšiu emocionálnu reguláciu a stabilnejšie vzťahové reakcie - často vďaka životným skúsenostiam, riešeniu konfliktov a sebapoznaniu. To však nie je univerzálne - temperament, psychická história a aktuálne okolnosti majú veľký vplyv. Ako terapeut pozorujem rozdiely individuálne: niektoré ženy prichádzajú vyčerpané alebo s opätovne aktivovanými a zosilnenými starými vzorcami, iné s väčšou vnútornou rovnováhou.
Eriksonova psychodynamická tradícia a klinická prax ukazujú, že identita sa stabilizuje postupne. Po tridsiatke často nastáva zrelšia integrácia rolí, skúsenosti a hodnôt - teda lepšie prepojenie medzi vnútorným ja a vonkajšími rolami. Psychodynamicky to súvisí so zrelšou integráciou vnútorných objektov a menšou závislosťou od externých projekcií. Takže pocit autenticity prichádza s väčšou emocionálnou separáciou od rodičovských očakávaní a so sebaprijatím.
Príprava na materstvo
Ako spozná žena, že je na dieťa emocionálne pripravená? Čo sú tie vnútorné signály, že dozrela? V psychodynamike sledujeme niekoľko signálov: schopnosť vnímať a regulovať vlastné emócie, kapacitu niesť frustráciu, schopnosť premýšľať o výchove a vnútorná predstava dieťaťa (nie len idealizovaná). Dôležité sú tiež vzťahové zdroje - podpora partnera, sociálna sieť - a reflexia vlastných motívov (prečo chcem dieťa?). Pripravenosť často zahŕňa realistické očakávania a toleranciu neistoty.
Ako pracujete s klientkami, ktoré chcú dieťa, ale stále majú strach, že „nie sú dosť pripravené“? V psychodynamickej terapii začínam empatickým preskúmaním obáv (kde sa vyskytujú, aké vnútorné obrazy ich sprevádzajú), skúmaním raných vzťahových skúseností, ktoré tieto obavy formovali, a prácou na tolerancii neistoty a postupnom budovaní kapacity starostlivosti. Používame techniky zamerané na zvyšovanie mentalizácie (vedieť pomenovať vnútorné stavy) a testujeme malé kroky (napr. príprava, rodičovské kurzy, rozhovory s partnermi). Terapia pomáha rozlišovať realistické prekážky od vnútorných obáv vyplývajúcich z minulosti.
Výchova začína už počas tehotenstva. Svetová zdravotnícka organizácia vydala dokument, v ktorom zdôrazňuje, že prvých 1000 dní života dieťaťa - rané detstvo a dokonca aj prenatálne obdobie - je najdôležitejších pre základ zdravia a je kľúčových pre to, ako bude človek neskôr vnímať vzťahy - či ich bude vnímať ako príjemné, ako niečo, čo je zdrojom potešenia, alebo či si nebude vedieť vzťahy vytvárať a udržať z dlhodobého hľadiska. Vzory pre vytváranie vzťahov začínajú už pri vytváraní vzťahu s matkou - už počas tehotenstva a následne potom počas prvých mesiacov a rokov života.
Výhody materstva po tridsiatke
Aké sú podľa vás najväčšie výhody toho, ak sa žena rozhodne stať sa matkou medzi 30 a 40 rokom života? Väčšia emočná zrelosť a schopnosť reflektovať vlastné vnútorné stavy; širšie životné skúsenosti, ktoré umožňujú flexibilnejšie rodičovské reakcie; často stabilnejšia ekonomická a sociálna opora; lepšie premyslené partnerské rozhodnutia. Zároveň môže byť lepšia schopnosť mentalizovať (uvažovať o tom, čo dieťa prežíva). To všetko prispieva k bezpečnejšiemu emočnému prostrediu pre dieťa.
Matka, ktorá porodí svoje dieťa vo vyššom veku, teda približne po tridsiatke, je už pravdepodobne ekonomicky zabezpečená, má vyriešené bývanie a všetky ostatné predpoklady na vznik rodičovstva vrátane zrelého správania. S tým všetkým prichádza aj pocit silnej zodpovednosti, ktorá sa môže pretaviť do úzkostlivejších reakcií vo vzťahu k dieťaťu. Väčšinou sú to práve matky prvorodičky staršieho veku, ktoré sa obávajú viac o svoje dieťa a tým ho aj viac kontrolujú, ochraňujú, strážia. Prejavujú viac svoju úzkostlivosť v správaní a majú tendenciu aj k väčšej benevolentnosti v jeho správaní.
Vplyv partnerského vzťahu
Ako sa mení kvalita partnerských vzťahov po tridsiatke a prečo môže byť práve toto obdobie vhodné pre založenie rodiny? Po tridsiatke majú partneri často jasnejšie hodnoty, lepšie komunikačné zručnosti a realistickejšie očakávania - alebo naopak, odhalené nezmieriteľné rozdiely, čo tiež môže byť užitočné (vedie k premyslenejším rozhodnutiam). Z psychodynamického pohľadu zrelší vzťah často obsahuje lepšiu kapacitu pre empatiu, schopnosť tolerovať frustráciu a reflexiu konfliktov namiesto ich projektovania na partnera. To podporuje bezpečnejšie a stabilnejšie rodičovské prostredie.
Narodenie dieťaťa je jedna z najšťastnejších udalostí v partnerskom živote. Také sú romantické predstavy. Realita je však taká, že na scénu príde deficit spánku, málo sexu a každodenné konflikty. Uznávaný americký molekulárny biológ a populista John Medina tvrdí, že kvalita spolužitia v prvom roku po narodení prvého dieťaťa klesá až o 47 - 60 percent. Keď sme nevyspatí, sme podráždení, prchkí, agresívnejší a máme úplne iné reakcie, ako keď sme oddýchnutí. Platí to rovnako pre mužov aj pre ženy. Ďalej je to strata sociálnych kontaktov. Kedysi, keď fungoval model viacgeneračného žitia, starostlivosť o dieťa sa prirodzene rozložila na viac osôb - babku, tetu, sestru... - a aj keď muž nebol doma, žena sa necítila až taká osamotená a totálne zamestnaná iba dieťaťom.
Sociálna izolácia a podpora
Vstupu do rodičovstva sa hovorí aj ako o období prechodnej - tranzitórnej osamelosti. Je to prirodzené. Zároveň ide o neznáme vývinové obdobie, ktoré vyvoláva pocity osamelosti. Idete akoby na nové územie, ktoré si musíte prešľapať. Jedna z posledných štúdií projektu DISCONNECT sa venovala téme osamelosti a sociálnej izolácie. Vyplynulo z nej, že jednou z ohrozených skupín na Slovensku sú aj ženy. Ženy na materskej a rodičovskej dovolenke vnímajú podobnú mieru osamelosti ako starší ľudia na dôchodku. Ženy sú po narodení bábätka intenzívne vtiahnuté do starostlivosti. Potrebujú vedieť zvládať nové výzvy s tým spojené.
Jedným z dôvodov pocitu osamelosti, o ktorom sa málo hovorí, je pocit nedostatočnej rodičovskej sebaúčinnosti. Ženám chýba viera, že si dokážu poradiť s ťažkosťami, ktoré prináša starostlivosť o dieťa. Chýba im skúsenosť, o ktorú by sa mohli oprieť v expertíze, ako to zvládnuť. Musia sa to učiť z rôznych zdrojov alebo sociálnym učením od kamarátov. Ak vôbec majú kamarátov, ktorí už sú rodičmi. Veľkým zdrojom osamelosti je aj to, že sme vysídlení z primárnych rodín. Mnohé ženy takto udržiavajú sociálne kontakty. Sociálne siete sú aktuálne zdrojom informácií, ale aj cenné miesto na získanie podpory a vytváranie nových vzťahov. Môžu však rovnako vytvárať skrytý sociálny tlak na to, ako robiť materstvo čo najlepšie.
Veľa žien dnes rieši osamelosť aj tak, že na sociálnych sieťach zdieľajú svoje skúsenosti s inými matkami. Ženy navštevujú sociálne siete, pretože prirodzene vyhľadávajú chýbajúce informácie o dojčení, tehotenstve, prechode do materstva, či starostlivosti o dieťa. Nebezpečenstvo toho je, že nemáme kontrolu nad kvalitou informácií, z ktorých ženy čerpajú. Internet je často zaplavený nekvalitnými článkami - rôznymi derivátmi derivovaných článkov, primárne zameraných na produkciu obsahu a „klik“ na weboch, ktoré predávajú produkty a potrebujú návštevnosť.
Kľúčové obdobia vývinu dieťaťa a rola matky
Počas prvých rokov života dochádza u dieťaťa k najdramatickejším zmenám a matka je pri tomto procese veľmi dôležitá. Mirka Chmelíčková je klinická psychologička a psychoanalytická psychoterapeutka z Českej spoločnosti pre psychoanalytickú psychoterapiu. „Toto obdobie je jedno veľké dobrodružstvo. Malé dieťa sa učí sať materské mlieko, nadviazať kontakt s rodičmi, na konci troch rokov je schopné zmeny a je súčasťou pevných rodinných vzťahov. Dieťa má v sebe pevne uložený materský objekt. Dokáže odísť na kolobežke, ale vráti sa naspäť. Bežne sa háda so súrodencami, pobije sa o hračku, má emócie. Ak sa niečo počas tohto obdobia neodohrá správne, ukáže sa to v dospelosti.
Na základe vývinovej teórie Erika Eriksona je prvý rok života o tom, aby si dieťa vytvorilo základnú dôveru v okolitý svet ako protiváhu k obrovskej neistote. Pokiaľ si dieťa túto dôveru nevytvorí, v dospelosti bojuje s problémom pri nadväzovaní dôverných vzťahov s blízkymi, s okolím, problémami v práci a partnerstve,“ vysvetľuje psychoterapeutka. Bežný život je pre neho náročný, trpí úzkosťou, pocitom strachu a ohrozenia.
Každé dieťa potrebuje na vytvorenie väzby určité podmienky. Kľúčom je prvý vzťah s bezpečným objektom, čiže milujúcou matkou. Matka nemusí byť dokonalá, ani supermama. „Prvý kontakt neprebieha len hneď po narodení, ale počas celého prvého roka, kedy sa vytvára intímna, jedinečná a neopakovateľná väzba medzi matkou a dieťaťom. Dieťa sa pozerá maminke do očí a nastáva zrkadlenie - matka sa na svoje dieťa pozerá s nadšením a vysiela mu myšlienku: mám ťa rada, si môj najväčší poklad na svete a nič nie je dôležitejšie ako ty. Dieťa to vidí a získava pocit, že je milované,“ vysvetľuje M. Chmelíčková.
Ak sa proces nepodarí, dá sa povedať, že týchto ľudí potom stretávame na terapii,“ objasňuje psychoterapeutka. Majú krehké sebavedomie, krehkú narcistickú rovnováhu. Podľa M. „Často s tým bojuje práve tak, že túto svoju nedôveru prebíja. Snaží sa byť úplne super dokonalý, super výkonný, super krásny, super krásne oblečený. Stále potrebuje to zrkadlenie - obdivné pohľady každého okolo. Ak ich nemá, tak sa trápi a nie je mu dobre. Na to, aby obdiv svojho okolia získal, dokáže vyvinúť neuveriteľné úsilie,“ opisuje psychologička.
Matky robia, čo môžu, avšak niekedy ani sama matka nedostala to, čo ako dieťa potrebovala a nevie, ako sa zrkadlenie robí. Taktiež môže upadnúť do depresie, prechádzať si žiaľom alebo stratou. „V tom prípade to nadšenie, ktoré dieťa potrebuje, matka v očiach nemá. Má tam smútok a nie je dostatočne psychologicky pre dieťa prítomná,“ hovorí o mamách M. Alebo mame sa nemusí dariť vytvorenie podporného a bezpečného prostredia, akejsi trvalej náruče, kde má dieťa pocit bezpečia, bezpodmienečnú lásku a verí tomu, že má na svoje okolie vplyv. „Dieťa potrebuje uveriť, že je to, ktoré spôsobuje zmeny okolo seba. Hýbe svetom okolo seba a matkou. Keď matka nechá dieťa v jasliach, dieťa nevie, či sa vráti.
Ak matka nedostane to, čo dostať má, nemusia jej tieto prirodzené schopnosti ísť. Nejde iba o ten primárny vzťah matka a dieťa, ale aj o situácie, kedy matka s dieťaťom nie je, napríklad v prvom, ale aj v druhom roku života, kedy sa u dieťaťa deje veľa zmien. „Dieťa sa svojej mamičke približuje a vzďaľuje, potrebuje však uistenie, že jeho priblíženie bude opäť vítané a nič zlé sa nestane, ak sa vzdiali. Je to malý zápas o autonómiu,“ objasňuje M. V Čechách sa veľa hovorilo o legislatíve, kedy by sa do jaslí prijímali už dvojročné deti, avšak v tomto veku dieťa nemá ešte vytvorenú objektovú stálosť. To znamená, že ak dieťaťu matka zmizne z dohľadu, nie je si isté, že sa zase vráti. U dieťaťa napríklad vo veku okolo 8 mesiacov môže dôjsť aj k anaklitickej depresii. To je reakcia dieťaťa, ak je dieťa napríklad v nemocnici samé a nemá kontakt s maminkou alebo osobu, ktorá sa o neho stará. Príde depresia, dieťa je zúfalé, upadne do veľkého smútku až apatie.
Pestúnka nedokáže dieťa nadojčiť, a teda v tomto vzťahu nemôže vzniknúť základná intímna väzba. Ak mama chodí do práce, je podstatné, ako si dokáže vyčleniť na dieťa čas po práci. Často si však musí doslova vybojovať čas s dieťaťom so svojimi rodinnými príslušníkmi. Nie všetko je však čiernobiele. Ak má opatrovateľka vysokú mieru empatie a dokáže ju prejaviť, je to pre dieťa dobré.
Význam fyzického kontaktu a rannej väzby
Pre vytvorenie vzťahovej väzby je kľúčový fyzický kontakt koža na kožu s matkou po pôrode, dojčenie, nosenie a spoločné spanie. Fyzický kontakt medzi matkou a dieťatkom je určujúci pre to, ako dieťa vníma v dospelosti vzťahy, či ich vníma ako niečo, čomu dôveruje a ako niečo, čo si dokáže udržať. Fyzický kontakt, špeciálne ten, ktorý sa odohráva v kontakte koža na kožu, pôsobí aj na úrovni hormónov, napr. hormónu s názvom oxytocín a rovnako receptorov, ktoré sa v mozgu dieťaťa vytvoria počas tehotenstva a bezprostredne po pôrode. Pôrod je obdobie, keď má človek jedinečnú možnosť vytvoriť si oxytocínové receptory - tieto sú dôležité, pretože neskôr aj keby človek mal v tele množstvo oxytocínu, ktorý je dôležitý pre vytváranie vzťahov, ak človek nemá dostatok receptorov, nevníma vzťahy ako niečo príjemné a má problém udržať si dlhodobé vzťahy.
Často sa hovorí, že deti z detských domovov to majú v dospelosti také ťažké preto, že im v detstve chýbali vzory rodičov. Tieto vzory im samozrejme chýbajú, ale zároveň im chýba fyzický kontakt s rodičmi. Malé dieťa strávi fyzickým kontaktom s matkou celé tehotenstvo a potom v ranom detstve je rozhodujúce, ako dlho je vo fyzickom kontakte s rodičom - ako často je v náručí. Ak si uvedomíme, že dojčenie má potenciál trvať roky, pochopíme, že počas tohto dlhého obdobia dieťa automaticky strávi celé mesiace dojčením a zároveň s tým intenzívnym fyzickým kontaktom s matkou a pri každom jednom dojčení zažíva znova vyplavovanie množstva oxytocínu a toto je mimoriadne dôležité pre vytváranie a posilňovanie vzťahovej väzby, pre posilňovanie pocitu, že potreby dieťaťa napĺňajú ľudia a nie veci. Aj preto je dojčenie také dôležité.
Sociálne zručnosti človeka sa odvíjajú z veľkej časti práve od toho, akú interakciu s matkou malo dieťa v detstve, a do veľkej miery na toto vplýva množstvo času, ktoré dieťa strávilo v kontakte s matkou pri dojčení, nosení, spoločnom spaní.
Podpora dojčenia a jeho vplyv na vzťah
Základom úspechu, hovorí sa, je dobrá príprava, takže aj v tomto prípade sa dá pripraviť na dojčenie a príprava by sa mala začať už počas tehotenstva. Viaceré štúdie to potvrdzujú, že príprava je rozdelená na niekoľko častí. Ak hovoríme o problematike dojčenia, nie je to len nejaká krátka, možno hodinová inštruktáž alebo informácia. V skutočnosti ide o precvičenie si techniky manipulácie s bábätkom alebo s bábikou v rámci prípravy, a potom sú to základné informácie, ktoré žena potrebuje mať. Treba si uvedomiť, že čo sa týka užívania prírodných látok alebo akýchkoľvek iných výživových doplnkov, tak je to určitým spôsobom mýtus, pretože jediné čo v skutočnosti na podporu laktácie a dojčenia pomáha, je opakované, časté a efektívne dojčenie. Dojčenie novorodenca v prvých minútach, hodinách po narodení, kedy je to naozaj esenciálne. Príroda to zariadila tak, že novorodenci si pýtajú mlieko častejšie, chcú byť skoro každú hodinu pri mame na prsníku a chcú sať.
Kolostrum je svojím zložením naozaj originálne, pretože okrem toho, že obsahuje veľa bielkovín, tak obsahuje aj veľmi veľa imunologických látok a predovšetkým sekrečný imunoglobulín, ktorý je veľmi dôležitý práve pre sliznicu čreva a má ochrannú funkciu. Okrem toho má kolostrum aj laxatívny účinok, pretože dieťaťu pomáha, keď sa zbaví prvej stolice. Ak z dôvodu ochorenia mamy alebo z dôvodu ochorenia dieťaťa niečo také nastane, aj v tomto prípade môže matka manuálne odstriekavať kolostrum. Jeho množstvo sa pohybuje od dvoch do desať - dvadsať mililitrov, a to malé množstvo kolostra, tej zázračnej zlatej tekutiny, dokáže mama odstriekať do striekačky. Dieťa ho potom môže dostať po kvapkách zo striekačky alebo na lyžičke, ale môže ho dostať.
Často sa nám v praxi stáva, že vylúčite úplne všetky faktory, že nenachádzate dôvod, prečo to nefunguje alebo prečo to nefunguje na 100 %, a to že sa matka uvoľní, že si vytvorí rituál dojčenia, že odstránime externé faktory, ktoré sú rušivé faktory… Musíme si uvedomiť, že každá žena, matka je indivíduum, faktory, ktoré ju ovplyvňujú aj v dojčení, aj v starostlivosti o novorodené bábätko, odhalíme až po hlbších rozhovoroch, po dôvernejšom kontakte s matkou. Je to rôzne. Môžu to byť rodinné faktory z užšieho rodinného prostredia, ale často je žena pod tlakom okolia. Tým, že ona sa dostáva pod takýto psychický tlak, že všetci to dokážu len ja nie, tak to celú situáciu ešte zhoršuje.
Popôrodná depresia a jej vplyv na vzťah
Obraz materstva je idealizovaný v celej spoločnosti. Žena - matka má byť podľa predstavy spoločnosti perfektnou, zvládať všetky povinnosti, intuitívne chápať a napĺňať potreby dieťatka, milovať ho, obetovať sa. Spoločenská norma však nezostáva len pri diktovaní toho, čo treba robiť, predpisuje aj to, ako sa má cítiť. Očakáva sa od nej, že bude šťastná, bude okamžite cítiť bezpodmienečnú materskú lásku a nemá právo na pochybnosti. Narodenie dieťaťa je zásadná životná zmena. Je to prevažne pozitívne, ale väčšinou závažný stres. Materstvo a narodenie dieťatka je aj na prvých priečkach v dotazníkoch merajúcich intenzívne stresové udalosti.
Najčastejšie býva náročné pre prvorodičky, ktoré sa musia adaptovať na úplne novú životnú situáciu. U mnohých žien je to prvýkrát v živote, keď sú potreby niekoho iného dôležitejšie ako jej vlastné. Najskôr sa treba postarať o bábätko a až potom o seba. Má v rukách malé bezmocné stvorenie, ktoré je úplne závislé od jej pomoci. Na jednej strane to môže byť krásne, na druhej zaťažujúce, keď si uvedomí, že to je služba, ktorú bude robiť 24 hodín, sedem dní v týždni. A po týždni sa to neskončí. Už nikdy nebude sama. To je tiež na jednej strane krásne, ale na druhej to znamená, že ani na záchode, ani v sprche nebude sama. Naladiť sa na dieťa a zžiť sa s ním je úloha, ktorú treba zvládnuť.
Baby blues má v nejakej forme 70 až 80 percent mám. Prichádza v druhý alebo tretí deň po pôrode, je sprevádzaný plačlivosťou, niekedy aj bez príčiny. Ženy to tak často aj opisujú: „Všetko je dobré, dieťa bolo v poriadku, ja som bola v poriadku, ale keď som videla zelené kachličky v nemocnici, začala som plakať a nevedela som prestať.“ Niekedy sa len potrebujú vyplakať. Hovorí sa, že plač po pôrode pomáha vyplaviť všetky tehotenské a popôrodné hormóny a žene pomáha. Baby blues by som nevnímala ako patologický stav, je to skôr informácia, že prišla veľká zmena. Do štyroch až 14 dní po pôrode.
Rizikový pre psychické zdravie matky je rozvoj depresie, ktorá väčšinou prichádza neskôr. Pri depresii sú izolácia a nedostatok sociálnej podpory faktormi, ktoré ju môžu spustiť alebo zhoršiť. Kľúčovú úlohu tu zohráva partner, najbližšia rodina a kamaráti. Potom, ako sa dieťa narodí a odídu z pôrodnice, má matka už len jednu kontrolu u gynekológa - po šestonedelí. Ďalej už chodí len k pediatrovi na kontroly s bábätkom, ale o ňu ako o matku sa už starostlivosť skončila. Pediater si môže všimnúť, že s prežívaním mamy nie je všetko v poriadku, ale sú aj pediatri, ktorí skôr prispejú k úzkosti. Práve pediater totiž kontroluje, či matka „robí“ svoju prácu dobre - či dieťa dobre priberá, či sa rozvíja, či napreduje. Na mamu sa už nepozerá, a všetci čakajú, že bude automaticky vedieť, čo má robiť. Pocit, že nenapĺňa očakávania. Že jej materstvo nejde tak, ako by malo.
Prispievajú k tomu aj nevyžiadané „dobre mienené rady“ od okolia, ktoré sú v našej krajine veľmi časté. Aj ľudia na ulici majú pocit, že môžu komentovať niekoho rodičovstvo. Na kurzoch ironicky hovorím, že najviac fundovaných rád dávajú ľudia, ktorí dieťa nemajú, alebo majú len jedno, alebo ho mali už veľmi dávno a trpia spomienkovým optimizmom. Keď má niekto tri či štyri deti, zistí, že pre každé platí niečo iné a na výchovu dieťaťa neexistuje univerzálny návod. Matky, ktoré majú viac detí, sú k prvorodičkám omnoho láskavejšie. Mamy v prvých mesiacoch tehotenstva často počúvajú kritiku, ale ak je všetko v poriadku, nik ich nepochváli, to je predsa „samozrejmosť“. U žien, ktoré majú predispozíciu k úzkostným poruchám či zníženému sebavedomiu, to môže veľmi ľahko prejsť do depresie. Perfekcionistky, ktoré majú potrebu všetko robiť minimálne na 120 percent, dieťa, domácnosť, starostlivosť o seba. Ale s dieťaťom sa to prosto nedá.
Popôrodnou depresiou trpí desať až dvadsať percent matiek. V literatúre najčastejšie udávané percento výskytu popôrodnej depresie kolíše medzi 10 až 20 percent rodičiek. Štúdie sa rôznia, niektoré udávajú postupný pokles, niektoré nie. Skôr by sa dalo predpokladať, že so stúpajúcou informovanosťou sa zlepšuje záchyt v ambulanciách.
