Referendá, nástroj priamej demokracie, sú v Nemecku vnímané rozporuplne. Hoci sa zdajú byť ideálnym prostriedkom na zapojenie občanov do rozhodovania, v nemeckej histórii boli aj zneužité na manipuláciu a upevnenie moci. Tento článok sa zaoberá dôvodmi, prečo sú referendá na celoštátnej úrovni v Nemecku zakázané, pričom skúma historické kontexty, obavy z populizmu a alternatívne formy participácie občanov.
Referendum ako nebezpečná zbraň v rukách populistov a diktátorov
Referendá môžu byť silným nástrojom v rukách populistov a diktátorov, ktorí ich môžu zneužiť na manipuláciu verejnej mienky a legitimizáciu svojich rozhodnutí. História ponúka viaceré príklady, keď boli referendá zneužité na upevnenie moci a potlačenie demokracie.
Hitlerove referendá: Manipulácia a zneužitie
Adolf Hitler zorganizoval niekoľko referend, ktoré slúžili na upevnenie jeho moci a legitimizáciu agresívnej politiky. Tieto referendá boli sprevádzané propagandou, zastrašovaním a podvodmi, čím sa znehodnotil ich demokratický charakter.
Referendum o vystúpení Nemecka z Ligy národov (1933)
Prvé Hitlerovo referendum (Volksabstimmung) sa konalo spolu s voľbami do ríšskeho snemu (Reichstagu) 12. novembra 1933. Ešte pred jeho konaním, 14. júla 1933, si udelil Hitlerov vládny kabinet (Hitler bol demokraticky zvoleným úradujúcim kancelárom) právo vypisovať referendá. Hitler využil referendum na to, aby získal podporu pre svoju politiku expanzie a porušovania medzinárodného práva. Referendová otázka bola formulovaná prefíkane, aby Nemci neboli schopní rozpoznať skutočné dôsledky vystúpenia z medzinárodného spoločenstva. Účasť bola vysoká, vyše 96 percent, a za hlasovalo vyše 95 percent zúčastnených. Väčšine dupot nemeckých vojenských čižiem po Európe neprekážal. Pompézny pátos je jedným zo základných psychologických prvkov každej totalitnej kalamity. Vlastne každého davového vzopätia, ktorým sa kalamity začínajú.
Referendum o zlúčení úradu kancelára s prezidentským úradom (1934)
Po smrti prezidenta Paula von Hindenburga Hitler využil referendum na to, aby si zabezpečil absolútnu moc. Referendum sa konalo 19. augusta 1934, šestnásť dní po smrti prezidenta. Referendum bolo vopred pripravené, lebo bolo jasné, že prezident Hindenburg zakrátko zomrie. Hindenburg bol poslednou prekážkou na Hitlerovej ceste k absolútnej moci. Bol jediný, ktorý mohol podľa ústavy ešte legálne zbaviť svojím rozhodnutím Hitlera úradu kancelára. Politické strany, okrem nacistickej NSDAP, boli vtedy v Nemecku už rok zakázané. Referendum sa konalo v atmosfére zastrašovania a volebných podvodov. Ľudia boli zastrašovaní príslušníkmi nacistickej polovojenskej jednotky SA a boli zdokumentované dôkazy, že mnohé hlasovacie lístky boli s vopred zakrúžkovaným „áno“. Druhé Hitlerovo referendum už nieslo všetky znaky nacistickej diktatúry. Pred volebnými miestnosťami hliadkovali v uniformách príslušníci SA (Sturmabteilung - „hnedé košele“ - polovojenské úderky nacistickej strany, v podstate grázli slúžiaci na terorizovanie odporcov, prípadne aj vraždy) a nútili aj členov rôznych klubov (napríklad športových) korporatívne pochodovať k volebným miestnostiam a hlasovať tam verejne. Aby ľuďom zabránili hlasovať tajne, nad mnohé hlasovacie kabínky (v ktorých si hlasujúci mohli tajne vyplniť hlasovací lístok) umiestnili nápis s textom: „Tu hlasujú iba zradcovia.“ Inde odstránili hlasovacie kabínky úplne. Aj rozsah priamych volebných podvodov bol ohromujúci. Mnohé hlasovacie lístky mali vopred vyznačenú odpoveď „áno“, mnohé neplatné lístky boli započítané ku kladným odpovediam, a aj mnohé lístky s vyznačeným „nie“ prirátali k tým kladným. V niektorých mestách (Hamburg či Berlín) našlo takmer 20 percent voličov odvahu hlasovať proti. Bolo to naposledy, čo smeli Židia v Hitlerovom Nemecku vôbec hlasovať. Takmer presne o rok, 15. septembra 1935, odhlasoval nemecký Reichstag, telegraficky zvolaný len pre tento jediný bod programu, jednomyseľne tzv. Norimberské zákony, ktoré obrali Židov o občianske i politické práva; samozrejme, vrátane práva voliť či hlasovať. Na doplnenie tejto historickej koláže treba ešte spomenúť, že ešte pred referendom, ihneď po smrti prezidenta Hindenburga, nariadil Werner von Blomberg, minister obrany a vrchný veliteľ armády, všetkým príslušníkom nemeckých ozbrojených síl zložiť úplne novú prísahu vernosti - už nie Nemecku, ale priamo vodcovi Adolfovi Hitlerovi. Pripomenúť to treba preto, lebo ešte pred nemeckým ľudom sa Hitlerovej vôli podrobili vojaci.
Referendum o súhlase so znovuobsadením územia Porýnia (1936)
Toto referendum bolo cynickým pokusom o legitimizáciu vojenskej operácie, ktorá už prebiehala. Konalo sa 29. marca 1936, a ako sa už stalo zvykom, spolu s voľbami do Reichstagu. Nemci odpovedali na jedinú otázku: či súhlasia s opätovným vojenským obsadením oblasti Porýnia a zároveň s jednotnou kandidátkou jedinej strany - tej nacistickej. Samozrejme, že s možnosťou súhlasiť s jedným a nesúhlasiť s druhým sa nerátalo. Neexistovala. Uvádzaná účasť bola rovných 99 percent (45 002 702 voličov), z ktorých 98,8 percenta (44 462 458) odpovedalo kladne. Výsledkom bolo kompletných 741 poslaneckých miest v Reichstagu pre nacistov. Pre Hitlerove referendá je charakteristické, že nemecký ľud hlasoval fakticky o tri týždne neskôr, ako začali nemecké jednotky obsadzovať Porýnie, čiže hlasoval o niečom, čo sa už stalo. Obsadenie Porýnia bolo porušením Versailleskej zmluvy z roku 1919 aj zmluvy zo Saint-Germain z toho istého roku, ktoré po porážke Nemecka v 1. svetovej vojne zakazovali nemeckej armáde prítomnosť na celom nemeckom území na západ od rieky Rýn a v 50-kilometrovom pásme na východ od nej. Francúzska a britská vláda, ktoré mali právo pri porušení Versailleskej zmluvy vojensky zasiahnuť, sa rozhodli nezasiahnuť. Nechceli riskovať vojnu s Hitlerom. To však určite tie štyri desiatky miliónov Nemcov hlasujúcich v referende v roku 1936 príliš netrápilo. Museli, samozrejme, vedieť, že hlasujú za čosi, čo mohlo vyústiť do vojny. Ustrašená nečinnosť Francúzov a Britov dodala Hitlerovi guráž, aby zrýchlil nemecké prípravy na vojnu. Ešte pred referendom mal Hitler prejav vo svojom obľúbenom Mníchove, v ktorom vyhlásil: „Ani varovania, ani hrozby mi nezabránia, aby som šiel svojou cestou.“
Ako hlasovať v referende
Anšlus Rakúska a referendum (1938)
Anšlus (z nem. Anschluss (súdobý pravopis Anschluß) = pripojenie, spoj) bolo pripojenie, resp. anexia Rakúska nacistickým Nemeckom v roku 1938. Udalosti z 12. marca 1938 boli vyvrcholením snáh zjednotiť nemecky hovoriace obyvateľstvo ako jeden národ a jedným z prvých krokov v úsilí Adolfa Hitlera o expanziu Nemecka. Štvrté Hitlerovo referendum (Volksabstimmung) bolo aj jeho posledné. Máločo vykresľuje nástroj referenda v Hitlerovom ponímaní lepšie ako práve toto finálne hlasovanie. Názor ľudu v deň jeho konania už definitívne nepotreboval, potreboval iba jeho rituálny a masový súhlas. Potreboval jeho extatickú emóciu, úprimnú či hranú. Hitler už v tej chvíli nepotreboval ani Reichstag, túto nacistickú karikatúru parlamentu.
Štvrtému Hitlerovmu referendu predchádzali dramatické politické udalosti v Rakúsku. Ešte vo februári 1938 si Hitler zavolal rakúskeho kancelára Kurta Schuschnigga do svojho horského sídla v Berchtesgadene a žiadal ho, aby opäť povolil všetky politické strany v Rakúsku. Išlo mu, prirodzene, iba o tú nacistickú, ktorá bola spolu s ostatnými stranami zakázaná. Vtedajší rakúsky kancelár Engelbert Dollfuß rozpustil parlament v reakcii na krvavú občiansku vojnu, ktorú polovojenské jednotky politických strán proti sebe viedli. A vtedy vypustila dušu aj medzivojnová rakúska demokracia. Dollfuß bol autokrat a fašista, i keď taký domáci, rakúsky. Malo to aj názov - „austrofašizmus“. V roku 1934 nasledoval pokus rakúskych nacistov o prevrat, počas ktorého kancelára Dollfußa zavraždili (nahradil ho Kurt Schuschnigg). Nacistický prevrat vtedy zlikvidovala prekvapujúco rýchlo rakúska armáda a nacistickí organizátori prevratu skončili za mrežami. Aj na ich prepustení trval Hitler na stretnutí v Berchtesgadene o štyri roky neskôr. Schuschnigg promptne vyhovel, ale rozbehnutému Hitlerovi to už nestačilo. 11. marca 1938 sa v Rakúsku uskutočnil, s masívnou Hitlerovou podporou, rakúskymi nacistami zorganizovaný ďalší štátny prevrat, tentoraz úspešný. Austrofašistov nahradili praví domáci a nemeckí nacisti. Tí obsadili, v podstate za deň, väčšinu inštitúcií štátu. 12. marca 1938 vstúpila do Rakúska nemecká armáda a za pár dní ho obsadila. Bez jediného výstrelu. Z pohľadu Hitlera bol najvyšší čas, lebo nacistami do kúta zahnaný a zúfalý rakúsky kancelár Kurt Schuschnigg stihol predtým (9. marca) vypísať na 13. marca 1938 referendum o zachovaní nezávislosti Rakúska. Nezávislosť mala, podľa mienky rakúskych nenacistických politikov (boli aj takí), ešte stále podporu medzi rakúskymi občanmi. Akú veľkú, však Schuschnigg nevedel, preto jeho rozhodnutie vypísať o tom referendum bolo nielen zúfalé, ale aj riskantné. A kŕčovité. Hitler mal obrovskú podporu mladých v Rakúsku, najmä univerzitných študentov, a tak sa kancelár Schuschnigg rozhodol zvýšiť vekovú hranicu na účasť v referende na 24 rokov. Hitler však rozhodol, že toto rakúske referendum o zachovaní nezávislosti sa jednoducho konať nebude. V Hitlerovom referende, ktoré sa potom konalo 10. apríla 1938 v okupovanom a fakticky už anektovanom Rakúsku (súčasne aj v Nemecku), išlo opäť súčasne o dve veci - o voľby do Reichstagu a schválenie pripojenia Rakúska k nemeckej ríši. Hlasovací lístok bol v Nemecku i Rakúsku rovnaký - bol na ňom veľký krúžok pre odpoveď „áno“ a malý pre odpoveď „nie“ (aby sa ľahšie rozhodovalo aj tým sprostejším). Otázka na lístku znela: „Súhlasíš so znovuzjednotením Rakúska s Nemeckou ríšou, ktoré sa uskutočnilo 13. marca, a hlasuješ za kandidátnu listinu nášho vodcu Adolfa Hitlera?“ („Bist Du mit der am 13. März vollzogenen Wiedervereinigung Österreichs mit dem Deutschen Reich einverstanden und stimmst Du für die Liste unseres Führers Adolf Hitler?“) Meno Adolf Hitler bolo v osobitnom riadku a väčším písmom. Ako v predchádzajúcich prípadoch, aj teraz to bolo zároveň referendum o osobnom vzťahu ľudu a Adolfa Hitlera. Psychológiu tohto vzťahu dokresľuje (opäť) aj to, že Führer voličovi tyká. V tomto Hitlerovom referende hlasovali Nemci aj Rakúšania, podobne ako v tom predchádzajúcom, o vedomom porušení Versailleskej zmluvy aj dohody zo Saint-Germain z roku 1919. Vďaka obom týmto zmluvám vzniklo po 1. svetovej vojne Československo i neskoršia Juhoslávia, Maďarsko a, samozrejme, aj samostatné Rakúsko. Saintgermainská mierová zmluva definovala i zrušenie Rakúska-Uhorska, vytvorenie nových hraníc Rakúska a najmä zakazovala Rakúsku pripojiť sa „priamo či nepriamo“ k Nemecku. Boli to medzinárodné dohody o novej mape Európy a o hraniciach štátov, ktoré ju tvoria. Nemci a Rakúšania teda 10. apríla 1938 hlasovali o zlikvidovaní samotného medzinárodno-politického obsahu týchto zmlúv, hoci to v referendovej otázke priamo nezaznelo. V Nemecku bola účasť na tomto referende 99,5-percentná a „za“ hlasovalo 98,9 percenta voličov. Zaujímavosťou týchto volieb spojených s referendom je, že nemeckí a rakúski občania, ktorí žili v tom čase na britskom území, mohli toho 10. apríla hlasovať na palube nemeckej veľkej výletnej lode Wilhelm Gustloff, ktorá kotvila v medzinárodných vodách neďaleko britských brehov. Do „plávajúcej volebnej miestnosti“ prišlo hlasovať dovedna 1978 voličov, z toho bolo 806 Rakúšanov. Samotní Nemci mali pramálo dôvodov nesúhlasiť - oni predsa o nezávislosť neprichádzali. Je však veľa dôvodov veriť, že aj dosť dramatická väčšina Rakúšanov myslela svoje „áno“ úprimne. Do Viedne prišiel ešte pred nemeckými vojakmi šéf SS Heinrich Himmler, spolu s ďalšími esesákmi, aby pozatýkali popredných rakúskych politikov. Prichádzajúcich nemeckých vojakov, teda v skutočnosti okupantov, nevítali v Rakúsku zaťaté päste ani zachmúrené tváre. Davy jasajúcich Rakúšanov s kvetmi lemovali cesty, po ktorých prechádzali vojenské kolóny a aj Adolf Hitler v otvorenom aute. A desaťtisíce mužov i žien ho v pangermánskom vytržení zdravili nacistickým pozdravom s vystretou pravicou. Týždne, ktoré prešli od 12. marca do 10. apríla 1938, keď sa konalo referendum o anšluse, boli v Rakúsku plné násilia. Väčšinu z toho násilia páchali snaživí Rakúšania. Možno povedať, že v ich prípade išlo o hlasovanie v predtermíne. Počas tých týždňov boli sociálni demokrati, komunisti, antifašisti a, samozrejme, Židia pozatýkaní, uväznení či poslaní do koncentračných táborov. V priebehu zopár dní zatkli v Rakúsku 70-tisíc ľudí. Až 400-tisíc obyvateľom Rakúska odňali volebné právo. Mnohí Rakúšania si tie predreferendové týždne aj užívali. Na chodníkoch vo Viedni boli ešte stovky nápisov vyzývajúcich chodcov, aby v (neuskutočnenom) referende 13. marca hlasovali za nezávislosť. Stovky viedenských Židov, mužov i žien, museli kľačiac na kolenách tie chodníky od tých nápisov čistiť pod dohľadom zabávajúcich sa rakúskych príslušníkov SA, ale aj bežných spoluobčanov, susedov a kolegov. Tí sa takisto skvelo zabávali, pričom kľačiacich Židov mlátili, kopali a opľúvali. Následne im vyrabovali obchody aj byty. Aj katedry po židovských profesoroch na univerzitách zabrali bleskovo ich árijskí kolegovia. Rakúsko zostalo súčasťou Tretej ríše do konca druhej svetovej vojny, keď dočasná vláda vyhlásila anšlus za neplatný a zrušený (null und nichtig) 27. apríla 1945.
Sársky plebiscit (1935)
Sársky plebiscit bolo referendum o územnom štatúte Sárskeho územia, ktoré sa konalo 13. januára 1935. Po skončení prvej svetovej vojny bolo územie Sárska (bohaté na ložiská uhlia) na základe versaillskej zmluvy odčlenené od územia Nemecka a spravované Francúzskom (ako mandátne územie Spoločnosti národov). Po 15 rokoch sa podľa zmluvy malo na území konať referendum o jeho ďalšom smerovaní. Voliči sa v ňom mohli vyjadriť či by mal byť zachovaný status quo alebo či si želajú opätovné pripojenie k Nemecku alebo spojenie s Francúzskom. Vyše 90 % sa v referende v januári 1935 vyjadrilo za pripojenie k Nemecku, čo bolo v samotnom Nemecku prijaté veľkými oslavami nacistickej vlády. Pripojenie k Ríši bolo zavŕšené 1. marca 1935.
Dôvody zákazu referend na celoštátnej úrovni v Nemecku
Po skúsenostiach s nacistickým režimom, ktorý zneužíval referendá na legitimizáciu svojich činov, sa povojnové Nemecko rozhodlo pre opatrný prístup k priamej demokracii na celoštátnej úrovni. Základný zákon (ústava) Spolkovej republiky Nemecko z roku 1949 nezakotvil možnosť celoštátnych referend.
Ochrana menšín a základných práv
Jedným z hlavných dôvodov zákazu celoštátnych referend je ochrana menšín a základných práv. Referendá môžu viesť k rozhodnutiam, ktoré by potlačili práva menšín alebo porušili základné princípy právneho štátu. Ústava má chrániť práva jednotlivcov a menšín pred "tyraniou väčšiny". Nemecká ústava kladie silný dôraz na ochranu ľudských práv a právneho štátu.
Obavy z populizmu a manipulácie
Ďalším dôvodom sú obavy z populizmu a manipulácie verejnej mienky. Vzhľadom na komplexnosť moderných politických otázok existuje riziko, že verejnosť nebude dostatočne informovaná alebo bude podliehať dezinformáciám a emocionálnym apelom.
Zložitosť politických otázok
Mnohé politické otázky sú príliš zložité na to, aby sa o nich mohlo rozhodovať v referende. Vyžadujú si odbornú znalosť a hlboké pochopenie súvislostí. Verejnosť nemusí mať dostatok informácií alebo skúseností na to, aby mohla prijať kvalifikované rozhodnutie.
Alternatívne formy participácie občanov
Nemecko uprednostňuje iné formy participácie občanov, ako sú voľby, petície, občianske iniciatívy a verejné diskusie. Tieto formy umožňujú občanom vyjadriť svoj názor a ovplyvňovať politické rozhodnutia bez toho, aby sa museli obávať zneužitia referend.
Referendá na regionálnej a lokálnej úrovni
Hoci sú celoštátne referendá zakázané, na regionálnej (spolkové krajiny) a lokálnej (mestá a obce) úrovni sú povolené. Tieto referendá sa týkajú otázok, ktoré majú priamy vplyv na život občanov v danom regióne alebo obci, ako sú napríklad výstavba nových budov, zmena územného plánovania alebo otázky dopravy.
Skúsenosti s regionálnymi a lokálnymi referendami
Skúsenosti s regionálnymi a lokálnymi referendami sú zmiešané. Na jednej strane umožňujú občanom priamo sa podieľať na rozhodovaní o dôležitých otázkach. Na druhej strane sa ukázalo, že aj na tejto úrovni existuje riziko nízkej účasti, manipulácie a zneužitia referend populistickými politikmi.
Príklad z Berlína
V Berlíne sa konalo referendum o ambicióznejších klimatických cieľoch. Hoci tábor stúpencov tesne viedol pred odporcami zmeny klimatického zákona, nebola splnená podmienka, aby za návrh hlasovalo najmenej 25 percent všetkých oprávnených voličov. Na to chýbalo okolo 185.000 hlasov.
Súčasná diskusia o referendách v Nemecku
V súčasnosti sa v Nemecku vedie diskusia o možnosti zavedenia celoštátnych referend na obmedzené témy. Niektorí politici a právnici argumentujú, že by to posilnilo demokraciu a zvýšilo dôveru občanov v politický systém. Iní varujú pred rizikami populizmu a manipulácie a zdôrazňujú dôležitosť ochrany menšín a základných práv.
Alternatíva pre Nemecko (AfD) a referendum o odchode z EÚ
Spolupredsedníčka krajne pravicovej strany Alternatíva pre Nemecko (AfD) Alice Weidelová tvrdí, že Nemecko by v budúcnosti mohlo nasledovať príklad Británie a usporiadať referendum o odchode z EÚ. Uviedla to v rozhovore pre noviny Financial Times (FT). Scenár o "dexite", teda vystúpení Nemecka z Európskej únie, by podľa Weidelovej prichádzal do úvahy v prípade, ak sa krajnej pravici nepodarí presadiť výrazné reformy fungovania Únie. V prípade, že v Nemecku ujme vlády AfD, bude presadzovať reformy EÚ, pričom sa zameria na odstraňovanie údajného "deficitu demokracie". "Ak ale reforma nebude možná, ak sa nám nepodarí znovu obnoviť suverenitu členských štátov EÚ, potom by sme mali nechať ľudí rozhodnúť tak, ako sa to stalo v Británii."
Prieskumy verejnej mienky dlhodobo ukazujú, že veľká väčšina Nemcov podporuje Európsku úniu a nemá záujem o vystúpenie z nej. Weidelovej vyjadrenie o možnom „dexite“ zaznelo v období, keď Nemecko zasiahla vlna protestov proti AfD a ďalším krajne pravicovým zoskupeniam. Masové demonštrácie vypukli po zverejnení správy o tajnom stretnutí, na ktorom pravicoví extrémisti, vrátane zástupcov strany, hovorili o plánoch na masové deportácie migrantov a „neasimilovaných občanov“. V Nemecku, najmä v jeho východnej časti, zároveň v posledných mesiacoch narastajú preferencie AfD. V najnovšom prieskume volebných preferencií inštitútu YouGov zvýraznila opozičná protiimigračná strana Alternatíva pre Nemecko (AfD) svoj náskok pred vládnucou konzervatívnou úniou CDU/CSU na rozdiel 4 %, keď by získala 27 % hlasov voličov. Prieskum súčasne ukázal, že rastie frustrácia z vlády kancelára Friedricha Merza, keď až 79 percent opýtaných uviedlo, že sú nespokojní s činnosťou jeho čierno-červeného kabinetu. Vlani v júni, teda mesiac po nástupe do úradu, vyjadrilo nespokojnosť s prácou spolkovej vlády 55 percent opýtaných. Nemecko uviaznuté v recesii s prognózou spomalenia hospodárskeho rastu a víziou rastúcej inflácie, energetická kríza, postoj k vojne na Ukrajine, keď vystupuje za rokovania s Ruskom, proti dodávkam zbraní i sankciám, ďalej frustrácia voličov z tradičných strán, ale najmä boj proti imigrácii, to všetko sa v súčasnosti podpisuje pod úspech AfD v Nemecku, ktorá vznikla vo februári 2013. Kancelárovi Merzovi sa podľa všetkého nepodarilo ´pacifikovať´ AfD v otázkach migrácie. O náraste popularity krajnej pravice vypovedajú aj predčasné voľby do Spolkového snemu (Bundestagu), ktoré sa konali vlani vo februári. Zvíťazila v nich CDU/CSU (28,5 %), ale AfD na druhom mieste zaznamenala 10-percentný nárast (20,8 %), pričom suverénne vyhrala vo všetkých piatich východných spolkových krajinách. To len ukazuje, že aj viac ako 35 rokov po zjednotení existujú na politickej mape krajiny stále dve Nemecka. Rastúci trend AfD potvrdili tiež tohtoročné marcové voľby do krajinských parlamentov v spolkových krajinách Bádensko-Württembersko a Porýnie-Falcko. Krajná pravica si výrazne polepšila najmä v druhej spolkovej krajine známej svojimi malebnými vinicami, keď so ziskom 19,5 % vytvorila nový rekord v počte získaných hlasov pre AfD v niektorej z 11-tich západonemeckých spolkových krajín. Tieto signály vysielané z regiónov by mali brať v Berlíne viac ako vážne, pretože pre kancelára Merza a ním vedený kabinet ide o zdvihnutý varovný prst.
V Nemecku sa už dlhší čas diskutuje o možnosti zákazu AfD, ktorú vlani začiatkom mája klasifikoval Spolkový úrad na ochranu ústavy ako „pravicovo-extrémistickú organizáciu“. Vedenie strany sa proti verdiktu odvolalo a tento rok vo februári na Správnom súde v Kolíne nad Rýnom uspelo. Treba však pripomenúť, že ide o predbežné opatrenie, a teda definitíva v hlavnom konaní ešte nepadla. Žiadosť o zákaz politickej strany môže podať iba Spolkový snem, Spolková rada alebo nemecká vláda. O zákaze strany potom rozhoduje Spolkový ústavný súd, ktorý tak doteraz urobil dvakrát, ale ani jedna strana nedosahovala takú mieru popularity ako AfD. V roku 1952 bola zakázaná Socialistická ríšska strana (SRP) a v roku 1956 Komunistická strana Nemecka (KPD). Stihne AfD osud týchto strán? Cesta k jeho naplneniu je dlhá a aj samotný výsledok neistý, napokon ani odborníci na ústavné právo nie sú v tejto otázke jednotní. Kritici zákazu tvrdia, že spustenie tohto procesu by mohlo nemeckú krajnú pravicu ešte viac vnútorne posilniť a mnohí poukazujú tiež na to, že strany podporujúce zákaz AfD tak robia so zámerom zbaviť sa silného politického konkurenta. Čiže, v konečnom dôsledku by sa mohol dosiahnuť efekt práve opačný efekt.
Nemecko a kandidatúra na Olympijské hry
V nedeľu budú mať voliči v nemeckom metropolitnom regióne Rýn-Rúr možnosť vyjadriť sa k možnej kandidatúre na organizáciu olympijských hier v rokoch 2036, 2040 alebo 2044. Očakáva sa, že svoj hlas odovzdajú približne štyri milióny obyvateľov z bývalého nemeckého priemyselného srdca. Pred šiestimi mesiacmi sa podobná iniciatíva konala v bavorskom Mníchove. Spomenutý región zahŕňa mestá Kolín nad Rýnom, Düsseldorf a Dortmund. Je jedným zo štyroch navrhovaných kandidátov spolu s Berlínom, Mníchovom a Hamburgom. V čase rastúceho odporu voči vplyvu veľkých podujatí, ako sú olympijské hry, úrady dúfajú v pozitívny výsledok, ktorý by ilustroval širokú podporu verejnosti. Nemecký olympijský výbor (DOSB) zváži štyri kandidatúry pred ich predložením Medzinárodnému olympijskému výboru (MOV) koncom septembra. Na rozdiel od obvyklého procesu, kde krajina alebo mesto predkladá kandidatúru na konkrétne vydanie hier, DOSB ponecháva otvorenú možnosť cieľového roku v nádeji na väčšiu šancu na úspech. S ohľadom na to, že sa olympijské hry často presúvajú medzi kontinentmi, Ázia je považovaná za favorita na rok 2036. Kandidatúra Berlína by mohla zahŕňať usporiadanie hier presne 100 rokov po edícii z roku 1936 počas nacistickej vlády. Vtedajší nemecký kancelár Adolf Hitler sa pokúsil použiť hry v roku 1936 pre propagandistické účely len tri roky pred začiatkom druhej svetovej vojny. Starosta Berlína Kai Wegner vyhlásil, že výročie by mohlo slúžiť na poukázanie, že krajina "už nenesie diktatúru, vylúčenie a masové násilie, ale že Berlín je teraz kozmopolitné, medzinárodné mesto, farebné a rôznorodé". Nie všetci sú však presvedčení o správnosti uvedeného. Nemecký prezident Frank-Walter Steinmeier označil dátum za "historicky problematický" a praje si skôr kandidatúru na roky 2040 alebo 2044. Posledné olympijské hry sa v Nemecku konali v roku 1972 v Mníchove, vtedy v rámci Západného Nemecka. Podujatie poznačila kontroverzia a tragédia, keď palestínski militanti prenikli do olympijskej dediny a zabili 11 členov izraelského olympijského tímu. Plebiscit sa 31. mája uskutoční aj v Hamburgu. Výsledky miestneho hlasovania nebudú jediným faktorom pri rozhodovaní DOSB, avšak verejná konzultácia sa koná v čase rastúceho odporu voči organizácii olympiády zo strany miestnych skupín. Obrázky chátrajúcich olympijských areálov v nedávnych hostiteľských mestách ako Atény či Rio de Janeiro spolu s rastúcimi nákladmi vyvolali verejné rozhorčenie. Moderné kandidatúry preto zdôrazňujú nízke verejné náklady prostredníctvom opätovného využitia existujúcej infraštruktúry. Aj keď je stratégia verejných konzultácií demokratická, nesie so sebou aj riziká. V roku 2015 voliči v Hamburgu odmietli ponuku hostiť OH 2024, v Mníchove padlo podobné rozhodnutie v prípade ZOH 2022. Olympijský expert Jean-Loup Chappelet z Univerzity v Lausanne pre AFP uviedol, že konanie referenda je "dobrý nápad" v súčasnom kontexte.