Ústavný súd Slovenskej republiky sa vo svojej judikatúre zaoberá aj otázkami týkajúcimi sa nároku na invalidný dôchodok a výkladu príslušných zákonov. V nedávnom rozhodnutí sa súd venoval prípadu sťažovateľky, ktorej bol priznaný invalidný dôchodok, ale s ktorou nebola spokojná s podmienkami jeho priznania. Tento prípad poukazuje na dôležitosť správneho posúdenia zdravotného stavu a aplikácie legislatívy.
Prípad sťažovateľky a jej nárok na invalidný dôchodok
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Roberta Šorla a sudcov Ivana Fiačana (sudca spravodajca) a Martina Vernarského v konaní o ústavnej sťažnosti rozhodoval vo veci týkajúcej sa invalidného dôchodku sťažovateľky. Sťažovateľka podala ústavnú sťažnosť proti rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, rozsudku Krajského súdu v Trnave a rozhodnutiu generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne o jej invalidnom dôchodku. Domáhala sa zrušenia týchto rozhodnutí a finančného zadosťučinenia vo výške 4 000 eur.
Základom rozhodnutia Sociálnej poisťovne bolo, že miera poklesu schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť u sťažovateľky bola stanovená na 80 %. Invalidita vznikla v čase nezaopatrenosti, pred dovŕšením 18. roku veku, podľa § 70 ods. 2 zákona č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení. Sťažovateľka s týmto rozhodnutím nesúhlasila a namietala, že jej invalidný dôchodok mal byť priznaný podľa § 70 ods. 1 a § 73 ods. 1 toho istého zákona, pretože dodatočne zaplatila poistné na dôchodkové poistenie za obdobie od 1. septembra 2019 do 31. augusta 2020, čím získala postavenie poistenca.
Odvolacie konanie a správne súdnictvo
Odvolanie sťažovateľky bolo generálnym riaditeľom Sociálnej poisťovne zamietnuté, pretože aj podľa posúdenia zdravotného stavu v rámci odvolacieho konania bola miera poklesu jej schopnosti vykonávať zárobkovú činnosť naďalej 80 %. Dátum vzniku invalidity bol určený od narodenia, keďže sťažovateľka je invalidná od narodenia. Dodatočné zaplatenie poistného po vzniku invalidity podľa § 70 ods. 2 zákona o sociálnom poistení nemalo vplyv na sumu invalidného dôchodku.
Proti rozhodnutiu generálneho riaditeľa podala sťažovateľka správnu žalobu na Krajský súd v Trnave, ktorá bola zamietnutá. Krajský súd dospel k záveru, že námietka určenia dátumu vzniku invalidity je neodôvodnená, pretože ide o vyjadrenie skutočnosti, že invalidita má pôvod v ochoreniach pretrvávajúcich od narodenia.
Následne podala sťažovateľka kasačnú sťažnosť na Najvyšší správny súd SR. Namietala nesprávne právne posúdenie správnym súdom, nezohľadnenie dodatočne zaplateného poistného a nedostatočné odôvodnenie rozsudku. Tvrdila, že správny súd porušil jej právo na spravodlivý proces tým, že sa nezaoberal skutočnosťou zaplatenia poistného.
Rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu a jeho zdôvodnenie
Najvyšší správny súd vo svojom rozsudku konštatoval nespornosť zdravotného stavu sťažovateľky (detská mozgová obrna a ďalšie postihnutia spôsobujúce 80 % pokles pracovnej schopnosti) a tiež fakt, že zaplatila poistné na dôchodkové poistenie. Spornou otázkou bolo, či táto skutočnosť postačuje na posúdenie nároku na invalidný dôchodok podľa § 70 ods. 1 zákona o sociálnom poistení a či bol správny orgán povinný zohľadniť dodatočné zaplatenie poistného po vzniku invalidity.
Najvyšší správny súd poukázal na to, že zákonodarca v § 70 zákona o sociálnom poistení rozlišuje dve možnosti vzniku nároku na invalidný dôchodok: podľa § 70 ods. 1 pre poistencov (povinne alebo dobrovoľne nemocensky poistených) a podľa § 70 ods. 2 pre fyzické osoby, ktoré sa stali invalidnými vo veku nezaopatreného dieťaťa. Keďže sťažovateľka sa podľa záverov posudkových lekárov stala invalidnou pred skončením povinnej školskej dochádzky (a dátum vzniku invalidity bol určený na deň narodenia), rozhodujúcim obdobím pre posúdenie jej nároku je obdobie pred skončením povinnej školskej dochádzky. V tomto období nebola poistencom (dobrovoľne poistenou osobou môže byť fyzická osoba najskôr od 16. roku veku), preto jej invalidita vznikla podľa § 70 ods. 2 zákona o sociálnom poistení. Dodatočné zaplatenie poistného po vzniku invalidity na to nemalo vplyv.
Súd sa odvolal na judikatúru Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 7Sk/19/2019), podľa ktorej zaplatenie poistného po vzniku invalidity nemá vplyv na výšku invalidného dôchodku. Námietka sťažovateľky, že jej nárok mal byť posúdený výlučne podľa § 70 ods. 1, bola vyhodnotená ako nedôvodná. Súd tiež uviedol, že posudzovanie zdravotného stavu je výlučne medicínskou otázkou a nepochyboval o odbornej úrovni posudkov.
Najvyšší správny súd dospel k záveru, že Krajský súd sa vecou náležite zaoberal, prieskum napadnutých rozhodnutí vykonal v súlade so zákonom a dospel k správnemu záveru o zákonnosti rozhodnutia Sociálnej poisťovne. Preto kasačnú sťažnosť zamietol.
Aké podmienky oprávňujú na dávky v invalidite?
Ústavný súd a jeho právomoc
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti zdôraznil, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou. Je v právomoci všeobecného súdu vykladať a aplikovať zákony, a pokiaľ tento výklad nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd doň nemá dôvod zasahovať.
V prípade ústavnej sťažnosti sťažovateľky Ústavný súd odmietol jej časť smerujúcu proti rozhodnutiu generálneho riaditeľa Sociálnej poisťovne a rozsudku Krajského súdu, pretože vo vzťahu k týmto rozhodnutiam mala sťažovateľka opravné prostriedky (žalobu a kasačnú sťažnosť), ktoré aj využila. Poskytnutie ochrany v prípade potenciálneho porušenia dotknutých článkov ústavy spadalo do právomoci Krajského a Najvyššieho správneho súdu, čo vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vznik invalidity sťažovateľky bol stanovený do obdobia jej nezaopatrenosti, pred skončením povinnej školskej dochádzky. Následný posun vzniku invalidity posudkovým lekárom na deň narodenia nemal vplyv na záver, že sťažovateľka mala nárok na invalidný dôchodok podľa § 70 ods. 2 zákona o sociálnom poistení, pretože v rozhodujúcom období nebola poistencom dôchodkového poistenia.
Ústavný súd tiež uviedol, že posudzovanie zdravotného stavu je odbornou otázkou, na ktorú súdy nemajú potrebné znalosti. Súdy boli odkázané na závery posudkov. Najvyšší správny súd však neprevzal priamo ich závery, ale hodnotil ich z hľadiska jednoznačnosti, úplnosti a presvedčivosti. Keďže nezistil rozpory ani dôvod na pochybnosti o odbornej úrovni posudkov, jeho akceptovanie záveru o vzniku invalidity od narodenia nebolo prejavom svojvôle.
Právne posúdenie nároku sťažovateľky na invalidný dôchodok a záver, že dodatočné zaplatenie poistného nemalo vplyv na jeho určenie, nebolo arbitrárne. Správnosť napadnutého rozhodnutia vylučovala porušenie práv sťažovateľky podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, ako aj práva podľa čl. 39 ods. 1 ústavy. Zároveň nebola zistená príčinná súvislosť medzi napadnutým rozhodnutím a právami sťažovateľky podľa čl. 35 ods. 1 a čl. 42 ods. 1 ústavy, čl. 1 a 2 dodatkového protokolu a čl. 32 Dohovoru o právach dieťaťa.
Legislatívny proces a ústavný súd
V súvislosti s iným konaním, Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí pléna 3. júla 2024 rozhodol vo veci týkajúcej sa súladu zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 300/2005 Z. z. Ústavný súd sa od začiatku konania riadil svojou judikatúrou týkajúcou sa preskúmavania vád zákonodarného procesu a trestného zákonodarstva. Zdôraznil, že legislatívny proces prijímania napadnutého zákona neprebehol bezchybne a neschvaľuje pravidelné alebo nadmerné používanie skráteného legislatívneho procesu.
Ústavný súd tiež vyslovil nesúlad prechodného ustanovenia, ktoré umožňuje ministrovi spravodlivosti podať dovolanie v neprospech obvineného spätne do troch rokov pri dohodách o vine a treste schválených pred 15. marcom 2024. Zároveň uviedol, že ustanovenia o predĺžení lehoty na podanie dovolania a rozšírení oprávnenia ministra spravodlivosti podať dovolanie proti rozsudkom súdu o schválení dohody o vine a treste možno použiť len pri rozhodnutiach, ktoré nadobudli právoplatnosť najskôr 15. marca 2024.
Vo všetkých ostatných častiach, vrátane zrušenia úradu špeciálnej prokuratúry, návrhom navrhovateľov nevyhovel. Vychádzal z vlastnej judikatúry, podľa ktorej vznik a existencia úradu špeciálnej prokuratúry nepredstavovali zásah do ústavy, a preto ani jeho zrušenie nemôže predstavovať neústavný zásah do organizácie prokuratúry.
