Inšpiratívni učitelia v Púchove a ich vplyv na generácie

Púchov, mesto s bohatou históriou a aktívnym spoločenským životom, je domovom mnohých významných osobností, ktoré svojou prácou ovplyvnili generácie. Medzi nimi vynikajú pedagógovia, ktorí venovali svoj život vzdelávaniu a formovaniu mladých ľudí. Táto stať sa zameriava na príbehy učiteľov z Púchova a okolia, ktorí zanechali trvalú stopu v srdciach svojich žiakov a v histórii školstva.

Ľudovít Didi: Životný príbeh a odkaz pedagóga a spisovateľa

Ľudovít Didi, narodený 16. januára 1931 v Púchove ako nemanželské rómske dieťa, mal napriek ťažkému detstvu silnú túžbu po vzdelaní. Vyrastal najmä u starých rodičov z matkinej strany, pričom jeho starý otec Ondrej Didi bol slávny rómsky hudobník. Ľudovú a meštiansku školu vychodil v Púchove, no chudobná rodina nedokázala zabezpečiť mladému Ľudovítovi vyššie vzdelanie. Hoci ho prijali na Učiteľský ústav v Bánovciach nad Bebravou, do školy pre nedostatok financií nenastúpil. Odišiel do Bratislavy, kde po krátkom čase začal doučovať synov jedného Bulhara, čím si zabezpečil ubytovanie a stravu.

V rokoch 1959 - 1963 absolvoval štúdium na Pedagogickom inštitúte v Nitre pre vzdelanie učiteľov národných škôl a v roku 1963 promoval. Do roku 1974 pôsobil ako vedúci vychovávateľ v Osobitnej škole vo Vrábľoch.

Občianska statočnosť a profesionálna rehabilitácia

Na rozdiel od väčšiny študentov, Didiho nenadchol socialistický režim. „Nad krajinou sa zatemnilo, armády, vojská, hory zbraní, hneď zahorúca začali s ľuďmi účtovať, z večera na ráno som bol čerstvý zločinec so všetkým, čo to prinášalo. Priateľ z východu sa rozčertil, vytasil pušku, potom kanón a poďho k nám, oslobodil nás po druhý raz,“ spomínal. V roku 1980 podpísal Didi spolu s manželkou Máriou v pražskom byte matky speváčky a disidentky Marty Kubišovej Chartu 77. Patril medzi 1899 signatárov Charty 77, ktorí vyjadrili svoj občiansky postoj k spoločenským pomerom v socialistickom Československu.

Po roku 1989 bol rehabilitovaný a mohol sa vrátiť k svojej profesii. Okresný národný výbor v Nitre ho rehabilitoval a Ľudovít sa stal riaditeľom Detského domova v Kolíňanoch, kde pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1998. V roku 1992 mu na Vysokej škole ekonomickej v Prahe, na základe rehabilitácie, udelili titul Ing. V roku 2007 Ústav pamäti národa priznal Ľudovítovi Didimu status „účastník protikomunistického odboja“. Tento rok udelila prezidentka Zuzana Čaputová Ľudovítovi Didimu in memoriam štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra III.

Spisovateľská kariéra na dôchodku

Ľudovít Didi žil a tvoril vo Vrábľoch. Manželka Mária cítila, že nastal čas, aby si Ľudovít sadol za stôl a začal písať o tom, čo zažil. Písať knihy začal až na dôchodku v roku 2001. V roku 2004 vyšla jeho prvotina Príbehy svätené vetrom, autobiografický román s prvkami magického realizmu. Kniha 73-ročného spisovateľa-debutanta reflektuje interakcie rómskej a slovenskej kultúry. V rozhovore pre Knižnú revue povedal, že písanie je ťažšie ako pílenie dreva. V posledných rokoch života napísal ďalšie romány: Cigánkina veštba (2008), Čierny Róm a biela láska (2011) a tesne pred smrťou Didi dokončil text románu Róm Tadek a jeho osud.

„Nič veľké už od života nečakáme, pomaly, krok za krokom kráčame do konečného prístavu, kde koniec znamená nový, veľký začiatok. Každý tam putuje, keď príde jeho čas, i keď nikomu sa tam nechce, nielen preto, že sa bojí, ale aj preto, že je to niečo neznáme. Je to koniec istej časti života, ale to duchovné pretrváva,“ zamýšľal sa nad životom.

Pedagogické začiatky a odkaz starších učiteľov

Učiteľstvo je povolaním, ktoré si vyžaduje nielen vedomosti, ale aj trpezlivosť, empatiu a schopnosť inšpirovať. Mnohí pedagógovia v Púchove a okolí našli v tomto povolaní celoživotné naplnenie. Jedna z učiteliek, ktorá nastúpila učiť v auguste 1961 v Púchove na predchodkyňu dnešného gymnázia - Strednú všeobecno-vzdelávaciu školu (SVŠ), spomína na svoje začiatky. Škola sídlila v budove dnešnej ZŠ J. A. Komenského spolu so základnou školou. Nastúpila za Alžbetu Drdulovú, ktorá bola na materskej dovolenke, a jej manžel, ktorý učil biológiu, boli pre ňu kolegami, od ktorých čerpala prvé skúsenosti. SVŠ a ZDŠ v tom roku vznikli rozdelením Jedenásťročnej strednej školy. V zborovni sa stretávali učitelia všetkých 12-ich ročníkov. Riaditeľom bol Vladimír Ruman, ktorý učil chémiu.

„Krieda a tabuľa boli vtedy najdôležitejšie učebné pomôcky. Nemôžem zabudnúť na rady kolegyne „tety Jancovej“, povzbudzujúce slová pani učiteľky Barančíkovej, ktorá spolu s pani učiteľkou Čederlovou boli odborníčky na prváčikov,“ spomína učiteľka.

Prechod na Gymnázium Púchov a výchova budúcich generácií

V septembri 1965 sa žiaci a učitelia SVŠ presťahovali do budov terajšieho gymnázia a ZUŠ. Riaditeľom sa stal Jozef Martinka, ktorému sa podarilo otvoriť tri prvé triedy SVŠ, okrem toho boli dve druhé a dve tretie triedy SVŠ. Spomínaná učiteľka sa stala triednou 1.A, ktorá mala v októbri stretnutie po 50-tich rokoch.

„Mojím životným šťastím bolo, že moja práca bola aj mojím koníčkom. Ocitla som sa v kolektíve skúsených pedagógov, takže ich zásluhou naša škola mala dobré meno vo všetkých odboroch a rýchlo rástol aj počet žiakov. Ja som sa venovala najmä chémii a pripravovala študentov na chemickú olympiádu. V rokoch 1971-1997 sa deväť našich študentov zúčastnilo celoštátneho kola a v roku 1972 sa študent Ondrej Divinský prebojoval až do medzinárodného kola v Moskve. Najväčším potešením pre mňa ako učiteľky biológie a chémie bolo, keď sa moji žiaci dostali na vysokú školu, najmä na lekárske fakulty a úspešne ich absolvovali,“ hovorí pedagogička. Spolupráca kolegov v rámci biológie a chémie fungovala bez problémov, vzájomne si vymieňali skúsenosti aj pomôcky. Aj vzťahy medzi ostatnými kolegami a s vedením boli priateľské.

Školské výlety sa nepodnikali do cudziny ako dnes. Spomína na výlet s prvou triedou, ktorý pre nečakanú búrku skončil v rotunde na Chopku, kde museli zostať celú noc a ráno ich horský sprievodca odviedol pešo dolu na Tále. S ďalšou triedou stanovali v Belušských Slatinách a zažili nekonečný výlet cez Mojtín, Zliechov na vrch Strážov a späť do Belušských Slatín. Iná trieda si obľúbila Vršatec. Každoročne organizovali botanickú exkurziu do Manínskej úžiny. „Dobre mi padlo, keď sa na nedávnej stretávke po 36 rokoch žiaci pretekali v znalostiach latinských názvov rastlín a živočíchov, aby mi dokázali, že si ich ešte pamätajú. Triednictvo je akoby rodičovstvo. Cítite zodpovednosť za všetko, čo študenti vyvedú, ako pripravia stužkovú, ako zmaturujú, ako sa uplatnia v živote,“ dodáva.

K spomienkam učiteľky patria okrem zážitkov so žiakmi aj spomienky na spoločné posedenia s kolegami pri rôznych oslavách. Hlavnou formou zábavy na gymnáziu bol spev. Na gymnáziu prežila viac ako polovicu svojho života. Maturovali tam aj jej tri deti a päť vnúčat (zo šiestich). Bola vďačná všetkým kolegom, ktorí ich učili. Bolo príjemné stretávať v škole svojich žiakov, ktorí sa jej stali kolegami. Tešilo ju, keď bol jej kolegom aj jej syn a keď Marta Kubišová, ktorej bola triednou, bola starostlivou triednou obidvom jej vnukom. Tento rok oslavuje Gymnázium Púchov 70. výročie svojej existencie.

Súčasní učitelia a moderné výzvy

Dnes sú učitelia vystavení novým výzvam a možnostiam. Jaromír Flaškár, ktorý učí desať rokov, rozhodne nevidí na žiakoch len ich akademické výsledky. Chce vychovávať samostatne a kriticky mysliacich mladých ľudí, ohľaduplných k druhým aj k prírode. Pri vyučovaní aktívne využíva rovesnícke vzdelávanie a rád so žiakmi tvorí krátke videá. Uspel s nimi v súťažiach Skvelé zelené video a Mladí reportéri pre životné prostredie.

Učiteľom chcel byť vraj už od štrnástich rokov. S rodičmi bývali v paneláku, kde bolo veľa malých detí. Pamätá si, že ešte aj v osemnástich ho bavilo sa s nimi hrávať vybíjanú a organizovať im rôzne turnaje. To už vedel, že chce pracovať s deťmi. Prvotná myšlienka prišla niekedy v čase, keď bol ôsmakom, no nebolo to úplne jasné. Chvíľu chcel byť právnikom, lenže ho nebavil dejepis a nedokázal by zastupovať niektorých ľudí. Potom chcel byť lekárom alebo farmaceutom, ale nekamarátil sa ani s chémiou. Tak si vybral učiteľstvo.

Vzory a osobný prístup

Na základnej škole nemal Jaromír nejaké vzory, aspoň si to neuvedomoval. Kamaráti sa však stále s bývalým učiteľom Václavom Jánskym, biológa a nadšenca, ktorý stále chodí s lupou v ruksaku, aby mohol pozorovať chrobáčiky a pavúky. Na strednej škole, Gymnáziu Ľudovíta Štúra v Trenčíne, bol jeho veľkým vzorom Martin Kríž. Bol výborný rečník, veselý a vtipný, a jeho neformálny spôsob vyučovania sa výrazne líšil od toho, ako učili iní učitelia. Rád sa so študentmi rozprával, dával im zaujímavé problémové úlohy. Pôvodne nechcel mať nič spoločné s náukou o spoločnosti, ale kvôli nemu si vybral jeho seminár a debatný krúžok. V osobných rozhovoroch s ním pochopil, že v správaní sa k dievčatám nemusí hrať žiadnu hru, ale môže byť sám sebou.

Kombinácia biológia a geografia bola pre neho jasnou voľbou, z týchto predmetov robil olympiády na základnej škole, bavili ho a nad inými ani nešpekuloval. Prijali ho na Univerzitu Komenského v Bratislave a aj na Univerzitu Konštantína Filozofa v Nitre. Vybral si hlavné mesto najmä preto, lebo otec tam chodil každý piatok na služobné cesty.

Pedagogické začiatky a filozofia vyučovania

Na Základnej škole na Veľkomoravskej 12 v Trenčíne nemali práve voľné miesto, no ozval sa mu pán riaditeľ Základnej školy Dlhé Hony, ktorý chcel do kolektívu muža, lebo v tom čase bol jediným mužom pedagógom na celej škole. „Tam som začal učiť a naučil som sa kopec dôležitých vecí, napríklad ako spravovať webstránku, tlačiť vysvedčenia, pracovať s ascAgendou. Nekládol mi polená pod nohy, naopak, vždy ma podporoval v aktivitách. Vysoká škola mi dala vedomosti, ktoré by som mal ďalej odovzdávať, ale nenaučila ma, ako ich odovzdávať. Mali sme super pedagógov, venovali sa nám, len boli všetci akísi opatrní a rezervovaní. Keď sme sa ich pýtali, ako správne učiť alebo čo robiť, ak deti nebudú počúvať, tak len opakovali, že na to prídeme časom. Mne to nestačilo,“ spomína Jaromír.

Zozačiatku počúval rady starších, snažil sa im prispôsobiť a podobať sa im. Asi po mesiaci si naplno uvedomil, že nemôže a nechce byť direktívny pedagóg, z ktorého budú mať žiaci strach. Išiel skôr priateľskou cestou, snažil sa deti zaujať, ale aj vnímať a vypočuť. „Keď som videl, že sú unavení, tak som zmenil štýl alebo som niektorú hodinu dokonca vypustil a iba sme sa rozprávali. Myslím, že moju kreativitu, empatiu a flexibilnosť mi žiaci oplácali tým, že ma rešpektovali bez toho, aby som zvyšoval hlas,“ hovorí.

Moderná výučba a kontinuálne vzdelávanie

Jaromír učí prevažne biológiu. Učí menej podrobne a vypustil veľa informácií. Žiaci majú oveľa viac podnetov a musia svoju mozgovú kapacitu rozdeliť na ďalšie oblasti, ako sú informačné a komunikačné technológie. Výrazne pokročila angličtina, aj v biológii majú rôzne zdomácnené cudzie slová. Práca s mikroskopom zostala, avšak čo sa týka techniky, majú viac možností. Výhodou je to, že ak potrebuje nejaký proces alebo jav ukázať, vie si ho so žiakmi pozrieť rýchlo a aj neplánovane. Technikou sú však žiaci atakovaní zo všetkých možných strán a niekedy sa stávajú od nej až závislými.

Pedagóg sa snaží ďalej vzdelávať. „Musím si pozerať nové veci, lebo veda sa vyvíja a každý rok príde s novými poznatkami či súvislosťami. Aj čo sa, napríklad, týka metodiky, menej známkujeme a využívame slovné hodnotenie. Pri učebných štýloch zase preferujeme individuálny prístup k žiakovi. V tom všetkom mi pomáha, ak sa sám ďalej učím. Kreditové vzdelávania mi však pripadajú len formálne, často nemajú žiadnu pridanú hodnotu a nikam nás neposúvajú. Občas sa z nich snažím čo najrýchlejšie dostať a investovať čas rozumnejšie. Prínosný je časopis Dobrá škola, lebo príspevky doň píšu pedagógovia z praxe, a konferencie organizované Indíciou, lebo na nich hovoria účastníci, ktorí sú učitelia alebo aspoň kedysi učili,“ vysvetľuje.

Tvorba videí a projekt Mladí reportéri

Jaromír rád tvorí so žiakmi videá. Je to tvorivá aktivita, pri ktorej spolupracujú. Ak chcú, aby bol výsledok dobrý, nesmú nechať nič na náhodu. Pred samotným nakrúcaním je potrebná príprava, rozhovory, plánovanie, tvorba rekvizít a scenára. Ten vzniká brainstormingom a následnou diskusiou. Učia sa hľadať konsenzus a ostať pri prezentácii autentickí. Myslí si, že takou činnosťou rozvíjajú nielen svoje vyjadrovacie schopnosti a kolektívne vnímanie, ale aj zdravé sebavedomie a kritické myslenie. Najviac mu pri tvorbe videí pomohli workshopy z projektu Mladí reportéri pre životné prostredie, ktorý zastrešujú manželia Medalovci z Trenčína. Je to projekt pre každú školu, ktorú už nebaví len tak nečinne sledovať dianie okolo seba. Žiaci sa v ňom učia reportážami, článkami a fotografiami reagovať na problémy vo svojom okolí a skúšajú ich aj riešiť s kompetentnými.

Spokojnosť so systémom a prostredím v Púchove

„Necítim, že by ma systém zväzoval. Nemám rád byrokratické veci, to poviem na rovinu, ale necítim sa systémom obmedzovaný. Ak mám vedenie, aké aktuálne na Základnej škole Mládežnícka 16 v Púchove mám, som spokojný. Podporujú aktivity zamerané širšie ako len na vedomosti žiaka. Môžem robiť rovesnícke vzdelávania, môžem pripravovať tematické dni, môžem s deťmi robiť cez vyučovanie videá. Toto je pre rozvoj žiakov a môj odborný rast to podstatné. Nechcem, aby to vyznelo hlúpo, ale ak mám vytvorené zdravé prostredie, je mi jedno, čo sa deje hore. Moja predošlá škola mi ho tiež do istej miery vytvárala, ale bola pre mňa trochu príliš orientovaná na výkon, na výsledky testovania a úspechy v olympiádach. V Púchove sa cítim slobodnejší a v niečom aj naplnenejší. Vďaka rovesníckym vzdelávaniam tu zažívam krásne interakcie medzi staršími a mladšími žiakmi. Prváci či druháci sa neboja veľkých deviatakov, tešia sa, že s nimi niečo pekné zažijú, a tí veľkí zase za nimi cez veľkú prestávku prídu a priateľsky ich objímu,“ dodáva.

Žiaci a aj rodičia vnímajú priateľskú atmosféru a pekné vzťahy. Minulý rok sa pani zástupkyne v dotazníku pýtali rodičov, prečo sa rozhodli pre ich školu. Veľmi málo rodičov si z možností vybralo, že by dôvodom boli akademické výsledky. Oceňovali najmä priateľskú atmosféru, pekné vzťahy a ponuku krúžkov mimo vyučovania. Dieťa v tejto škole nie je nastavené na to, že príde o trištvrte na osem do školy, o jednej končí a medzitým je žiakom či žiačkou, nesmie sa hýbať v lavici, nesmie vyrušovať, nesmie behať.

Pokiaľ potrebuje, spolupráca s rodičmi funguje dobre. Jaromír je sám sebou, otvorený, priamy, rozpráva sa s nimi slušne a nehanbí sa priznať, že má horšie chvíľky či slabé stránky. „Minule som im na rodičovskom združení povedal, že som bol pri jednom nákupe v takom strese, že som si nevedel v hlave rýchlo spočítať, koľko stojí osem rožkov po deväť centov. Chcel som zaplatiť hotovosťou, tak som si vytiahol mobil a na kalkulačke som to zrátal. Možno si o mne niektorí myslia ktovie čo, ale nepovedali mi to,“ smeje sa.

Práca učiteľa ako naplnenie

Jaromír by si znovu vybral toto povolanie. Popri spomínanom má učiteľstvo obrovský benefit vo flexibilite. V škole je od ôsmej do druhej a dve hodiny potom pracuje doma, pripravuje sa alebo opravuje písomky. Sem-tam priebežne komunikuje s deťmi cez sociálne siete. Dokáže to vykryť tak, aby ho to neobmedzovalo. Práca napĺňa jeho ambície. Deti sú pre neho rovnocennými partnermi, dôveruje im. Vie im zadať úlohu aj zodpovednosť. Požičia im školský fotoaparát a vie, že ho nezničia. Ak niečo nestihne, napríklad postrihať video, požiada ich o pomoc a vie, že sa na nich môže spoľahnúť. „Každý deň je pre mňa iný, plním si svoje sny a im pomáham plniť si ich sny. Neviem si predstaviť robiť niečo iné a presne to isté by vám o mne povedala moja manželka. Asi som sa s tým narodil, dostal som to do daru, mám to a asi s tým aj zomriem,“ uzatvára Jaromír Flaškár.

Projekt „Výnimočné školy“ a oddychové zóny

V pilotnom ročníku programu Nadácie ZSE s názvom Výnimočné školy získal Jaromír Flaškár podporu pre projekt. „Skĺbili sme myšlienku pani riaditeľky s mojou predstavou. Ona prišla s nápadom vytvoriť na škole oddychové zóny pre žiakov. Chcela im dopriať miesto, kde by počas prestávok alebo aj po skončení vyučovania mali možnosť zahrať sa, niečo si nakresliť či prečítať alebo sa len tak zvaliť do sedacieho vaku a oddýchnuť si. Pre starších žiakov chcela živú školskú záhradu - pekné a zmysluplné miesto, kde by prakticky využívali získané vedomosti o pestovaní vegetácie a starostlivosti o ňu.“

Žiaci vytvorili na hodinách technickej výchovy vyvýšené záhony, naplnili ich zeminou, do nej nasadili rastlinky, priesady, vytvárajú skalky, dokonca pracovali s nástrojmi ako vŕtačka, hoblík, pílka. Chodia tam aj odborníci, ale kolega pozorne dbá na to, aby si žiaci pritom mohli všeličo prakticky vyskúšať. Niečo sa naučia a zároveň získajú pocit, že niečím prispeli k tomu, aké majú v škole prostredie. Realizáciu prispôsobujú počasiu a možnostiam. Je to čas na psychohygienu. Ak majú žiaci zmysluplné aktivity, pri ktorých relaxujú, tak znížia rôzne patologické prejavy v ich správaní - bude menej posmievania, šikany či náznakov násilia, naopak, podporia tým samostatnosť žiakov a ich sociálne zručnosti.

Papierovanie pri projekte nebolo náročné. „Bolo to jednoduché. Žiadosť sme mali spravenú za dva dni, všetko sme si najprv premysleli, vypísali sme ciele, uviedli sme presne, čo by sme potrebovali, a rýchlo prišlo schválenie. Získali sme tritisíc eur. To je slušný peniaz, v hospodárení školy žiadna bezvýznamná položka,“ povzbudzuje ďalších pedagógov Jaromír Flaškár.

Platy učiteľov a štrajky

Na Slovensku je téma platov učiteľov dlhodobo citlivou záležitosťou. Slovenskí učitelia patria v rámci Organizácie pre hospodársku spoluprácu a rozvoj (OECD) medzi najhoršie platených. Ak by mali ich platy dosiahnuť 75 percent priemernej mzdy vysokoškolského absolventa, čím by sa priblížili priemeru v štátoch OECD, vyžiadalo by si to rast platov zhruba o 50 percent. Prinieslo by to náklady v objeme približne 0,5 percenta HDP, vyplýva to z aktuálnej hodnotiacej správy OECD o slovenskej ekonomike. Slovenský učiteľ v priemere zarába menej ako je polovica priemernej mzdy vysokoškolských absolventov v SR. V krajinách OECD to predstavuje 77 až 89 percent.

„Nízke platy učiteľov by mohli čiastočne vysvetľovať nízku kvalitu vzdelávania," konštatuje správa OECD. Mzdy učiteľov by sa mali podľa OECD teda zvýšiť, aby sa zároveň zvýšila aj príťažlivosť profesie. Eliminácia neefektívnosti vzdelávania na základných a stredných školách by mohla na druhej strane ušetriť 0,4 percenta HDP. „Je jasné, že bez zásadnej reformy školstva nebude pre Slovensko ľahké udržať krok so vzdelávacími systémami v ostatných európskych krajinách,“ uviedol generálny tajomník OECD Ángel Gurría. Hodnotenie by malo byť pritom podľa jeho slov viazané na výkon učiteľa. „Vláda sa nebude týmto výzvam vyhýbať, ale postaví sa im čelom,“ reagoval na margo odporúčania OECD premiér Robert Fico. Výsledky vzdelávania na Slovensku zaostávajú a sú pod priemerom.

Výzvy a riešenia pre slovenské školstvo

„Vzdelávací systém v krajine by mal viac prihliadať na potreby znevýhodnených skupín s osobitným zreteľom na predškolskú výchovu rómskych detí a ich integráciu do všeobecného vzdelávacieho systému,“ uvádza organizácia v správe. Podľa nej je taktiež prechod absolventov zo školy do práce veľmi slabý. Spolupráca so zamestnávateľmi sa preto musí zlepšiť a získavanie profesionálnych skúseností počas štúdia by malo byť podporované rozvíjajúcim sa odborným tréningom.

Protesty a rokovania

Kabinet Roberta Fica odklepol 5-percentné zvýšenie miezd pedagógom, aj keď s ním nesúhlasili. Peniaze na platy pedagogických a nepedagogických zamestnancov škôl však pôjdu do normatívov. To znamená, že sľúbené financie sa budú môcť použiť iba na výplaty a nie inak. Podľa premiéra si tak učitelia v regionálnom školstve po novom polepšia o 50 až 60 eur mesačne. Je však otázne, či tento verdikt učiteľov uspokojí, keďže od začiatku štrajku žiadajú raz toľko. Odborársky bos Pavel Ondek pripustil, že vláda nesplnila ich požiadavky a že naďalej rátajú so štafetovými štrajkmi v krajských mestách. Učitelia v dôsledku štrajku prišli o peniaze, čo pocítia na decembrových výplatách. Štyri dni štrajku uberú pracovníkom v školách na platoch od 125 do 215 eur.

Vysoké školy chcú od ministerstva školstva navýšenie rozpočtu, aby mohli zvýšiť tarifné platy svojich učiteľov. Rada vysokých škôl uviedla, že návrh sa týka len cca 10 000 zamestnancov VŠ, teda ide o relatívne malý nárok na štátny rozpočet.

V Púchove plánovalo Gymnázium pokračovať v ostrom štrajku v piatok 7. decembra. V pondelok 10. decembra vyjadrili zamestnanci školy svoju nespokojnosť protestným zhromaždením v Bratislave pred Úradom vlády SR. Kriticky hodnotia najmä doterajšie vyjednávanie odborov s vládou, ktoré považujú „za sofistikovaný ústup s cieľom postupne utlmovať protestné nálady a oprávnené požiadavky drvivej väčšiny učiteľov na Slovensku.“

tags: #ucitelia #na #dochodku #v #puchove