Jazyk a komunikácia sluchovo postihnutých: Od surdopédie po moderné technológie

Komunikácia je kľúčovým aspektom života sluchovo postihnutých. Rozvoj komunikačných zručností, slovnej zásoby a čítania je prioritou v ich vzdelávaní. Hoci existujú rôzne formy komunikácie, výber tej najvhodnejšej závisí od individuálnych potrieb a možností každého jedinca. Na Slovensku je evidovaných 5-7% populácie nepočujúcich alebo nedoslýchavých. Objavujú sa problémy pri komunikácii sluchovo postihnutého a počujúceho.

Úvod do problematiky sluchového postihnutia

Problematika sluchového postihnutia je komplexná oblasť, ktorá si vyžaduje multidisciplinárny prístup. Sluchové postihnutie zahŕňa rôzne stupne a typy porúch sluchu, ktoré môžu mať vplyv na vývin reči, poznávania a sociálnu interakciu. Patológia sluchových funkcií a sluchových porúch je oblasť, ktorá sa zaoberá príčinami, prejavmi a diagnostikou sluchových problémov. Klasifikácia sluchových postihnutí sa riadi medzinárodnými štandardmi a slúži na presné určenie stupňa a typu postihnutia.

Pod týmto pojmom rozumieme obmedzenú alebo úplnú stratu sluchu - zvukových podnetov.

• Prechodová vada: postihnutie vnútorného a stredného ucha, porucha v mechanickej časti sluchového aparátu.
• Percepčná vada: postihnutie citlivých buniek Cortiho orgánu vnútorného ucha.

Stupeň sluchovej poruchy závažne ovplyvňuje schopnosť jedinca osvojiť si hovorenú (verbálnu) reč a vzdelávať sa cestou verbálnej komunikácie, nie je však jediným kritériom závažnosti sluchového postihnutia. Okrem stupňa rozhoduje typ sluchovej poruchy, funkčná kapacita jedinca, rozvinutosť reči, mentálne schopnosti a individuálne podmienky vývinu (rodina, včasná edukácia a pod.). Sluchovo ťažšie postihnutý jedinec má narušené sociálne vzťahy, menšie sluchové postihnutie takéto narušenie zväčša nespôsobuje.

Typy sluchových porúch:

• Prevodová porucha sluchu: Ide o poruchu prevodového aparátu, to jest od ušnice cez vonkajší zvukovod až k strednému uchu.
• Percepčná porucha sluchu: Ide o poruchu nervových buniek Cortiho orgánu vo vnútornom uchu.
• Kortikálne postihnutie sluchových funkcií: Vzniká porušením časti centrálnej nervovej sústavy (mozgovej kôry), ktorá sa zaoberá spracovaním zvukových podnetov.

Stupne straty sluchu:

• Hluchota: strata sluchu väčšia ako 110 dB.
• Zvyšky sluchu: strata sluchu väčšia ako 91 dB.

Sluchovo postihnutí vyžadujú komplexnú, t.j. lekársku, špeciálno-pedagogickú, sociálnu a technickú starostlivosť.

Surdopédia: Veda o výchove a vzdelávaní sluchovo postihnutých

Surdopédia je špeciálnopedagogická disciplína, ktorá sa zaoberá výchovou a vzdelávaním osôb so sluchovým postihnutím. Historický pohľad na surdopédiu odhaľuje postupný vývin vyučovacích metód, ktoré sa prispôsobovali potrebám sluchovo postihnutých. Významným predstaviteľom slovenskej surdopédie je Viliam Gaňo, ktorého prínos pre teóriu a prax vyučovania nepočujúcich je neoceniteľný. Surdopédia úzko súvisí s ďalšími vednými disciplínami, ako sú pedagogika, psychológia, lingvistika, medicína (audiológia, foniatria) a sociológia.

Diagnostika a kompenzačné možnosti

Včasná diagnostika sluchového postihnutia je kľúčová pre úspešnú intervenciu. Moderná diagnostika využíva širokú škálu metód a techník, ktoré umožňujú presné určenie sluchovej straty. Kompenzačné a protetické možnosti súčasnej vedy, ako sú načúvacie prístroje a kochleárne implantáty, významne zlepšujú kvalitu života sluchovo postihnutých. V súčasnosti už vieme, že čím skôr sa strata sluchu zistí, pridelia sa kompenzačné pomôcky a začne sa s dieťaťom pracovať, tak tým väčšiu šancu má vyvíjať sa podobne ako jeho počujúci rovesníci. Potrebné je tiež povedať, že možnosť, že si dieťa s poruchou sluchu osvojí jazyk a reč je neporovnateľne väčšia ako tomu bolo pred cca 30 rokmi. A práve raná/včasná diagnostika a využitie tzv. kritického obdobia má v tomto procese veľmi dôležitú úlohu.

Načúvacie prístroje a kochleárne implantáty

Sluchovo postihnutý jedinec ako prvú kompenzačnú pomôcku zo zdravotnej poisťovne dostáva načúvací prístroj na základe lekárskeho odporúčania lekára - foniatra. Ak ide o dieťa, má v prípade potreby nárok na 1 prístroj na každé ucho. Prístroje sú rôzne, avšak ku každému je nutné dať vyrobiť individuálnu ušnú koncovku, aby nedochádzalo k spätnej väzbe, ktorá sa prejavuje pískaním prístroja, čo je nepríjemné nie len pre samotného sluchovo postihnutého, ale i pre jeho okolie. Načúvací prístroj nemá schopnosť ucha potláčať nepotrebné zvuky, zosilňuje všetky zvuky okolia, takže v hluku triedy, ulice a pod. Modernejšou formou načúvacieho prístroja je kochleárny inplantát (KI), ktorého najväčšou výhodou je možnosť počutia aj ľuďom s percepčnou hluchotou. Veľmi sa osvedčil u nepočujúcich, ktorí ohluchli vo vyššom veku a u nepočujúcich detí, ktoré ho získali v prelingválnom období, nakoľko sa u nich mohla rozvíjať reč skoro prirodzenou formou. Má však tie isté nedostatky ako bežný načúvací prístroj, ide o operatívny zákrok, príjemca musí byť vhodný ako z medicínskeho, tak i psychologického hľadiska. Kochleárny implantát je indikovaný pre osoby s ťažkou až veľmi ťažkou sluchovou stratou, u ktorých načúvacie prístroje neprinášajú dostatočný úžitok. Aplikácia a využitie kochleárneho implantátu si vyžaduje komplexnú rehabilitáciu a logopedickú starostlivosť.

Moderná pedagogika sluchovo postihnutých v zahraničí uznáva tzv. model 1-3-6, ktorý znamená:

1. V prvom mesiaci diagnostika straty sluchu.
2. V treťom mesiaci pridelenie kompenzačných pomôcok.
3. V šiestom mesiaci začiatok špeciálnopedagogickej starostlivosti.

Pri dodržaní týchto termínov je zrejmé, že v oblasti reči môžeme zachytiť veľmi dôležité obdobie napodobňujúceho džavotania (6 - 8 mesiac života), v ktorom sa nám začínali deti so stratou sluchu líšiť od ich intaktných rovesníkov, pretože vzhľadom na svoju stratu sluchu nemohli, resp. nemohli dostatočne napodobňovať zvuky, ktoré sa okolo nich prezentovali a preto sa začínali oneskorovať v osvojovaní si jazyka a reči.

Vývin poznania, komunikácie a vzdelávania u sluchovo postihnutých

Vývin poznávania u sluchovo postihnutých prebieha odlišne v porovnaní s počujúcimi deťmi, najmä v oblasti jazykového vývinu a abstraktného myslenia. Proces učenia u sluchovo postihnutých si vyžaduje špeciálne metódy a prístupy, ktoré zohľadňujú ich individuálne potreby a možnosti. Alternatívy vzdelávania sluchovo postihnutých zahŕňajú integráciu do bežných škôl, špeciálne školy pre sluchovo postihnutých a individuálne vzdelávanie. Sluchová výchova predstavuje systematický rozvoj sluchových schopností a je dôležitou súčasťou komplexnej starostlivosti o sluchovo postihnutých.

U dieťaťa s vrodenou tzv. prelingválnou hluchotou (hluchota vznikla pred vybudovaním jazykových a rečových máp v mozgu dieťaťa) sú už predverbálne (pred vznikom reči) zvukové prejavy typicky deformované. Postupne sa význam pojmov upresňuje. Výslovnosť je narušená, realizuje sa s prehnanou silou, vyskytuje sa dysgramatizmus (neschopnosť používať správne gramatické tvary). U detí so získanou tzv. postlingválnou hluchotou (hluchota vznikla po vybudovaní jazykových a rečových máp v mozgu dieťaťa) je dôležitý vek, v ktorom ku strate sluchu došlo. Ak stratilo dieťa sluch pred dovŕšením siedmeho roku života, získaná úroveň hovorenej reči sa bez včasnej špeciálno-pedagogickej starostlivosti postupne znižuje. Ak ku strate sluchu došlo po tomto období, dieťa má už pomerne dobre osvojený slovník, schopnosť hovorenej reči je dostatočne zafixovaná, veľmi pozitívnu úlohu má aj osvojenie písania a čítania.

Komunikačné systémy sluchovo postihnutých

Ľudia s vážnym sluchovým postihnutím používajú iný komunikačný systém ako väčšina, preto je ich dorozumievanie s ostatnými ľuďmi ťažké. Klasifikácia komunikačných systémov zahŕňa orálnu komunikáciu, manuálnu komunikáciu (posunkový jazyk) a kombinované prístupy. Totálna komunikácia a bilingválne prístupy sa zameriavajú na využitie všetkých dostupných komunikačných prostriedkov a na rozvoj materinského jazyka (posunkového jazyka) a hovoreného jazyka. Poruchy reči a komunikácie môžu byť spojené so sluchovým postihnutím, preto je dôležitá logopedická intervencia.

Artikulovaná (orálna) reč

Artikulovaná, orálna (ústna) reč využíva zvyšky sluchu a odzeranie. Jej zvládnutie je veľmi ťažké, pre nepočujúcich je nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ale má výhodu v tom, že jej rozumejú ostatní ľudia. Osvojenie či uchovanie schopnosti komunikovať orálnym spôsobom je pre človeka s ťažkým sluchovým postihnutím veľmi obtiažne, pretože chýba najdôležitejší predpoklad - ľahkosť vnímania verbálneho vyjadrenia, resp. kontroly vlastného prejavu. Pre nepočujúcich (eventuálne osoby so zvyškami sluchu) je orálna reč v zásade nevyhovujúcim komunikačným prostriedkom, ktorý sa učí preto, aby neboli v majoritnej spoločnosti tak veľmi izolovaní. Miera motivácie k osvojovaniu môže byť rôzna, závisí na schopnostiach a skúsenostiach jedinca. Väčšiu snahu o dorozumenie a bohatšiu slovnú zásobu mali deti, ktoré mali dobrú inteligenciu, podnetné rodinné prostredie a navštevovali bežnú základnú školu. Impulzom k zlepšeniu orálnej reči môže byť prechod do prostredia počujúcich, napriek tomu, že je táto situácia prežívaná ako nepríjemná a stresujúca. Kompenzačným zmyslom ťažko sluchovo postihnutého je zrak. Z tohto dôvodu je podmienkou prijateľného porozumenia vizuálny kontakt s komunikačným partnerom. Pokiaľ nie je nadviazaný, je potrebné ho iniciovať dotykom. Sluchovo postihnutý človek je nútený využívať náhradný spôsob, odpozorovania kiném (pohyb úst pri artikulácii), eventuálne obmedzené a obtiažne sluchové percepcie. Obidve uvedené varianty sú psychicky veľmi náročné a vyčerpávajúce a ani ich efekt nie je taký, aby kompenzoval zvýšenú námahu. Táto skutočnosť ovplyvňuje postoj sluchovo postihnutého k orálnej komunikácii. Na problémy v porozumení aj na značnú náročnosť tejto činnosti reagujú podráždením. Napätie vyvolané námahou zvyšuje ako ich úzkosť, tak sklon k afektívnym výbuchom alebo k inej skratovej situácii. Tieto prejavy môžeme interpretovať ako dôsledky nezvládnutej záťažovej situácii. Pre sluchovo postihnutých je aj bežná komunikácia stresom, čo je pre počujúceho človeka ťažko predstaviteľné.

Odpozorovanie je veľmi ťažkým spôsobom vnímania hovorovej reči. Nedá sa využívať vždy za všetkých okolností. Zrakom nie je možné určiť presne všetky hlásky; niektoré znejú odlišne (p, m, p), aj keď ich kinéma (artikulačný pohybový vzorec) vyzerá rovnako, iné nemajú žiadny viditeľný artikulační pohyb (ch), a preto ľahko dochádza k zámene. Pohyb pier sa pri bežnom rozhovore rýchlo mení a jednotlivé kinémy miznú skôr, než ich človek stačí dekódovať. Odpozorovanie je pochopiteľne možné len v komunikácii s jednotlivcom, v priamom zrakovom kontakte, rozhovor s väčšou skupinou ľudí nie je týmto spôsobom realizovateľný. Predpokladá sa, že odpozorovaním môžeme zachytiť maximálne 30% informácií. Odpozoruvávať bez prestávky je možné maximálne 30 minút. Sluchovo postihnutí majú obmedzenú možnosť porozumieť kontextu komunikácie, ktorý je pre počujúcich samozrejmosťou. Nemôžeme ho dosiahnuť ani odpozorovaním, ani limitovanou sluchovou percepciou. Odpozorovaním nie je možné získať informácie o neverbálnych charakteriskách informácií, napr. intonácia hlasu.

Problémy aktívneho verbálneho prejavu:

• Fonologická oblasť: Bez sluchovej kontroly vlastného rečového prejavuje len ťažko možné koordinovať dýchanie a fonáciu (tvorenie hlasu), a preto nie je možné dosiahnuť presné artikulovanie. Nie je možné dobre vnímať, a preto ani napodobniť, melódiu reči. Hlasový prejav preto býva horšie zrozumiteľný, nápadná býva tiež jeho monotónnosť. V prípade neskôr ohluchnutého človeka sa kvalita reči po zvukovej stránke postupne výrazne zhoršuje. K úplnej presnosti nestačí iba pamäť. Možnosť sluchovej kontroly vlastného verbálneho prejavu je dôležitá aj pre primeranú hlasitosť reči. Ďalším problémom je rôznosť znenia niektorých hlások v rámci určitého zoskupenia.
• Sémantická oblasť: Sluchovo postihnutí často presne nechápu význam jednotlivých slov, a preto si ich zamieňajú či ich nesprávne používajú, majú menšiu slovnú zásobu. Obmedzený býva hlavne aktívny slovník, t.j. množstvo slov, ktoré človek sám používa vo svojom zdieľaní. Značným problémom je pochopenie významu slov vo vzťahu k určitému kontextu.
• Syntaktická oblasť: Sluchovo postihnutí nemôžu mať zafixovanú znalosť gramatických pravidiel ani citlivosť k ich používaniu, nedodržiavajú správnu vetnú stavbu a preto nepoužívajú správne rôzne gramatické tvary a nezachovávajú slovosled. Ich verbálny, ale aj písaný prejav často krát býva veľmi zjednodušený. Príčinou je obmedzené množstvo dôkladného osvojenia jazyka. Nejde však o prejav nedostatku inteligencie!
• Pragmatická zložka: je sociálne - rečovou kompetenciou, ide o komunikačné využitie jazykových kompetencií, ich adekvátnosť a efektivitu. Vzhľadom ku značným problémom v osvojovaní hovorenej reči je zákonite narušená aj táto zložka.

Všetky tieto obmedzenia majú nakoniec často za následok, že si sluchovo postihnutí neosvoja tento jazykový systém natoľko dobre, aby mohli plne využívať jeho písanú a tlačenú podobu ako prostriedku prijateľne účinnej komunikácie, resp. zdroja informácií.

Posunkový jazyk a prstová abeceda

Znaková reč (posunková reč) je založená na vizuálno-pohybovom kóde s kodifikovanou sústavou znakov daných základnými polohami, pohybmi rúk so sprievodom tvárovej mimiky. Okrem polôh a pohybov celej ruky sa uplatňujú hlavne rôzne zmeny polôh prstov. Znakový systém má určité obmedzenia - jednotlivé znaky sú často mnohoznačné a znakový jazyk má odlišnú gramatiku. Pre ťažko sluchovo postihnutých je znaková reč výhodným komunikačným prostriedkom, pretože ju môžu využívať bez väčšej námahy - samozrejme iba vtedy, ak na svojho partnera vidia. Nevýhodou je obmedzený počet ľudí, ktorí tento spôsob komunikácie poznajú. Človek, ktorý by sa nedokázal dorozumieť inak, by bol do značnej miery komunikačne a informačne izolovaný.

Posunky na dorozumievanie začínajú spontánne používať už veľmi malé sluchovo postihnuté deti. Už vo veku kojencov sa tieto deti snažia upútať pozornosť opakovaním určitých gest, ktoré môžu mať význam informácie. Znakovú reč sa obvykle učia neskôr, hlavne ak nemajú rovnako postihnutých rodičov, ktorí by s nimi od začiatku ich života týmto spôsobom komunikovali. Počujúci rodičia si musia znakovú reč najprv sami osvojiť, preto nemôžu dieťa stimulovať tak, ako by bolo treba. Ďalším dôvodom je aj obvykle neskoršia doba diagnostikovania poruchy (najčastejšie vo veku batoľaťa). Znaková reč je, v porovnaní s hovorenou rečou, zjednodušeným a úspornejším systémom komunikácie.

Ďalšou formou komunikácie je znaková reč, ktorá je doslovným prekladom orálneho informovania. Vyjadruje pomocou znakov aj jednotlivé gramatické kategórie príslušného jazykového systému. Pre nepočujúceho, ktorý dobre nepozná daný jazyk, nemusí byť dostatočne zrozumiteľná, napriek tomu, že ju môže bez problémov vnímať. Prstová abeceda ja založená na podobnom princípe. Jeden znak predstavuje jedno písmeno, z písmen je potrebné zložiť slová. Ide o pomerne zdĺhavý spôsob vyjadrovania.

Žiaľ, tento fakt je stále pravdivý napriek tomu, že posunkový jazyk bol zákonmi našej republiky uznaný ako prostriedok dorozumievania sa a vzdelávania sluchovo postihnutých, takže by mal byť zabezpečený dostatok tlmočníkov posunkovej reči.

Totálna komunikácia

Za najvhodnejšiu je možné považovať variantu totálnej komunikácie, ktorá využíva všetky uvedené varianty, pri rešpektovaní možnosti a predpokladov každého sluchovo postihnutého jedinca.

Vzájomné pôsobenie jednotlivých zmyslových analyzátorov má vplyv na komunikáciu sluchovo postihnutých.

O tom, ako komunikujú nepočujúci, či už vo svojom svete bez významov, ktoré sú nesené zvukom alebo vo svete našom, o tom vieme zatiaľ stále veľmi málo. U nás sa touto problematikou hlbšie rozhodli zaoberať lingvisti. Sluchovo postihnutý sa pri komunikácii odlišujú od počujúcich predovšetkým pohybmi rúk a mimických svalov, taktiež ešte polohou hlavy a hornej časti trupu. Náhodný a nezainteresovaný pozorovateľ takejto komunikácie býva obvykle naklonený názoru, že nepočujúci používajú k dorozumievaniu hlavne gestá a mimiku, teda prostriedky neverbálnej komunikácie. Takýto pohľad na dorozumievanie nepočujúcich je pomerne novodobý názor. Ešte lingvisti 1. pol. 20. a 30. rokov označovali komunikáciu „skupiny hluchonemých“ za niečo porovnateľné s gestami Indiánov. V roku 1957 psychológ Myklebust považuje „reč nepočujúcich“ za niečo menej ako bežnú reč. A človek, ktorý používa tento jazyk nikdy nenaplní všetky ľudské možnosti a preto je „menej ľudský“. V dnešnej dobe tento názor neprevláda.

Sociálne médiá ako nástroj komunikácie pre sluchovo postihnutých

V súčasnej spoločnosti sa komunikačné technológie považujú za mimoriadne dôležité pre online interakciu, výmenu informácií a preukazovanie vlastnej identity. Ide o moderný trend spoločenského života, ktorý ovplyvňuje aj skupinu osôb s poruchou sluchu vrátane nepočujúcich. Využívajú rôzne dostupné platformy sociálnych médií na spojenie s priateľmi alebo skupinami ľudí. Osoby s poruchou sluchu si zároveň rýchlejšie získavajú viac informácií, ktoré zvyčajne nedostávajú tak rýchlo ako počujúce osoby počúvajúce správy z rádia či sledujúce televíziu.

Novšie formy sociálnych médií výrazne prekonali bariéru medzi nepočujúcimi a počujúcimi osobami, ako aj širokou verejnou spoločnosťou. Jedným z hlavných míľnikov na platforme sociálnych médií bol vynález internetu, ktorý priniesol veľké rozšírenie vedomostí a poznatkov. Používanie súčasných sociálnych médií pomáha nepočujúcim osobám vyjadrovať svoje myšlienky a pocity voči ostatným, komunikovať s rodinou a priateľmi a budovať medziľudské vzťahy. Prístup k informáciám a poznatkom o osobnom živote jednotlivcov a ich komunitách prostredníctvom sociálnych médií zvýšil súdržnosť komunity nepočujúcich. V súčasnosti majú nepočujúci možnosť sledovať aktuálne informácie z domova a zo sveta, ako aj skúmať množstvo dostupných informácií. Komunita nepočujúcich sa teší z dostupnosti digitálnej komunikácie - sociálnych médií. Vníma to ako alternatívny druh komunikácie, pretože bola dlhodobo vylúčená z jednoduchého prístupu k tradičným médiám. O svoje nádherné individuálne zážitky sa delia v danej komunite. Nepočujúci ľudia navzájom komunikujú a sociálne médiá sa pre nich stávajú domovom pre konverzáciu a priateľstvo. Individuálne alebo skupinové zážitky sú vyjadrené v textoch, prejavoch a prostredníctvom komunikačných kanálov sa odovzdávajú ďalším nepočujúcim ľuďom a širšej komunite.

Viaceré štúdie naznačujú, že primárna písomná komunikácia na sociálnych sieťach v mnohých prípadoch pomáha maskovať stratu sluchu, čo spôsobuje, že osoby s poruchou sluchu sa cítia menej stigmatizované. Emotikony majú tiež veľký význam pre nepočujúcich ľudí, pretože posilňujú význam ako náhradu za paralingválne prostriedky, ľudské hlasy alebo zvuky, ktoré nepočujú. Používajú sa na vyjadrenie pocitov radosti, bolesti, smútenia, sklamania, hnevu alebo šťastia.

Výskum používania sociálnych médií osobami so sluchovým postihnutím

Cieľom výskumu bolo preskúmať preferencie, účely a vzorce používania dostupných sociálnych médií medzi osobami s poruchou sluchu v súčasnosti. Štruktúrované dotazníky vo formáte formulára patriaceho softvéru Google Disk vyplnilo až 212 respondentov v období od 18. októbra do 25. novembra 2024. Pod každou položkou bola vytvorená videonahrávka s prekladom otázky a jej odpovedí do slovenského posunkového jazyka, keďže niektorí respondenti s poruchou sluchu preferujú slovenský posunkový jazyk ako komunikačný jazyk, a súčasne aby sme predišli neporozumeniu otázok a vybraných odpovedí od respondentov. Všetci účastníci výskumu boli osoby s poruchou sluchu rôzneho stupňa straty sluchu rozdelené do piatich kategórií.

Výsledky výskumu:

Z 212 respondentov deviati (4,3 %) používajú kochleárne implantáty, 98 respondentov (46,2 %) používa načúvacie aparáty a zvyšných 105 respondentov (49,5 %) nepoužíva žiadnu pomôcku. Respondenti podľa pohlavia boli zastúpení 134 ženami (63,2 %) a 78 mužmi (36,8 %).

Rozloženie vzorky podľa územného zastúpenia:

• 59 respondentov (27,8 %) pochádzalo z Bratislavského kraja.
• 26 respondentov (12,3 %) z Trnavského.
• 21 (9,9 %) z Prešovského.
• 21 (9,9 %) zo Žilinského.
• Po 19 (2x po 9,0 %) z Banskobystrického a Nitrianskeho.
• 16 (7,5 %) z Trenčianskeho.
• 15 (7,1 %) z Košického kraja.
• Zvyšných 16 respondentov (7,5 %) tvorili Slováci žijúci v zahraničí.

V súvislosti s dosiahnutým vzdelaním malo najviac respondentov, celkovo 101 respondentov (47,6 %), stredoškolské vzdelanie s maturitou. Podľa typu základnej školy navštevovalo 171 respondentov (80,7 %) základnú školu pre žiakov so sluchovým postihnutím, 30 respondentov (14,1 %) základnú školu bežného typu a 11 respondentov (5,2 %) základnú školu pre žiakov so sluchovým postihnutím a základnú školu bežného typu. Tí istí respondenti odpovedali aj na otázku o type strednej školy, pričom 154 respondentov (72,6 %) vychodilo strednú školu pre žiakov so sluchovým postihnutím, 54 respondentov (25,5 %) strednú školu bežného typu, 3 respondenti (1,4 %) strednú školu pre žiakov so sluchovým postihnutím a strednú školu bežného typu a zvyšný 1 respondent (0,5 %) neodpovedal (zrejme ide o študenta, ktorý ešte navštevuje strednú školu).

V domácnosti preferujú posunkový jazyk dve tretiny respondentov (66 %), zatiaľ čo necelá tretina respondentov (29,7 %) používa v domácnosti hovorený jazyk. Drvivá väčšina respondentov (94,3 %) komunikuje s nepočujúcimi priateľmi posunkovým jazykom. Pri komunikácii s počujúcimi priateľmi prevláda hovorený jazyk u takmer dvoch tretín respondentov (63,2 %). Necelá tretina respondentov (29,2 %) využíva písanú formu hovoreného jazyka pri komunikácii s počujúcimi priateľmi.

• Messenger využíva 85,3 % respondentov (181), čo ho radí medzi najčastejšie používané komunikačné platformy.
• Instagram je preferovaný pre sledovanie vizuálneho obsahu a využíva ho 77,8 % respondentov (165).
• YouTube sleduje 46,2 % respondentov (98) pre sledovanie videonahrávok.

tags: #tvvp #jazyk #a #komunikacia #sluchovo #postihnuti