Tomáš Baťa, narodený 3. apríla 1876 v Zlíne, bol nielen jedným z najväčších podnikateľov svojej doby, ale aj vizionár a sociálny mysliteľ, ktorého odkaz pretrváva dodnes. Z malého moravského mestečka vybudoval globálnu firmu, ktorá svojou invenciou, sebestačnosťou a sociálnym rozmerom prekonávala konkurenciu a ovplyvnila množstvo budúcich ekonómov. Jeho život a dielo sú inšpiráciou pre mnohých obchodníkov a majiteľov firiem, ukazujúc cestu poctivej práce, inovácií a férového prístupu. Pri príležitosti jeho 150. výročia narodenia, ktoré si pripomíname 3. apríla, zostáva jeho podnikateľský odkaz mimoriadne aktuálny.
Rodinné korene a ranné skúsenosti
Tomáš Baťa pochádzal z rodiny, ktorá sa po stáročia zaoberala obuvníctvom, s prvou zmienkou o obuvníkovi Lukášovi Baťovi z roku 1667. Tomáš, tretie dieťa Antonína Baťu, sa narodil v Zlíne. Vo veku 8 rokov mu zomrela matka a o dva roky neskôr sa jeho otec rozhodol znovu oženiť a presťahovať rodinu a živnosť do Uherského Hradišťa.
Už v ranom veku 12 rokov sa Tomáš začal zaujímať o remeslo, a to nielen ako topánky vyrábať, ale tiež ako ich čo najlepšie predať. V 14 rokoch odišiel mladý Tomáš proti vôli svojho otca do Prostějova, kde pracoval vo firme Fäber, vyrábajúcej obuvnícke stroje. Tam sa veľmi zaujímal o stroje uľahčujúce a zrýchľujúce prácu obuvníkov. Čoskoro však dostal výpoveď, pretože sa jeho zamestnávatelia obávali konkurencie. Tomáš sa vrátil do otcovej dielne, ale po vzájomnej nezhode odišiel bez peňažných prostriedkov do Viedne za svojou sestrou Annou. Tá mu finančne vypomohla a mladý Tomáš začal podnikať na vlastnú päsť vo vlastnej dielni. Jeho horlivosť po zisku bola však vzápätí ukončená neznalosťou tamojšieho trhu. Krachy a pády posúvali Baťu ďalej, nikdy sa nenechal odradiť a keď vznikol problém, bral to ako výzvu.
Založenie firmy a prvé úspechy
V roku 1894 sa Tomáš, brat Antonín ml. a sestra Anna nechali vyplatiť svojím otcom z rodinného podniku a založili v Zlíne vlastnú obuvnícku firmu. Z majiteľskej trojice sa neskôr stala len dvojica, keďže sestra Anna firmu opustila, pretože sa vydala a Tomáš jej vyplatil jej podiel. Začiatky však neboli ľahké. Na rozbehnutie firmy padli rodinné úspory a museli si zobrať aj pôžičku. Po roku sa novej firme nedarilo tak, ako dúfali a veritelia žiadali naspäť svoje peniaze. Baťovci spočiatku vyrábali valašskú prešívanú obuv na symetrickom kopyte. Zamestnávali okolo 10 robotníkov, ktorí museli pracovať fixnú pracovnú dobu, za ktorú dostávali pravidelnú týždennú mzdu. V lete 1895 bol všetok ich majetok založený v prospech splátok a zmeniek, ktoré už nebolo možné platiť. Začali im hroziť žaloby zo strany veriteľov a kríza priviedla Baťovcov do krachu.
Keď Antonín odišiel na vojnu, vedenia podniku sa ujal Tomáš. "Čoskoro si ma práca podrobila celého. Všetko požehnanie môjho života počalo sa tohto dňa. Pochopil som svoju pochabosť v napodobňovaní lenivých ľudí, či pánov či nepánov. Vykonávaním všetkých robotníckych prác našiel som cesty, ktoré viedli k úspore materiálu aj zjednodušeniu robotníkovej práce..." Do leta 1896 sa Tomáš dlhov zbavil, no čoskoro mala firmu postihnúť ďalšia pohroma. Firma Koditsch a spol., u ktorej mali všetci obuvníci, vrátane Baťovcov, uložené zmenky, skrachovala. Firmu Tomášovho otca to zruinovalo, no Tomáš sa nechcel vzdať. Prišiel s inováciami, ktoré mali túto situáciu vyriešiť. Rozhodol sa začať šiť topánky z plátna, ktoré bolo oveľa lacnejšie a dostupnejšie ako pravá koža. O tzv. „Baťovky“ (plátené topánky s koženou podrážkou a elegantnou špičkou z pravej kože) začal byť vďaka reklame obrovský záujem. Plátenky síce nevynikali životnosťou, ale dokázali zaujať priaznivou cenou, v porovnaní s tradičnou koženou obuvou boli asi o polovicu lacnejšie. Kto nemal peňazí nazvyš a nechcel chodiť bosý, zvolil si plátenky od Baťu.
Anna Baťová, sestra oboch bratov, sa zaslúžila o prosperitu firmy Baťa. Prevzala od bratov ekonomiku firmy a svojím prístupom obmedzila zbytočné plytvanie či nekoncepčné rozhadzovanie získaných finančných prostriedkov. V roku 1897 boli všetky dlhy zaplatené. Po dokončení stavby železničnej trate z Otrokovíc do Vizovíc postavil Tomáš svoju prvú výrobnú budovu, v ktorej v roku 1900 zamestnával až 120 ľudí. Tomáš Baťa firmu premenoval k 1. augustu 1900 na verejnú spoločnosť T&A Baťa. Hlavná činnosť bola výroba plátenej a rúnovej obuvi.
Cesty do Ameriky a modernizácia výroby
Na rozvoj firmy veľmi zapôsobil Tomášov pobyt v USA, kde sa zaujímal o metódy a postupy práce v továrňach značky Ford. Tomáš Baťa prenechal na čas vedenie podniku svojmu spolupracovníkovi Štěpánkovi a rozhodol sa odísť do Ameriky, získať nové skúsenosti so spôsobmi organizácie práce, výplaty zamestnancov a uskladnenia polotovarov pre výrobu obuvi. Po skoro polročnom pobyte v USA sa vrátil na jar 1905 a do Zlína priviezol nové plány výstavby továrenských budov aj nadšenie pre americký smer managementu. Objednal tiež nové výkonnejšie stroje priamo z USA. Po svojom návrate začal Baťa stupňovať požiadavky na robotníkov: za zle vykonanú prácu im udeľoval pokuty vo forme zrážok zo mzdy. Nepristúpil na požiadavky sociálno-demokraticky orientovanej odborovej organizácie, následkom čoho sa uskutočnil štrajk zamestnancov. V roku 1908 zomrel ťažko chorý Antonín Baťa a Tomáš tak zostal jediným vlastníkom firmy T&A Baťa, ktorej hlavným cieľom zostávala výroba ľahkých baťovek. V roku 1910 bolo v podniku zamestnaných asi 350 robotníkov, denne sa vyrobilo viac ako 3000 párov topánok.
Vojnové obdobie a krízový manažment
Hneď na začiatku prvej svetovej vojny dostala firma Baťa zákazku na výrobu 50 000 párov vojenských topánok, tzv. bagandží. Táto zákazka zároveň uchránila od povolávacieho rozkazu stovky mužov, ktorí šili v továrni topánky. Počet pracovníkov aj denný pracovný výkon rýchlo rástli. Stovkám mužov sa pomocou práce v továrni podarilo vyhnúť povolávacím rozkazom, pretože firma vyrábala pre rakúsko-uhorskú armádu. K vojnovým pomerom patrilo aj to, že v podniku pracovala skupina ruských vojnových zajatcov. Od roku 1914 do roku 1918 sa počet Baťových zamestnancov zvýšil desaťnásobne. Na konci vojny predstavovala denná výroba takmer 6 000 párov obuvi a odhaduje sa, že polovica armádnych topánok bola práve odtiaľto. Boli zriadené vlastné garbiarne a zakúpené veľkostatky pre zásobovanie drevom a potravinami pre zamestnancov.
Bezprostredne po skončení vojny bola firma postihnutá odbytovou, výrobnou a finančnou krízou. Na konci roku 1918 začala firma túto krízu riešiť tým, že zriaďovala osobné účty svojim zamestnancom z ich vlastných miezd a vkladov. Tieto kontá boli úročené 10% úrokovou mierou a nasporené peniaze boli použité ako investície do prevádzkového kapitálu. Toto riešenie krízy malo len dočasný účinok, keďže v roku 1919 začali v Baťových závodoch štrajky. Baťa už nemohol tento štrajk potlačiť, tak nechal založiť odborové organizácie, kde si mohli robotníci voliť svojich zástupcov.
Kríza vyvrcholila o rok neskôr, kedy došlo k celonárodnému robotníckemu štrajku. Továrenské sklady boli zaplnené tovarom a chýbal kapitál. Tomáš Baťa sa vtedy rozhodol pre odvážny a dômyselný krok. Na všetku obuv, ktorej mal plné sklady, ponúkol 50% zľavu. Zároveň však siahol na platy zamestnancov, ktoré išli dole o 40%. Ako kompenzáciu zabezpečil zamestnancom lacnejšie potraviny z firemných poľnohospodárskych podnikov. Polovičné ceny pôsobili ako magnet na zákazníkov, zásoby sa výborne predávali a Baťa inkasoval defláciou zhodnotené peniaze. Týmto opatrením prerazil krízové zovretie a jeho lacné topánky začali ovládať trh.
Rozkvet a expanzia
Štyri písmená BAŤA sa stali všadeprítomným symbolom odvážneho a úspešného podnikania. V roku 1923 mala sieť predajní Baťa už 112 pobočiek. V rokoch 1926 - 1928 vzrástol export obuvi a firma Baťa ovládala viac ako polovicu československého vývozu. Vo firme došlo k zavedeniu pásovej výroby, ktorá bola používaná v závodoch Henryho Forda. Produktivita práce vzrástla o 75% a počet zamestnancov o 35%, čistý obrat firmy predstavoval 1,9 miliardy predvojnových korún. Koncom roku 1928 tvorila továreň komplex 30 budov, koncern sa ďalej rozrastal a Baťa podnikal v ďalších sférach hospodárstva (gumárenský, chemický, textilný, drevársky priemysel a mnohé ďalšie).
Baťa v roku 1931 vyrábal v Zlíne, Otrokoviciach, Třebíči, Bošanoch a Nových Zámkoch. V roku 1931 sa rodinný podnik zmenil na akciovú spoločnosť so základným imaním 135 mil. korún. Už dlho predtým vznikali dcérske spoločnosti po celom svete, k tomu pribúdali továrne v Nemecku, Anglicku, Holandsku, Poľsku a mnohých ďalších krajinách.
Baťova expanzia do sveta bola systematická, riadil sieť závodov v USA, Brazílii, Indii či Pakistane vďaka dôslednej štandardizácii a vlastnému komunikačnému systému. Využíval telegraf, telex, pravidelné reporty aj privátnu leteckú flotilu. Každá pobočka fungovala podľa rovnakých pravidiel, aby zákazník kdekoľvek dostal porovnateľnú službu a kvalitu. Najrevolučnejším prvkom jeho systému bola samospráva dielní. Baťa zároveň zaviedol systém účasti na zisku a strate.
Baťove ceny
Typická je tiež Baťova cena, ktorá skoro vždy končila deviatkou. V roku 1922 znížil ceny svojich výrobkov o polovicu a vtedy aj zaviedol ceny zakončené deviatkou. Bola to psychologická záležitosť, aby si zákazník uvedomil, že dostáva nielen topánky, ale aj späť nejakú finančnú sumu.
Sociálny rozmer podnikania a starostlivosť o zamestnancov
Pre Baťu nebol podstatný zisk - viac mu záležalo na jeho zamestnancoch. Neustále sa snažil vyhovieť požiadavkám okolia, aby zlepšil životnú úroveň svojich pracovníkov. Myslel na svojich ľudí, svojich zamestnancov, na to, či majú dobré pracovné podmienky, lebo iba šťastný človek v práci vytrvá. Vytvoril si k nim vzťah, zaujímal sa o nich nielen ako o pracovníkov, ale aj ako o ľudí. Žiadny človek nebude pracovať zo všetkých svojich síl pre človeka, ktorého nemá rád.
S rastúcim objemom produkcie rástla tiež imigrácia nových pracovných síl, čo vyvolalo problém, kam všetkých robotníkov v Zlíne ubytovať. Preto Baťa začal s výstavbou tzv. Baťových domčekov, popri ktorých vznikli v meste ďalšie budovy, dnes tvoriace charakteristickú architektúru celého mesta. Do roku 1932 ich postavili vyše 1500, čo znamenalo ubytovanie pre 18 tisíc ľudí. Pre slobodných boli postavené internáty a ubytovne.
Jeho zamestnanci zarábali viac ako bol národný priemer a ešte k tomu mohli nakupovať a stravovať sa v podnikových obchodoch, kde boli ceny nižšie ako národný priemer. Raňajky alebo večera stáli len korunu, dobrý obed stál 8 korún. To všetko smerovalo k tomu, že zamestnanci boli motivovaní pracovať efektívne, aby si udržali pracovnú pozíciu. Postačovala na zakúpenie tehlového baťovského domčeka. Okrem toho mali niektoré pracovné pozície aj podiel na zisku. To znamená, že ak oddelenie pracovalo dobre, plnilo si normy, mohlo dostať peniaze navyše. No fungovalo to aj opačne, teda, že o peniaze prichádzalo kvôli nízkej produktivite či kvalite.
Sociálni pracovníci ako superhrdinovia | Anna Scheyett | TEDxColumbiaSC
Baťa pristúpil aj k dovtedy nie bežnému kroku - rozhodol sa zamestnať ľudí so zdravotným postihnutím. Išlo napríklad o nevidiacich. Baťa hovoril, že keď sa môže tvoriť práca pre zdravých ľudí, prečo by sa nedala vytvoriť aj pre ľudí s postihnutím.
Keď Tomáš Baťa oslavoval 50. narodeniny (1925), rozhodol sa, že každý ďalší novorodenec v Zlíne dostane od podniku 1000 Kčs. Peniaze boli uložené na účte s 10% úrokom. Ako 24-ročný mal tak občan k dispozícii vyše 10000 Kčs. Zamestnanci si dokázali z výplaty slušne ušetriť, aby sa mohli osamostatniť.
Tomáš Baťa dokázal riadiť rozsiahlu sieť závodov od Zlína po Brazíliu v čase, keď ešte zďaleka neexistovali moderné nástroje globálnej komunikácie. Zdôrazňoval, že základom úspechu podniku sú ľudia, chápal význam pracovného prostredia, vzdelávania a sociálneho zázemia. Okolo závodov budoval priemyselné mestá s bývaním a službami. Baťu označujú za predchodcu moderných princípov riadenia. Zdôrazňoval merateľnosť výkonu a riadenie prostredníctvom jasne definovaných cieľov. Zároveň zaviedol systém účasti zamestnancov na zisku a strate. Slovensko zohrávalo v jeho plánoch významnú úlohu, prvým príkladom sú bývalé Baťovany, dnešné Partizánske, druhým Svit.
Baťov podnikateľský model priniesol na Slovensko nielen pracovné príležitosti a industrializáciu, ale aj nové štandardy riadenia, vzdelávania zamestnancov a starostlivosti o sociálne zázemie.
Starosta Zlína a rozvoj mesta
V roku 1923 sa Baťa rozhodol zostaviť svoju kandidátnu listinu vo voľbách do obecného zastupiteľstva s heslom „Chcem pracovať pre všetkých“. Jeho vstup do komunálnej a regionálnej politiky diktovali miestne pomery. Baťa narážal na prekážky, ktoré mu kládla zlínska radnica vedená komunistami. Najmä však ako najväčší daňový poplatník v meste nemohol ovplyvniť použitie vybraných miestnych daní. Preto zostavil vlastnú kandidátku a v roku 1923 ho zvolili za starostu. Neskôr bol dvakrát znovuzvolený a funkciu vykonával do konca života.
Ako jeho starosta presadil koncepciu záhradného mesta s originálnou funkcionalistickou architektúrou; zo Zlína sa tento štýl šíril spolu s Baťovými továrňami do ďalších miest v Československu, Európe a Severnej Amerike. Znížil miestne dane natoľko, aby prilákal ďalších podnikateľov. Za desať rokov sa niekoľkonásobne zvýšil počet hospodárskych subjektov, najmä živnostníkov, remeselníkov a obchodníkov. Zároveň sa zaviazal, že isté verejné investície, ako bola výstavba ciest či škôl v Zlíne, uhradí jeho firma. Tým sa Baťa dostal aj do oblasti verejného školstva, ktoré ovplyvnil nielen vlastnými technickými učilišťami, ale aj výstavbou nových škôl v meste.
Baťa venoval v poslednom období života veľa času a energie verejnému životu na úkor podnikania. Ovplyvňoval komunálnu politiku v Zlíne a ako regionálny politik aj vývoj prakticky na celej Morave. Napríklad podporoval zavedenie telefonického spojenia so všetkými chudobnejšími obcami. Pri tom investoval vlastné peniaze. Nikdy nevstúpil do veľkej politiky. Nebol členom politickej strany a nemal záujem ani o parlamentnú politiku. Pokiaľ ide o konflikt záujmov, Baťa bol veľmi opatrný a nechcel dávať ani najmenšiu zámienku, aby mohol vzniknúť.
V roku 1924 vyhlásil, že cieľom jeho podnikania je platiť zamestnancom vysoké mzdy, zákazníkom ponúkať čo najväčšiu kvalitu za čo najnižšiu cenu a mať pritom ako podnikateľ primeraný zisk. Podľa neho bolo žiaduce, aby podnikateľ ihneď a spravodlivo rozdeľoval zisk medzi robotníkov, zákazníkov a závod. Každý rok, 1. mája, urobil verejný odpočet tohto programu. Tým úplne otupil politický program ľavicových strán, najmä komunistov. Na požiadavku triedneho boja odpovedal vysokými mzdami pre robotníkov, ktorými dosiahol vo svojej spoločnosti sociálny zmier. Týmto si nechtiac proti sebe poštval komunistov. To je možno aj dôvod, prečo musel Zlín zmeniť názov na Gottwaldov a prečo musela byť po februári 1948 firma Baťa vygumovaná aj so svojím menom.
Baťova architektúra a urbanizmus
Baťa počas svojej podnikateľskej činnosti zasiahol do mnohých oblastí a jednou z nich bola aj architektúra. Potrebovala si udržať skúsených a kvalifikovaných pracovníkov a tak im Baťa začal ponúkať aj bývanie. Staval rodinné domy a neskôr aj školy, obchodné domy či hotely. Baťa spolupracoval s architektom Františkom Gahurom, ktorý sa stal jeho architektom a urbanistom. V roku 1924 navrhol budovy z červených tehál s bielymi betónovými stĺpmi, obklopené zeleňou. Tento projekt „Továreň v zeleni“ sa začal rýchlo realizovať a v Zlíne pribudli desiatky nových budov. Tento koncept prerástol rozmer továrne a od roku 1925 sa v jeho štýle začali stavať aj obchodné domy, internáty a podobne. Takisto aj tisíce domov pre zamestnancov. To bol zároveň zrod modelu zlínskej baťovskej architektúry. Postupnou expanziou firmy sa rozšíril aj na Slovensko, do Európy či do Severnej Ameriky. Typicky baťovských miest je vo svete asi 10-12.
Najznámejšou skeletovou budovou je takzvaná „dvadsaťjednotka“, nazvaná podľa pôvodne priradeného čísla. V budove dnes sídli samospráva, no ako centrálu Baťovej firmy ju postavil architekt Vladimír Karfík, žiak Le Corbusiera a Franka Lloyda Wrighta. „Dvadsaťjednotka“ bola svojho času výškou 77,5 metra najvyššou budovou v Československu a druhou najvyššou stavbou v Európe. Zaujímavosťou bola kompletná klimatizácia.
Baťova továreň na vzdelanie
Ako sa Baťova firma rozrastala, bolo jasné, že bude potrebovať veľa kvalifikovaných robotníkov. Preto Baťa neváhal a v roku 1925 nechal postaviť Školu práce. Stala sa elitnou školou predvojnového Československa. Postupom času sa na tejto škole pripravovali ako robotníci v továrni, tak aj budúci manažéri a riaditelia zahraničných prevádzok. Dodnes žije ešte asi 300 pamätníkov, absolventov tejto elitnej školy. Na začiatku to bola škola len pre chlapcov, ale od roku 1929 sa rozšírila aj na dievčatá. Zaujímavý bol systém výučby - študenti celý deň pracovali v továrni a po skončení smeny a krátkom odpočinku prichádzali do školy na večerné štúdium.
Väčšina predmetov bola voliteľná, no účtovníctvo, obchodná korešpondencia, kreslenie a cudzie jazyky boli povinné. Baťovi sa podarilo vytvoriť hnutie Mladý muž a mladá žena. Okrem práce a štúdia sa mladí ľudia formovali, učili sa hospodáriť, rozvíjal sa ich športový a kultúrny potenciál. Bol to naozaj hodnotný štart do života. Aj študijných odborov postupne pribúdalo. Spočiatku to boli obuvníci, ale časom pribudli aj elektrikári, stavbári, chemici, strojári, pracovníci na export, reklamu, predajcovia a pod. Na školu sa robili prijímacie skúšky vo forme psycho-technickej skúšky, zdravotnej prehliadky a ústneho pohovoru. Aj pre deti z dobrých rodín bolo veľkou cťou, ak ich do školy prijali.
Študentský život v Baťovej škole práce
Mladí ľudia bývali na internáte. Mali sa tu naučiť starať sa sami o seba. Dostávali týždenný plat, z ktorého sa mohli stravovať, platiť si výdavky, ale aj usporiť. Vstávalo sa o pol šiestej, nasledovala rozcvička a potom odchod do práce, ktorá začínala o siedmej. Štúdium sa realizovalo po návrate z práce a večeri. Spať sa chodilo o deviatej večer.
Tragická smrť a odkaz
Smrť zastihla obuvníckeho velikána nečakane. 12. júla 1932 Tomáš Baťa zahynul spolu so svojím pilotom Jindřichom Broučkom pri leteckej nehode, keď vo svojom lietadle Junkers F 13 letel do Švajčiarska, aby sa zúčastnil otvorenia novej pobočky v mestečku Möhlin na brehu Rýna. Z domu odchádzal po štvrtej ráno. Kvôli hmle, ktorá sa rozprestierala nad letiskom v Otrokoviciach, však lietadlo nemohlo odštartovať. Ako čas utekal, Baťa bol čoraz nervóznejší. O desiatej ho čakali v Zürichu. Nemohol si predsa dovoliť zmeškať otvorenie novej továrne kvôli hlúpej hmle. Keďže správy hovorili o tom, že hmla je len v okolí letiska, prikázal pilotovi, aby odštartoval. Žiaľ, pár minút po štarte sa lietadlo zrútilo a dopadlo na letisko. Pilot Jindřich Brouček aj Tomáš Baťa boli na mieste mŕtvi. Pohrebu sa zúčastnili desaťtisíce ľudí.
V čase tragickej leteckej nehody, pri ktorej Tomáš Baťa zomrel, v jeho firme pracovalo cez 31-tisíc zamestnancov, ročne sa v nej vyrábalo 36 miliónov párov topánok a do obchodnej siete spoločnosti patrilo 2500 predajní po celom svete. Hoci Tomáš Baťa pred osudnou haváriou lietadla unikol niekoľkokrát úspešne smrti, tentokrát bol osud neúprosný.