Čo je sociálny štát a aké sú jeho modely

Každý moderný štát je do určitej miery sociálnym štátom (welfare state), pokiaľ sa snaží zabezpečiť aspoň základnú úroveň blahobytu svojich obyvateľov. Sociálne systémy chránia pri rôznych životných udalostiach, kompenzujú zdravotné ťažkosti a poskytujú sociálne služby.

Sociálny štát je koncept, ktorého cieľom je zlepšenie životných podmienok ľudí, realizácia ľudských práv, predovšetkým sociálnych, a rozvoj osobnosti každého jednotlivca. Aktivity štátu sa realizujú v rámci systému, ako aj mimo neho, napríklad pomoc ľuďom, ktorí stoja mimo systému. Činnosť štátu preniká do sféry nezávislých verejnoprávnych inštitúcií, samosprávy a súkromnoprávnych subjektov. Sociálne orientované systémy môžu svoju sociálnu politiku deklarovať a zverejniť v sociálnom programe, ktorý obsahuje ciele a zámery sociálnej politiky.

Ústava Slovenskej republiky v II. hlave definuje ústavné sociálne práva, ktoré sa realizujú v právnych vzťahoch viacerých právnych odvetví.

Vymedzenie pojmu sociálna politika a nadväzujúcich pojmov

Pre správne pochopenie sociálneho štátu je nevyhnutné definovať kľúčové pojmy, ktoré s ním súvisia:

• Sociálny: spoločenský, týkajúci sa spoločnosti, spoločnosťou podmieňovaný, spoločensky záväzný, spoločensky normatívny, slúžiaci/prospešný spoločnosti, týkajúci sa životných podmienok a životnej úrovne, vyjadrujúci životné istoty, podmienky, blaho a dobro spoluobčanov a spoločnosti ako celku, pomoc, spolucítenie, ľudský, všeľudský, vyjadrujúci kladné, pozitívne ľudské hodnoty.
• Politika: správa verejných vecí, oblasť všeobecných štátnych záležitostí, umenie riadiť štát. Oblasť spoločenskej (verejnej) činnosti spočívajúca v účasti politických subjektov (politických strán) na štátnych záležitostiach. Je to aj starostlivosť v záležitostiach určitého odboru (úverová politika, mzdová politika, sociálna politika).
• Sociálna politika: sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo o udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému (štátneho, obecného). Toto úsilie je sústavné a cielené. Jeho výsledkom je fungovanie alebo transformácia (zmena) systému. Prejavuje sa rozhodovaním (alebo nerozhodovaním) a činnosťou (alebo nečinnosťou) sociálnych subjektov. Sociálna politika je taktiež vymedzovaná ako súbor aktivít, ktoré smerujú k zlepšovaniu základných životných podmienok obyvateľov, k zabezpečeniu, či udržiavaniu „sociálnej suverenity“ a „sociálneho bezpečia“ v rámci daných hospodárskych a politických možností krajiny.
• Sociálne zabezpečenie: zahŕňa vzťahy a prostriedky, ktorými spoločnosť zaručuje a poskytuje hmotné zabezpečenie jednotlivým občanom ak nemôžu pracovať z dôvodov uznaných spoločnosťou. Je to súbor právnych, finančných a organizačných nástrojov a opatrení, ktorých cieľom je kompenzovať nepriaznivé finančné sociálne dôsledky uznaných sociálnych udalostí alebo im predchádzať. Podľa medzinárodných dokumentov sociálne zabezpečenie poskytuje ochranu a pomoc občanom v ohrození zdravia a nemoci, v prípade nezamestnanosti, zdravotného postihnutia a invalidity, pracovného úrazu a choroby z povolania, staroby, materstva, rodičovstva a v prípade úmrtia živiteľa.

Nástroje sociálneho zabezpečenia

Medzi základné nástroje sociálneho zabezpečenia patria:

• Sociálne poistenie (dôchodkové, úrazové, nemocenské): Označuje inštitucionálny systém, ktorým sa občan sám, svojou činnosťou, alebo niekto iný občana povinne zaisťuje pre prípad budúcej poistnej udalosti. Spravujú ho inštitúcie verejnoprávnej povahy - sociálna poisťovňa, doplnkom sú sociálne penzijné fondy. Sociálne poistenie sa delí na osem základných systémov: úrazové poistenie, nemocenské poistenie, zdravotné poistenie, poistenie v materstve, poistenie v starobe (dôchodkové), poistenie invalidity, poistenie pozostalých, poistenie v nezamestnanosti.
• Štátna sociálna podpora (pôrodné, detské prídavky): Označuje zaopatrovacie dávky, ktoré sú poskytované určitým skupinám osôb, viažuce sa na tie sociálne situácie, na ktoré sa nie je možné pripraviť. Nie je viazaná na odvody príspevkov z príjmu, je orientovaná na podporu jednotlivcov, rodinám v špecifických životných situáciách. Je postavená na univerzálnom princípe - dostane ju každý občan, ktorý sa ocitne v danej situácii.
• Sociálna pomoc a služby: Pomoc poskytovaná štátom občanovi v stave núdze na uspokojovanie potrieb v nevyhnutnom primeranom rozsahu. Predstavuje peňažné dávky, vecné dávky, služby. Nárok je podmienený skúmaním odkázanosti jednotlivca alebo rodiny - dávky v hmotnej núdzi, príspevky na kompenzáciu zdravotných pomôcok, súbor činností, ktoré občanovi pomáhajú zabezpečiť základné životné podmienky, nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Sociálna pomoc prispieva k riešeniu situácie, ktorá je nad sily občana. Jej zmyslom je preklenúť núdzu a podieľa možno navrátiť občana do normálnej situácie.

Sociálna ochrana

Sociálna ochrana je súbor všetkých nástrojov, ktorými sa zabezpečujú zámery sociálnej ochrany, t.j. úsilie verejnoprávneho subjektu o prevenciu a riešenie obtiažnych životných situácií, ktoré vedú k ekonomickej alebo sociálnej núdzi, a ktoré občania nie sú schopní riešiť vlastnými silami alebo silami svojej rodiny. Týmto úsilím štát zaisťuje nepopierateľné občianske práva na dôstojný život, na rodinu a na prácu. Členíme ju na preventívnu, terapeutickú a rehabilitačnú sociálnu ochranu.

• Preventívna sociálna ochrana: Všetky kontrolné mechanizmy, ktoré zabraňujú (predchádzajú) procesom narušujúcim integritu osobnosti, jej sociologické zložky, ale aj biologické a psychologické. K takýmto mechanizmom patria hygienické, medicínske preventívne služby, psychologické poradenstvo, inšpektorát práce, polícia, zákazy a príkazy.
• Terapeutická sociálna ochrana: Je individuálna, riešenie konkrétnej obtiažnej sociálnej situácie. Viaže sa k vzniknutej sociálnej potrebe. Konkrétna služba, dávka na zmiernenie, prekonanie nepriaznivej situácie.
• Rehabilitačná sociálna ochrana: Súbor opatrení, ktoré občanovi pomáhajú nadobudnúť sociálnu stabilitu a obnoviť sociálnu nezávislosť a sociálnu suverenitu. Súbor opatrení, ktoré pomáhajú občanovi znovu sa vrátiť do prirodzeného sociálneho prostredia a aby v ňom zotrval (rehabilitačné, resocializačné strediská, postpenitenciárna starostlivosť, rekvalifikačné kurzy).

Záchranná sociálna sieť

Pojem záchranná sociálna sieť zaviedla Svetová banka v 80-tych rokoch minulého storočia v súvislosti s ekonomickými reformami v Latinskej Amerike a Ázii. Predstavuje systémové usporiadanie minimálnych dávok sociálneho poistenia, sociálnych podpôr a sociálnej pomoci takým spôsobom, aby žiadny občan nebol existenčne ohrozený v dobe ekonomických reforiem. Má zaistiť minimálnu hranicu životných potrieb. Potom je na jednotlivcovi aby si zabezpečil viac.

Historické východiská a typológia sociálneho štátu

Sociálna politika sa vyvíjala od rodinnej a rodovej pomoci cez pomoc chudobným až po komplexné sústavy inštitúcií moderných spoločností zabezpečujúcich základné ľudské práva. Na formovaní sociálnej politiky v európskych krajinách sa podieľali predovšetkým tri svetové osobnosti: Otto von Bismarck, William Henry Beveridge a Gunnar Myrdal.

Počas vývoja sociálnej politiky prevládali v meniacich sa spoločenských systémoch aj rôzne názory. Sociálna politika je úsilie o riešenie vzniknutých sociálnych potrieb a problémov, na ktoré sociálne hnutia upozornili rôznymi spôsobmi, napr. aj revolúciou. Vývoj sociálnej politiky prechádzal rôznymi modelmi:

• Paternalistický model: Starostlivosť štátu o občana. Je historicky najstaršia sociálna inštitúcia. Na vrchole štruktúry je otec (náčelník, feudál, despota), ktorý rozdeľuje úlohy aj prostriedky. Sociálne inštitúcie štátu sú súčasťou prídelového systému.
• Reziduálny model (liberálny štát): Sociálne inštitúcie poskytovali starostlivosť len tým, ktorí vypadli z primárnych rozdeľovacích systémov a poskytovali len to, čo zostalo. Sociálna politika patrí neštátnym subjektom.
• Inštitucionálny model (sociálny štát): Sociálna politika a inštitúcie sú vnímané ako nevyhnutná súčasť spoločenského usporiadania. Majú napomáhať inštitúciám, aby nezlyhali. Dávky sú súčasťou rozdeľovania a občania majú k nim občianske práva. Takto chápaná sociálna politika je nástrojom, ktorým štát zabezpečuje sociálne práva občanov v zmysle Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Má vytvoriť spoločnosť rovnakých šancí a každému občanovi ponúknuť podmienky na rozvoj jeho ľudského potenciálu.

Typológia sociálneho štátu: Bismarck, Beveridge, Myrdal

Existuje viacero typológií sociálneho štátu, pričom medzi najznámejšie patria typológie od Bismarcka, Beveridgea a Myrdala.

Otto von Bismarck a konzervatívny model Welfare States

Otto von Bismarck (1815-1898) bol prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky, hoci je známejší ako zjednotiteľ Nemeckej ríše (1871). Vznik sociálneho štátu datujeme rokom 1883 v Nemecku. Robotníctvo zažívalo ťažké časy, ich ochrana bola minimálna a životné podmienky boli katastrofálne. Existenciálne ohrozená robotnícka trieda inklinovala ku komunistickým myšlienkam, čoho sa vládne kruhy obávali.

Bismarckovu ku kroku vytvorenia sociálneho štátu viedli aj ďalšie pohnútky: potreba zdravej a silnej populácie, hlavne mužskej, ktorú chcel nasadiť do vojnových konfliktov, ktoré plánoval a neskôr aj úspešne uskutočnil. Sociálny štát, prvý svojho druhu na svete, vznikol nie vďaka morálnym hodnotám, ale vďaka Bismarckovým militaristickým chúťkam a na potlačenie revolučných nálad robotníkov. Bismarck zabil dve muchy jednou ranou.

V roku 1881 Ríšsky snem schválil sociálno-politický program, ktorý zaviedol poistenie pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby. V roku 1890 bola opäť povolená činnosť sociálno-demokratickej strany. Bismarckovo sociálne zákonodarstvo bolo súčasťou jeho politiky "cukru a biča" v záujme stability štátu. Systém sociálneho zabezpečenia sa realizoval prostredníctvom troch zákonov:

• Zákon o nemocenskom poistení z roku 1883
• Zákon o úrazovom poistení z roku 1884
• Zákon o poistení pre prípad invalidity a staroby z roku 1889

Významným znakom tejto sústavy poistení bolo oddelenie rôznych kategórií zamestnancov a robotníkov. Bismarckov model priniesol niekoľko dôležitých zmien:

• Štát si prvýkrát priznal spoluzodpovednosť za sociálnu situáciu svojho obyvateľstva.
• Vznikol prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe.
• Náklady na tento systém boli rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a štát.

Konzervatívny model (Nemecko): Štát garantuje len spoločnosťou uznané minimálne životné štandardy a vytvára priestor pre neštátne subjekty. Prioritou je uspokojovanie potrieb na základe pracovného výkonu a zásluhy. Garancie štátu sú obmedzené na minimálne životné štandardy uznané spoločnosťou. Dávky sú odrazom miezd a sú financované z príspevkov zamestnávateľov a zamestnancov.

William Henry Beveridge a liberálny model Welfare States

Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne rozšíril po celej Európe, vrátane Veľkej Británie, kde bolo pridané aj poistenie proti nezamestnanosti ako ďalšiemu sociálnemu riziku. Avšak dávky vyplácané slabými poisťovňami boli nedostatočné a ľudia sa ocitli v biede. Hospodárska kríza postihla aj Veľkú Britániu, a preto sa vláda rozhodla reformovať sociálny systém.

Koncom roka 1942 predložil Beveridge návrh celonárodného systému poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Išlo o plán sociálneho štátu. Beveridge navrhol zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých, a systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či ich príjem skutočne nedosahuje hranicu tohto minima. Zdôrazňoval, že sociálne poistenie je len súčasťou politiky sociálneho pokroku.

Medzi hlavné body Beveridgeovho modelu patrilo:

• Testovanie príjmov.
• Začal používať termín spotrebný kôš, t.j. súbor typických tovarov, ktoré spotrebúva priemerná rodina.
• Výrazne podporoval a stimuloval súkromnú iniciatívu.
• Tým, že uplatnil rovnaký prístup k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok, upevnil význam životného minima.

Liberálny model Welfare State (typický pre USA a časť GB): Minimálne zásahy štátu, dôraz na individuálnu zodpovednosť, povinné a dobrovoľné poistenie, štátna intervencia len v krajných prípadoch, silný tretí sektor (mimovládne, občianske a iné organizácie).

Karl Gunnar Myrdal a sociálno-demokratický model Welfare States

Karl Gunnar Myrdal (1898-1987) bol tretím z veľkých reformátorov sociálneho poistenia. Bol ekonóm, poslanec švédskeho parlamentu za sociálnu demokraciu a v roku 1972 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu. Zameral sa na plánovité znižovanie chudoby a znižovanie sociálnych nerovností.

Medzi jeho hlavné prínosy patrilo:

• Zavedenie materského príspevku a prijatie ďalších opatrení podporujúcich pôrodnosť.
• Zavedenie prídavkov na deti.
• Zavedenie príspevkov na bývanie.
• Vyučovanie a stravovanie v školách zdarma.
• Všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť.

Význam Myrdalovho modelu spočíval v tom, že uskutočnil štátnu sociálnu podporu smerujúcu plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti. V európskom kontexte sa sformovali tri základné piliere sociálnej politiky: sociálne poistenie, sociálna pomoc a štátna sociálna podpora.

Sociálno-demokratický model Welfare States (Nórsko, Švédsko): Charakterizuje ho vysoká solidarita a podpora rovnosti vysokého štandardu, nielen na úrovni základných potrieb. Sociálno-demokratický sociálny štát nečaká na úlohu rodiny, ale socializuje náklady rodičovstva. Vyžaduje záväzok čo najvyššej zamestnanosti, vrátane žien a znevýhodnených skupín. Väčšiu časť zamestnanosti tvorí verejný sektor, čo môže negatívne vplývať na celkovú produktivitu.

Slovenský sociálny štát a jeho špecifiká

Slovensko má najbližšie ku konzervatívnemu modelu sociálneho štátu. Dávky zo sociálneho poistenia sú výrazne zásluhové a naviazané na predchádzajúci príjem. Aj minimálny dôchodok si treba zaslúžiť odpracovaním približne dvoch tretín priemernej kariéry. Príjemcov dávky v hmotnej núdzi síce nie je veľa, ale absentuje dostatok účinných podporných programov na inklúziu, zamestnávanie a zvýšenie sociálnej mobility.

Konzervatívne nastavenie presahuje na trh práce. V celkovej miere zamestnanosti zaostávame nielen za priemerom OECD, ale aj za susedným Českom o 7 p.b. - príliš mnoho ľudí je prakticky mimo trhu práce (odradení, ženy v domácnosti, ľudia so zdravotným znevýhodnením alebo v preddôchodkovom veku). Ich začlenenie by bolo sociálne aj ekonomicky prospešné, avšak za cenu vyšších nákladov, ktoré sa dnes kvôli prevažnej zásluhovosti držia na uzde. Zamestnanosť žien vo veku 25-35 je podpriemerná, ale materská a rodičovská dovolenka u nás patria k najdlhším na svete.

Napriek tomu, že Slovensko patrí k ekonomikám s najnižšími príjmovými rozdielmi v Európe, najväčším rizikom slovenského sociálneho systému je konzervovanie sociálnych rozdielov a nízka sociálna mobilita. S ekonomickým rastom západu Slovenska však budú rásť nielen príjmy, ale aj dôchodky, materské či dávky v nezamestnanosti obyvateľov rozvinutejších regiónov.

Vlády na Slovensku väčšinu času od roku 2006 zdôrazňovali úlohu sociálneho štátu. Koncept predvolebných sociálnych balíčkov zľudovel a stal sa neoddeliteľnou súčasťou bežnej politiky. Napriek tomu sa sociálna situácia tých najchudobnejších obyvateľov Slovenska v hmotnej núdzi nezlepšila.

Z tohto rozdielneho vývoja rastu dávok, minimálnej mzdy a dôchodkov je zrejmé, že sociálnou politikou sa na Slovensku nemyslí pomoc sociálne odkázaným. V tom lepšom prípade je to pomoc ľuďom s nízkymi mzdami alebo dôchodcom. V tom horšom prípade je to rovno pomoc rodinám strednej triedy.

Slovenský sociálny systém tak potrebuje filozofickú reformu. Plošné sociálne balíčky pre všetkých znemožňujú pomáhať tým, ktorí to skutočne potrebujú. Absencia efektívne nadizajnovaného sociálneho systému sa ukázala ako veľký problém aj počas krízových situácií. Štát nedokázal spoľahlivo identifikovať finančne najzraniteľnejšie osoby počas pandémie koronavírusu a rovnako ich nevie identifikovať ani počas súčasnej energetickej krízy.

To viedlo k plošným, nesystémovým a hlavne extrémne drahým opatreniam, ktoré podrývajú udržateľnosť verejných financií. Veľké a rastúce verejné výdavky garantujúce ľuďom veľkú mieru spoliehania sa na vládu sú nosičom problémov sociálneho štátu v oblastiach, ktoré spadajú pod jeho primárnu pozornosť: sociálne zabezpečenie, zdravotníctvo a školstvo. Problémy v nich vyplývajú z podstaty verejných, povinných a centralizovaných schém, ktoré poskytujú ľuďom široký rozsah garantovaných nárokov z peňazí daní a odvodov, neraz však bez reálneho finančného krytia.

Aj u nás sa tak prejavujú nezamýšľané dôsledky zaopatrovateľského vládneho prístupu ako kultúra závislosti ľudí od štátu, nízka miera motivácie a postarania sa o seba a svoju rodinu, pasca ekonomickej neaktivity, spoliehanie sa na štát a cudzie zdroje, ako aj vytlačovanie dobrovoľnej solidarity a súkromných iniciatív. Výrazne sa ním oslabuje zodpovednosť jednotlivca za svoj vlastný život.

tags: #tema #socialny #stat