Prekonávanie stereotypov: Komplexný pohľad na telesné a mentálne postihnutie

Spoločnosť často vytvára určité normy a ideály, podľa ktorých hodnotí jednotlivcov. Byť mladý, krásny, zdravý, úspešný a mocný sú atribúty, ktoré sú v súčasnej spoločnosti vysoko cenené. V kontraste s týmito ideálmi sa ľudia s telesným postihnutím môžu stretávať s obmedzeniami a predsudkami. Tento článok sa zameriava na problematiku stereotypov spojených s telesným postihnutím a poskytuje komplexný pohľad na túto tému, vrátane definície, druhov a možností podpory, ako aj dôležitosti inklúzie.

Telesné postihnutie a spoločenské normy

Každá spoločenská doba má svoje vlastné ideály krásy a hodnoty, ktoré uznáva. V minulosti aj v súčasnosti sú nastavené isté normy, podľa ktorých si ľudia vytvárajú svoje postoje. Väčšina zdravotných postihnutí prináša so sebou aj určité fyzické symptómy a znaky. Nemať všetko súmerné a "krásne" môže znamenať odlišovať sa od týchto noriem. Mať určité limity, ktoré človeku zabránia dosiahnuť určité vzdelanie, urobiť istú kariéru v zamestnaní alebo byť úspešný, znamená odlišovať sa. Ak človek nedosiahne normu, je vnímaný ako "nenormálny". Spoločnosť nastavila určité normy a je nesmierne ťažké zmeniť tento uhol pohľadu.

Definícia a druhy postihnutia

Závažné telesné a mentálne postihnutie (ŤZP) predstavuje komplexnú problematiku, ktorá zasahuje do rôznych oblastí života jednotlivca. Za osobu s ŤZP sa považuje fyzická osoba, ktorá má ťažké zdravotné postihnutie uvedené v prílohe č. 1 zákona č. 376/2024 Z. z. o integrovanej posudkovej činnosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktoré z hľadiska predpokladaného vývoja bude trvať dlhšie ako 12 mesiacov. Dôležitým aspektom je sociálny dôsledok ŤZP, ktorý predstavuje znevýhodnenie v porovnaní s osobami bez zdravotného postihnutia rovnakého veku, pohlavia a za rovnakých podmienok, a ktoré nie je osoba s ŤZP schopná prekonať sama.

Telesné postihnutie

Telesné postihnutie sa zvyčajne rozumie stav, kedy človek nemôže fyzicky vykonávať nejaké činnosti. Môže ísť o poruchu pohybového ústrojenstva. Neskúma sa, či je to porucha svalov, skeletu, alebo ide o neurologické (a teda zdravotné) poškodenie. Telesne postihnutý môže teda človek byť nielen v dôsledku ochorenia (napríklad obrna) ale aj z dôvodov úrazu (napríklad miechy). Postih môže mať rôzny rozsah a od istého rozsahu poškodenia je taký človek úplne odkázaný na pomoc druhých.

Telesne postihnutý je jedinec s chybou pohybového a oporného ústrojenstva alebo poškodením nervového ústrojenstva, ak sa prejavuje porušenou hybnosťou. Telesné postihnutie delíme na vrodené, podmienené geneticky či prenatálnymi činiteľmi a získané. Príčiny telesných postihnutí môžu byť rôzne. Môžu byť vrodené, kedy ide o geneticky zdedené poškodenie, alebo vzniknuté ešte počas tehotenstva, trebárs vplyvom toxínov, či radiácie. Život sa od základu zmení, ak sú následky úrazu definitívne. Strata končatiny, alebo jej časti je veľká záťaž na psychiku človeka. Ak zostane človek pripútaný na invalidný vozík z dôvodu ochrnutia, v počiatočnom štádiu nevidí zmysel svojho života. Ak ste sa narodili s telesným postihnutím, dokážete so svojim handicapom žiť. Nezaťažujú vás myšlienky o tom, aké to bolo pred ochorením alebo úrazom, ktoré spôsobilo vaše obmedzenie.

Zdravotné postihnutie

Zdravotným postihnutím sa zvyčajne rozumejú stavy, ktoré súvisia s inými funkciami tela, než je pohybový aparát. Medzi ne patria zrakové postihnutia (napr. slepota, poruchy bipolárneho videnia), sluchové postihnutia (nedoslýchavosť, čiastočná alebo úplná strata sluchu) a postihnutia ďalších orgánov (hmat, chuť, čuch), ktoré sú zvyčajne bez potreby opatrovania. Chronické ochorenia väčšinou ide o nevyliečiteľné choroby, alebo o choroby, ktoré sa liečia mimoriadne dlho. V rôznom stupni potom môžu strpčovať a komplikovať život postihnutého. Mnohé dlhodobé ochorenia nevyžadujú žiadnu starostlivosť opatrovateľa. Napríklad astma, celiakia, či cukrovka. Iné môžu spôsobovať progresívne zhoršovanie stavu. Niekedy sa kombinuje viacero problémov naraz, kedy hovoríme o kombinovaných postihnutiach.

Mentálne postihnutie: definícia a charakteristika

Mentálne postihnutie je komplexná problematika, ktorá si vyžaduje citlivý a informovaný prístup. Pojem "mentálna retardácia" pochádza z latinských slov "mens" (myseľ, rozum) a "retardatio" (zdržanie, oneskorenie). "Retardatio" vystihuje vývinový aspekt poruchy a zdôrazňuje, že mentálne postihnutie nie je ustálený, definitívny a ukončený stav. Mentálna retardácia sa používa na označenie kategórie ľudí s poruchami intelektu. Autori definujú mentálnu retardáciu rôzne, ale jadrom každej definície je zníženie inteligencie rozličného stupňa. Mentálna retardácia nie je choroba, ale stav charakterizovaný celkovým znížením intelektových schopností, ktorý vzniká v priebehu vývinu jedinca a je sprevádzaný poruchami adaptácie, teda nižšou schopnosťou orientovať sa v životnom prostredí.

Intelektová schopnosť sa meria štandardizovanými inteligenčnými testami a ich výsledkom je inteligenčný kvocient (IQ). Adaptívne správanie zahŕňa koncepčné, sociálne a praktické zručnosti. Koncepčné zručnosti zahŕňajú schopnosť prijímania a porozumenia reči a schopnosť vyjadrovania sa. Podľa Thorovej je mentálne postihnutie vrodený stav, ktorý sa vyznačuje obmedzením rozumových a adaptívnych schopností. Adaptívnymi schopnosťami myslí schopnosť človeka samostatne konať na úrovni svojho veku a v rámci danej kultúrnej normy. Poznávacie, rečové, pohybové a sociálne zručnosti, ktorých úroveň je možné samostatne merať štandardizovanými psychometrickými testami, sú proti priemeru výrazne znížené.

Americká asociácia pre mentálne a vývinové postihnutia (AAIDD) definovala v roku 2002 mentálne postihnutie ako neschopnosť (nedostatočnosť) charakterizovanú signifikantnými obmedzeniami v intelektovom funkcionovaní a adaptívnom správaní. Mentálne postihnutie (MP) je závažná a nezvratná porucha, ktorá sa prejavuje počas vývinu dieťaťa. Zahŕňa poškodenie schopností, ktoré patria k celkovej úrovni inteligencie (poznávacie, jazykové, pohybové a sociálne) a zároveň obmedzenie v oblasti adaptívneho správania, čiže v schopnosti prispôsobovať sa a fungovať v bežnom sociálnom prostredí. Podľa Medzinárodnej klasifikácie chorôb (MKCH-10) z roku 1992 je mentálna retardácia stav zastaveného alebo neúplného duševného vývinu, charakterizovaný narušením schopností prejavujúcich sa v priebehu vývinového obdobia, prispievajúcich k celkovej úrovni inteligencie. Ide najmä o poznávacie, rečové, motorické a sociálne schopnosti.

Stupne mentálneho postihnutia

V roku 1992 vstúpila do platnosti 10. revízia Medzinárodnej klasifikácie chorôb spracovaná Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) v Ženeve, ktorá rozdeľuje mentálne postihnutie do niekoľkých stupňov podľa závažnosti a IQ. Výchova detí a práca s nimi sa v rámci možností ich socializácie odvíja od poznania stupňa mentálneho postihu. Stupne mentálnej retardácie sa určujú na základe IQ testov a prejavujú sa rôznymi charakteristikami. Je dôležité si uvedomiť, že každý človek je individuálny a miera podpory, ktorú potrebuje, sa môže líšiť bez ohľadu na stupeň postihnutia.

Príčiny mentálneho postihnutia

Príčiny mentálneho postihnutia sú rôznorodé a môžu pôsobiť v rôznych obdobiach vývinu jedinca.

• Endogénne faktory: Tieto vrodené príčiny mentálnej retardácie sa vyvíjajú počas embryogenézy a sú zväčša podmienené geneticky. Dedíme ich od svojich predkov. Chromozómové aberácie sú náhodné a vznikajú v čase počatia (napr. Downov syndróm).
• Exogénne faktory: Sú to rôzne fyzikálne, chemické a biologické látky, ktoré pôsobia škodlivo na plod. Na poškodení plodu a centrálneho nervového systému sa podieľajú rôzne infekčné choroby ako napríklad toxoplazmóza alebo rubeola. Konkrétne to môžu byť fyzikálne, chemické a biologické vplyvy (napr. poškodenie plodu počas ťažkého pôrodu, vplyvom nedostatku kyslíka, infekčného ochorenia u matky počas raného tehotenstva).
• Sociálne faktory: Mentálne postihnutie môže vzniknúť aj na báze nevhodných sociálnych, výchovných a kultúrnych podmienok, ktoré boli extrémne nevhodné, trvali dlhodobo, najmä v raných fázach vývinu dieťaťa. Zaostávanie v mentálnom vývine môže byť spôsobené zanedbávaním zo strany sociálneho prostredia, hlavne rodiny. V tomto prípade však príčinou nie je porušenie centrálneho nervového systému, ale sociálne poškodenie vývinu rozumových schopností.

Viacnásobné postihnutia

Pojem viacnásobné postihnutia označuje rôznu kombináciu viacerých súbežných postihnutí u jednotlivca. Často sa za najzávažnejšie považujú rôzne druhy telesného alebo zmyslového postihnutia v kombinácii s mentálnym postihnutím (nevidiaci s mentálnym postihnutím, nepočujúci s mentálnym postihnutím a pod.) Ale aj bez prítomnosti mentálneho postihnutia sú rôzne kombinácie postihnutí veľmi závažné z pohľadu výchovy, vzdelávania a spoločenského začlenenia: napríklad kombinácia zmyslových postihnutí (hluchoslepota), postihnutie reči v kombinácii so zmyslovým alebo telesným postihnutím, poruchy správania v kombinácii so zmyslovým alebo telesným postihnutím, telesné alebo zmyslové postihnutie v kombinácii s chronickou chorobou, alebo rôzne kombinácie telesného a zmyslového postihnutia. Variácií je veľké množstvo. Medzi najzávažnejšie postihnutia sa radí hluchoslepota.

Výchova telesne a zdravotne postihnutých sa zaoberá jedným z odborov špeciálnej pedagogiky, označovaným ako pedagogika telesne a zdravotne postihnutých. Telesne postihnutý jedinec si vyžaduje starostlivosť primeranú svojim potrebám, ktoré sú individuálne predovšetkým preto, lebo jestvuje veľa typov telesného postihnutia.

Pohybové stereotypy a ich dôležitosť

Pohybové stereotypy sú zoskupením základných pohybov, a to predklon, stoj, otáčanie krku, chôdza v obmenách, zdvíhanie bremien (pozn. zapojením celého tela) a vyrovnanie sa z predklonu. Rovnako sem zahŕňame abdukciu v ramennom kĺbe, abdukciu v bedrovom kĺbe, extenziu bedrového kĺbu, flexiu trupu z východiskovej polohy a pod. Pohybové stereotypy sú rozdelené na dva druhy, a to pohybové stereotypy podmienené anatomickou predispozíciou a pohybové stereotypy podmienené centrálnym spojením (tie sa môžu medzi subjektmi líšiť). Pohybové stereotypy sa zaraďujú medzi rutinné pohyby, ktoré vykonávame bez toho, aby sme o technike ich vykonávania vôbec uvažovali. Neznamená to, že ich však vykonávame správne.

Praktickým príkladom nesprávneho vykonania pohybového vzorca môže byť zdvíhanie bremien. Mnohí pracovníci dvíhajú bremená tak, že nohy sú rozkročené, pričom sa ich telo ohýba v panvovej oblasti, chrbtica sa ohne a bremeno zdvihnú pomocou sily v krížovej chrbtici a v rukách. Správne prevedenie zdvíhania bremien by malo ústiť zo sily celého tela, a teda účinne zapájať do procesu dvíhania nohy, zadok, brucho a prsné svaly. Nesprávne dvíhanie ťažkých bremien môže spôsobiť diastázu brušných svalov, herniu slabinovej prietrže - tzv. pruh. Tento modelový príklad demonštruje potrebu nápravy nezdravých stereotypných pohybov pod dohľadom fyzioterapeuta. Vo fyzioterapeutickej praxi sa najčastejšie stretávame s problémami a bolesťami vplyvom nesprávneho pohybu. Predovšetkým flexie trupu, flexie šije (častý problém pri sedavých zamestnaniach), abdukcie v ramennom kĺbe a extenzie v bedrovom kĺbe.

Posturálny stereotyp

Posturálny stereotyp je možné chápať ako súbor posturálnych reflexov, ktoré ako v prípade dynamického pohybu, sú úzko prepojené s CNS. Úlohou postury je aktívny prevod ťažiska v závislosti od vykonaného pohybu - aktívna fáza kráčania. Reflexy prevodu ťažiska nedokážeme riadiť vedome, a preto je posturálny stereotyp opäť geneticky podmienený. Základom posturálneho stereotypu je tzv. postura vo vzpriamenom stoji, kedy je ťažisko vo svojej základnej polohe. Počas zotrvania v posture vo vzpriamenom stoji sú aktívne svaly trupu. Správne vykonanie tejto polohy si vyžaduje polohu chodidiel vzdialených od seba na šírku jedného chodidla. Špičky zvierajú 30 stupňový uhol a horné a dolné bedrové tŕne sú rovnobežné. Posturálny stereotyp, resp. jeho nesprávne prevedenie, zväčša ovplyvňujú vrodené a degeneratívne ochorenia. Valgózne postavenie chodidiel, tzv. ploché nohy, oslabenie klenby nohy, zvýšená anteverzia panvy a pod. Vitalita chodidiel značne ovplyvňuje statickú, ako aj dynamickú, posturu. Pri základnej polohe vo vzpriamenom stoji je uloženie chodidiel rovnaké, avšak nemôžeme hovoriť o ich rovnakom zaťažení. Základný stoj je teda vždy asymetrický, čo však negatívne nevplýva na zotrvanie v statickej polohe. Ak dochádza k prenosu ťažiska, problém s oslabením klenby nohy môže spôsobovať bolesti chrbtice.

Pohybové stereotypy a fyzioterapia

Kompenzačné cvičenia sú vhodným spôsobom nápravy zdravotných komplikácií vzniknutých vplyvom nesprávnych pohybových vzorcov. Počas liečby sa fyzioterapeut zameriava na funkčné parametre, vzájomnú pohyblivosť vo vzťahu sval - kĺb, a na centrálnu zložku, ktorej cieľom je prebudovanie už zaužívaných pohybov. Rovnako je dôležité sa sústrediť na liečbu už vzniknutých zdravotných komplikácií cvičeniami či aktívnymi pomôckami. V prípade oslabenia klenby môžu byť touto pomôckou napr. barefoot topánky, ktorých princípom je spevnenie klenby, pretože ju umelo nepodporujú. Myoskeletálna terapia, terapia porúch chrbtice a kĺbov, sa zameriava na aktívne odstránenie už existujúcich zdravotných komplikácií.

Jazyk a stereotypy voči ľuďom s postihnutím

Slová, ktoré používame na označenie ľudí s postihnutím, majú veľkú váhu a často nesú so sebou negatívne konotácie. Pôvod niektorých výrazov, ako napríklad "postihnutý", "disabled" (neschopný), "hendikep" (žobrák) alebo "invalid" (neplatný), je problematický a môže prispievať k pretrvávaniu stereotypov a predsudkov.

Mnoho ľudí uprednostňuje termín "zdravotné znevýhodnenie", avšak aj ten môže byť vnímaný ako negatívny. Je dôležité hľadať pozitívne alebo aspoň neutrálne označenia, ktoré by odrážali jedinečnosť a schopnosti ľudí s postihnutím. Pretože fakt, že máme postihnutie, nemusí nutne značiť nevýhodu. Stačí sa pozrieť na ľudí s autizmom, ktorí sú často géniovia v nejakej oblasti, alebo na ľudí s Downovým syndrómom, ktorí sú plní lásky. Každá diagnóza má svoje veľké plus ku svojmu mínus.

Jediné, čo mi napadlo, je zdravotne atypický, ale buďme k sebe úprimní, to nemá šancu sa uchytiť. Hlavne je to príliš dlhé a ľudia sú leniví, preto majú ostatné skupiny ľudí názvy do päť písmen. Napadá niečo vám? Skúste sa o to podeliť v komentároch, ale hlavne s vašim okolím a začnite to používať. Kto vie?

Výskum vnímania participácie ľudí s postihnutím

V súčasnosti sa pri hodnotení človeka so zdravotným postihnutím čoraz viac berú do úvahy faktory prostredia a kontext, v ktorom jednotlivci so zdravotným postihnutím žijú. Súčasťou hodnotenia zdravotného stavu jednotlivca je aj hodnotenie aktivity a participácie.

Cieľom výskumnej štúdie bolo zistiť, ako je vnímaná participácia ľudí so zdravotným postihnutím študentmi odborov pomáhajúcich profesií v porovnaní s vnímaním ľudí z bežnej populácie. Výsledky poukázali, že vnímanie participácie ľudí so zdravotným postihnutím z pohľadu študentov pomáhajúcich profesií sa celkovo nelíši od pohľadu bežnej populácie. Vnímanie zdravotného postihnutia a postoje k ľuďom so zdravotným postihnutím ovplyvňujú správanie pracovníkov pomáhajúcich profesií k človeku so zdravotným postihnutím. Ako poukazujú Al-Abdulwahab a Al-Gain (2003), postoje odborníkov k ľuďom so zdravotným postihnutím sú utvárané na základe kultúrnych hodnôt, tradičnej mienky, edukačných podmienok, viery, veku, profesionálnej skúsenosti a pohlavia. Postoje odborníkov môžu vplývať na sebaobraz ľudí so zdravotným postihnutím.

Možno predpokladať, že obraz o človeku so zdravotným postihnutím bude u odborníkov prichádzajúcich do kontaktu s ľuďmi so zdravotným postihnutím podmienený poznatkami a väčšou skúsenosťou a ich postoje budú odlišné ako postoje a predstavy väčšinovej spoločnosti. Avšak Roush (1986) uvádza, že odborníci z oblasti zdravotníctva majú podobné postoje k ľuďom so zdravotným postihnutím ako väčšinová spoločnosť. Tieto postoje sú často negatívne a predstavujú bariéry plnej realizácie človeka so zdravotným postihnutím. Na vytváraní obrazu o ľuďoch so zdravotným postihnutím sa v značnej miere podieľajú kultúrne stereotypy, predsudky a mylné presvedčenia. Green a kol. (2005) poukazujú na ich negatívne psychosociálne dôsledky v živote ľudí s postihnutím a ich rodín. Štúdie zaoberajúce sa kultúrnymi stereotypmi o ľuďoch s postihnutím poukazujú na generalizovaný stereotyp nezávislý od druhu zdravotného postihnutia (Szobiová, 2012).

Pokiaľ ide o modely postihnutia, ukazuje sa silný vplyv tradičného spájania problematiky človeka so zdravotným postihnutím s deficitom, poruchou, chorobou. Biomedicínsky model vypovedá o postihnutí v zmysle patológie a normatívne vymedzuje postihnutie vzhľadom na bežnú zdravú populáciu (Smart a Smart, 2012). Sociálny model pristupuje k zdravotnému postihnutiu ako k produktu spoločnosti. Biopsychosociálny model prepája uvedené modely a zdôrazňuje integrujúci vplyv biologických, individuálnych a sociálnych determinantov na zdravie a funkčnú schopnosť človeka. Filozofiu biopsychosociálneho prístupu k zdravotnému postihnutiu reprezentuje v širšom spoločenskom meradle Medzinárodná klasifikácia funkčnej schopnosti, dizability a zdravia (WHO, 2001). Berie do úvahy faktory prostredia a kontext, v ktorom jednotlivci žijú. Súčasťou hodnotenia zdravotného stavu jednotlivca je aj hodnotenie aktivity - činnosti a funkčnej schopnosti, a participácie - zapájania sa do životných situácií, ktorá reprezentuje spoločenský aspekt funkčnej schopnosti.

Miera obmedzenia participácie u študentov pomáhajúcich profesií aj u respondentov z bežnej populácie zodpovedá kategórii mierne obmedzenie, kým participáciu ľudí so zdravotným postihnutím vnímajú ako významne limitovanú, zodpovedajúcu kategórii závažné obmedzenia až na hranici kategórie extrémne obmedzenia v participácii. Štatisticky významný rozdiel v hodnotení participácie ľudí so zdravotným postihnutím z pohľadu študentov pomáhajúcich profesií a ľudí z bežnej populácie sme zistili iba v položke reprezentujúcej učenie sa novým veciam. Nepreukázalo sa, že by vnímanie vlastnej participácie, či vek respondentov vplývali na hodnotenie participácie ľudí so zdravotným postihnutím. Ukazuje sa, že zdravie môže byť významným determinantom participácie. Predstavy študentov pomáhajúcich profesií a ľudí z bežnej populácie o participácii ľudí so zdravotným postihnutím korešpondujú s typovým, deficitným obrazom o človeku so zdravotným postihnutím.

História boja za práva ľudí s postihnutím

Judith Heumann bola celoživotným zástancom občianskych práv pre ľudí so zdravotným postihnutím. Jej práca s vládami a mimovládnymi organizáciami (MVO), neziskovými organizáciami a rôznymi inými záujmovými skupinami zdravotne postihnutých priniesla od 70. rokov prelomové zmeny v oblasti práv osôb so zdravotným postihnutím. Judith Heumann ochorela na detskú obrnu vo veku 18 mesiacov a väčšinu svojho života používala invalidný vozík. Judith a jej rodičia museli o jej zaradenie do vzdelávacieho systému opakovane bojovať. Miestna štátna škola jej odmietla navštevovať školu a nazvala ju nebezpečnou kvôli jej neschopnosti chodiť. Namiesto toho dostávala tri roky domáce vzdelávanie dvakrát týždenne, pri každej návšteve asi hodinu. Jej matka, Ilsa Heumann, samostatná komunitná aktivistka, toto rozhodnutie napadla. Heumannovej potom umožnili ísť do špeciálnej školy vo štvrtom ročníku pre postihnuté deti. Podľa mestskej politiky sa mala vrátiť k domácemu vyučovaniu počas strednej školy. Jej matka sa postavila proti tejto politike s ostatnými rodičmi, ktorí vyvinuli dostatočný tlak na školu, aby túto politiku zvrátila. Každé leto vo veku 9 až 18 rokov navštevovala Camp Jened, tábor pre deti so zdravotným postihnutím v štáte New York. V tábore Jened sa Heumannová stretla s Bobbi Linnovou a Freidou Tankusovou, s oboma, s ktorým neskôr pracovala ako právničkami so zdravotným postihnutím.

Judith Heumann začala robiť veľké kroky smerom k právam ľudí so zdravotným postihnutím už počas štúdia na Long Island University. Organizovala zhromaždenia a protesty s ostatnými študentmi so zdravotným postihnutím a bez neho, pričom požadovala prístup do svojich tried cez rampy a právo bývať na internáte. V roku 1970 Heumannovej zamietli licenciu na vyučovanie v New Yorku, pretože Rada neverila, že by v prípade požiaru mohla evakuovať seba alebo svojich študentov z budovy. Zažalovala pedagogickú radu na základe diskriminácie. V miestnych novinách sa objavil titulok „S detskou obrnou môžete byť prezidentom, nie učiteľom“.

Heumannová dostala veľa ohlasov od ľudí so zdravotným postihnutím z celej krajiny, keď žalovala Výbor pre vzdelávanie. Mnohí písali o svojich skúsenostiach s diskrimináciou z dôvodu ich postihnutia. Na základe prívalu podpory a listov v roku 1970 Heumannová a niekoľko jej priateľov založili organizáciu Disabled in Action (DIA), ktorá sa zameriavala na zabezpečenie ochrany ľudí so zdravotným postihnutím podľa zákonov o občianskych právach prostredníctvom politického protestu. Pôvodne sa volala Handicapped in Action, ale Heumannovej sa tento názov nepáčil a lobovala za jeho zmenu.

Prvé verzie zákona o rehabilitácii z roku 1973 vetoval prezident Richard Nixon v októbri 1972 a marci 1973. V roku 1972 demonštrovala DIA v New Yorku s protestom proti jednému z veta. Ed Roberts požiadal Heumannovú, aby sa presťahovala do Kalifornie a pracovala v Centre pre nezávislý život, kde pôsobila ako zástupkyňa riaditeľa v rokoch 1975 až 1982. Bola prvou zástankyňou Hnutia za nezávislý život. Po ultimáte a termíne sa 5. apríla 1977 v desiatich mestách USA konali demonštrácie, vrátane začiatku sit-in v kancelárii Ministerstva zdravotníctva, školstva a sociálnej starostlivosti v San Franciscu. Tento sit-in, ktorý viedla Heumanová a zorganizovala Kitty Cone, trval do 4. mája 1977, celkovo 28 dní, pričom asi 125 až 150 ľudí odmietlo odísť. Od roku 2021 ide o najdlhšie štrajkujúce sedenie vo federálnej budove. Joseph Califano podpísal 28. júna 1977 nariadenie, ktoré zabezpečovalo práva ľudí so zdravotným postihnutím.

Globálne úsilie a pokračujúci boj

V rokoch 2002 až 2006 pôsobila Judith Heumann ako prvá poradkyňa skupiny Svetovej banky pre zdravotné postihnutie a rozvoj. Pracovala na rozšírení znalostí a schopností banky spolupracovať s vládami a občianskou spoločnosťou na zahrnutie zdravotného postihnutia do diskusií s bankou. V roku 2010 sa Heumannová stala hlavnou poradkyňou pre medzinárodné práva zdravotného postihnutia pre ministerstvo zahraničných vecí USA vymenovaná prezidentom Barackom Obamom. Heumannová bola prvá, kto zastával túto úlohu a pôsobila na poste v rokoch 2010 až 2017. Od septembra 2017 do apríla 2019 bola Heumannová na funkcii Senior Fellow vo Fordovej nadácii. Vo Forde pracovala na tom, aby pomohla presadiť začleňovanie zdravotného postihnutia do práce nadácie. Heumannová vytvorila článok s názvom Roadmap for Inclusion: Changing the Face of Disability in Media.

Asociácia vznikla z nutnosti koordinovane presadzovať práva a oprávnené záujmy zdravotne postihnutých občanov Slovenskej republiky vo vzťahu k zákonodárnym orgánom, k orgánom štátnej správy na všetkých stupňoch riadenia, k samosprávnym orgánom a k iným subjektom vo vnútri štátu. Cieľom tejto spoločnej, koordinovanej aktivity organizácií združených v Asociácii je účinnejšie presadzovať práva. Začleňovanie sociálnych skupín výrazne ovplyvňujú stereotypy spoločnosti. Prvá činnosť v oblasti integrácie postihnutých sa datuje od vzniku organizácie. V rámci spolupráce so Zväzom telesne postihnutej mládeže sme realizovali množstvo podujatí s účasťou zdravotne postihnutých a sociálne znevýhodnených mladých ľudí. Hlavne v období po roku 1989, keď sa začali v spoločnosti verejne objavovať prví telesne postihnutí, bolo potrebné „prelamovať“ psychické bariéry a predsudky voči tejto skupine ľudí.

Máme vytvorený priestor na to, aby členom našej organizácie mohol byť aj zdravotne postihnutý jedinec. Občas sa vyskytne problém u nových členov, ako pristupovať k takémuto jedincovi, ale práve príklad starších členov a vedúceho ZK navedie mladých ľudí k tomu, že zdravotne postihnutý nepotrebuje ľútosť, ale pomoc v prekonávaní prekážok, kde si skutočne nedokáže pomôcť sám. Ale nechce byť na príťaž, má záujem byť rovnako nezávislý ako každý iný jedinec. Preto sme učili zdravých mladých ľudí, aby k postihnutým pristupovali ako k hocijakému inému zdravému kamarátovi.

tags: #telesne #postihnuty #stereotypy