Ľuboš Blaha a švédsky sociálny štát: kritická analýza a vízia budúcnosti

Sociálny štát vo Švédsku je často skloňovaným vzorom pre sociálne cítiacu skupinu obyvateľstva a stal sa vzorom pre sociálnu demokraciu celého sveta. Avšak, sociálny demokrat Ľuboš Blaha vo svojej knihe "Späť k Marxovi?" odhaľuje niektoré kontroverzné aspekty tohto modelu a kriticky analyzuje jeho vývoj a súčasné výzvy. Predstavuje pohľad, ktorý sa zameriava na skutočné triedne záujmy a konfrontuje idealizovaný obraz so sociálnou realitou.

Definícia sociálneho štátu a jeho historické míľniky

Termín „sociálny štát“ zahŕňa celý rad prvkov sociálnej politiky, ktorých cieľom je reagovať na sociálne riziká, resp. ich možné negatívne dôsledky (napríklad staroba, choroba, invalidita) a eliminovať sociálne tvrdosti, ktoré sprevádzajú fungovanie trhového mechanizmu (napr. nezamestnanosť, chudoba). Medzi základné prvky sociálnej politiky patria sociálna pomoc, sociálna podpora, dôchodkové a zdravotné poistenie, zdravotnícka politika, politika zamestnanosti, rodinná politika, bytová politika a systém vzdelávania. Sociálny štát teda nie je iba systémom sociálnych dávok a služieb (pozitívny welfare), ale aj regulácie trhového správania sa (negatívny welfare). Nezanedbateľnú úlohu v tomto smere zohráva nielen priama regulácia, ale aj rôzne podporné štátne programy, napríklad v oblasti budovania infraštruktúry.

Anglický termín welfare state po prvýkrát zarezonoval vo verejnosti počas druhej svetovej vojny, keď arcibiskup William Temple odlíšil kategóriu sociálny štát (welfare state), ktorá podľa neho pokrývala prax demokratických štátov, od kategórie vojnový štát (warfare state), ktorá označovala režim nacistického Nemecka. Až neskôr sa ako pojmový protipól sociálnemu štátu vžil tzv. minimálny štát, resp. štát „nočný strážnik“, ktorý bol typický pre 19. storočie a ktorého funkcia sa obmedzovala na udržovanie vnútorného poriadku. V nemčine sa na označenie sociálneho štátu zvykne používať termín Sozialstaat, ktorý sa aplikuje už od roku 1871, t.j. od sociálnych reforiem pruského kancelára Ota von Bismarcka. Vo švédštine sa sociálnemu štátu hovorí Folkhemmet (domov pre všetkých ľudí).

Historicky prvou funkciou sociálneho štátu sa vďaka nemeckému sociálnemu modelu stalo poistenie pracujúcich ľudí a ich rodín pred hrozbou straty príjmu (vyplývajúcej z nezamestnanosti, choroby či staroby). Neskôr na tento model nadviazalo západné Nemecko po druhej svetovej vojne. Na základe teórie ekonóma A. Müllera-Armacka sa pod politickou taktovkou konzervatívnych politikov Konrada Adenauera a Ludwiga Erharda spustil projekt tzv. sociálne trhového hospodárstva, ktoré je dodnes nemeckým ekvivalentom sociálneho štátu.

K sociálnemu štátu sa po Nemecku čoskoro priblížila aj Británia, ktorá prijala v rokoch 1906-1914 rôzne sociálne opatrenia, známe ako liberálne reformy. Nový Zéland predstavil svoj penzijný systém už roku 1898 a v roku 1908 sa medzi krajiny, ktoré zaviedli sociálne reformy, pridali Dánsko, Írsko a Rakúsko-Uhorsko (vrátane budúceho Česko-slovenska). Určitú sociálnu legislatívu v tomto období prijala aj Austrália. Výnimkou ostali Spojené štáty americké, naďalej pevne stojace na doktríne laissez-faire.

Modely sociálneho štátu: Blahov pohľad

V teórii sa zvykne pracovať so štyrmi základnými modelmi sociálneho štátu. Toto rozdelenie pochádza od dánskeho sociológa Gösta Espinga Andersena, ktorý hovorí o:

• liberálnom (reziduálnom) sociálnom štáte (Británia, USA, Írsko),
• konzervatívnom (korporatívnom) sociálnom štáte (Nemecko, Francúzsko, Rakúsko),
• sociálnodemokratickom (univerzalistickom) sociálnom štáte (Švédsko, Dánsko, Nórsko)
• neskôr doplnenom rudimentárnom (južanskom) sociálnom štáte (Taliansko, Španielsko, Grécko).

Zatiaľ čo liberálny sociálny štát je definovaný iba záchrannou sociálnou sieťou, zvyšné tri modely sú extenzívnejšie. V konzervatívnom je dominantný poistný systém, a teda zásluhový princíp (menej redistribúcie). V sociálnodemokratickom modeli je silnejší dôraz na solidaritu (redistribúciu), a teda väčšie využitie progresívneho zdaňovania a princípu potrieb.

Tri základné atribúty sociálneho štátu podľa Blahu

Ľuboš Blaha, hlásiac sa k hodnotám socializmu, národnej suverenity a mieru, sa zameriava na model sociálneho štátu, ktorý je typický pre vyspelú Európu, a definuje tri základné atribúty tohto modelu:

1. Redistribúcia: Prerozdelenie od bohatých k chudobným v mene solidarity. Solidarita znamená, že peniaze idú od silnejších k slabším, od bohatých k chudobným, od zdravých k chorým, od rodín bez detí k rodinám s deťmi, od ľudí v produktívnom veku k seniorom. Na Slovensku sa to má zavádzať prostredníctvom progresívneho zdaňovania.
2. Dekomodifikácia: Zbavenie človeka statusu tovaru na trhu práce prostredníctvom sociálnej redistributívnej siete, ktorá ponúka alternatívy ako dávky, PN-ku a rôzne sociálne benefity, financované z daní od bohatých. Dekomodifikácia sa deje v mene slobody, konkrétne pozitívnej slobody, ktorá umožňuje ľuďom reálne využívať svoje možnosti.
3. Sociálne práva: Napĺňanie sociálnych práv, ktoré dávajú ľuďom dôstojnosť, ako napríklad právo na bývanie, právo na prácu, právo na dôstojnú mzdu, právo na sociálne zabezpečenie, právo na zabezpečenie v nezamestnanosti a právo na pomoc v chudobe.

Vízia sociálnej demokracie je vytvoriť "folkhemmet", domov pre všetkých ľudí, pre každého, aj pre tých slabších a menej úspešných, pre zamestnancov, učiteľov, lekárov a pre všetkých, ktorí doplácajú na gangsterský kapitalizmus.

Švédsky sociálnodemokratický model

Dejiny švédskeho sociálneho štátu sú typickým príbehom gradualizmu, v ktorom nenájdeme nijaké veľké míľniky, ani nijaké kľúčové postavy. K hlavným aspektom vývoja švédskeho sociálneho modelu patrí politická tradícia kompromisu, ktorá je typická pre všetky škandinávske krajiny.

Najvýraznejší ideologický posun v ústrety sociálnemu štátu možno vo Švédsku vystopovať v 30. rokoch, keď sa Sociálnodemokratická strana SAP, ktorá vo Švédsku vládla bez prestávky 44 rokov (1932 - 1976), takmer úplne vzdala tak marxistickej, ako aj neoklasickej ekonomickej politiky a za svoj ekonomický program si zvolila keynesiánsky model. V 30. rokoch sa navyše podarilo vytvoriť historický kompromis medzi prácou a kapitálom: Na jednej strane sa predstaviteľom kapitálu garantovala hospodárska sloboda, predovšetkým vo vzťahu k hrozbe znárodnenia; na druhej strane získala sociálna demokracia v mene celého obyvateľstva (a nielen robotníckej triedy) dominantný vplyv na štátnu politiku.

Kľúč k švédskemu modelu sa nachádza v postupnom pragmatickom a čiastkovom rozvoji sociálnej politiky. Ako dokladá britský sociálny teoretik Norman Ginsberg, politická agenda švédskych sociálnych demokratov sa v tridsiatych rokoch kreovala na báze dvoch širších vplyvov - populizmu a socializmu. Populizmus vychádzal z hľadania všeobecného ľudového mandátu, z univerzálnej výzvy na celý elektorát a z nachádzania kompromisných riešení, ktoré by vyhovovali všetkým sociálnym skupinám, socializmus zahŕňal dôraz na myšlienky ekonomickej demokracie, politickej zodpovednosti, sociálnej rovnosti a sledovanie triednych záujmov pracujúcich. Spoločným menovateľom politiky SAP bol populistický pragmatizmus a politický realizmus.

Koncepcia „domova pre všetkých ľudí“ (Folkhemmet)

Hoci švédsky model nemá striktnú teoretickú bázu, možno skonštatovať, že v 30. rokoch sa do popredia dostali tri základné prvky ideológie sociálneho štátu.

1. Prvým bola koncepcia „domova pre všetkých ľudí“ (Folkhemmet), ktorá načrtávala víziu sociálneho štátu ako spoločnosti založenej na rovnosti, vzájomnosti, kooperácii a pomoci. Tento koncept, ktorý sa stal vo Švédsku synonymom pre sociálny štát vnukol strane jej líder Per Albin Hansson ešte v roku 1928. Výraz „domov“ pre Švédov evokoval opätovné vytvorenie zdieľajúcej a spravodlivej komunity na národnej báze, v ktorej si jednotlivec nebude chcieť zobrať viac, než je jeho diel, ale zároveň nikto nebude vylúčený zo systému sociálneho zabezpečenia.
2. Druhým prvkom ideológie sociálneho štátu sa stala hodnota solidarity ako striktné obmedzenie pre konkurenciu a nerovnosť. V súlade s touto hodnotou sa prijal konsenzus, že príjmy sa majú odvíjať skôr od výkonu pracujúceho než od rentability kapitálu. Zároveň sa v zhode s myšlienkou solidarity prijala téza, že rozdiely v príjmoch majú byť čo najmenšie.
3. Tretím prvkom tejto koncepcie sa stalo presvedčenie o správnosti keynesiánskej proticyklickej ekonomickej politiky. K tomu patrilo aj presvedčenie o potrebe plnej zamestnanosti a univerzálnosti sociálnej starostlivosti ako ochrany pred základnými rizikami na spôsob choroby či nízkeho príjmu.

V 60. rokoch, po nástupe študentského hnutia, po tom, čo sa opätovne zjavil fenomén chudoby, po znovuzrodení feminizmu a ďalších radikálnych sociálnych hnutí, sa švédska doktrína obohatila o štvrtý prvok, ktorým bol dôraz na sociálnu rovnosť. Ten sa prejavil v podobe, akú približujú sociálni teoretici Hugh Heclo a Henrik Madsen: „V sociálnodemokratickej koncepcii nie je nijaký dôvod, aby extrémne rozdiely v nadaní, zdraví, intelekte či pracovných schopnostiach viedli k vytvoreniu takých štandardov a životných šancí, ktoré by odlišovali jedných od druhých.“ Táto myšlienka viedla SAP k špecifickému chápaniu beveridgovského univerzalistického modelu. Podľa tohto chápania mala byť sociálna politika namierená predovšetkým na tie sociálne skupiny, ktoré trpia osobitými ťažkosťami. Ukázalo sa totiž, že britský systém rovných dávok pre každého vytvára tzv. paradox redistribúcie. Adresnejší prístup zohľadňujúci potreby ľudí vytvoril vo Švédsku nielen viac egalitársku spoločnosť, ale dosiahol aj vyššiu mieru popularity pre sociálny štát v rámci stredných vrstiev. Výsledkom prijatia tejto koncepcie bolo roku 1971 zavedenie silne progresívnej dane z príjmov, ktorá patrí dodnes k jednej z najvyšších na svete.

Meidnerov plán a robotnícke fondy

V 70. rokoch bola doktrína švédskej sociálnej demokracie rozšírená o ďalší prvok. Dôraz sa zameral na otázku tzv. ekonomickej demokracie, a teda na otázku priamej kontroly súkromného priemyslu pracujúcimi, ale bez znárodňovania či vyvlastňovania. Švédska sociálna demokracia v spolupráci s odbormi predstavila v roku 1975 praktický návrh, ako dosiahnuť model ekonomickej demokracie. Autorom tejto koncepcie bol nemecký rodák, hlavný intelektuál švédskeho odborového hnutia R. Meidner.

Podľa neho sa mali utvoriť špeciálne fondy zamestnancov, ktoré by kontrolovali odbory a ktoré by neboli zdaňované. Zdroje do fondov by sa získavali prostredníctvom dodatočných odvodov pre zamestnávateľov a vyšším zdanením zisku firiem. Zamestananecké fondy by časom umožnili nákup akcií súkromných podnikov, v ktorých zamestnanci pracovali. Tým by sa dosiahol vplyv zamestnancov na riadenie spoločnosti, ako aj na investičnú politiku firiem.

Projekt dostal názov lontagarfonder (t.j. robotnícke fondy). Hoci iniciátorom pracovnej skupiny bolo vedenie odborov, volanie po ekonomickej demokracii vyšlo zdola. Na samom počiatku tohto príbehu stál prekvapivý štrajk v štátnom podniku v severošvédskom mestečku Kiruna z decembra 1969. Odbory reagovali utvorením Meidnerovej komisie, no politicky sa danou otázkou spočiatku zaoberali iba okrajovo. Až v polovici 70. rokov, keď sa na čelo odborov dostal Ake Nilsson, začali odbory požiadavku ekonomickej demokracie aktívne presadzovať.

Odpor zamestnávateľov a alibizmus sociálnej demokracie

Hoci švédsky sociálny štát stál na sociálnom partnerstve a historickom kompromise medzi odbormi a zamestnávateľmi z roku 1938, iniciatíva ekonomickej demokracie narazila na tvrdý odpor veľkých podnikateľov. Tradičný švédsky sociálny dialóg bol ohrozený. Švédski zamestnávatelia, na čele s patriarchom švédskeho priemyslu Marcusom Wallenbergom, ostro zaútočili na odbory a obrátili sa od politiky kompromisu k politike konfliktu. Meidnerov plán narazil na hranice kompromisu medzi sférou kapitálu a práce. Akoby skutočne platilo, že tam, kde ide o vlastníctvo, končí sa akákoľvek zábava. Na vzniknutú situáciu reagovala švédska sociálna demokracia na čele s O. Palmem alibisticky a vynaložila veľké úsilie na zmiernenie Meidnerovho plánu. Pokrytectvo sociálnej demokracie, ktorá sa dnes odhodláva bojovať za akýsi sociálny zmier v spoločnosti. Ich kroky na ochranu pracujúcich sa končia tam, kde reálne dochádza k ohrozeniu moci kapitalistov. Za túto bariéru sa sociálny demokrat nepúšťa. Vidíme tiež reálny stret dvoch tried. Triedy vykorisťovaných a vykorisťovateľov. Jasný dôkaz triedneho boja v spoločnosti. Akonáhle začnú pracujúci ohrozovať vládu kapitalistov, tí sa tvrdo zomknú a spoločne začnú ničiť odpor pracujúcich. Sociálna demokracia ani nemôže v tomto zápase obhajovať pracujúcich, lebo väčšina ich členstva sú vlastníci výrobných prostriedkov, čiže by sa postavili proti svojim triednym záujmom. Pri nastolení revolučnej situácie plynúcej zo sociálnej revolty a tvrdého stretu pracujúcich s ich vykorisťovateľmi, začnú takto prepletení vodcovia odborov so sociálnou demokraciou tlmiť oprávnené požiadavky pracujúcich.

Súčasné výzvy a vízia Ľuboša Blahu

Globálna ekonomická kríza poukazuje na potrebu zásadných reforiem, vrátane opustenia paradigmy konzumu a návratu k myšlienkam sociálnej spravodlivosti a sociálneho štátu. Základ riešenia krízy sa nenachádza v naháňaní ekonomického rastu, ale v otázkach redistribúcie bohatstva.

V súčasnosti vlastní jedno percento dospelých ľudí štyridsať percent svetového majetku, zatiaľ čo polovica sveta má k dispozícii len jedno percento bohatstva. Zhruba 1,1 miliardy ľudí žije v extrémnej chudobe. Krízou je skutočnosť, že zopár vyvolených vlastní miliardy dolárov, zatiaľ čo polovica sveta hladuje. Ak by Európska únia chcela, prostredníctvom radikálneho prerozdeľovania by mohla zabezpečiť dôstojnú životnú úroveň nielen pre svojich občanov, ale prakticky aj pre celú Afriku.

Ľuboš Blaha dlhodobo propaguje sociálnu ekonomiku a družstvá, výrazne sa zasadzuje za sociálnu úniu. Podporuje boj za spravodlivejšiu a sociálnejšiu Európu, ktorá bude viac ľavicová a demokratická. V minulosti sa zasadzoval za projekt európskeho nepodmieneného základného príjmu. Verí, že ak chceme naplniť heslá o sociálnej spravodlivosti a solidarite, globálna kríza nám ponúka nástroj na radikálne zmeny: začnime sa baviť o redistribúcii. Musíme zmeniť celú filozofiu a celý systém.

Ekonomický rast verzus životná úroveň

Dlhé roky počúvame o efektivite, o raste HDP, o výkonnej ekonomike. Samotný ekonomický rast nemusí znamenať nič pre životnú úroveň občanov. Kvôli ekonomickému rastu sa ignorujú ekologické kritériá a do ohrozenia sa dostáva samotný život na planéte. Niektorí neoliberálni teoretici obhajujú existenciu priepastných spoločenských nerovností v mene hospodárskeho rastu a efektivity. Zabúda sa pritom, že nerovná distribúcia a tolerancia chudoby znamená mrhanie spoločenskými zdrojmi. Neexistuje žiaden ideálny trh z učebníc ekonómie. Rovnako ako neexistuje dokonalá konkurencia. Politizácia každej oblasti ľudského života a snaha prenášať riešenie všetkých našich problémov na plecia štátu je cestou do pekla.

tags: #svedsky #socialny #stat #lubos #blaha