Štúdium sluchovo postihnutých: Komplexný pohľad na vzdelávanie a komunikáciu

Pedagogika sluchovo postihnutých je špecifická oblasť špeciálnej pedagogiky, ktorá sa zameriava na rozvoj osobnosti, výchovu a vzdelávanie osôb so sluchovým postihnutím. Jej cieľom je umožniť sluchovo postihnutým čo najplnohodnotnejšie zapojenie do vzdelávacieho, pracovného aj spoločenského života.

Úzko súvisí s odborom foniatria, ktorý sa zaoberá poruchami sluchu, hlasu a reči z medicínskeho hľadiska. Sluchové postihnutie je charakteristické zmenou kvality sluchového vnemu, ktorá sa za normálnych okolností nevyskytuje, znížením ostrosti sluchu a obmedzením príjmu akustických informácií. Nepočujúce dieťa vníma sluchom iba niektoré zvuky, prípadne žiadne.

Typológia sluchového postihnutia

Existuje množstvo faktorov, ktoré ovplyvňujú schopnosť človeka počuť zreteľne a dostatočne na to, aby sa bez problémov orientoval v každodenných situáciách. Niektorí ľudia sa ako nepočujúci narodia, iní stratia sluch postupne alebo náhle, či už v detstve alebo v dospelosti. Väčšina z nich má isté zvyšky sluchu, ktoré je možné v každodennom živote využiť. Len malú skupinu tvoria nepočujúci s úplnou stratou sluchu.

Treba si uvedomiť podstatný rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sú prelingválne nepočujúci (stratili sluch ešte skôr, než sa naučili hovoriť), a tými, ktorí stratili sluch v neskoršom období života - postlingválne nepočujúci. Prelingválne nepočujúci si obyčajne ťažšie osvojujú hovorený a písaný jazyk, nakoľko toto osvojovanie sa vo všeobecnosti zakladá na počúvaní hovoreného slova. V dospelosti môže byť ich hovorený jazyk menej rozvinutý, a teda môžu uprednostňovať posunkový jazyk.

Komunikačné metódy sluchovo postihnutých

Predpokladom možnosti komunikácie je jeden spoločný súbor a na základe tohto spoločného súboru sa ľudia môžu dorozumievať. Je ním určitý jazyk. Komunikácia sluchovo postihnutých predstavuje špecifický systém foriem komunikácie. Je to systém charakteristicky sa vyvíjajúci v horizontálnom i vertikálnom smere. Nepočujúci človek sa na prvý pohľad od počujúceho nijak nelíši. Len nepočuje. A to, že nepočuje, mu neumožňuje komunikovať obvyklým spôsobom - hovorenou rečou.

Preto nepočujúci používajú ku komunikácií také prostriedky, ktoré sú dostupné ich zmyslom, ktorými môžu vnímať. Komunikujú vizuálnym - posunkovým jazykom. Nepočujúci sú schopní sa v závislosti na veľkosti sluchovej straty naučiť rozprávať, a podľa osobných schopností odzerať z úst. Ale ani to neznamená, že môžu komunikovať rovnako ako počujúci. Samotné slovo totiž nenesie 100% informácií. Okrem informácie, ktoré sú v samotnom slove sú ďalšie informácie prenášané intonáciou, melódiou hlasu, ktoré samozrejme nie sú vidieť a nedajú sa odzerať z úst.

Študenti môžu používať hovorenú reč, odzeranie z úst, posunkový jazyk, zvyšky sluchu prostredníctvom načúvacieho prístroja alebo rôzne kombinácie týchto foriem. Jednotliví študenti majú rôzne metódy, čo môže závisieť aj od stupňa ich postihnutia a veku, v ktorom nastala strata sluchu.

Odzeranie z úst

Väčšina nepočujúcich a nedoslýchavých je schopná do istej miery odzerať z úst. Pre niektorých je odzeranie z úst dominantným spôsobom vnímania hovorenej reči osôb v okolí. Odzeranie z úst však nie je jednoduché a výsledok nie je vždy jednoznačný, pretože mnohé hlásky majú pri vyslovovaní podobný ústny obraz. Pri diferencovaní môžu pomôcť zvyšky sluchu a kontext. Viac času si však vyžaduje návyk na spôsob hovorenia určitej osoby. Ľudia s bradou a fúzmi, ktoré zakrývajú ich pery alebo ľudia s neznámym prízvukom môžu byť mimoriadne ťažko zrozumiteľní.

Niektorí ľudia, ak sa nachádzajú v prostredí, v ktorom nie sú schopní odzerať z úst samostatne, komunikujú prostredníctvom tzv. školených "tlmočníkov hovoreného jazyka". Tlmočník zreteľnou artikuláciou potichu zopakuje, čo bolo povedané. Zvyčajne pomáha, ak je tlmočník oboznámený s predmetom prejavu.

Posunkový jazyk

Mnohí nepočujúci, i keď nie všetci, komunikujú pomocou posunkového jazyka, ktorý je samostatným jazykom s vlastnou gramatikou, syntaxou a posunkovou zásobou. Tí, ktorí ovládajú posunkový jazyk od detstva, pokladajú sami seba skôr za Nepočujúcich než za nepočujúcich. Tieto pojmy vyjadrujú pohľad dvoch vedných disciplín.

• Nepočujúci (s veľkým N): Sú tí, ktorých primárnou formou komunikácie je posunkový jazyk a identifikujú sa s normami a hodnotami komunity nepočujúcich bez ohľadu na ich stratu sluchu. To znamená, že je to pohľad kultúrno - antropologický.
• nepočujúci (s malým n): Znamená pohľad medicínsky a zahŕňa osoby, ktoré sú na základe svojej straty sluchu klasifikované ako nepočujúce bez ohľadu na formu komunikácie a identifikáciu sa so skupinou sluchovo postihnutých.

Posunkový jazyk si vytvorili nepočujúci spontánne ako vizuálny komunikačný prostriedok. V minulosti bol vnímaný ako niečo podradného, čo sa nemôže vyrovnať s hovoreným jazykom. Vedecké rozbory posunkového jazyka za posledných rokov konečne preukázali a potvrdili, že posunkový jazyk je plnohodnotným jazykom, ktorým môžeme vyjadriť všetko a niekedy i viac ako hovoreným jazykom. Posunkový jazyk je odlišný od hovoreného jazyka. Nie je to len vizuálna forma hovoreného jazyka. Slovenský jazyk a posunková slovenčina tvoria vety a slová, resp. znaky.

Ak študenti so stratou sluchu využívajú posunkový jazyk ako hlavný spôsob komunikácie, resp. ako jeho súčasť, hovorený prejav učiteľov alebo iných študentov by mal tlmočiť tlmočník posunkového jazyka. V prípadoch, keď študent nepoužíva vlastný hlas, alebo si nedôveruje v jeho používání, tlmočník môže ostatným prítomným pretlmočiť jeho posunky. Posunkový jazyk je rovnako bohatý ako hovorená reč a dokáže vyjadriť rovnaké významy a súvislosti. Pre odborné termíny niektorých akademických disciplín však nemusí byť zatiaľ vyvinutý dostatočný posunkový slovník.

Načúvacie prístroje a podporné technológie

Mnohí nepočujúci a nedoslýchaví študenti používajú sluchový aparát - načúvací prístroj aj vtedy, keď využívajú iné spôsoby komunikácie. Načúvacie prístroje nekompenzujú stratu sluchu do takej miery, ako napr. korigujú okuliare krátkozrakosť. Načúvacie prístroje zosilňujú všetky hlásky rovnako, vrátane okolitého hluku, čo spôsobuje určité problémy. Žiaľ, stráca sa i vnímanie smeru, z ktorého hlásky vychádzajú. Nepretržitý prítok bezvýznamného hluku sprostredkovaný načúvacím prístrojom môže pôsobiť na niektorých ľudí veľmi vyčerpávajúco.

Pre väčšinu ľudí používajúcich načúvací prístroj je vhodná istá doplnková podpora na prednáškach, v divadle alebo na seminároch. Jednou z možností sú indukčné slučky umiestnené v miestnosti. Sú to prístroje, ktoré menia elektrický signál (z mikrofónu, TV...) na elektromagnetické pole v miestnosti, okolo ktorej je rozvinutá slučka, a tak umožňujú študentovi zachytávať a počúvať zosilnený zvuk pomocou načúvacieho prístroja. Niektorí študenti sú toho názoru, že rádiové pomôcky (mikroport, mikrolink) dávajú o niečo lepší zvuk, nakoľko môžu byť prispôsobené na mieru - individuálne - podľa rozsahu sluchovej straty.

Slučky a rádiové pomôcky pracujú na podobnom princípe: rečník používa mikrofón (rádiová pomôcka je obyčajne upevnená na klipe, ktorý sa môže prichytiť na klopu saka/ na oblečenie). Signál sa prenáša buď do slučky okolo miestnosti alebo do malej slučky zavesenej okolo krku. Táto ho vzápätí prenesie do študentovho načúvacieho prístroja. Slučky sú buď zabudované v miestnosti, alebo môže ísť o prenosné systémy, zapojené do elektrickej siete. V každom prípade sa pred ich použitím musia zapnúť, aby sa skontrolovala kvalita ich príjmu. Rádiové pomôcky možno prenášať z miesta na miesto. Študenti ich môžu už vlastniť, alebo si ich budú musieť zaobstarať. Ideálnym by bolo, keby škola s väčším počtom študentov so sluchovým postihnutím vlastnila indukčnú slučku ako súčasť svojho špeciálneho vybavenia.

Iné formy podpory

Niektorí študenti používajú okrem/ namiesto komunikačnej podpory tzv. zapisovačov poznámok. Ideálnymi zapisovačmi sú starší študenti (v zahraničí napr. využívajú postgraduálnych študentov) alebo ľudia oboznámení s danou disciplínou, ktorí navštevujú prednášky s cieľom urobenia poznámok pre nepočujúceho študenta. Túto úlohu môžu plniť aj kolegovia z krúžku/ ročníka. Niektorí študenti si prednášky nahrávajú a následne si ich nechajú prepísať.

Iní, najmä prelingválne nepočujúci, môžu potrebovať pomoc pri písomnej forme jazyka. Hovorená forma jazyka sa totiž u počujúcich osvojuje ako prvá, a to pomocou sluchu a až po jej zvládnutí nasleduje písomná forma. Nepočujúci - vzhľadom na iný spôsob osvojovania si hovoreného jazyka - môžu mať problémy so zložitejšími vetnými konštrukciami a gramatikou hovorenej formy jazyka, ktorá sa značne líši od gramatiky posunkového jazyka. Ťažšie pre nich môžu byť aj isté spôsoby používania jazyka, ako napr. metafory alebo eufemizmy. Následne sa to môže prejaviť v problémoch s pochopením učebných textov, rozličných materiálov a taktiež pri písomných prácach.

Niektorí študenti, hlavne nedoslýchaví, sú schopní používať telefón so zosilňovačom alebo jednoducho prepnutím sluchového aparátu do polohy "T". Ostatným umožňuje komunikáciu cez Minicom (textový písací telefón, ktorý sa používa v spojení s normálnym telefónom), a to buď priamo s iným užívateľom Minicomu alebo cez ústredňu.

Ubytovanie nepočujúcich študentov na internáte si vyžaduje niekoľko jednoduchých adaptácií, vrátane zvončeka a požiarneho alarmu, ktoré vydávajú svetelné záblesky.

Vzdelávanie sluchovo postihnutých na Slovensku

Od 1. 9. 2024 je škola začlenená ako organizačná zložka Spojenej školy internátnej v Kremnici. Poskytujeme vzdelávanie žiakom so sluchovým postihnutím, s vývinovými poruchami učenia, s chybami reči a v kombinácii s vyššie uvedenými aj žiakom s autizmom. Základným predmetom činnosti školy je poskytovať stredné a úplné stredné vzdelanie žiakom so sluchovým postihnutím podľa Vyhlášky MŠ SR č. 322/2008 Z. z.

Keďže sluchovo postihnutí nemôžu využívať sluchovú pamäť, žiaci potrebujú špecifický prístup. Ten využíva úplne inú metodiku, aká funguje v bežných školách. "Viac je potrebné názorne ukazovať, vysvetliť slovo v odbornom vzdelávaní aj názorne, s pomôckami," hovorí Eva Kršková, bývalá riaditeľka Strednej odbornej školy pre žiakov so sluchovým postihnutím. Napríklad pri vysvetľovaní priamej a nepriamej úmernosti v rámci Ohmovho zákona je potrebné na pochopenie vysvetliť to nielen slovami, pokusom, ale zdôrazniť to aj obrazom, teda istým spôsobom to nakresliť - napätie a prúd veľkým písmenom, odpor malým. Učí sa teda viac obrazovo, ale zapájajú sa aj ostatné zmysly. Nestačí totiž, aby si žiak zapamätal nový odborný pojem, ale aby porozumel súvislosti. Využíva sa názornosť, posunkový jazyk, tzv. totálna komunikácia, teda všetko, čo pomôže vysvetliť daný pojem. Vzdelávanie je pritom predĺžené o jeden rok.

"Triedy v našej škole majú najviac desať žiakov, odborné skupiny majú najviac päť žiakov, a teda pri vyučovaní využívame individuálny prístup," vysvetľuje Kršková. Nevyhnutná je aj práca logopedičky, škola má tiež rôzne predmety, napr. komunikačné zručnosti, na rozširovanie slovnej zásoby. "Pokiaľ nepoznali jazyk, boli len vo svojej komunite. Len čo prenikli do jazyka, začali hľadať možnosti prieniku do inej komunity. Hlavné ale je, aby boli spokojní vo svojej komunite a cítili sa v nej dobre," dopĺňa Kršková s tým, že súdržnosť komunity je väčšia ako pri ľuďoch s inými postihnutiami.

Škola záujemcom ponúka široké spektrum odborov, či už študijných, alebo učebných. Podľa toho, či sa rozhodnú v rámci SOŠ pre učebný, alebo študijný odbor, majú väčší alebo menší počet praktického vyučovania. Práve na prax kladie škola veľký dôraz. "Dôležité je, aby sme pre odborný výcvik získali nejakú firmu," približuje Kršková. Škola dá totiž v prvom a druhom ročníku žiakom základy, v treťom a štvrtom ročníku sa vzdelávajú aj priamo v niektorých firmách. Tie si niektorých žiakov chcú nechať aj po skončení štúdia.

Odporúčania pre pedagógov

Ako všetci postihnutí, tak aj študenti s postihnutím sluchu sa do veľkej miery spoliehajú na ústretovosť a podporu zo strany inštitúcie/ školy a vyučujúcich. Nasledujúce návrhy ponúkajú pedagógom niektoré všeobecné odporúčania:

1. Komunikácia:
   • Hovorte vždy tvárou k študentovi a vyslovujte zreteľne. Pokúste sa zachovávať prirodzený rytmus reči a nekričte.
   • Vaše ústa a tvár - ako dôležité pomôcky na odzeranie - nesmú byť zakryté rukami alebo inými predmetmi. Výraz tváre a gestikulácia dotvárajú význam vášho slovného prejavu, ale len vtedy, ak je vaša tvár dobre viditeľná.
   • Počas rozprávania sa usilujte nechodiť po miestnosti a prestaňte rozprávať, ak sa otočíte tvárou k tabuli alebo k obrazovke.
   • Povzbudzujte nepočujúcich študentov, aby avizovali, že niečo nezachytili.
   • Ak máte pocit, že vám neporozumeli, neopakujte tú istú vetu. Pokúste sa vyjadriť tú istú myšlienku iným spôsobom.
2. Prostredie:
   • Zabezpečte osvetlenie miestnosti tak, aby bola tvár každého z prítomných dobre osvetlená. Kým rozprávate, nestojte pred oknom alebo pred svetlom, nakoľko tým zabránite študentovi, aby zreteľne vnímal vašu tvár. Zvyčajne pomáha fluorescentné osvetlenie, pretože rovnomerne osvetľuje miestnosť.
   • Steny miestnosti by mali byť podľa možnosti holé a jednofarebné a je tiež vhodné nosiť jednoduchý odev, ak sa na vás má študent koncentrovať dlhšiu dobu. Výrazné pásy a vzory na stenách a odeve pôsobia rozptyľujúco, či už pri odzeraní z úst alebo pri koncentrovaní sa na tlmočníka.
   • Pre študentov so zvyškami sluchu je dôležitá akustická kvalita miestnosti. Akýkoľvek okolitý hluk spôsobuje ťažkosti. Najvhodnejšie sú často miestnosti s kobercami a závesmi. V prípade potreby vás na túto skutočnosť upozorní aj sám študent. Ak máte nejaké pochybnosti, spýtajte sa ho.
3. Výučba:
   • Ľudia, ktorí používajú oči, aby "počuli", nie sú schopní zapisovať si poznámky alebo čítať rozdané texty súčasne s odzeraním z úst alebo s koncentrovaním sa na tlmočníka. Je veľmi užitočné, ak mu pripravíte a vopred poskytnete poznámky a pracovné texty.
   • Aj tlmočníci hovoreného a posunkového jazyka ocenia, ak dostanú poznámky k prednáške a pracovné texty vopred, pretože potom môžu zabezpečiť hladší priebeh prednášky.
   • Pre nepočujúcich môže byť problematická skupinová práca, nakoľko nedokážu rozlíšiť, kto práve hovorí, resp. koho majú odzerať. Pomôže podávanie mikrofónu, ale členovia skupiny by si mali zvyknúť naznačovať gestom, že začali rozprávať. Ďalšou možnosťou je, že prednášajúci alebo vedúci seminára ukáže na hovoriaceho.
   • Pri oboznamovaní sa s novou slovnou zásobou/ terminológiou treba dohliadnuť na to, aby bol obsah zrozumiteľný a aby boli zrozumiteľné hovorené i písané slová, prípadne posunky. Je ťažké, až nemožné, porozumieť odzeraním neznáme slová, preto je vhodné napísať ich na tabuľu. Pravidelne kontrolujte, či vám všetci rozumeli, kým pôjdete vo výklade ďalej.
   • Odzeranie je ťažké, keď nepoznáme kontext. Čím má prednáška lepšiu štruktúru, tým ľahšie sa dá pochopiť. Hovorené inštrukcie a popisy je výhodné doplniť rozmnoženými poznámkami k prednáške a použitím spätného projektoru.
   • Prelingválne nepočujúci pravdepodobne nemajú osvojený slovník hovoreného jazyka v širšom rozsahu a asi dokonale neovládajú komplikovanejšiu gramatiku. Je vhodné používať stručné a jasné výpovede, vyhýbajúc sa, resp. vysvetľujúc žargón, abstraktné a nejednoznačné pojmy a komplexné štruktúry, ako napr. dvojitý zápor.
   • Pre nepočujúcich a nedoslýchavých študentov je výhodné, ak sú počas vášho hovorenia alebo vedenia diskusie vo vašej blízkosti. Kdekoľvek sa nachádzajú, skôr ako začnete hovoriť, uistite sa, že vám venujú pozornosť. Môžete to spraviť najlepšie blikaním svetla alebo dupaním na dlážku.
   • Majte na pamäti, že písomná práca takéhoto študenta môže obsahovať gramatické chyby, ktoré však nemusia nutne znamenať nedostatočne pochopenie danej problematiky.
4. Práca s tlmočníkom:
   • Ak nepočujúci študent využíva služby tlmočníka, poskytnite mu časový priestor. Uvedomte si, že najmä počas kladenia otázok alebo diskusie vzniká pri tlmočení časový sklz. Pri veľmi intenzívnych debatách robte prestávky, aby si tlmočník oddýchol. Tlmočenie je vyčerpávajúca práca.
   • Ak je prítomný tlmočník, oslovujte študenta, nie tlmočníka a pozerajte pritom na študenta, aby ste dali najavo, že beriete na vedomie názory študenta vyjadrené prostredníctvom tlmočníka. Ak práve nerozprávate priamo na tlmočníka, správajte sa, akoby tam nebol.
5. Skúšanie:
   • Pre prelingválne nepočujúcich nie sú niektoré otázky alebo zadania pri skúške jednoduché na porozumenie. Je vhodné prispôsobiť formuláciu zadania alebo - ak je to možné - využiť služby tlmočníka, ktorý vysvetlí inštrukcie v posunkovej reči ešte pred začatím skúšky.
   • Študenta tiež treba upozorniť posunkom alebo inou vhodnou metódou na hovorené inštrukcie počas skúšky, napr. informáciu o zostávajúcom množstve času.
   • V niektorých prípadoch môže byť pre študentov vhodnejšie prezentovať svoju odpoveď na skúške posunkovou rečou. Túto alternatívu treba vopred dôkladne zvážiť, aby bolo zabezpečené presné a spravodlivé hodnotenie odpovede.

Súčasné výzvy a možnosti

V minulosti na Slovensku vládol totalitný režim, ktorý trval 40 rokov a sluchovo postihnutí patrili medzi skupinu zdravotne postihnutých, ktorí žili na okraji spoločnosti. Tá spoločnosť bola politicky jednostranne orientovaná a nepripúšťala podnety z tzv. „západu“. Keď hovoríme o jazyku, väčšina intaktných rodičov sluchovo postihnutých detí a mládeže bola podnecovaná nepriateľmi posunkového jazyka a snažila sa presvedčiť svoje sluchovo postihnuté deti, že posunkový jazyk nie je jazyk a podobá sa niečomu ako je negramotnosť, či gestá opíc. Žiaľ, sluchovo postihnutí takýmto záverom napokon uverili a preto potom nemali pozitívny vzťah k svojmu jazyku.

Po revolúcii sa u nás začala pomaly šíriť myšlienka o vedomí a hodnote komunity nepočujúcich, začalo sa bojovať za to, aby im bolo umožnené dosiahnuť aj vysokoškolské vzdelanie a aby mohli pôsobiť na ďalšie generácie nepočujúcich a tiež na to, aby intaktná komunita začala k nim zaujímať iný postoj. Začína sa to prejavovať aj v oblasti špeciálnej pedagogiky, kde sa diskutuje o význame jazyka sluchovo postihnutých ako o jednom z plnohodnotných jazykov.

To, že posunkový jazyk je jazyk, a to hlavne jazyk prirodzený, bola jedna z prvých informácií, ktoré som si počas štúdia v Českej republike osvojila. Stalo sa tak vďaka prednášajúcim sluchovo postihnutým študentom z Pražskej Filozofickej fakulty, študujúcich odbor Čeština v komunikácii nepočujúcich, ktorý bol otvorený v roku 1998. Prekvapilo ma odvážne vystupovanie samotných prednášajúcich sluchovo postihnutých študentov, ktorí hrdo a svojprávne poukazovali na dôležitosť problémov sluchovo postihnutej minority v okolitom svete, čím ma presvedčili o tom, že ontogenetický vývoj posunkového jazyka, teda prirodzeného jazyka nepočujúcich, je primeraný ontogenetickému vývoju hovoreného jazyka.

Rodičia sluchovo postihnutých detí, intaktní odborníci a záujemcovia o posunkový jazyk sa o posunkovom jazyku dozvedia len málo, pretože mnohé učebnice o posunkovej reči predstavujú predovšetkým akúsi zásobáreň posunkov. Tým naznačujem, že ani u akéhokoľvek cudzieho jazyka nestačí znalosť lexikálnych jednotiek. Musíme tiež poznať pravidlá, ktorými sa tieto jednotky spájajú do vyšších celkov, teda pravidlá gramatické.

Pokiaľ budeme v akomkoľvek cudzom jazyku hľadať len prvky svojho materinského jazyka, nikdy cudzí jazyk nemôžeme pochopiť, ba ani sa ho naučiť. Pre mnohých počujúcich ľudí je posunkový jazyk, či posunková reč akýmsi tŕňom v oku, lebo nie je prispôsobená gramatickej stavbe slovenčiny, či po stránke ústnej alebo písanej. Neznamená to, že veľmi ťažko sluchovo postihnutý človek s malou znalosťou slovenčiny je negramotný, pretože ťažiskom jeho gramotnosti nie je síce písané slovo, ale posunková reč, ktorá mu zrozumiteľnejšie nahrádza spisovnú slovenčinu. Tiež musíme zdôrazniť, že posunkový jazyk v žiadnom prípade nie je univerzálny. Ako slovenský profesor Ján Sabol v jednom zo svojich príspevkov v knihe Jazykovedné dielo Jozefa Mistríka potvrdzuje, že slovenský úsmev je iný ako anglický, slovenský žiaľ má inú podobu ako španielsky, platí to aj o posunkovom jazyku.

Mnohí študenti považujú štúdium v bežnej vzdelávacej inštitúcii za izolujúce vzhľadom na ťažkosti vznikajúce pri komunikácii, preto uprednostňujú špeciálne školy pre nepočujúcich. Komunity nepočujúcich sa vyskytujú zvyčajne vo väčších mestách. U nás sa vytvárajú pri organizáciách Slovenského zväzu sluchovo postihnutých.

V spolupráci s Pedagogickou fakultou Univerzity Komenského v Bratislave pripravujeme otvorenie rozširujúceho štúdia špeciálna pedagogika pre školského špeciálneho pedagóga, špeciálneho pedagóga a terénneho špeciálneho pedagóga. Štúdium je určené pre absolventov ukončeného 2. stupňa VŠ v odbore: učiteľ materskej školy, učiteľ 1. stupňa ZŠ, učiteľ 2. stupňa ZŠ a SŠ, učiteľ základnej umeleckej školy, majster odbornej výchovy, vychovávateľ, psychológ a školský psychológ, kariérový poradca, logopéd a školský logopéd, liečebný pedagóg, sociálny pedagóg.

Ďalšie rozširujúce štúdiá sú pedagogika mentálne postihnutých a špeciálna pedagogika - učiteľstvo pre špeciálne a inkluzívne vzdelávanie. Pre vychovávateľov je určené rozširujúce štúdium pedagogika mentálne postihnutých.

tags: #studia #o #sluchovo #postihnutych