Ivan Štrpka: Zakázané básne a sloboda tvorby

Ivan Štrpka je významné meno slovenskej literárnej scény. Jeho tvorba, presahujúca žánrové hranice, si získala uznanie pre svoju originalitu a hĺbku. Tento článok sa zameriava na recenzie jeho diela, predovšetkým na knihu esejí "Zakázané básne", a zároveň reflektuje širší kontext slovenskej literatúry cez prizmu recenzií a kritických ohlasov na diela ďalších autorov.

Hľadanie slobody v eseji

Kniha esejí Ivana Štrpku sa dotýka témy slobody, ktorá bola skôr získaná, než vybojovaná. Štrpka sa v nej snaží pomenovať toto špecifické štádium slobody. Jeho dielo "Rukojemník", jediná prozaická kniha, vychádza v treťom vydaní, čo svedčí o pretrvávajúcom záujme čitateľov. Hoci je kniha venovaná Dežovi, nemá memoárový charakter a nie je písaná ako denníkový záznam. Tým sa otvára priestor pre interpretáciu a zamýšľanie sa nad autorovým zámerom.

Osamelí bežci: Provokácia a nonkonformita

Osamelí bežci (Ivan Štrpka, Peter Repka, Ivan Laučík) boli v 60. rokoch skupinou provokujúcich a búriacich sa mladíkov. Svoj prvý manifest Návrat anjelov uverejnili spolu s básňami v prvom čísle časopisu Mladá Tvorba (1964) a druhý v piatom čísle pod názvom Prednosti trojnohých slávikov. Tieto manifesty vtedajšiu dobu poburovali, boli veľmi provokatívne, pretože odmietali oficiálne hodnoty. Vojnu a komunizmus považovali za abstraktné pojmy, úplne cudzie pre ich generáciu. Nesúhlasili taktiež so zasahovaním ideológie do literárnej tvorby a teda protestovali proti vtedajšiemu spoločenskému systému. Ich nonkonformita vybudovala hrubé múry, za ktorými čupela slovenská súdobá lyrika. Básne pre nich predstavovali možnosť sebavyjadrenia zbavenú akýchkoľvek zábran. Obdivuhodné je, že napriek podobným myšlienkovým algoritmom sa tvorba Osamelých bežcov od seba odlišovala.

V roku 1964 sa v Mladej tvorbe objavili dva manifesty Návrat anjelov a Prednosti trojnohých slávikov básnickej skupiny Osamelí bežci, pod ktoré sa spolu s Ivanom Laučíkom (1944 - 2004) a Petrom Repkom (1944) podpísal aj Ivan Štrpka. V manifestoch sa vyhranili voči vtedajším oficiálnym hodnotám, komunizmus označili za abstraktný pojem pre svoju generáciu, odmietli nielen tvorbu niektorých básnikov staršej generácie, ale aj zasahovanie ideológie do literatúry. "Názov Osamelí bežci dokonale vyjadroval náš spoločný životný pocit aj potrebu slobodného pohybu. A všetci sme skutočne behali a premýšľali vlastným smerom. Osamelí bežci znamenajú vlastnú slobodu a nie samotu. V Mladej tvorbe sa neskôr okrem manifestov objavili aj Štrpkove články O otvorenej básni (1967) a Predbáseň (1969), ktoré v hlbšej teoretickej rovine priblížili tvorivé postupy Osamelých bežcov. Ich aktivity však výrazne ovplyvnil nástup normalizácie po roku 1969. Samotný Štrpka po svojom knižnom debute Krátke detstvo kopijníkov (1969) stihol ešte v roku 1971 vydať zbierku Tristan tára, po ktorej sa vynútene knižne odmlčal na desať rokov.

Osamelí bežci šprintovali po svojom vlastnom morálnom ihrisku oddelene od sympatizantov vtedajšej ideológie a predstaviteľov oficiálnych literárnych prúdov. Tí mali inakšie ihriská, na ktorých prebiehali spartakiády a všetko bolo vopred nadiktované, presne nalinajkované a fungovalo iba na povel. Štrpka začal ihneď po maturite publikovať v časopise Mladá Tvorba, ktorá dávala priestor svojským spisovateľom (napr. aj Dušanovi Mitanovi, Dušanovi Dušekovi či Pavlovi Vilikovskému), novej generácii narodenej krátko po vojne. Okrem tohto prispievania strávil dva roky behaním po horách celého Slovenska. S ruksakom, vždy preplneným knihami, sa intenzívne venoval vedeckej geológii. ,,Na filozofickú fakultu som už prišiel ako človek s ,,luftom“. Páčili sa mi americkí beatnici, pretože napriek ich bláznivému fungovaniu v inej krajine, v inom čase a v iných rozmeroch sme určité veci vnímali podobne otvorene.“ Osamelých bežcov spájalo s americkými beatnikmi rovnaké myšlienkové podhubie.

Spolupráca s Dežom Ursinym

Ivan Štrpka dostal po smrti skvelého priateľa Deža Ursinyho, ktorého originálnu hudbu dopĺňal textami náležitej kvality, ponuky od mnohorakých hudobníkov. Doteraz ich všetky tvrdošijne odmietol. Sugestívnu a opantávajúcu Ursinyho tvorbu už podľa jeho slov nikto neprekoná. Dežo bol úplne na druhom brehu ako všetci jeho rovesníci. ,,Energiu vychádzajúcu z Dežovej hudby by sme mohli nazvať priam významom. Ja som sa tento význam snažil rozmotávať svojou vlastnou škrípajúcou a zamotávajúcou hĺbkou. V snahe o úplnú koexistenciu so slovom som sa pokúsil naplno otvoriť jeho hudbe.“

Vynútenú publikačnú prestávku vyplnil aj spoluprácou s hudobníkom a skladateľom Dežom Ursinym. "S Dežom sme sa stretli po vydaní jeho prvého skvelého anglického albumu Provisorium a dnes už existuje množstvo verzií ako k tejto spolupráci došlo. Dežo ma pri tom učil trochu spievať. Skúšali sme tvoriť spoločne piesne, išlo nám to takto až do konca. Tie skladby sa aj dnes dajú počúvať predovšetkým jeho zásluhou, vďaka jeho ´dežovského´ výrazu a umeniu," uviedol Štrpka, ktorý sa textársky podieľal na jedenástich Ursinyho albumoch ako napríklad Pevnina detstva, Nové mapy ticha, Modrý vrch, 4/4, Bez počasia, Zelená, Momentky, Do tla či Príbeh.

Zakázané básne a cenzúra

Štrpka bol 15 rokov zakázaný. Niektoré jeho veci písané v 70-tych rokoch vyšli až po Nežnej revolúcii. "Ja som sa pri úprave básní stretával so starými vecami. Pre mňa sú to archeologické vykopávky, ale už v normálnej podobe. Básne boli i angažované a poznačené dobou. Je v nich aj odpoveď na mentálne násilie, no nie ako politická deklarácia. K napísaniu ma nakopli okolnosti. Pre mňa bol základ rôzny kontext, siete, súvislosti. Bola to súčasť hry, ale nie nalinkovaná. Tie slová sú aj isté znaky a symboly," prezradil vznik svojej poézie Štrpka.

Po roku 1970 sa dostali na tzv. čiernu listinu a mali zákaz publikácie. V nasledujúcich rokoch sa predstavili ďalší básnici, ktorí obohatili modernú slovenskú poéziu. Nesformovali sa však do skupiny, ale išli vlastnou cestou, napr. M. Kováč, Ján Buzássy, K. Peteraj a iní. Po začatí tzv. normalizácie bol socialistický realizmus znovu vyhlásený za jediný správny a platný smer. Poézia prežívala obdobie krízy. I napriek tomu vznikajú aj kvalitné básnické diela. Popri oficiálnej poézie sa vytvorila i tzv. samizdatová poézia. Umelci prejavujú kritiku, vzburu, zaoberajú sa analýzou psychiky človeka ubíjaného totalitou - Tomáš Janovic, Ivan Štrpka, Milan Lasica, Daniel Hevier, Štefan Moravčík, Ľ. Feldek.

Básne I. prinášajú prvé štyri Štrpkove zbierky v poradí, v akom vznikli, nie ako boli kvôli rôznym spoločenským deformáciám v tých časoch publikované. Od vydania autorovho debutu Krátke detstvo kopijníkov (1969) uplynulo už tridsaťosem rokov, napriek tomu však ponúka spolu s ďalšími troma zbierkami prvého zväzku stále živú, iskriacu poéziu. Štrpka trvá na svojich textoch. Ich otvorenosť využil pri príprave tejto knihy na drobné, ale zaujímavé dolaďovanie veršov, ktoré možno azda charakterizovať aj ako jemnú spätnú synchronizáciu s neskôr napísanou poéziou. Aj preto je vydanie Štrpkovej knihy Básne I.

V novom vydaní diela je v ňom zhrnutých osem autorových kníh, ktoré vyšli od roku 1969 do 1997. Na Literárnom klube u Zičiho v Bratislave predstavil Ivan Štrpka svoje nové dvojzväzkové súborné dielo Básne II. V novom vydaní je v ňom zhrnutých osem autorových kníh, ktoré vyšli od roku 1969 do 1997. "Pre mňa je to radostný deň, pretože súborné dielo sa pripravovalo dlho. Autor musel upravovať texty, ktoré teraz prvýkrát vyšli v pôvodnej podobe. Básne sú usporiadané chronologicky," na utorkovej prezentácii v zaplnenej sále Zičiho paláca konštatoval moderátor večera Peter Milčák z vydavateľstva Modrý Peter. Aj podľa spoluvydávateľa druhého zväzku Kolomana Kertésza Bagalu je toto súborné dielo ôsmich samostatných zbierok po korektúre autorom kanonizované a uzavreté, tak ako bolo pôvodne napísané. Čiže aj s básničkami, ktoré boli cenzúrou a mocenskými zásahmi vynechané alebo zmenené.

Osobný prístup k tvorbe

Svojej spolubývajúcej z internátnej bunky som hrdo ukázala venovanie od Ivana Štrpku. Napísal mi ho do novej knihy, ktorú som dostala na Vianoce. Tichá ruka s podtitulom Desať elégií. Štrpkova ruka bola skôr trasľavá a neistá, keď mi do nej písal Simone s pozdravom… Spolubývajúca skonštatovala, že jeho písmo je veľmi kostrbaté a, doslova, rozihrané na všetky strany. Koniec koncov, rovnako pôsobí aj jeho poézia. Neustálymi premenami svojich textov sťažuje prácu nejednému literárnemu vedcovi. Nové vydania jeho knižiek majú často inú podobu ako prvotné dielo. Keď sa Štrpkovi pri opätovnom čítaní nepozdávajú niektoré pasáže, chýba im intenzita, sila myšlienky, jednoducho ich prepíše. Momentálne z toľkého perfekcionizmu vystupuje pot na čelo pedagógovi z katedry estetiky a básnikovi Zoltánovi Rédeyovi. Doslov k jednej z jeho kníh píše, totižto, už pol roka. Nie je to však spôsobené recenzentovou neschopnosťou vycítiť náladu textu, ale tým, ako tvrdí usmiaty Štrpka, že sa Zoltánovi doslova ,,hýbe zem pod nohami“.

Zbieranie akýchkoľvek autogramov nepatrí medzi moje koníčky. Vlastne som to tentoraz urobila po prvýkrát. Podotýkam, že s menšími výčitkami svedomia. Pripadá mi to ako flashback platonicky zaľúbeného tínedžera, trochu trápne, trochu komické a tak trochu ponižujúce. Avšak, kde by boli všetky tie naše vzory a idoly, keby sa naplnilo nihilistické posolstvo pesničky od Sonic Youth ,,Kill your idols?“ Nie je pre človeka tvorivého pochvala najlepším zadosťučinením? Popýtanie autogramu alebo venovania môže byť predsa tiež istým prejavom úcty a uznania. S odstupom času si nielen pri počúvaní piesní Deža Ursinyho, ale aj pri čítaní Štrpkovej poézie neustále opakujem jedno - tento autogram neľutujem. Alebo iba naša vlastná jednoznačnosť vydávajúca sa za osud, v ktorej sme uzavretí (s nosom na skle priezračnej gule a) rozmazaní, takmer bez znaku.

Štrpka trvá na svojich textoch. Ich otvorenosť využil pri príprave tejto knihy na drobné, ale zaujímavé dolaďovanie veršov, ktoré možno azda charakterizovať aj ako jemnú spätnú synchronizáciu s neskôr napísanou poéziou. Aj preto je vydanie Štrpkovej knihy Básne I. Štrpka sa pri úprave básní stretával so starými vecami. Pre neho sú to archeologické vykopávky, ale už v normálnej podobe. Básne boli i angažované a poznačené dobou. Je v nich aj odpoveď na mentálne násilie, no nie ako politická deklarácia. K napísaniu ho nakopli okolnosti. Pre neho bol základ rôzny kontext, siete, súvislosti. Bola to súčasť hry, ale nie nalinkovaná. Tie slová sú aj isté znaky a symboly.

Kritika ako rekonfigurácia slovenskej literatúry

Valér Mikula je výrazná osobnosť slovenskej literárnej kritiky. Jeho kritiky prispeli k hodnotovej rekonfigurácii slovenskej literatúry. Mikula glosuje posledné dvadsaťročie slovenského života a v poslednom rozhovore sa zveruje aj s osobnými spomienkami. Kniha vychádza pri príležitosti autorovho životného jubilea a 50. výročia jeho literárnokritických aktivít. Mikula je literárny vedec - teoretik, historik a esejista.

Recenzie súborných diel

Recenzie súborných diel Ivana Kadlečíka a Kornela Földváriho ponúkajú pohľad na ich rozsiahlu tvorbu a jej vplyv na slovenskú literatúru. Kadlečík, prozaik, esejista, literárny kritik, básnik, vedecký pracovník a hudobník, sa v autobiografickej próze "Žiť sa dá len autobiograficky" venuje rokom stráveným počas socializmu, ktoré opisuje ako disident. Jeho diela sú osobité, nadčasové, intímne a podnecujú k premýšľaniu. Földváriho tvorba, zahrňujúca eseje, glosy a minirecenzie, sa vyznačuje stručnosťou a humorom. Jeho dielo "O stručnosti" obsahuje 41 päťvetových minirecenzií na umelecké diela a 48 glos z cyklu Humorikon o knihách. Tretí zväzok jeho súborného diela obsahuje text prvého vydania knihy, za ktorú získal autor prestížnu Cenu Dominika Tatarku - rozšírený o medailóny slovenských karikaturistov. Ponúka tak odľahčený pohľad na túto formu písania. Román s ústrednou postavou profesora slovenčiny Dušana Sakmára, fyzicky objemného a nemotorného mladého muža, pôsobiaceho ako pedagóg na večernej škole pre pracujúcich, zas poukazuje na iný typ literárneho spracovania spoločenských tém.

Humor a satira v literatúre

Zbierka poviedok Stanislava Rakúsa je príkladom kvalitného pokračovania po úspešnom debute. Humoristická zbierka poviedok "Katedra paupológie" voľne nadväzuje na knihu Emana Erdélyiho a Mareka Vadasa "Univerzita". Tieto diela využívajú humor a satiru na kritické zobrazenie spoločenských javov.

Súborné dielo Ivana Štrpku

Ivan Štrpka, básnik, textár, esejista, prozaik a prekladateľ, oslavuje svoje osemdesiate narodeniny. Stál pri vzniku dnes už legendárnej básnickej skupiny Osamelí bežci. Známa je aj jeho spolupráca s hudobníkom a skladateľom Dežom Ursinym. V roku 2021 mu prezidentka SR Zuzana Čaputová udelila Pribinov kríž II. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky.

tags: #strpka #zakazane #basne