Problematika dostupnosti bývania a jeho trvalej udržateľnosti je čoraz aktuálnejšia nielen na Slovensku, ale aj v celej Európskej únii. Bývanie je základnou ľudskou potrebou a jedným zo sociálnych práv, pričom jeho kvalita a dostupnosť sú dôležitými ukazovateľmi životnej úrovne obyvateľstva. Amnesty International vychádza z presvedčenia, že bývanie je ľudské právo a že jeho dostupnosť pre všetkých ľudí musí byť jednou zo základných priorít každého štátu - aj Slovenska.
Právo na bývanie a jeho obsah
Právo na bývanie je zakotvené v rôznych medzinárodných dokumentoch, ktorých signatárom je aj Slovenská republika. Toto právo však nie je chápané ako nárokovateľné právo jednotlivca voči spoločnosti, ale ako právo založené na spoluzodpovednosti spoločnosti smerom k občanovi. Znamená to viac než len právo na príbytok, zahŕňa komplex vzájomne súvisiacich a od seba závislých ľudských práv.
Primerané bývanie je charakterizované:
- Finančnou dostupnosťou
- Obývateľnosťou
- Prístupnosťou
- Polohou
- Kultúrnou vhodnosťou
Sektor bývania na Slovensku
V podmienkach Slovenskej republiky môžeme sektor bývania rozdeliť na súkromný a verejný nájomný. Do súkromného sektora patrí súkromný nájomný sektor a súkromné vlastnícke bývanie. Verejný nájomný sektor predstavuje z celkového bytového fondu približne 2,5 %, zatiaľ čo sektor súkromného nájomného bývania je ešte nižší, okolo 0,2 %. Takmer 90 % bytov a domov na Slovensku je v súkromnom vlastníctve, čo je v rámci krajín EÚ pomerne vysoké číslo.
Preferovanie súkromného vlastníckeho bývania má však aj negatívne dopady, ako napríklad nízka mobilita práce, riziko straty bývania v prípade neplnenia si povinností vyplývajúcich z kúpy bytu a zadlženosť rodín a jednotlivcov. Súkromné vlastnícke bývanie je určené najmä pre stredné a vyššie príjmové skupiny obyvateľstva.
Sociálne bývanie: Modely a legislatíva
Sociálne bývanie je v plnej kompetencii miest a obcí. Súčasná legislatíva SR za istých podmienok umožňuje prevziať časť segmentu sociálneho nájomného bývania do priamej správy mimovládnych organizácií. Sociálne bývanie, rovnako ako bytové politiky štátov EÚ, neupravuje jednotná legislatíva EÚ a nie je zadefinovaná ani jednotná klasifikácia sociálneho bývania platná pre všetky členské štáty EÚ. Vo všeobecnosti je sociálne bývanie nastavené tak, aby bola naplnená potreba kvalitného bývania pre domácnosti, ktoré nie sú schopné uspieť na trhu s bývaním. Sociálne bývanie je poskytované za nižšie ceny ako trhové a jeho distribúcia je zabezpečená prostredníctvom administratívnych postupov.
V prístupe k sociálnemu bývaniu je možné klasifikovať tri základné modely:
- Univerzálny model: Cieľom je sprístupniť bývanie čo možno najväčšiemu počtu záujemcov prostredníctvom mestských, obecných podnikov alebo mimovládnych neziskových organizácií. Uvedený typ sociálneho bývania má za cieľ poskytnúť kvalitatívne primerané a cenovo dostupné bývanie čo najširšej populácií bez ohľadu na ich príjem.
- Všestranný model: Do pozornosti sociálneho bývania sa dostávajú domácnosti, ktoré nie sú schopné si samostatne zabezpečiť dôstojné bývanie za primeranú a dostupnú cenu. Bývanie je poskytované prijímateľom selektívne na základe definovaných prioritných kritérií, postupov a pravidiel. Ide najmä o určené fixné stropy príjmov.
- Reziduálny model: Cieľom je poskytnúť primerané a cenovo dostupné bývanie vybraným kategóriám domácností, ktoré sú väčšinou priamo závislé od rôznych finančných transferov a dávok sociálnej pomoci.
Slovenská republika aplikuje všestranný model sociálneho bývania, avšak v kombinácii s reziduálnym modelom.
Sociálne bývanie legislatívne vymedzuje § 21 ods. 1 zákona č. 443/2010 Z. z. o dotáciách na rozvoj bývania a o sociálnom bývaní. Základnou črtou vymedzenia sociálneho bývania je jeho priame prepojenie na verejné financie. Cieľom sociálneho bývania je zabezpečiť primerané a ľudsky dôstojné bývanie jednotlivcom a rodinám, ktoré si nemôžu obstarať bývanie vlastným pričinením alebo tým osobám, ktorým je poskytovaná starostlivosť prostredníctvom vybraných sociálnych služieb.
Príspevok na bývanie
Štát v zložitej situácii ponúka záchrannú sieť spočívajúcu v pomoci v hmotnej núdzi, ktorej zložkou je aj príspevok na bývanie. Príspevok na bývanie má slúžiť domácnosti na čiastočnú úhradu nákladov spojených s bývaním.
Podmienky poskytnutia príspevku na bývanie
O hmotnej núdzi možno hovoriť, ak príjem členov domácnosti nedosahuje sumu životného minima podľa zákona o životnom minime a ak si členovia domácnosti nevedia alebo nemôžu prácou, výkonom vlastníckeho práva či iného práva k majetku alebo uplatnením nárokov zabezpečiť alebo zvýšiť príjem.
Príspevok môžete získať, ak užívate na bývanie byt či rodinný dom, ktorého vlastníkom alebo spoluvlastníkom je člen vašej domácnosti, alebo ak užívate na bývanie byt, rodinný dom alebo obytnú miestnosť v zariadení určenom na trvalé bývanie, ktorý je v nájme člena vašej domácnosti.
Príspevok na bývanie patrí, ak ako domácnosť alebo člen domácnosti platíte náklady za služby spojené s bývaním a daň z nehnuteľnosti, nájomné a náklady za služby spojené s bývaním dohodnuté v nájomnej zmluve, úhradu za sociálnu službu alebo úhradu za starostlivosť.
Výška príspevku na bývanie
Výška príspevku na bývanie tvorí sumu:
- 59,40 Eur mesačne v prípade domácnosti s jedným členom
- 94,80 Eur mesačne v prípade domácnosti s viacerými členmi, alebo ak ide o nájom bytu viacerými nájomcami.
O príspevok treba písomne žiadať na úrade práce, sociálnych vecí a rodiny.
Štátna podpora nájomného bývania
Vláda schválila nariadenie o podpore štátneho nájomného bývania, a to s regulovaným nájomným pre občanov (fyzické osoby). Cieľom je zvýšiť dostupnosť bývania pre tých, ktorí si nemôžu dovoliť vlastné bývanie.
Podmienky na získanie nájomného bytu
Štát plánuje spustiť web, kde sa môžeme dozvedieť, kto má nárok na nájomný byt. Kritériá môže splniť prakticky každý, pretože maximálny príjem pre jedného žiadateľa je takmer 1900 eur v čistom a pre dvojicu je to 3200 eur v čistom. Z každého projektu bude musieť byť 10 % bytov určených len pre zdravotne ťažko postihnutých, dôchodcov alebo ľudí z detských domovov. Ďalších 40 % bude určených pre zamestnancov vo verejnom sektore ako sú učitelia, policajti a zdravotníci. Zvyšné byty si potom bude môcť prenajať úplne každý. Pre všetkých týchto ľudí však bude platiť, že „kto prvý príde, ten prvý melie“.
Bezdomovectvo a bytová núdza na Slovensku
Na Slovensku žije podľa posledného sčítania obyvateľstva až 71 076 ľudí bez domova, čo predstavuje trojnásobný nárast oproti situácii z roku 2011. Toto číslo však pravdepodobne ani zďaleka nezachytáva všetkých ľudí žijúcich v bytovej núdzi. Stále väčšia časť obyvateľstva má pravidelne problém pokryť svoje náklady spojené s bývaním. Na Slovensku vynakladajú domácnosti na bývanie v priemere viac ako 27 % svojho hrubého disponibilného príjmu, čo je jedna z najvyšších hodnôt v OECD, kde je priemer 20 %.
Ľudia bez domova čelia na Slovensku denne extrémnemu sociálnemu vylúčeniu a často zažívajú aj porušovanie iných ľudských práv.
Definícia bezdomovectva podľa ETHOS:
- ľudí prespávajúcich na ulici a vo verejných priestoroch,
- ľudí prespávajúcich dočasne v inštitúciách (napr. útulky, nocľahárne, atď.),
- ľudí bývajúcich v neistých podmienkach (v ohrození vysťahovaním, v nebezpečnom prostredí, napr. v komerčných ubytovniach z dôvodu, že nemajú inú možnosť bývania).
V posledných rokoch došlo k nárastu počtu ľudí v riziku straty bývania, pričom aj ľudia so strednými príjmami čelia rastúcim nákladom na bývanie. Vplyv pandémie koronavírusu a následná ekonomická recesia ešte viac prehĺbili tieto problémy. Zvýšenie nákladov na bývanie, energie a ostatné základné potreby kladie značnú záťaž na rozpočty domácností, čo môže viesť k zníženiu životnej úrovne a v krajných prípadoch k strate bývania.
Rizikové skupiny a formy bezdomovectva
V odbornej literatúre sa problém prespávania u známych kvôli nedostatku iných možností bývania jednoznačne spája predovšetkým s mladými ľuďmi po odchode z rodičovského domu. Aj keď na Slovensku mladí ľudia žijú dlhšie s rodičmi, riziko straty bývania existuje. Odchod z rodičovského domu bol jedným z najvýznamnejších faktorov prvej straty bývania.
Ďalšou skupinou, ktorá je častejšie odkázaná na neisté formy bývania u známych kvôli nedostatku iných možností bývania, sú ženy, resp. matky s deťmi. Pre ženy sú typickejšie formy skrytého bezdomovectva a vyhľadávanie neformálnej pomoci, vrátane prespávania u známych.
Okrem zjavného dlhodobého bezdomovectva existuje veľká skupina ľudí vystavená tzv. epizodickému, dočasnému, opakovane sa vyskytujúcemu bezdomovectvu. Títo ľudia, ktorí nemajú stabilné bývanie, sú ohrození prepadom do pouličného bezdomovectva.
Tabuľka: Životné situácie pred prvou stratou bývania (Bratislava 2016)
| Životná situácia pred stratou bývania | Podiel respondentov |
|---|---|
| Ubytovne | 32 % |
| Útulky | 21 % |
| Bývanie u príbuzných a známych | 17 % |
| Vlastné bývanie (nájomné/kúpené) | 15 % |
| Ostatné | 15 % |
Zdroj: Ondrušová, D., Gerbery, D., Fico, M., Filadelfiová, J., Csomor, G. (2017).
Záver a odporúčania
Dostupnosť bývania a jeho udržateľnosť sú kľúčové pre sociálnu súdržnosť a kvalitu života. Je potrebné zlepšiť zber dát o formách a rozsahu bezdomovectva, najmä epizodického. Jednotlivci a rodiny, ktoré nemajú možnosť vlastného ani nájomného bývania a dočasne žijú u príbuzných a známych, prípadne v komerčných ubytovniach, sú mimoriadne zraniteľnou skupinou. Štát by mal rozšíriť okruh osôb, ktoré majú nárok na príspevok na bývanie, a upraviť jeho výšku tak, aby reálne podporil udržanie bývania. Zároveň je dôležité podporovať mestá a obce pri rozširovaní dostupného nájomného bývania.
