Slovenský sociálny systém má konzervatívnu podobu, ktorá je determinovaná jeho hodnotovými základmi. Tieto základy, nie technické parametre, ovplyvňujú jeho hlavné silné stránky a zlyhania.
Po voľbách v roku 2002 sa na Slovensku začali v sociálnej oblasti presadzovať odporúčania Washingtonského konsenzu, čo viedlo k škrtom vo verejných výdavkoch. V mene biblického hesla „kto nepracuje, nech neje“ boli mnohé dávky zrušené alebo znížené, prehodnocovali sa invalidné dôchodky a do systému sa začala zavádzať vyššia miera zásluhovosti. Tieto zmeny vyvolali vlnu sociálnych nepokojov a protestov, najmä zo strany invalidných dôchodcov a obyvateľov marginalizovaných rómskych komunít, voči ktorým v roku 2004 vtedajšia vláda nasadila políciu a armádu.
Súčasné nastavenie sociálneho štátu má viac-menej konzervatívnu podobu s rôznymi ad hoc zavedenými nesystémovými opatreniami. Tieto opatrenia zneprehľadňujú sociálny systém a nie sú zamerané na odstraňovanie príčin problémov, ale len na zmierňovanie ich dôsledkov.
Financovanie sociálneho systému na Slovensku
Z hľadiska financovania sociálneho systému Slovensko nepatrí medzi krajiny s veľkým sociálnym štátom. Podľa dostupných dát, v roku 2022 Slovensko vynaložilo na sociálne výdavky len 19,1 % HDP, čo je menej ako priemer OECD (21,1 %), a tiež menej ako v Čechách (22 %), Poľsku (22,7 %) a Rakúsku (29 %) (OECD 2024).
Eurostat s inou metodikou uvádza, že podiel sociálnych výdavkov na Slovensku v roku 2022 bol 15,6 %, čo je pod priemerom EÚ (19,5 %). Napriek tomu, podľa naposledy zverejneného Indexu sociálnej spravodlivosti, bol slovenský sociálny štát z hľadiska kvality tesne pod priemerom hodnotených krajín. Tento výsledok nie je zlý vzhľadom na nízky podiel výdavkov na sociálne veci na HDP, ale zároveň poukazuje na značný priestor na zlepšenie kvality sociálneho systému na Slovensku.
Analýza chudoby na Slovensku
Jedným z pohľadov na hodnotenie sociálnej situácie v krajinách EÚ je podiel občanov žijúcich pod hranicou chudoby. Z tohto pohľadu Slovensko patrí medzi krajiny EÚ s najnižšou mierou chudoby. Limity tohto pohľadu však pramenia z metodiky a nesprávnej interpretácie dát. Hranica rizika chudoby sa počíta ako 60 % mediánu ekvivalentného disponibilného príjmu v jednotlivých krajinách, čo vytvára problém vzhľadom na rôzne príjmové úrovne ovplyvnené mnohými faktormi.
Slovenský medián ekvivalentného disponibilného príjmu je relatívne nízky z viacerých dôvodov:
- nízky podiel miezd na HDP,
- nízky podiel miezd na pridanej hodnote,
- nízke sociálne dávky a náhrady príjmov.
Všetky tieto faktory vplývajú na relatívne nízky medián ekvivalentného disponibilného príjmu a tým aj na relatívne nízky podiel obyvateľstva žijúceho pod hranicou chudoby na Slovensku. Hranica rizika chudoby sa nedá považovať za ukazovateľ, ktorý jednoznačne hovorí o tom, kto je a kto nie je chudobný. Osoba s disponibilným príjmom pod hranicou rizika chudoby sa nedá automaticky označiť za chudobnú, rovnako ako osoba s príjmom nad touto hranicou sa nedá označiť za osobu, ktorá chudobná nie je.
Želinský (2020) poukazuje na alternatívny prístup, pri ktorom sa všetky príjmy prepočítavajú s ohľadom na rozdielnu cenovú úroveň v krajinách (tzv. parita kúpnej sily). Po zmene metodiky sa miera rizika chudoby výrazne mení a Slovensko, ktoré bolo v roku 2017 podľa oficiálneho prístupu medzi najmenej ohrozenými krajinami, sa dostáva podľa alternatívneho prístupu medzi desať najohrozenejších. Aj tento alternatívny prístup má svoje limity, ako potvrdzuje autor: „nemožno tvrdiť, že tento alternatívny prístup je lepší, keďže je s ním spojených viacero koncepčných a metodologických problémov. Chcel som predovšetkým poukázať na to, že hoci podľa oficiálnych európskych štatistík patríme medzi „najmenej chudobné“ krajiny EÚ, použitím iného prístupu môžeme dostať iný obraz.“ (Želinský 2020)
Odborníci sa zhodujú v tom, že chudoba má viacero rozmerov. V EÚ sa preto používa aj ďalší indikátor: „miera rizika chudoby a sociálnej exklúzie (vylúčenia)“, ktorý zohľadňuje tri ukazovatele:
- nízky príjem,
- (závažnú) materiálnu depriváciu (stav, kedy si domácnosť nemôže dovoliť aspoň 4 z 9 položiek zahŕňajúcich napríklad osobný automobil; jeden týždeň dovolenky mimo domova; jedlo z mäsa, kuraťa alebo vegetariánsky ekvivalent a ďalšie),
- vysoký podiel nepracujúcich členov domácnosti (resp. nízka miera pracovnej intenzity).
Ak domácnosť spadá aspoň do jednej z troch uvedených kategórií, je považovaná za domácnosť ohrozenú rizikom chudoby alebo sociálnej exklúzie.
Reporteri 27 EUR NA MESIAC! Život ohrozený chudobou (2023) #reporter #slovensko
Problémy sociálneho systému a verejná debata
Problémy slovenského sociálneho systému nespočívajú v limitoch medzinárodných metodík, ale skôr v zlom nastavení a domácich prístupoch a politikách. Základným problémom je zlé nastavenie životného minima, ktorého výška nevyjadruje žiadnu reálnu hodnotu. Analytici RRZ potvrdili viacero problémov v nastaveniach sociálneho systému:
- „pojem chudoba nie je na Slovensku legislatívne upravený“ (Novysedlák, Siebertová a Švarda 2022),
- výška životného minima je nedostatočná: „v roku 2004 bola hodnota životného minima vyššia ako hranica chudoby pre dvojicu s dvoma deťmi, avšak v súčasnosti je hodnota životného minima voči hranici príjmovej chudoby približne na polovičnej úrovni“,
- napriek podobnému počtu ľudí ohrozených príjmovou chudobou, štát pomáha čoraz menšej skupine ľudí v hmotnej núdzi.
Jedným z dôvodov týchto problémov je zavádzanie neoliberálnych opatrení vyplývajúcich z Washingtonského konsenzu po roku 2002. Tieto zmeny mali motivovať nezamestnaných hľadať si prácu a nepoberať sociálne dávky, no mnohokrát boli kontraproduktívne a zavádzali zásluhovosť aj tam, kde to nemalo zmysel. Dokonca aj vlády označujúce sa za ľavicové zavádzali neoliberálne politiky, napríklad povinnosť vykonávať verejnoprospešné práce pre poberateľov dávok v hmotnej núdzi.
Dobrým príkladom nekoncepčnej sociálnej politiky je neschopnosť definovať a systémovo riešiť energetickú chudobu. Napriek dlhodobým upozorneniam odborníkov a krízam v rokoch 2020-2023, energetická chudoba dodnes nebola definovaná ani systémovo riešená. Návrh koncepcie ÚRSO (2023) síce definuje energetickú chudobu, no problémom je, že stále nie je schválený a aplikovaný. Navrhovaná hranica 1,5-násobku životného minima po úhrade nákladov na energie a vodu je nereálne nízka a nezabezpečuje dôstojný život.
Nastavenie sociálneho systému vždy závisí aj od verejnej debaty na tému chudoby. Problémom, ktorý determinoval vzťah verejnosti k sociálnemu systému, bolo vnímanie chudoby „ako stigma neaktívnych osôb, dôsledok ich lenivosti, nedostatočného odhodlania pracovať alebo zdravotného postihnutia. Za hlavný vysvetľujúci faktor chudoby bol považovaný nedostatok práce.“ (Labudová, Antalová a Bugárová 2019). Tento prístup sa začal meniť až po roku 2016, kedy sa začala vnímať prítomnosť tzv. pracujúcej chudoby.
Verejná diskusia o „zneužívaní“ sociálnych dávok rómskou komunitou a „zarábaní na rodení detí“ tiež prispievala k demontáži sociálneho systému. Hoci odborníci upozorňujú, že k žiadnemu skutočnému systémovému zneužívaniu nedochádza, táto téma bola zneužívaná politikmi na budovanie popularity, čo viedlo k presadzovaniu politík, ktoré dnes poškodzujú aj strednú triedu a celú spoločnosť. Dôsledkom je dlhodobé zhoršovanie sociálnej situácie nielen v rómskych osadách, ale aj v rodinách (najmä s deťmi) väčšinovej spoločnosti a strednej triedy.
Adresnosť sociálnych dávok a nerovnosť
V posledných rokoch, najmä po roku 2020, sa v súvislosti s krízami (covidová, ukrajinská, energetická, inflačná) začalo častejšie hovoriť o potrebe vyššej adresnosti sociálnych opatrení. Adresnosť je žiaduca z dôvodu udržateľnosti verejných financií, no nie pri všetkých sociálnych dávkach je možná. Často je pomalšia ako plošné opatrenia a niekedy môže byť kontraproduktívna, napríklad v rodinnej politike.
Prípadná adresnosť vyžaduje testovanie príjmov, ktoré môže poskytovanie sociálnych dávok predražiť kvôli potrebe viac úradníkov, investícií do informačných systémov, ich prepojenia a analytických tímov. Ďalším problémom je frustrácia väčšinovej spoločnosti, ktorá stráca „chuť“ podieľať sa na financovaní systému. Je potrebné veľmi pozorne vyvažovať a „adresnosť“, hoci znie dobre, nie je jednoduché zavádzať a neexistuje záruka, že v konečnom dôsledku naozaj ušetríme a nebudeme musieť riešiť negatívne dôsledky takýchto zmien.
Dlhoročná neschopnosť štátu a štátnych inštitúcií definovať energetickú chudobu alebo celkovo chudobu na Slovensku znemožňuje pristupovať k adresnosti ani tam, kde by bola žiaduca. Tento problém nepomáha riešiť ani oficiálne znivelizovaná spoločnosť na Slovensku, nakoľko podľa koeficientu GINI patrí Slovensko k najrovnostárskejším krajinám sveta (OWD 2024).
O správnosti týchto dát sa dlhodobo diskutuje a spochybňovali ich aj odborníci ako ekonómovia Filko a Marcinčin, sociologička Kusá a mnohí ďalší. Zber dát o nerovnosti na Slovensku ignoruje nielen najchudobnejších a najbohatších, ale aj šedú ekonomiku, vyplácanie časti miezd „na ruku“ a nepriznávanie reálnych príjmov.
Výskumníci NBS upozorňujú, že: „celkovo môžeme konštatovať, že hodnotenie subjektívneho vnímania nerovnosti je citlivé na voľbu typu a zamerania ukazovateľa nerovnosti. Inými slovami, kanály cez ktoré nerovnosti ovplyvňujú subjektívny blahobyt sú komplexné. Tvorcovia hospodárskych politík by preto mali mať na pamäti, že ak ekonomický rozvoj ide ruka v ruke s rastúcou nerovnosťou, tak popularita takýchto politík môže byť neistá. Z pohľadu centrálnej banky môžeme tiež argumentovať, že monitorovanie vývoja nerovností (najmä majetku) je relevantnou agendou, keďže nerovnosti môžu byť dotknuté aj zmenami v menovej politike a v politike obozretnosti na makroúrovni.“ (Banerjee a Tóth 2024)
Problém pri meraní nerovností nemáme len pri príjmovej nerovnosti (GINI), ale aj pri majetkovej a spotrebnej nerovnosti. Problematika merania majetkovej nerovnosti vyplýva z viacerých faktorov, medzi ktorými je najmä absencia dedičských daní a marginálne zdaňovanie majetkov na Slovensku.
Zásluhovosť v sociálnych dávkach
Nastavenie nášho súčasného sociálneho systému trpí ešte jedným neduhom, ktorý je kombináciou neoliberálnych politík a skrytého rasizmu. Mnohé dávky sú podmienené zásluhovosťou. Dávky v nezamestnanosti sú oprávnené zásluhové, keďže do nezamestnanosti môže upadnúť len osoba, ktorá pracovala a platila si povinné poistenie v nezamestnanosti. No zásluhovosť sa časom dostala aj do sociálnych dávok, kde logicky nemá čo robiť, napríklad ak sa sociálne dávky týkajú detí.
V roku 2020 boli zrušené tzv. obedy zadarmo pre deti na základných školách a ako náhrada bolo prezentované zvýšenie daňového bonusu. Veľmi podobne je nastavený aj daňový bonus na dieťa, ktorý zaviedol minister financií Igor Matovič v roku 2022. Tento daňový bonus na deti je nastavený tak, že na plnú sumu daňového bonusu dosiahnu len rodičia s vysokým príjmom a rodičia s nízkymi príjmami dostanú menej, alebo vôbec nič.