Príbehy o starších ľuďoch, ktorí prekvapia svojou vitalitou a nečakaným odhodlaním, často zaujmú a inšpirujú. Jedným z takýchto príbehov je aj ten o storočnom starčekovi, ktorý sa rozhodol opustiť domov dôchodcov a vydať sa na vlastnú cestu, plnú dobrodružstiev a nečakaných zvratov.
Príbeh začína v obci Rudinka, kde polícia žiada o pomoc pri pátraní po nezvestnom 78-ročnom Jánovi Kubíkovi. Starý pán odišiel v nedeľu o 17:00 z Domova dôchodcov v obci Rudinka v Kysuckom Novom Meste. Vzhľadom na jeho zdravotný stav mohol pôsobiť ako podnapitý, nemusel rozprávať a mohol byť dezorientovaný. Mohol sa pohybovať v blízkosti železníc. Hľadaný muž bol 180 cm vysoký, štíhlej postavy, mal krátke prešedivené vlasy. Naposledy mal oblečené tmavomodré tepláky, tmavú mikinu a obuté mal papuče. A akékoľvek informácie, ktoré by polícii mohli pomôcť, bolo možné oznámiť na ktoromkoľvek policajnom oddelení, prípadne na linke 158.
Avšak, tento prípad Jána Kubíka je len jedným z mnohých príbehov o senioroch, ktorí sa rozhodnú pre útek. Skutočným literárnym fenoménom sa stal storočný Allan Karlsson, ktorý ušiel z domova dôchodcov. Tento príbeh, opísaný v knihe Jonasa Jonassona „Storočný starček, ktorý vyliezol z okna a zmizol“, sa stal svetovým bestsellerom a bol označený za literárnu senzácia desaťročia.
Allan Karlsson: Storočný dobrodruh
Allan Karlsson mal sto rokov a na umretie sa necítil. Napriek očakávaniam, že muž v jeho veku by mal byť pripravený na odchod, Allan sa rozhodol pre radikálnu zmenu. V deň svojich stých narodenín, namiesto osláv, vyliezol z okna domova dôchodcov a vydal sa na cestu.
Jeho útek nebol náhodný. Chcel sa rýchlo dostať z Malmköpingu, smer a spôsob dopravy boli preňho nepodstatné. Hulth ďalej dosvedčil, že Karlsson bol skôr na úteku, nie že by mal nejaký konkrétny cieľ cesty. Potvrdila to aj Jessica Björkmanová, družka šoféra autobusu Lennarta Ramnéra. Šofér autobusu nemohol byť ešte vypočutý, pretože sa napchal kopou tabletiek na spanie. Karlsson si u Ramnéra kúpil lístok za určitú sumu. Cieľom sa náhodou stala zastávka stanica Byringe. Náhodou. Nie je nijaký dôvod myslieť si, že práve tam na Karlssona niekto alebo niečo čakalo.
Príbeh má však aj ďalšiu časť. Pokladník Hulth si síce nevšimol, či Karlsson pred nástupom do autobusu smerom na Byringe ukradol alebo neukradol kufor, ale bolo mu to okamžite jasné zo zúrivej reakcie pravdepodobného člena zločineckej organizácie Never Again. Jessica Björkmanová nespomenula nijaký kufor v súvislosti s tým, čo sa jej podarilo dostať zo zdrogovaného druha, ale fax z Eskilstuny uvádzal, že na stanici Byringe vystúpil najprv Karlsson, okolo 15.20 plus mínus nejaké minúty, a potom člen Never Again, asi o štyri hodiny neskôr, a odtiaľ odišli na neznáme miesto.
Keďže reportérka bola dychtivá, pokiaľ išlo o ozajstné novinky z ich kraja, nezabudla uviesť názor, že sa nedá vylúčiť únos. Zmiznúť v deň svojich stých narodenín, to je niečo mimoriadne. Polícia vo Flene nemala inú voľbu, než prenechať prípad krajskej kriminálke, ktorá vyslala dve autá s vysielačkami a kriminálneho komisára Aronssona v civile. Vzápätí im robili spoločnosť rôzne reportérske štáby, aby im pomohli prevrátiť kraj hore nohami. Policajné autá s vysielačkami jazdili krížom krážom po mestečku, zatiaľ čo kriminálka vypočúvala ľudí v domove dôchodcov. Starosta, naopak, odišiel domov do Flenu a vypol všetky telefóny.
Prišlo aj niekoľko zvyčajných tipov: od toho, že Allana videli na bicykli v Katrineholme, až po ten, že stál v rade v lekárni v Nyköpingu a bol protivný. Ale takéto a podobné pozorovania sa dali z rôznych príčin vylúčiť. Krajský policajný náčelník organizoval s pomocou stovky dobrovoľníkov z okolia prehľadávanie oblasti a bol naozaj prekvapený, keď neprinieslo nijaký výsledok. Počiatočná fáza vyšetrovania neviedla nikam, až kým policajný pes, zrekvirovaný v Eskilstune, nedorazil o pol ôsmej večer na miesto. Dvere čakárne boli zatvorené.
Od dispečera Sörmlandského dopravného podniku vo Flene sa polícia dozvedela, že autobusová stanica sa zatvára v pracovné dni o 19.30, keď končí zmenu jeho malmköpinský kolega. Ale, dodal dispečer, ak polícia nemôže počkať do druhého dňa, môže ho navštíviť doma v Malmköpingu. Zatiaľ čo krajský policajný náčelník stál pred kamerami pred domovom dôchodcov a oznamoval, že večer aj počas noci bude potrebná pomoc verejnosti pri prehľadávaní oblasti, pretože storočný starček je ľahko oblečený a možno zmätený, zašiel kriminálny komisár Göran Aronsson domov k Ronnymu Hulthovi a zazvonil. Ale Ronny Hulth dvere neotvoril. „Choď preč. A to nakoniec aj kriminálny komisár urobil. Jednak predpokladal to isté, čo jeho šéf už zrejme vedel, teda, že starec blúdi niekde v okolí, a jednak si myslel, že ak dedko nasadol do autobusu, tak je v poriadku. Ronny Hulth je asi u svojej milej. Nájsť ho v práci, to bude prvá úloha zajtrajška.
Nečakané dobrodružstvá a historické stretnutia
Allan Karlsson sa ocitol v centre udalostí, čo menia dejiny. Stretol sa s Francom, Trumanom, Mao Ce-tungom, Stalinom a Churchillom. Osobne poznal prezidentov Johnsona a de Gaulla. Prežil gulag, zachránil život Einsteinovmu nevlastnému bratovi, pôsobil ako agent CIA, Rusom prezradil návod na zostrojenie atómovej bomby, prešiel Himaláje a objavil recept, ako z kozieho mlieka vyrobiť pálenku (na tento objav bol obzvlášť hrdý).
„Na dobrodružstvo nikdy nie ste starý,“ hovorí sa v knihe. Allan sa toho držal, keďže sa na dobrodružstvo nikdy necítil príliš starý. Ani na krádež kufra s 50 miliónmi, ani na boj so zločineckým gangom alebo skamarátenie sa so slonom. A dokonca nikdy nie ste starý ani na manželstvo. Allan sa ženil, keď dovŕšil 101 rokov. S Amandou sa „mali vždy o čom rozprávať a za ruky sa držali obzvlášť pevne.
Už na prvých stranách Allan „náhodou“ ukradne kufor s 50 miliónmi. Prečítajte si, ako sa skončí Allanovo putovanie Švédskom, útek pred políciou a zločincami, ktorým kufor patril. A tiež čo dokázal ovplyvniť počas jedného storočia svojho života. Veď jeho blízkym priateľom bol americký prezident Harry Truman, zviezol sa autom s Churchillom.
„Adaptácia.“ (2002) -- Scéna zo seminára o scenároch
Príbeh opatrovateľky a dedka s demenciou
Okrem literárnych príbehov existujú aj skutočné príbehy, ktoré sa dotýkajú srdca. Jedným z takýchto príbehov je aj skúsenosť opatrovateľky, ktorá sa starala o 94-ročného deduška s demenciou.
„Dostala som do opatery 94 ročného deduška. Jeho pohľad bol veselý a oči - tie sa mu smiali aj keď sa on nesmial. „Toľko mi ešte chýba do 100-vky.“ Pomaly, ale iste som sa zoznamovala so všetkým čo k svojej práci potrebujem. Je horúce leto aj tu, preto chodíme na vychádzku už o deviatej. Pred desiatou je celkom príjemne, prejdeme sa po okolí a rozpráva mi, kto kde býva. Neskôr sedí dedko v tôni slnečníka, len nohy po kolená si opaľuje. Mám pocit, že je to dieťa slnka. Zadrieme, protéza zubná sa mu vysunula, smiešny pohlad.
„Budete si musieť zvyknúť na takéto jeho úlety patrí to k demencii. Je to pohodový človek, len nesmiem súhlasiť s jeho hrou, inak je zle. V noci zle spáva, neprespí celú noc buntoší, preto treba pohovoriť s jeho osobným lekárom, o preložení tabletky na obed. Večer dostal na spanie novú tabletu. Ešte dva dni riadil, ale na tretí deň už prespal celú noc. Hlavne nechodil a nebuntošil.
„Zober ma domov nenechávaj ma tu na stanici samého…“ Pozerám na deda uvedomím si, je mimo. Vezme paličku a ukazuje mi hrdo celý dvor a povie, že všetko toto urobil jeho syn. Chodí nás pozrieť jeho dcéra, je to pani učiteľka, nemá veľa času. Mám voľno, rozhodla som sa pre vychádzku do okolia. Voľba padla na kopec nad nami. Čítam na tabuli pri ceste: Viktorov kopec - 1 a pol hodiny. Fajn, to zvládnem. Vykračujem si veselo hore briežkom po lesnej ceste, naraz počujem, že niekto hrá na trúbke. A pekne, hlas trúbky sa niesol celým lesom, mimoriadne zaujímavé pre mňa počuť to. Stojím v tôni stromov a počúvam, myslím si, tu sa dobre hrá nikde nikoho, len kravičky sa pasú na lúke každá má svoj zvonec zavesený na krku a zvonia veľkými zvoncami do rytmu. Prídem bližšie a zatlieskam za hru na trúbke. Pýtam sa, či idem do svojho cieľa dobre. Áno, tadeto hore už to nie je ďaleko. Pán sa ma opýta odkiaľ som, poviem mu a on s úsmevom vraví, veď to je tu za rohom. Áno trochu bližšie, so smiechom odpovedám.
„Zavolala som striedačku, ktorá má zas robotu v tej istej dedinke, u starej tety - ležiak. Porozprávala mi svoj výlet za dedom do domova. Dedko z domova utiekol len tak v papučiach a v košeli, bol preč tri hodiny, zastavil si niekoho a dal sa doviesť domov, celý premrznutý, usoplený a na smrť uštvaný. Syn ho znova odviezol späť. A ja som si pomaly podala výpoveď. Idem do dôchodku, nechce sa mi, ale musím si už konečne uvedomiť, že prišiel môj čas skončiť. Svoj život opatrovateľky som zasvätila práci so starými ľuďmi, mám dobrý pocit dobre vykonanej práce, tých dvanásť rokov opatrovania boli aj pre mňa dobrá škola života. Viem, niekomu to bude na nič, ale pre mňa je to tá najkrajšia práca hoci niekedy aj nevďačná.
„Premkol ma zlý pocit. Vošla som do kuchyne a začala pripravovať večeru pre dedka. Napadlo mi - náplasť za zradu. Nastali zlé časy. Sestra, dedova dcéra len plakala, všade tam, kde ju nik nevidel. A ja som si začala baliť svoje veci. Bolo tesne pred Vianocami. Odchádzam už zbalená domov, pocity zmiešane, budem sa musieť rozhodnúť ako ďalej, pravdepodobne skončím svoju púť opatrovateľky. Zavesím svoju prácu na klinec, presne tak ako ktokoľvek z nás.
Tieto príbehy, či už fiktívne alebo skutočné, nám ukazujú, že vek je len číslo a že túžba po slobode, dobrodružstve a zmysluplnom živote nepozná hranice. Storočný starček, ktorý ušiel z domova dôchodcov, je symbolom nezlomného ducha a pripomienkou, že nikdy nie je neskoro začať novú kapitolu života.