Starostlivosť o dojčatá prešla dlhú cestu, od prvotných inštinktov až po sofistikované lekárske postupy. Tento článok sa zameriava na historický vývoj starostlivosti o dojčatá, s dôrazom na výživu, spánok a celkový vývoj. Nie vždy to tak bolo, že dojčenie vášmu dieťaťu prospieva, niet pochýb.
Dojčenie v historickom kontexte
V období renesancie boli deti posielané na vidiek, kde boli dojčené aj niekoľko rokov u dojky, teda ženy, ktorá dojčila aj cudzie deti. Dojčenie bolo v tom období považované za niečo vulgárne, až príliš telesné. Počas Veľkej francúzskej revolúcie sa situácia obrátila a dojčenie sa stalo kultom. V 19. storočí propagáciu dojčenia prezvali panovníčky. V Anglicku kráľovná Viktória dojčila všetkých svojich 9 detí, ruská cárovna Alexandra Fjodorovna prepustila všetky svoje dojky. V zámožných rodinách sa v časoch prvej republiky stalo kŕmenie z fľaše obrovským hitom.
Materské mlieko každej mamičky má svoje jedinečné zloženie, ktoré sa v priebehu času mení podľa aktuálnych požiadaviek bábätka. Veľkosť prsníkov ovplyvňuje tukové tkanivo, ktoré však s produkciou mlieka nesúvisí. Žena s malými prsiami môže dokonca dieťa dojčiť ľahšie. Už niekoľko sekúnd po začatí kŕmenia telo začne uvoľňovať hormón oxytocín, ktorý po pôrode uľahčuje dojčenie. Priemerná dĺžka dojčenia je vo svete, podržte sa, 4,2 roka. Vysoké číslo je príčinou toho, že u domorodých kmeňov ženy plne dojčia aj sedem rokov - v oblastiach, kde nie je dostatok potravy je totiž dojčenie často jediným možným zdrojom obživy. To, že mamička nedojčí, zvyšuje u detí choroby či obezitu, umelá strava taktiež stojí veľké peniaze. Po každom dni, kedy dojčíte, spálite zhruba 2 000 kilojoulov.
Výživa dojčiat: Od materského mlieka po umelé náhrady
Materské mlieko - zlatý štandard
Materské mlieko je najprirodzenejšou a najvyhovujúcejšou výživou pre novorodencov. Je to druhovo špecifická strava, ktorá je pre trávenie a vstrebávanie najvhodnejšia. Živiny sa z neho získavajú najefektívnejšie a nezaťažujú obličky, pečeň a tráviaci systém. Dojčenie je dôležité pre rozvoj mozgu dieťaťa. Výskumníci hovoria, že zistenia posilňujú tvrdenie, že dojčenie je to najlepšie pre rozvoj mozgu a pridávajú ďalšiu váhu odporúčaniam Svetovej zdravotníckej organizácie o výhradnom dojčení počas prvých šiestich mesiacoch a pokračujúcom dojčení do dvoch rokov, ktoré je po pol roku, samozrejme, obohatené aj o pevnú stravu. Materské mlieko sa skladá z mastných kyselín, ktoré sú veľmi vhodné pre organizmus dojčiat a sú veľmi dôležité pre vývoj mozgu, nervových buniek a zraku. Tieto omega-3 a omega-6 mastné kyseliny sa volajú LCP (nenasýtené mastné kyseliny s dlhým reťazcom). Materské mlieko obsahuje veľké množstvo rôznych druhov probiotických baktérií - u každej mamičky je toto zloženie do istej miery variabilné. Práve počas dojčenia sú odovzdávané dojčaťu probiotiká materského mlieka - potom sa uchytia v tráviacom trakte na stene čreva (črevnej sliznici), kde vytláčajú "nežiaduce" baktérie a tým zaisťujú zdravú črevnú mikroflóru, čo sa výrazne podieľa na intenzite obranyschopnosti u dojčených detí. Materské mlieko obsahuje rôznorodé množstvo prebioticky aktívnych oligosacharidov. Tieto zložky podporujú rast žiaducich probiotických baktérií v čreve.
Umelá výživa - alternatíva, keď dojčenie nie je možné
V prípade, že dojčenie nie je možné, je k dispozícii umelá dojčenská výživa. Výrobcovia sa snažia, aby sa zloženie umelej výživy čo najviac priblížilo materskému mlieku. Prvým dôležitým krokom bolo pridanie srvátky do kravského mlieka, aby sa zloženie bielkovín priblížilo materskému mlieku (cca 80 % kazeínu a 20 % srvátky). Ďalším krokom bolo pridávanie LCP mastných kyselín, pôvodne získavaných z vajec a rybieho oleja. Od roku 2002 sa do niektorých dojčenských výživ pridáva prebiotická vláknina.
Výskum a prínos profesora Švejcara
Profesor Josef Švejcar, jedna z najväčších osobností československej pediatrie, sa venoval hľadaniu vhodnej stravy pre deti, ktoré nemôžu byť dojčené. Zistil, že bielkovina sušeného mlieka je pre batoľa lepšie stráviteľná ako mlieko surové či varené. Svojím objavom dal základ výrobe novodobej dojčenskej výživy. Napriek práci s detskou výživou stále presadzoval názor, že dojčenie je to najlepšie pre matku a dieťa. Vravel, že umelá výživa sa môže stať dobrou náhradou, ale nikdy nedosiahne parametre materského mlieka.
Spánok dojčiat: Blízkosť a prirodzený rytmus
Deti spia rôzne. Jedno prespí celú noc, iné sa budí každú hodinu. Podľa Petra Fleminga, profesora vývojovej psychológie na univerzite v Bristole, myšlienka, že by deti mali spať celú noc, je výmyslom 20. storočia. Aj keď by rodičia chceli počuť niečo iné, prirodzenejšie je pre bábätká časté nočné budenie. „Deti nemajú predpoklady na to, aby spali dlhší čas bez prerušenia. Neexistuje absolútne žiadny dôkaz, aby bol dlhší spánok prospešný,“ povedal Fleming. Profesor Švejcar vyslovene odporúča spoločné spanie s deťmi, pretože vďaka pocitu blízkosti je dieťa omnoho viac spokojné a rýchlejšie sa upokojí. Profesor Švejcar vyvracia aj názor, že spoločné spanie je rozmaznávanie detí. Hovorí: „Nie je to pravda. Citová naviazanosť malých detí je absolútne potrebná na oboch rodičov, aby malo dieťa pocit opory." Keď sa vaše dieťa v noci ozve plačom, prirovnajte si jeho pocity k tomu, že je akoby neprirodzene vybrané zo svojho prostredia, t. j. z tehotenského bruška. „Očakávajú dobrú starostlivosť - chcú počuť tlkot nášho srdca, cítiť naše ľudské teplo.“
Vývoj mozgu: Investícia matky a dojčenie
Rast mozgu u detí súvisí s množstvom času a energie, ktoré mamičky investujú do svojich detí. Ukázali to výsledky nového výskumu. Štúdia, ktorá skúmala 128 druhov cicavcov, vrátane človeka, dokázala, že rast mozgu u detí je určený dobou trvania tehotenstva a dĺžkou dojčenia. V porovnaní s druhmi, ktoré sú približne rovnakej telesnej hmotnosti ako my - napríklad s danielmi, máme až šesťkrát väčší mozog. Daniele však dojčia maximálne šesť mesiacov, čomu predchádza len sedemmesačné tehotenstvo. Antropológovia z výskumnej skupiny evolučnej antropológie analyzovali štatistické dôkazy o mozgu a veľkosti tela, materskej investície a premenné životnej histórie u cicavcov, vrátane slonov, goríl a veľrýb. Zistili, že veľkosť mozgu v pomere k veľkosti tiel najviac súvisí s materskou investíciou - množstvom času, ktoré trávia matky tehotenstvom a následným čo najdlhším dojčením.
Historický pohľad na pôrod a starostlivosť o novorodenca
Pôrod bol odjakživa zahalený tajomstvom, z ktorého boli muži vylúčení. Lekári považovali až do osemnásteho storočia za ponižujúce venovať sa tejto čisto ženskej záležitosti, kým nepochopili, aká je výnosná. Dnešné ženy rodia v nemocniciach a často za prítomnosti manželov. Mnohé od bolesti oslobodzuje epidurálna anestézia. Čo sa však dialo pri zrode človiečika kedysi?
Staroveký Egypt
Egypťanky zašli pred pôrodom do chrámu za lekárom, aby im požehnal a poradil, ako ho zvládnuť. O praktickú stránku sa postarali pôrodné babice. Zámožné mamičky rodili v pôrodných stanoch, ktoré boli v domoch postavené práve na tento účel. Ešte predtým, ako „to na ženu prišlo“, ho príbuzné ozdobili kvetmi. Potom kľačali alebo sedeli v podrepe na tehlách, ktoré slúžili ako pôrodnícke kreslo. Práve odtiaľ sa zachovalo spojenie „sedieť na tehlách“, ktoré sa stalo synonymom rodenia. Keď si dieťatko dávalo načas, babice okiadzali rodičku dymom zo sušeného hrošieho trusu. Keď prišlo bábätko na svet, odhadli jeho zdravotný stav podľa plaču a držania telíčka. Mamičky dojčili buď posediačky na stoličke, alebo na posteli. Podľa toho boli aj odeté. Ak posedávali na stolčeku, mali na sebe iba špeciálny golier a opasok okolo bokov. Vlasy si hladko vyčesali a pevne zopli na vrchu hlavy. V prípade, že dojčili v posteli, obliekli si ľanové šaty a nasadili parochňu. Otrokyne im počas úkonu často umývali nohy. Vo vznešených rodinách po pôrode často usporiadali sprievod a placentu nastoknutú na palici niesli na jeho čele. Chudobní ju buď zakopávali pod vstupný prah domu, alebo ju hádzali do Nílu ako obetu, aby dieťa ostalo nažive. Niekedy placentu pre vysoký obsah železa ponúkli šestonedieľke, ba aj novorodencovi, aby sa rýchlo dostali do formy.
Staroveká Mezopotámia
Aj v starovekej Mezopotámii rodičkám pomáhali pôrodné baby. Pri pôrode im podávali medený prach, ktorý ich mal oslobodiť od bolestivých sťahov. Keď sa človiečikovi nechcelo na svet, rodičku ponatierali olejom zmiešaným s prachom z ciest, kade chodilo najviac ľudí, a obložili ju bylinami a kameňmi rodenia, v ktorých boli vyhĺbené dutiny na symbol plodu v ženskom tele. Matky alebo pestúnky dojčili deti tri roky. Byť mezopotámskou dojkou bolo veľmi rizikové povolanie. Ak dieťa umrelo a z jeho smrti bola podozrivá práve dojka, odrezali jej prsníky.
India
Budúce mamičky museli dbať najmä na to, aby boli od prvého dňa veselé a vyparádené. Odmenou im mala byť bezproblémová gravidita a starostlivosť, ktorá bola v Indii na vysokej úrovni. Matky z vyšších kást rodili vo zvláštnych pôrodných chyžiach. Pred pôrodom sa niekoľkokrát vykúpali, slúžky ich ponatierali masťami a podávali im kyslú ovsenú polievku, ktorá mala všetko urýchliť. Asistovali im štyri ženy, ktoré dbali na dodržiavanie magických predpisov. Bohatých dedičov vykúpali vo vode, v ktorej sa predtým vyvarilo zlato a striebro. Novorodencov najprv kŕmili iba rozpusteným maslom s medom, dojčenie prišlo na rad až na tretí deň. Kým dnes rodičky z postelí vstávajú čo najskôr, indická matka si v nej oddýchla desať dní, počas nich držala očistnú diétu. Keď dieťa nedojčila matka, ale dojka, vyšetril ju lekár. Poradil jej, ako má zmeniť životosprávu, aby mala kvalitné mlieko. Indické bábätká sali materské mliečko pol roka, potom dostávali už iba ryžu, kravské a kozie mlieko.
Staroveká Čína
V starovekej Číne bolo pôrodníctvo pozadu. Vtedajší zdravotníci totiž nemali dostatok anatomických znalostí. Pôrodmi sa zaoberali zväčša babice, lekár prišiel, až keď bolo najhoršie. Aj tak sa na veľa nezmohol. Rodičke predpísal lieky z námeľa, ktoré mali stlmiť pôrodné kŕče či dokonca zlepšiť polohu plodu v maternici. Často na to používal netopierí trus zmiešaný s detským močom. Rodičke nedovolili pri pôrodných bolestiach ležať, musela sa prechádzať po miestnosti, aby sa dieťa nasmerovalo do polohy hlavičkou nadol. Počas „ťažkej chvíľky“ stála v predklone a babice zachytili novorodenca do drevenej vaničky. Krátko po pôrode priniesli matke za odmenu džbán moču trojročného dieťaťa, aby sa rýchlo zotavila. Pri anémii musela zjesť sušenú placentu a tri dni sa nesmela pohnúť z postele. A ďalšie dva týždne sa nemohla česať ani umývať!
Antický Rím
V antickom Ríme nazývali babice meretrix. Museli to byť ženy, ktoré už rodili a zároveň neboli v plodnom veku. Doktora volali len ku komplikovaným pôrodom. Dodržiavala sa prísna zásada, že mužovi neprislúcha pomáhať novorodencovi na svet. Až alexandrijský lekár Soranos z Efezu, ktorý si vážil pôrodné asistentky, zostavil dielo, ktoré sa na dlhé storočia stalo „bibliou“ gynekológie. Pri opise ženského ústrojenstva sa síce inšpiroval anatómiou zvierat, no pôrod opísal špičkovo. Rodenie uľahčovala špeciálna stolička s oporami na chrbát i ruky, s polkruhovitým výrezom v sedadle. Na vyšetrenie pošvy používal dômyselné spekulum s viacdielnymi zrkadlovými plôškami. Kým iní so ženskými problémami nestrácali čas, Soranos hľadal príčiny pôrodných ťažkostí v celkovom zdravotnom stave rodičky, vo zvláštnom tvarovaní panvy či v nevhodnej polohe dieťatka. Ak bolo bábo nesprávne uložené, odporúčal ho obrátiť „na nohy“ pomocou vonkajších aj vnútorných hmatov rúk v tele matky. Ak by sa to nepodarilo, bolo treba rozrezať brucho a plod jednoducho vybrať. Táto metóda však nadlho upadla do zabudnutia a lekári ju znova objavili až v trinástom storočí.
Stredovek
V oblasti pôrodníctva bol nekompromisný a temný. Pomáhať smeli iba babice, mužom hrozilo upálenie. Súviselo to so všeobecným odporom k ženám a všetkému, čo sa týkalo ľudského rozmnožovania. Istý hamburský doktor sa vzbúril a poslali ho na hranicu. Muži o rodení mohli iba písať alebo teoreticky radiť. Keď ste v stredoveku prišli za lekárom s podozrením, že ste tehotná, najprv sa vás spýtal, či kýchate, ste uzimená, alebo vám schudli boky. Boli to totiž prvé príznaky tehotnosti! Za druhý dôkaz gravidity považovali uzavretý otvor na maternici a až tretím znakom bola chýbajúca menštruácia. Ak lekár alebo babica zistili, že budúca mamička je úzka v bokoch, mesiac pred rodením mala jesť iba ľahké jedlá, mladé holuby, mäkké slepačie mäso, teľacie nôžky a vajíčka namäkko. Často sa tiež mala kúpať vo vode, v ktorej sa predtým varila šalvia a po kúpeli sa mala natrieť ružovou vodou. Stredovekých babíc sa ľudia báli. Považovali ich div nie za bosorky. Mnohé skutočne zhoreli na hranici. Hrôzu naháňali aj preto, lebo viaceré holdovali alkoholu a ak usúdili, že dieťa sa narodilo znetvorené, potajme ho zabili. Za šťastné znamenie považovali, ak sa ratolesť narodila obalená plodovou blanou. Zvyčajne ju usušili a dieťa ju potom nosilo pri sebe. Verili, že má ochranný vplyv. Pôrod bol čisto v ženských rukách po celý stredovek. Neskôr babice spolupracovali s ránhojičmi, s ktorými sa združovali do jedného cechu.
Muži v pôrodníctve
Až v osemnástom storočí začal chirurg William Hunter a ďalší lekári privádzať na svet novorodeniatka. Aj ich zásluhou sa pôrod považoval za mechanickú procedúru, ktorá je vhodnejšia pre mužskú povahu. A nastal div divúci. Kým dovtedy pôrody viedli iba ženy, zrazu ich od rodičiek začali muži doslova odháňať. Reakciou bol vznik prvých škôl pre ženské zdravotné sestry. Vyplatilo sa, v Anglicku uznali pôrodníctvo za zákonnú profesiu. Nie však v Amerike, tam lekári používali oveľa tvrdšie zbrane. Babice ohovárali, že sú špinavé, hlúpe a nezodpovedné. Zašlo to až tak ďaleko, že jednotlivé štáty zakázali ženám vykonávať pôrodnícku prax. Pôrody oficiálne prevzali do svojich rúk muži.
Pôrod Márie z Nazareta
Najznámejší v dejinách je pôrod Márie z Nazareta, pri ktorom prišiel na svet Boží syn Ježiš. Napriek tomu sa o ňom veľa nevie. O Máriinom tehotenstve je známe, že ho nestrávila v pokojnej atmosfére domova a veľa cestovala. Jedna z ciest viedla aj do hornatého kraja Ain Karem k príbuznej Alžbete, ktorá čakala prvé dieťa v pokročilom veku a Mária jej tri mesiace pomáhala. V pokročilom štádiu gravidity musela s manželom Jozefom prejsť cez púštnu oblasť Samárie do mestečka Betlehem. Na povinný súpis obyvateľov. Z Lukášovho evanjelia sa niečo dozvedáme o podmienkach Máriinho pôrodu. Ubytovne boli preplnené, manželská dvojica sa uchýlila do jaskyne, kde pastieri nechávali cez noc stáda. Hebrejské ženy rodili samy, bez pomoci babíc, a takto priviedla na svet dieťa zrejme aj Mária. Novorodeniatko zavinula do dlhého pásu látky, uložila do jasličiek, teda žľabu na kŕmenie, a Jozef mu dal meno Ješua, po slovensky Ježiš, čo znamená „on zachráni“. Pôrody boli v tom čase riskantné pre matku, hebrejská biblia spomína, že pri ňom zomrela Ráchel, Pinchasova manželka aj Dávidova manželka Michol. Podľa židovského zákona boli ženy po pôrode syna v stave rituálnej nečistoty sedem dní, potom nasledovalo tridsaťtridňové očisťovanie. Ak porodili dievčatko, čas sa zdvojnásobil. Potom rodičia priniesli v chráme obetu za hriech a zápalnú obeť. Muž v tom čase na milovanie nesmel ani pomyslieť, musel sa predovšetkým modliť za zdravie partnerky a bábätka.
Historické zdravotné problémy a ich riešenie
Horúčka šestonedieľok a boj proti infekciám
V minulosti strašila rodičky najmä horúčka šestonedieľok. Mnoho žien zomieralo do dvoch týždňov po narodení potomka. Okrem vysokej teploty sa prejavovala bolesťami v podbruší, zápalom pobrušnice a otravou krvi. Neduh si vyberal hlavne ženy rodiace v nemocniciach. Mnoho lekárov to uzavrelo ako ženské prekliatie. Jediný, kto nemávol rukou, bol maďarský lekár Ignaz Semmelweis pracujúci vo Viedni. Obvinil medikov, ktorí prichádzali do pôrodníc priamo z pitevní. Bez toho, aby si dezinfikovali ruky! Na pôrodné sály potom zavliekli mikróby a galiba bola na svete. Horko-ťažko dosiahol, aby si lekári pred vstupom do pôrodníc čistili ruky chloridovým roztokom. Uznania sa však medzi kolegami nedočkal. Naopak. Vyhodili ho z viedenskej nemocnice a musel sa zamestnať v Budapešti. Paradoxne pri poslednej operácii sa poranil a umrel na otravu krvi, rovnakú príčinu, proti ktorej roky bojoval.
Bolesť pri pôrode a anestézia
Babice i lekári sa odjakživa snažili odstrániť bolesť pri pôrode, hoci do objavenia anestézie v polovici devätnásteho storočia sa proti nej nedalo nič robiť. Rodičkám ponúkali najmä pochybné „lieky“. V stredoveku ich opíjali, opásavali oltárnou štólou, napájali manželovým močom alebo im ponúkali odvary z maku či z konope. V niektorých obdobiach sa proti bolesti nesmelo zasahovať, vnímali ju ako trest za hriechy. Vysilenú rodičku občas oslobodzovali od kontrakcií púšťaním žilou a liekmi vyvolávajúcimi vracanie. Až v devätnástom storočí vyskúšal profesor pôrodníctva James Simpson chloroform a bol nadšený. Všade rozchyroval, že ak žena neovplyvňuje pôrod vôľou, všetko prebieha prirodzenejšie. Reakcie na túto novinku boli rôzne. Mnohí lekári začali vyhlasovať, že pôrodné kŕče sú nevyhnutné. Chloroform upadal do zabudnutia. Nevôľu zastavila až anglická kráľovná Viktória, ktorá súhlasila s jeho použitím pri pôrode princa Leopolda. Osobný lekár jej to neodporúčal. Vládkyňa ho však odbila slovami: „To my budeme mať dieťa a my budeme mať chloroform!“ Tíšiaci prostriedok zrazu všetci chválili. Jediným problémom chloroformovej anestézie bolo, že občas došlo až k strate vedomia. Britský gynekológ Grantly Read začiatkom dvadsiateho storočia hlásal, že ženy treba na pôrod pripraviť hlavne po psychickej stránke. Zaviedol relaxačný tehotenský tréning, vďaka ktorému nemali pri rodení cítiť bolesť. Vychádzal z toho, že budúce mamičky sa musia najmä upokojiť. Bolesti sú totiž dôsledkom svalových sťahov, ktoré má na svedomí práve strach. Táto metóda sa uplatňuje dodnes. Po druhej svetovej vojne sa objavila miechová anestézia, ktorá spočiatku končila obrovskou bolesťou hlavy.
Historický vývoj pediatrickej starostlivosti na Slovensku
História pediatrickej starostlivosti na Slovensku sa začala písať po druhej svetovej vojne. Vzniklo samostatné detské oddelenie v provizórnom drevenom baraku nemocnice. Jeho prvým primárom sa stal MUDr. Pavol Fabián, ktorý ho viedol až do roku 1974. Po dobudovaní tzv. chirurgického pavilónu Rooseveltovej nemocnice sa oddelenie presťahovalo na jeho 4. poschodie s počtom lôžok 56. Už vtedy sa lôžka členili na úseky dojčiat a batoliat s veľkými deťmi, novorodenci boli ošetrovaní samostatne.
Odbor starostlivosti o novorodenca - neonatológia - sa začal profilovať neskôr. Banskobystrická neonatológia začala písať svoju históriu v roku 1957, kedy vznikol úsek pre predčasne narodené deti, ktorý bol vtedy súčasťou detského oddelenia. Prvým primárom novorodeneckého oddelenia bol MUDr. Fraňo Ruttkay, od r. 1992 bol primárom MUDr. Juraj Zbojan PhD. V rokoch 2005 - 2014 viedla novorodenecké oddelenie MUDr. Miladka Mošková a od roku 2014 MUDr. Jana Nikolinyová, PhD. Od 12. apríla 2016 bolo oddelenie akreditované na Neonatologickú kliniku SZU.
Neonatologická klinika SZU FNsP F.D. Roosevelta je vysokošpecializovaným pracoviskom a spolu s II. Gynekologicko - pôrodníckou klinikou SZU tvoria jedno zo 6 perinatologických centier na Slovensku. Klinika zabezpečuje predoperačnú, ale i pooperačnú starostlivosť novorodencom vyžadujúcim chirurgický zákrok. Podieľa sa na transportnej službe kriticky chorých novorodencov v rámci koordinovaného transportného systému. V koordinácii s inými perinatologickými centrami, zabezpečuje starostlivosť aj o novorodencov z iných krajov.
Postavenie detí v spoločnosti v minulosti
Manželky z bohatých rodín sa zvyčajne nemali čas starať o svoje deti. Stredoveká a skorá novoveká spoločnosť mala veľmi málo spoločného s tou dnešnou. Matky sa k deťom citovo nepripútavali natoľko, ako je to dnes. A hoci sa rodilo v rodinách veľa detí, prežilo ich len zopár, kvôli vysokej úmrtnosti. Deti sa dojčili zhruba rok. Bolo zvykom, že manžel dal potom svojej žene darček, z radosti, že opäť nastal sexuálny život. V chudobných rodinách sa o dieťa od narodenia starala matka. Malé deti až do 19. storočia nebývali kúpané denne, tak ako je to dnes. Občas sa nahriala teplá voda a matky, či pestúnky, kúpali deti v drevenom koryte. Zmestilo sa tam aj viac deti naraz. Malé dievčatká a chlapci vyzerali v tom období na nerozoznanie, nosili šatôčky a dlhé vlásky. Spávali v kolískach, alebo ich chudobné mamičky mali pri sebe v posteliach, či v handrenných hojdačkách. Detské postieľky sa začali vyrábať až v druhej polovici 19. storočia. Tiež sa začali používať prvé kočiariky. Mamičky dávali deťom cumlíky vyrobené z handričiek. V nich bývali zabalené kúsky chleba, či zemiaka. Dodnes sa spomína na známy makový odvar ,,na spanie“.
Detstvo trvalo asi tak do siedmich rokov, potom už pozornosť matky deti až tak nepotrebovali. V tom čase už boli zodpovedné za svoje činy. Pomáhali im totiž v domácnosti. Dievčatám sa však muselo chystať veno k vydaju. Deti a rodičia si v minulosti navzájom vykali. Neskôr vykali iba deti rodičom, čo sa ešte i dnes zachovalo na niektorých dedinách. Najväčšou autoritou v rodine bol otec. Mamičky používali často frázu ,,Počkaj, keď príde otec…“ Známu aj v dnešnej dobe. Nie všetky deti mali množstvo času na hranie. Hovorí sa, že v porovnaní s minulými storočiami, sa až dvadsiate považovalo za storočie dieťaťa. Až v 20. storočí sa súčasnosť stala posadnutou detstvom. Vraj to nie vždy bolo tak, vraj deti boli kedysi na okraji vnímania spoločnosti. Je to pravda? Áno, dnes sa spoločnosť intenzívne venuje deťom a téme detstva: hľadajú sa najvhodnejšie výchovné prístupy, podnetné hračky, skúšajú sa nové vyučovacie metódy. Svetom detí sa zaoberá aj psychológia, sociológia, antropológia či história. Nie je to však zbytočný luxus: výskum prináša poznatky, ktoré umožňujú hlbšie porozumieť nielen deťom, ale aj celej spoločnosti.
Výskum detstva v histórii
Záujem o štúdium detí a ich postavenie v minulosti sa objavil pomerne neskoro - odštartoval ho francúzsky historik Philippe Ariès knihou Dejiny detstva, ktorá vyšla v roku 1960. Ariès tvrdil, že idea detstva nastupuje až začiatkom novoveku, teda niekedy v 17. až 18. storočí, pod vplyvom vzdelávania. Dôležité však je, čo dodal: že hoci idea detstva neexistovala, neznamenalo to, že by deti boli zanedbávané alebo sa nimi opovrhovalo. Žiaľ, niektorým historikom tieto Arièsove vety akoby unikli, a tak prvé diela o deťoch v minulosti vykresľovali život detí v čiernych farbách, takmer bez lásky. Podľa nich si dokonca materinskú lásku ženy osvojili až od 18. storočia. Takéto závery nadlho ovplyvnili historikov, ale i pedagógov, sociológov či feministické hnutie. Našťastie výskum neustal a začiatkom 90. rokov začali niektorí autori na podklade prameňov dokazovať, že v minulosti bol bežný aj celkom iný postoj k deťom. Tu im veľmi pomohla archeológia s nálezmi bohatých detských hrobov. Hroby vypovedali o tom, že i keď deti strávili medzi živými krátky čas, rodičia či iní pozostalí im dopriali na poslednú cestu rovnaké bohatstvo ako dospelým. Medzi nálezmi bol nábytok v „detských veľkostiach“ alebo dokonca výlučne prestížne predmety - ostrohy primerane veľké pre zosnulého päťročného chlapca. Práve tieto nálezy znovu oživili záujem o svet detí v minulosti. Prvé štúdie v 90. rokoch sa ešte zameriavali predovšetkým na vyvrátenie „nelásky“ k deťom. Najmä historičky prinášali doklady o hlbokej láske k deťom v priebehu európskeho stredoveku, a to nielen zo strany matiek, ale aj otcov. Z piateho storočia sa dochoval povzdych Jána Zlatoústeho nad matkami, ktoré verili, že ochraňujú svoje dieťa, keď mu uviažu na ruku hrkálku. Rodičovská láska je opísaná i v hagiografických textoch z nášho prostredia, napríklad v Brunovej legende o svätom Vojtechovi: „Otec často k němu přicházel, miluje ho nad ostatní syny své; i dokazoval hojnými slzami, jak veliká láska ku chlapci žije v útrobách otcovských.“ Z francúzskeho prostredia pochádza text dominikánskeho mnícha Štefana Bourbonského O uctievaní psa Guineforta. Mních zaznamenal, že matky nosievali deti ku psovi Guinefortovi, považovanému za svätca, a prosili o ich uzdravenie. Dôležitý je aj spis z polovice 13. storočia Katalog magii Rudolfa, ktorý napísal cisterciánsky mních. Tam sa opisujú prijímacie rituály a ochranné praktiky, ktoré vykonávali matky či iné príbuzné po narodení dieťaťa, aby mu zaistili prijatie do spoločnosti, dobré zdravie a spokojnosť, ba dokonca ešte aj to, aby sa dobre učilo. „Mestá si uvedomovali zraniteľnosť detí a chránili ich sprísnenými trestami za násilie na deťoch.“ Ani postoj komunity k deťom nebýval ľahostajný. Pramene z neskorostredovekých miest svedčia o starostlivosti o siroty. Mestá si uvedomovali zraniteľnosť detí a chránili ich, napríklad sprísnenými trestami za násilie na deťoch, alebo aj na úrovni individuálnej. Z testamentov zase vidíme, že ľudia neprejavovali náklonnosť iba vlastným potomkom, ale často odkazovali majetok i deťom priateľov či susedov. Deti boli vždy nádejou do budúcnosti. Stačí nazrieť do akejkoľvek kroniky z dejín. V úvodoch sa autori vyznávajú, že svoje dielo koncipujú „pre pamäť potomstva“.
Starostlivosť o dojčatá a batoľatá v modernom svete a tradície
Moderná starostlivosť o dojčatá sa zameriava na individualizovaný prístup a rešpektovanie potrieb dieťaťa. Dôraz sa kladie na dojčenie, blízkosť, kontakt koža na kožu a včasnú diagnostiku prípadných problémov. Špecializovaná ambulancia pre novorodencov s perinatálnym rizikom zabezpečuje organizáciu špecializovanej zdravotnej starostlivosti a systematické sledovanie tejto skupiny pacientov do 3. roku života. Banka ženského - materského mlieka (BŽMM) zabezpečuje zber, spracovanie a distribúciu ženského mlieka (ŽM) a materského mlieka (MM). Môže poskytovať ŽM aj mimo rámec zdravotníckeho zariadenia nielen novorodencom, ale i deťom, dospelým, ktorých zdravotný stav si vyžaduje výživu ŽM.
Konečne sa vaši rodičia dočkali vnúčatka? Po vychovaní vlastných detí už často netrpezlivo očakávajú, či budú patriť medzi tú šťastnú staršiu generáciu, ktorá sa dočká vlastných vnúčat. Bohužiaľ - to, čo bolo v minulosti úplne prirodzené a brané ako samozrejmosť - mať v starobe okolo seba novú generáciu, dnes už také samozrejmé nie je. Viacgeneračné bývanie už nie je také obvyklé a mladí rodičia sú veľmi často s dieťatkom sami. V minulosti bolo spoločné bývanie samozrejmé, pričom mamička šestonedieľka trávila prvých šesť týždňov v posteli za kútnou plachtou, kde ju nik nemal vyrušovať, iba sa jej nosila silná polievka. Verilo sa na urieknutie - či už bábätka, alebo hospodárstva, ak by tam šestonedieľka vstúpila. Starostlivosť o mamičku je pre úspešné dojčenie kľúčová. Úlohou mamičky by totiž malo byť, tak ako voľakedy za kútnou plachtou, prvých šesť týždňov sa venovať len bábätku. Ak sa aj vyskytnú nejaké komplikovanejšie problémy pri dojčení, nie je s pomocou poradkyne také náročné naštartovať zmenu, ale vydržať pri nej. Tu je pomoc blízkeho človeka neoceniteľná a veľmi často aj kľúčová. Otecko totiž nie je vždy k dispozícii, chodí do práce. Ale mamička potrebuje podať pohár vody, pripraviť mlieko pre bábätko na dokŕmenie, ak je to potrebné, uvariť obed, upratať riad alebo hoci sa aj osprchovať. Na druhej strane, staršia generácia veľmi často nedojčila ani nepraktizovala vzťahovú výchovu tak, ako ju poznáme dnes. Zvládala lepšie látkové plienky a odúčanie od nich, ale nepoznala moderné nosiče, iba perinky, postieľky, cumlíky a kočíky. Veľmi často na poradenstvách od starých mám počúvam: „Keby som toto bola vedela, keď som mala pri dojčení problémy…“ Takže áno - ich generácia toto nevedela, ale ak sa im to správne podá, tak sa staré mamy rady dozvedia a odskúšajú nové spôsoby.
Pre mladú rodinku je pomoc v starostlivosti určite dôležitá, ale je dobré mať pravidlá. Špeciálne počas šestonedelia nech si mladí rodičia dobre nastavia hranice pre návštevy. S čistým svedomím treba odmietnuť kamarátov, kolegov či príbuzných z tretieho kolena, lebo chcú vidieť prírastok. Ich čas ešte príde. Neriešiť, čím ponúknuť návštevu - toto je čas, aby návšteva nosila pohostenie. Ak neprídu navariť či upratať, tak sa môžu po polhodinke s čistým svedomím odporúčať domov. Čerstvá mamička chce možno dojčiť alebo prebaliť dieťatko, ale pred zdvorilostnou návštevou sa ostýcha, pretože ešte nezískala dostatočnú zručnosť. Hlavná pomoc starých rodičov spočiatku nespočíva v starostlivosti o bábätko, ale o mamičku. Tá teraz získava zručnosti a kompetencie v starostlivosti o dieťatko - nenarúšať to tým, že stará mama utíši plačúce bábätko vo svojom náručí a dá mu piť z fľašky. Mamička potrebuje vedieť a cítiť, že v jej blízkosti je niekto, kto sa o ňu stará a pomôže jej s tým, o čo požiada. Vtedy môže relaxovať a netrápiť sa tým, že treba umyť podlahu či riad.
Keď som na poradenstve, obvykle vyriešime problém pri mojej návšteve. Nezriedka je však prípad komplikovanejší a treba vynaložiť viac úsilia pri dodržiavaní odporúčaní. Ak tam mamička nie je sama a pomáhajúca osoba tiež prijala odporúčania, viem, že to bude na dobrej ceste. Pri poskytovaní rád ohľadom starostlivosti o dieťa platí zásada - počúvať rady tých žien, ktoré samy úspešne dlhodobo dojčili (bez použitia fliaš a cumlíkov). Dojčenie nie je totiž len o priložení dieťaťa na prsník a prijatí určitého objemu mliečka do bruška. Úspešné dojčenie ovplyvňuje celková starostlivosť a tá sa výrazne zmenila, je kontaktnejšia, vzťahovejšia. Tu si treba uvedomiť, že stará mama bábätka je iba stará mama. O dieťati rozhoduje matka. Čerstvá mamička je síce jej dcéra/nevesta, ale odteraz sa treba snažiť rešpektovať priania nových rodičov. Ak mám na poradenstve tú možnosť, som veľmi rada, ak sú prítomní aj ďalší členovia domácnosti, najmä otecko a stará mama. To sú tí, ktorí preberú po mne štafetu. Všetkým sa snažím vysvetľovať jednotlivé prvky vzťahovej väzby, vývoj mozgu dieťaťa, potreby pre tento vývoj, ako má vyzerať dojčenie. Prirodzená poloha pololežmo umožňuje tráviť dlhé nerušené chvíle spolu v pohodlí (ako voľakedy za kútnou plachtou), pričom je zabezpečené optimálne prisatie a dojčenie s bradou poriadne zaborenou do prsníka. Okrem mliečka bábätko zo všetkého najviac potrebuje, „živú“ postieľku, za ktorú vymenilo pobyt v maminom brušku. V takejto postieľke je pokojné, lebo vie, že je všetko v poriadku. Toto je ideálny priestor pre pomocníkov, keď sa mamička potrebuje napríklad osprchovať. Treba sa pohodlne posadiť a mamička nech položí bábätko na otecka či starú mamu (ideálne bruškom na bruško v polohe pololežmo). Niekedy je dobré položiť pod hlavičku dieťaťa oblečenie, ktoré vonia po mamičke. Človek sa má starať o človeka - platí to pri bábätkách, ale aj pri starých ľuďoch. Znamená to nepoužívať náhrady vo forme perinky či kočíka (umelé náručie), cumlíka či fľaše (umelá mama). Úžasná vec dnešnej doby sú ergonomické nosiče či šatky. Starí rodičia ich pri svojich deťoch nepoznali, určite sa radšej obzerajú, kde je kočík. Avšak stačí ísť raz na vychádzku so svojím vnúčaťom s nosičom a otvoria sa im nové obzory. A tie úsmevy na tvárach všetkých okoloidúcich. Vnúčatko v nosiči je pre starú mamu zdrojom úžasnej radosti. Ak už bude dieťatko dostatočne veľké, aby so starými rodičmi strávilo viac hodín, a bude tam aj spať, nech spí v ich blízkosti. Dieťatko, ktoré je odchované na mamičkinom mliečku, je nosené a spáva v blízkosti rodičov, sa samo v posteli necíti bezpečne. (Veľmi dobre si spomínam, aké to bolo úžasné, keď som mohla spať u mojej starej mamy v jej veľkej posteli.
Darčeky a výživa pre deti v súčasnosti
Častou témou medzi rodičmi a starými rodičmi sú darčeky a jedlo. Najmä ak vnúčat nie je veľa, tak sa všetka pozornosť sústreďuje na jedno miesto. Veľmi rýchlo to potom skĺzne k povzdychu, že dnešné deti toho majú veľmi veľa, pričom nám stačilo zopár hračiek. Menej je viac. Voľakedy boli látkové plienky, ktoré majú dnes svoju modernú pohodlnú verziu. Určite starí rodičia vidia, koľko peňazí a odpadu vzniká jednorazovkami, a radi by mladých presvedčili, že existuje aj iná cesta. Nech skúsia prekvapiť mladých rodičov a nech kúpia 2 či 3 moderné látkové plienky. Dajte si poradiť od skúsenejších či priamo v špecializovanom obchode. Topánky sú, ako vždy, ten drahší kus oblečenia. Aj tu sa oplatí ísť do kvality - kože a moderného zdravého prístupu - barefoot, kde je nôžka ako na trávičke. Čas tvrdých, tzv. Myslite na to, aby sa dal darček použiť čo najdlhšie a dal sa prípadne posúvať ďalej. Nemusí byť nový, hlavne aby dobre slúžil (skladačky, domčeky pre bábiky…). Postrachom pri darčekoch bývajú lacné „prachozbery“. Lacné plastové hračky, ktoré dieťa vezme do ruky len raz a potom už len ležia niekde na poličke. Lacné ceruzky, lebo ich tam bolo veľa… Iste, dieťa sa vždy poteší, ale čo potom? Radšej jedny ceruzky, kde ich je len 6 kusov, ale sú kvalitné. Dieťa nemusí dostávať toho veľa len preto, že voľakedy tieto možnosti neboli. Pomaly sa stráca význam slova zdravá potravina. Bio šťava zabalená v tetrapaku či bio marhuľový pretlak v plastovom obale, ktorého je viac ako samotnej marhule, asi nie je to pravé orechové. Aj tu platí - radšej menej, ale kvalitne. Pekne zabalená tekutina neznamená, že je hodná kúpy. Radšej kvalitný sirup a z neho malinovka. Iste, čistá voda vo vlastnej fľaške je to najlepšie. (Tento rok som podľahla svojim deťom a kúpila som im prístroj na prípravu sódovky.) Dieťa je dar. Ing. Jana Michálková, poradkyňa pri dojčení, sa venuje poradenstvu pri dojčení od roku 2010, sama dojčila 10 rokov. Postupuje podľa odporúčaní Suzanne Colsonovej, PhD., MSc, BA, súhrnne nazvaných BIOLOGICKÁ STAROSTLIVOSŤ, kde jedným z najvýznamnejších faktorov dojčenia je prirodzená poloha pololežmo. Neodporúča a odmieta podávanie umelého mlieka, ak sa nevyčerpali iné alternatívy, ako aj používanie umelých náhrad prsníka (cumlík, fľaša, klobúčik). Pri poradenstve sa riadi Medzinárodným kódexom marketingu náhrad materského mlieka a princípmi vzťahovej výchovy. V priemysle detskej umelej výživy nemá žiadne záujmy.
tags: #starostlivost #o #dojcata #v #minulosti