Duchovné potreby seniorov: Kľúč k plnohodnotnému starnutiu

Starnutie populácie je globálny trend, ktorý prináša nové výzvy v oblasti zdravotnej a sociálnej starostlivosti. Starostlivosť o seniorov sa už nemôže zameriavať iba na fyzické zdravie, ale musí brať do úvahy aj psychické, sociálne a spirituálne potreby. Duchovné potreby sú neoddeliteľnou súčasťou ľudskej existencie a zohrávajú kľúčovú úlohu v kvalite života, najmä v období staroby. Tento článok sa zameriava na definovanie duchovných potrieb, ich význam v kontexte staroby a spôsoby, akými sa tieto potreby prejavujú a môžu byť napĺňané.

Spiritualita a religiozita v starobe

V kontexte staroby je dôležité vymedziť pojmy spiritualita a religiozita. Spiritualita sa týka osobného prežívania a hľadania zmyslu života, zatiaľ čo religiozita sa vzťahuje na praktizovanie náboženských rituálov a príslušnosť k určitej náboženskej skupine. S pribúdajúcim vekom vzrastá tendencia k privátnemu prežívaniu religiozity. Viera, duchovnosť a náboženstvo zohrávajú významnú úlohu v živote mnohých seniorov. Hoci sa tieto pojmy často používajú ako synonymá, majú svoje odlišnosti. Viera je charakterizovaná ako dôvera bez výhrad, duchovnosť ako spojenie s nadprirodzeným svetom a náboženstvo ako učenie o týchto veciach.

Duchovné potreby v kontexte staroby

Staroba je obdobím zmien, ktoré prináša fyzické, psychické a sociálne starnutie. V tejto fáze života sa duchovné potreby stávajú ešte výraznejšími. Medzi kľúčové duchovné potreby v starobe patria:

• Potreba vedomia vlastnej hodnoty a dôstojnosti.
• Zachovanie kontinuity životného príbehu.
• Potreba zmyslu života, životného cieľa a nádeje.
• Bezpodmienečná láska a podpora v čase strát.
• Možnosť dávať lásku a byť naďalej užitočný.
• Možnosť slobodne vyjadriť emócie ako hnev a pochybnosti.
• Potreba transcendovať náročné životné situácie.
• Potreba akceptácie a validácie spirituálneho správania.
• Potreba vďačnosti.
• Potreba odpustiť a zažiť odpustenie.
• Potreba prípravy na umieranie a smrť.

Tieto potreby sú rovnako dôležité ako zabezpečenie voľnočasového programu, zdravej stravy a moderného zariadenia. Je dôležité, aby sa seniori mohli naďalej rozvíjať a čerpať zo svojho duchovného potenciálu.

Viera a prežívanie staroby

Podľa vedcov môže príslušnosť k určitému vierovyznaniu viesť k lepšiemu prežívaniu staroby. Viera sa však v prípade starších ľudí nemusí automaticky spájať s kresťanským alebo iným náboženstvom. Seniori v nej nachádzajú pokoj, v modlitbe sa pokúšajú rozprávať s bohom, hľadajú útechu a pochopenie. Navyše, kontakt s inými, rovnako zmýšľajúcimi ľuďmi, je dôležitý pre budovanie sociálnych zručností, zbavovanie sa strachu zo samoty a spoločenskej izolácie. Rovnako pomáha aj zapájanie sa do plánovania a organizovania náboženských obradov. Venovanie sa viere si vyžaduje dostatok času.

Strach zo smrti vs. hľadanie zmyslu

Z prieskumu, ktorý sa uskutočnil na vzorke 242 respondentov vyplynulo, že ľudia, ktorí si kultivovali určitú formu duchovného alebo náboženského života, mali menšie obavy zo smrti. Hoci sa náboženstvo a viera historicky často považujú za prostriedok na zvládnutie strachu zo starnutia alebo smrti, strach z konca života nie je základnou motiváciou viery. Príslušnosť k určitému vierovyznaniu pomáha starším ľuďom vyrovnávať sa nielen s príchodom smrti. Vďaka viere sa pre staršieho človeka stáva príchod smrti prirodzenou súčasťou života. Seniori v nej nachádzajú pokoj, v modlitbe sa pokúšajú rozprávať s bohom, hľadajú útechu a pochopenie.

Duchovný život a odolnosť voči traumám

Ďalšia štúdia z Ústavu pre prevenciu a liečbu násilia v Miami spájala duchovný život s lepšou odolnosťou voči traumatickým zážitkom. Podľa vedcov vraj takýto druh stresu možno porovnať so stresom zo starnutia. Problémy, akým čelia starší ľudia môžeme vnímať ako druh traumy. V starobe dochádza tiež k náročným zmenám, ktoré sa týkajú oslabenia niektorých telesných a duševných funkcií, izoláciou či nedostatkom finančných prostriedkov.

Ako napĺňať duchovné potreby seniorov

Napĺňanie duchovných potrieb seniorov si vyžaduje citlivý a individuálny prístup. Cesta k starému človeku sa otvára rozhovorom a aktívnym počúvaním. Je dôležité si uvedomiť, že každý človek je jedinečný a má svoje vlastné duchovné potreby. Preto je potrebné pristupovať k napĺňaniu týchto potrieb s citlivosťou a rešpektom.

Spôsoby napĺňania duchovných potrieb

• Modlitba a meditácia: Podpora v modlitbe a meditácii, ak je to pre seniora dôležité.
• Účasť na náboženských obradoch: Umožnenie účasti na bohoslužbách a iných náboženských obradoch.
• Dobrovoľníctvo: Podpora v dobrovoľníckej činnosti, ktorá dáva seniorovi pocit užitočnosti.
• Umenie a kultúra: Zapojenie do umeleckých a kultúrnych aktivít, ktoré obohacujú život seniora.

Tabuľka nižšie ilustruje konkrétne duchovné potreby a príklady ich naplnenia:

Duchovné cvičenia

Podobne ako rozličné telesné cvičenia, sú aj duchovné cvičenia. Na duchovné cvičenia je dobré odísť z každodenného prostredia do iného, v ktorom sa môže človek sústrediť iba na modlitbu a prežívať v Božej prítomnosti impulzy, ktoré človeka viac privádzajú k dôvernému spoločenstvu s Bohom. No nestačí obmedziť len vonkajšie zdroje roztržitosti, lebo je aj celý rad vnútorných príležitostí na roztržitosť. Človek síce odíde zo svojho domu, ale myslí na to, čo mal urobiť a nestihol, prichádzajú mu na um rozličné starosti o najbližších a myšlienky na prácu. Napokon si potrebuje uvedomiť, že sa teraz nepotrebuje nikam ponáhľať, ale má čas jednoducho pre Boha a pre seba. Je veľa spôsobov duchovných cvičení.

Duchovné cvičenia svätého Ignáca z Loyoly

Dobré je pripomenúť si z autobiografie sv. Ignáca z Loyoly, ako on prišiel na svoj spôsob duchovných cvičení. Keď sa na rodnom zámočku v Loyole liečil zo svojho zranenia nohy, chcel si skrátiť dlhý čas rekonvalescencie čítaním rytierskych románov. No na zámku mali iba dve knihy, vtedy boli knihy ešte veľkou vzácnosťou, životopisy svätých v ľudovej reči a život Ježiša Krista. Aby mu nebola dlhá chvíľa, začal ich čítať, aj keď mu neboli celkom podľa jeho chuti. Keď sa unavil oddával sa sneniu, že sa po uzdravení zasa bude venovať kariére dvorana a bude skladať básne dvorným dámam a blysne sa pred nimi svojim šermiarskym umením. Podobe sníval aj o tom, že by mohol žiť tak ako svätý František z Asissi v chudobe a putovať do Svätej zeme. Pri tomto snení sa tiež unavil, no zbadal významný rozdiel. Keď premýšľal o svetskej kariére, mal radosť a nadšenie, no keď prestal, cítil sa prázdny. Keď však premýšľal o nasledovaní svätých a Ježiša Krista, mal radosť nielen počas premýšľania, ale aj po ňom ho napĺňal pokoj. Tak sa stále viac venoval týmto sneniam, ktoré boli vlastne rozjímania a kontemplácie, až jeho príbuzní zbadali zmenu v jeho živote. Túto skúsenosť si prehĺbil počas svojho takmer ročného pobytu v Manreze neďaleko španielskeho pútnického miesta Montserrat, kde sa denne venoval osem hodín modlitbe. Svoje skúsenosti spísal do knižočky Duchovné cvičenia, ktorá má formu návodu pre exercitátora, ako má dávať inému duchovné cvičenia. Podstatou duchovných cvičení svätého Ignáca z Loyoly je naučiť sa rozhodovať v opravdivej slobode, bez vplyvu neusporiadaných pocitov a emócií. Mať vždy na prvom mieste Boha a lásku k nemu a na druhom mieste lásku k blížnemu. A všetko ostatné v živote mu má tom pomáhať. Duchovné cvičenia podľa sv. Ignáca ponúkajú prehĺbenie osobného vzťahu s Ježišom Kristom, prehĺbenie a zvnútornenie viery. Ich centrom nie je ani samotná meditácia, ako v niektorých nekresťanských náboženstvách, v ktorých je cieľom nadobudnutie vnútorného pokoja a odpútanie sa od sveta. Je to zameranie na seba samého na svoje ja. Pre tých, čo sa chcú úplne odpojiť od civilizácie sú duchovné cvičenia vhodným prostriedkom pre načerpanie nových duchovných síl. Rozhodujúce pre výber duchovných je očakávanie záujemcu. Ak si chce prehĺbiť svoj duchovný život, prípadne stojí pred voľbou životného povolania, mal by si voliť aspoň šesťdňové duchovné cvičenia a o svojom úmysle sa porozprávať s exercitátorom, aby mu poskytol vhodné meditácie. Inak je to v prípade toho, kto si chce obnoviť svoje povolanie, alebo načerpať v ňom nové sily.

Duchovné materstvo

Každá žena má byť matkou aj duchovne, to bola jej prvotná úloha: odovzdávať život telesný a zároveň duchovný. Už hebrejské slovo žena (iššāh) vyjadruje jej poslanie: tá, ktorá prijíma, otvára sa pre život a dáva život. Tu ide na jednej strane o fyziologickú schopnosť, ale na druhej o materského ducha ženy. Povolaním každej ženy, nezávisle od veku a stavu, je byť duchovnou matkou a rodiť Krista v dušiach ľudí zjednocovaním sa s Božou vôľou (porov. Mt 12, 50). V súvislosti s tým sa mi veľmi páči myšlienka sv. Terézie Benedikty od Kríža: „Prebúdzať deti pre nebo, to je autentické materstvo - duchovné materstvo, nezávislé od telesného - najkrajšie, najdokonalejšie a najradostnejšie, hoci za cenu starostí, obiet a utrpenia, ktoré nie sú menšie ako pri telesnom materstve“ (Žena a jej určenie, prednáška v Mníchove 8. 4. Špecifickým poslaním ženy je duchovné materstvo v spojitosti s kňazstvom. Aké veľké je toto poslanie, výnimočným spôsobom opísal sv. Ján Eudes: „Sviatostné kňazstvo je také veľké, také božské, až sa zdá, že neexistuje nič väčšieho a božskejšieho.

Sociálne a spoločenské aspekty starnutia

Starnutie je prirodzeným procesom završujúcim biologický vývin človeka. Staroba a starnutie je problémom nielen individuálnym, ale i spoločenským. Problematika staroby má biologickú, sociálnu a psychologickú stránku. Pre úspešné starnutie je potrebné, aby sa starší človek prispôsobil úbytku fyzických síl a zdravia, vyrovnal sa so vstupom do dôchodku a poklesom príjmu, vytvoril si pozitívne vzťahy medzi známymi, vyrovnal sa so smrťou životného partnera a dokázal vychádzať v ústrety sociálnym a verejným požiadavkám. Tieto náročné úlohy je možné zvládnuť len vtedy, ak je človek vyváženou osobnosťou, s reálnymi životnými cieľmi, reálnym sebahodnotením a dostatočne širokou škálou záujmov. Základným krokom pre úspešné prežitie krízy starnutia je, aby človek prijal skutočnosť, že starne. Je nesprávne starobu iba znášať a pasívne sa jej poddávať.

Kvalita života seniorov

Kvalita života je podmienená sociálnym postavením, ekonomickým zabezpečením a v neposlednom rade zdravotným stavom seniorov. Kvalita života je zároveň subjektívnym prežívaním svojho stavu a môže byť dobrá i pri nepriaznivom vývoji zdravotnej situácie. Pocit samostatnosti, schopnosti a možnosti rozhodovať o svojom osude je veľmi dôležitý pre psychickú rovnováhu a schopnosť vyrovnávať sa so záťažovými situáciami. Prioritou sociálnej práce je preto udržanie prijateľnej kvality života každého jedinca. Je nevyhnutné venovať sa problematike adaptácie jedinca na starobu, ktorej cieľom je udržanie funkčnej rovnováhy medzi jedincom a prostredím, ktoré ho obklopuje. Hodnotenie kvality života sa stáva jedným z hlavných postupov, ako plánovať a hodnotiť výsledky sociálnej a zdravotnej starostlivosti, ktorá je podmienená prístupom sociálnych a zdravotníckych pracovníkov ku klientom. Rozhodujúcou je spokojnosť, či nespokojnosť klienta. Úspešnosť adaptácie na starobu je závislá na individuálnej, osobnej výbave jedinca, ale takisto na miere pomoci a podpory zo strany spoločnosti. Človek k životu a k prežitiu potrebuje druhých ľudí. Sociálni pracovníci sa orientujú predovšetkým na medzigeneračné vzťahy a väzby, prípadne na ich deficit v živote starých ľudí a jeho dôsledky. Pozornosť sa venuje tiež otázke ekonomického zabezpečenia seniorov. Dostatočné ekonomické zabezpečenie umožňuje kvalitné prežívanie staroby. Adaptačnú schopnosť seniorov znižuje tiež prítomnosť somatických ochorení, pričom platí, že riziko adaptačného zlyhania sa zvyšuje pri závažnom ochorení alebo strate mobility. Komplexná starostlivosť o občanov vyššieho veku zahŕňa preto aspekty zdravotnej, psychologickej, ekonomickej i sociálnej starostlivosti. Starý človek je často v dnešnej hektickej dobe dezorientovaný, stráca svoje vitálne fyzické i psychické schopnosti. Vyžaduje si tak určitú mieru nutnej pomoci pri zabezpečovaní nevyhnutných životných úkonov a návykov. Vo svete sa dožíva staroby čoraz viac ľudí, ktorí túžia po kvalite života aj v tomto úseku života. S predlžujúcim sa priemerným ľudským vekom prežívanie staroby nadobúda novú kvalitu. Staroba predstavuje obdobie života so špecifickými kvalitami. Je preto dôležité poukázať na právo na dôstojnú starobu a zamyslieť sa nad možnosťami, ako zmeniť súčasné vnímanie starých ľudí v spoločnosti. Aj starému človeku musíme ponechať právo rozhodovať o sebe a vlastnom živote, lebo ľudská dôstojnosť je nezávislá od veku či zdravia a práve preto človek nemôže siahať na dôstojnosť iného človeka.

Spoločenský status starších ľudí a ich integrácia

Sociálny status starších ľudí je nízky a sú im pripisované negatívne osobnostné vlastnosti a nízke kompetencie. Preto je dôležité, aby spoločnosť prijala starobu, pretože seniori tvoria jej neoddeliteľnú súčasť. Cieľom spoločnosti nemá byť segregácia starších a starých ľudí, ale ich integrovanie do spoločnosti. Túto integráciu zabezpečia správne sociálne vzťahy, interakcie medzi generáciami, nemalá dávka tolerancie, keďže k starším ľuďom nemožno pristupovať ako k objektom, ktorými manipulujeme, ale oni sami majú rozhodovať o svojich záležitostiach. Ak model integrácie nefunguje dobre, dochádza k izolovanosti a bezmocnosti. Starší človek má pocity neistoty, úzkosti, pocit odcudzenia od spoločnosti. Môžme sa stotožniť s tvrdením, že úroveň spoločnosti sa posudzuje podľa toho, ako sa spoločnosť dokáže postarať o svojich starých, chorých členov v nepriaznivých situáciách. Stratou starších ľudí stráca spoločnosť bohatstvo skúseností a tvoriví potenciál. V súčasnosti je postoj spoločnosti k starším ľuďom skôr negatívny. Starší ľudia predstavujú malý alebo žiadny ekonomický prínos pre spoločnosť. V dôsledku toho dochádza k diskriminácii starých ľudí v spoločnosti, o ktorej hovorí teória ageizmu.

Vzdelávanie seniorov a celoživotný rozvoj

V súčasnej gerontológii sa čoraz väčšia pozornosť venuje tzv. vitálnym mechanizmom života, ktoré podporujú možnosti jedincov spomaľovať nepriaznivé zmeny spojené so starobou. Jednou z možností je vytvorenie tzv. druhého životného programu, náplňou ktorého môžu byť vzdelávacie aktivity rôzneho druhu. Veľmi obľúbenými sú inštitucionálne a voľnočasové typy vzdelávacích programov, ako napr. univerzity tretieho veku, prednáškové cykly v rámci klubov dôchodcov a odborné stretnutia v seniorských spolkoch. Voľný čas, ktorým disponujú starí ľudia, je potrebné vhodne vypĺňať. Je potrebné, aby sa seniori vrátili do aktívnej činnosti, aby sa zapojili do spoločensky užitočných prác, prípadne dostali šancu ukázať svoje skúsenosti aj v pracovnom procese. Teórie aktívneho starnutia v centrách starnutia predpokladajú pretrvávanie potrieb aj v starobe - najmä potreby aktívnej činnosti a užitočnosti. K ich úbytku však dochádza odchodom do dôchodku. Seniori, ktorí študujú na univerzitách tretieho veku, trpia v zmenšenej miere depresiami, majú zvýšenú motiváciu nadobúdať nové vedomosti, pociťujú potrebu kvalitne využívať voľný čas a na úrovni prežívania sú optimistickejšie naladení, cítia sa lepšie, mladšie a zdravšie. Je žiaduce nevylúčiť starých ľudí z procesu vzdelávania, ktoré už prestáva byť výlučnou prípravou na určité povolanie, ale stáva sa prostriedkom na celoživotný rozvoj ľudskej osobnosti. Vzdelávacia aktivita pozitívne ovplyvňuje sebaobraz, sebavedomie a osobnú hodnotu staršieho človeka.

Univerzita tretieho veku

Univerzita tretieho veku (UTV) je jednou z progresívnych foriem vzdelávania seniorov. UTV neposkytuje ucelené vysokoškolské vzdelanie, aj keď objem a úroveň odovzdávaných informácií je “vysokoškolská”, keďže na UTV svojim poslucháčom prednášajú vysokoškolskí pedagógovia. Vzdelávanie na UTV je rozložené do viacerých semestrov s rôznym odborným zameraním. Univerzita tretieho veku ponúka seniorom vzdelávanie v najrozličnejších oblastiach života a rozširuje tak úroveň súčasného stavu ich poznania. Prijímanie poznatkov na prednáškach podnecuje poslucháča aj ku samostatnej vzdelávacej aktivite a dopĺňaniu informácií v tej oblasti, ktorú už poznal, alebo si vybral pre rozšírenie vedomostí novú oblať poznania, ktorá ho vždy zaujímala, ale pre nedostatok času v produktívnom veku sa jej nestihol venovať. Vzdelávanie sa tak stáva životným programom seniora. Schopnosť absolvovať vzdelávacie aktivity pozitívne ovplyvňuje sebaobraz, sebavedomie staršieho človeka a vnímanie hodnoty seba samého. Poslucháč či absolvent univerzity tretieho veku, ktorý sa dokázal integrovať do sociálnych interakcií, môže veľmi pozitívne ovplyvňovať aj spôsob myslenia svojho okolia, keďže neaktívne prežívanie staroby vedie k apatii a k strate záujmu o dianie okolo seba.

Výskum a publikácie o spiritualite seniorov

Výskumy ukazujú, že duchovná zložka osobnosti človeka sa odráža vo všetkých atribútoch dobrej staroby. Proces adaptácie na starobu je duchovnou úlohou a osobná spiritualita je dôležitým zdrojom zvládania starnutia a tvorby vlastnej identity. Podoba spirituality je formovaná osobnou históriou konkrétneho človeka. So zvyšujúcim sa vekom vzrastá tendencia k privátnemu prežívaniu religiozity. Cestu k starému človeku otvára rozhovor a aktívne počúvanie. Je dôležité akceptovať potreby religiozity a spirituality u seniorov, pričom ich konkrétna podoba a cesta k napĺňaniu spirituálnych potrieb je úzko spojená s osobným príbehom každého človeka.

Publikácia: Senioři a spiritualita: duchovní potřeby v každodenním živote

Publikácia Mgr. Věry Suchomelovej, Th.D. je určená nielen všetkým tým, ktorí pracujú so seniormi, t. j. sociálni pracovníci, psychológovia, lekári, zdravotné sestry, ošetrovatelia, a pod., ale aj všetkým, ktorí majú vo svojej rodine alebo okolí seniorov. Kniha je rozdelená na prehľadovú časť a výskumnú časť. V prehľadovej časti sa autorka zaoberá fenoménom staroby v súčasnej spoločnosti. Autorka popisuje starobu ako obdobie zmien, v ktorom prichádza k fyzickému, psychickému a sociálnemu starnutiu, pričom sa zameriava aj na spoločenský status staroby. Autorka sa venuje starobe z pohľadu teológie, starobe v Starom a Novom zákone, sústreďuje sa na rôzne témy v súvislosti so starobou v kontexte teológie, napr. konečnosť v horizonte večnosti. Vymedzuje pojmy spiritualita a religiozita v súvislosti s kvalitou života v starobe, hovorí o spirituálnych potrebách v starobe ako sú: potreba vedomia vlastnej hodnoty a dôstojnosti, zachovania kontinuity životného príbehu, potreba zmyslu života, životného cieľa a nádeje, bezpodmienečnej lásky a podpory v čase strát, možnosť dávať lásku a byť naďalej užitočný, môcť slobodne vyjadriť emócie ako je hnev, pochybnosti, potreba transcendovať náročné životné situácie, potreba akceptácie a validácie spirituálneho správania, potreba vďačnosti, potreba odpustiť a na druhej strane zažiť odpustenie, potreba prípravy na umieranie a smrť.

Výskum duchovných potrieb seniorov

V druhej nosnej časti knihy, vo výskumnej časti, autorka skúma duchovné potreby v živote seniorov, pričom akcentuje ich dôležitosť popri potrebách ako je zabezpečenie voľnočasového programu, zdravej stravy, moderného zariadenia, a pod. Autorka skúma, čo skutočne seniori potrebujú, aby sa mohli naďalej rozvíjať a čerpať zo svojho duchovného potenciálu a akým spôsobom sa im darí potreby napĺňať. Rozhodnutie zaoberať sa výskumom v rámci uvedenej témy vychádza na jednej strane z profesijného záujmu autorky, ktorá pracuje ako učiteľka a lektorka participujúca na vzdelávaní seniorov a takisto na vzdelávaní o senioroch, ktoré poskytuje študentom sociálnej a charitatívnej práce a pedagogiky voľného času, a na druhej strane záujem o túto tému vychádza aj z osobnej motivácie autorky, ktorá je konfrontovaná s meniacimi sa potrebami starnúcich najbližších. Výskum autorky je zameraný na podobu religiozity a spirituality u seniorov, ako aj na ich duchovné potreby, a ako sa tieto potreby prejavujú v bežnom živote. Výskumnou metódou boli rozhovory a pozorovanie, čo umožnilo získať veľký objem potrebných dát a dostatočne veľký priestor k zdieľaniu. Otázky sa vzťahovali k minulosti seniorov, religióznej socializácii a ďalšiemu religióznemu vývoju, k aktuálnemu stavu: rodinné vzťahy, sociálne väzby, spokojnosť/nespokojnosť, viera, záujmy, k pohľadu do budúcnosti: očakávania, priania, plány, život po smrti, k celkovému postoju k životu: ohliadnutie späť, vedomie zmyslu a kontinuity životného príbehu.

Príklady z praxe: Uspokojovanie spirituálnych potrieb v zariadeniach pre seniorov

V zariadeniach pre seniorov je dôležité vytvárať prostredie, ktoré podporuje uspokojovanie spirituálnych potrieb. V Dome pokojnej staroby vo Veľkom Šariši si plne uvedomujeme dôležitosť napĺňania duchovných potrieb našich zverencov. Výlet sme začali svätou omšou na pútnickom mieste na kopci zvanom Mariánska hora, kde sa týči Bazilika Navštívenia Panny Márie v Levoči. Modlitbou sme si pripomenuli sviatok, ktorý symbolizuje návštevu Panny Márie u Alžbety. Túto originálnu plastiku, spolu s hlavným oltárom a ďalšími sochárskymi dielami rezbára Majstra Pavla z Levoče, sme mohli obdivovať v Bazilike svätého Jakuba. Nechýbal chutný obed a zdieľanie zážitkov pri šálke kávy. Tento výlet, ktorý sme spoločne zažili, zanechal odtlačok v srdciach zúčastnených. Na Charite si uvedomujeme, že živá viera a napĺňanie duchovných potrieb prinášajú do života seniorov útechu, nádej a vnútorný pokoj. Ich význam vnímame najmä keď naši klienti čelia zdravotným problémom, pocitu osamelosti alebo sa musia prispôsobiť novým životným zmenám. Vytváranie duchovnej rodiny v charitnom zariadení poskytuje seniorom nielen podporu v kresťanskom raste, ale aj sociálne prepojenie a emocionálnu podporu. Možnosť účasti na svätých omšiach a spoločných modlitbách ponúkajú pocit spolupatričnosti a prispievajú k celkovej spokojnosti a zdraviu klientov.

tags: #spiritualne #potreby #seniorov