Komplexná špeciálnopedagogická starostlivosť: Prístupy, diagnostika a integrácia

Špeciálnopedagogická starostlivosť predstavuje komplexný systém podpory a intervencií zameraných na jedincov so špecifickými potrebami v oblasti výchovy a vzdelávania. Cieľom je zabezpečiť, aby mali títo jedinci rovnaké príležitosti na rozvoj svojho potenciálu a plnohodnotné zapojenie do spoločnosti. Tento článok sa venuje rôznym aspektom špeciálnopedagogickej starostlivosti, od definície a klasifikácie mentálneho postihnutia, cez metódy pedagogickej diagnostiky a hodnotenia, až po otázky odmien a trestov vo výchovno-vzdelávacom procese.

Pedagogika mentálne postihnutých (Psychopédia)

Psychopédia je vedný odbor špeciálnej pedagogiky, ktorý sa zaoberá výchovou, vzdelávaním a vyučovaním mentálne postihnutých jedincov. Špeciálna pedagogika chápe mentálne postihnutie ako nedostatočnú schopnosť transformovať poznané veci do myšlienok a udalostí. Mentálna retardácia je súborné označenie pre výrazne podpriemernú úroveň všeobecnej inteligencie, s IQ pod 70, ktorá sa prejavuje už v útlom detskom veku.

Oligofrénia a demencia

Mentálna retardácia sa delí na oligofréniu a demenciu. Oligofrénia, alebo slabomyseľnosť, je obmedzenie vývinu všetkých psychických funkcií, najmä rozumových, teda narušenie intelektu. Je zdedená alebo vrodená, prípadne vzniká v ranom období detstva, spravidla do 2. roku života. Tento stav je trvalý a nemožno ho odstrániť. Príčiny môžu byť biologicky podmienené (súvisia s poškodením mozgu) alebo sociálne podmienené (extrémna výchovná zanedbanosť). Demencia je neskôr získaná porucha mentálnych, povahových a duševných schopností, ktorá vzniká ako následok ochorenia alebo úrazu po 2. roku života.

Stupne mentálnej retardácie

Stupeň mentálnej retardácie sa zisťuje testami inteligencie a je vyjadrený číselným kvocientom IQ. Za normu sa považuje hodnota IQ okolo 100. Na základe toho rozlišujeme:

• Debilita (ľahká mentálna retardácia): IQ 70-50 - jedinci sú vychovávateľní a vzdelávateľní. Navštevujú špeciálnu školu. Rozlišujeme dva typy:
  • Eretická forma: nekľud, pohyblivosť, výchovné problémy.
  • Torpidná forma: pomalosť.
• Imbecilita (stredná mentálna retardácia): IQ 49-35 - jedinci nie sú vzdelávateľní, iba čiastočne vychovávateľní. Obyčajne sú zaradení do ústavov. Znaky zahŕňajú primitívne myslenie, oneskorenú reč, manuálnu nezručnosť, agramatickú reč a poruchy výslovnosti. Výchova sa zameriava na osvojenie základných hygienických návykov, sebaobsluhu a základné spoločenské návyky. Jedinci sú nesamostatní a vyžadujú stálu starostlivosť.
• Idiocita (ťažká a hlboká mentálna retardácia): IQ 34-0 - jedinci nie sú vzdelávateľní ani vychovávateľní. Títo jedinci ani v dospelosti nedosahujú rozumové schopnosti ako 2-ročné dieťa. Komunikácia prebieha cez neverbálne znaky a posunky. Vyžadujú aj lekársku opateru a dožívajú sa veku do 30 rokov. Príčiny môžu byť genetické, prenatálne (v tehotenstve) alebo spôsobené ožiarením.

Autizmus je vrodená neschopnosť nadviazania kontaktu s ostatnými ľuďmi.

Niektoré formy mentálnej retardácie

• Downov syndróm: je choroba spôsobená chromozómovou chybou - jedným nadpočetným chromozómom u chromozómového páru 21. Túto chorobu nevieme liečiť, ale je potrebné ísť až po najvyššiu možnú hranicu rozvoja. Jedinci s Downovým syndrómom si vyžadujú starostlivosť rodiny a školy. Intelektový rast sa zastavuje okolo 15. roku života.
• Hydrocefalus: nadmerná produkcia likvoru v mozgových komorách.
• Fenylketonúria: porucha metabolizmu bielkovín.
• Kreténizmus: nedostatočná činnosť štítnej žľazy.

Populácia s mentálnou retardáciou v SR

V Slovenskej republike tvorí populácia s mentálnou retardáciou 2-2,5 % (bez komplikácií) a 0,3-0,4 % (s komplikáciami).

Metódy pedagogickej diagnostiky a hodnotenia žiakov

Pedagogická diagnostika vo výchovno-vzdelávacom procese

Pedagogická diagnostika (PG diagnostika) je špeciálne odvetvie pedagogiky, ktoré sa zaoberá teoretickými a metodologickými problémami objektívneho zisťovania a hodnotenia výchovno-vzdelávacieho procesu. V rámci zložiek výchovy sa hodnotia vedomosti, spôsobilosti, návyky, postoje, poznávacie procesy a záujmy. PG diagnóza žiaka, ktorý prichádza do školy, si vyžaduje starostlivosť a je dôležitý doplnok pri utvorení si celostného obrazu o jeho predchádzajúcom živote.

Rozdiel medzi pedagogickou a medicínskou diagnostikou

Rozdiel medzi pedagogickou a medicínskou diagnostikou spočíva v cieľoch a diagnostickej činnosti. Medicínska diagnostika je východisko pre terapiu s cieľom úspešnej liečby, zatiaľ čo pedagogická diagnostika je východisko pre úspešné pôsobenie v oblasti výchovy a vzdelávania. Aby sme mohli javy ohodnotiť, najprv ich treba správne pozorovať. Metódy PG diagnostiky sú príbuzné s pedagogikou a psychológiou. Osobnosť človeka má pedagogicko-psychologické (zisťovanie psychologických príčin) a sociálne aspekty (sociálne podmienky môžu byť príčinou stresov). Objektívny pohľad na jedinca môže teda vzniknúť ako výsledok komplexného prístupu.

Význam pedagogickej diagnostiky

Pedagogická diagnostika hovorí o viacerých častiach výchovno-vzdelávacieho procesu a ich kvalitách. Výslednicou všetkých činností hodnotenia je posúdenie žiaka, triedy, ako prospievajú, situácia v triede, klíma a pod. PG diagnostika ako proces diagnostikovania žiakov je samostatná vedná disciplína. Význam PG diagnostiky pre vyučovanie a učenie žiakov spočíva v plánovaní ďalších výchovno-vzdelávacích aktivít.

Fázy diagnostiky z časového hľadiska

• Mikrodiagnóza: uskutočňuje sa na každej jednej vyučovacej hodine v rámci interakcie (momentálne reakcie učiteľa na žiakovo správanie, odpovede a pod.).
• Základná (denná) diagnóza: učiteľ si zhodnotí efektívnosť vyučovania v rámci jedného dňa, ako žiaci učivo pochopili. Je náročnejšia pre učiteľa, lebo musí žiakov sledovať aj počas prestávok, ako sa prejavujú celý deň.
• Zhrňujúca (zovšeobecňujúca) diagnóza: dlhodobé diagnostikovanie žiaka a skupín žiakov, záverečné hodnotenie žiaka. Vzniká sústavným sledovaním žiaka, podieľa sa na nej veľa učiteľov a výchovný poradca, hlavne triedny učiteľ.

Pedagogická diagnostika z hľadiska informačného a formálneho

• Neoficiálna: učiteľ si ju robí len sám pre seba, pre svoje potreby.
• Formálna: určená pre verejnosť. PG diagnostika má pedagogický charakter a informatívno-hodnotiacu funkciu. Formuluje normy a zásady praktického postupu v pedagogickej činnosti. Úlohou je skúmať, akými prostriedkami je možné úspešnejšie plniť výchovno-vzdelávacie ciele.

Hodnotenie

Hodnotenie je stav hodnotiaceho subjektu k hodnotenému objektu. Je to záverečná etapa vyučovania, ktorá poskytuje pre učiteľa spätnú väzbu. Učiteľ potom môže zmeniť svoje metódy a tým zefektívniť vyučovací proces. Známka je dosť subjektívne meradlo, záleží na emociálnom stave učiteľa a zrelosti učiteľa. Cez hodnotenie vidí učiteľ, ako hlboko žiaci absorbovali učivo. Hodnotenie môže byť formálne (má podobu klasifikácie, ktorej musí predchádzať skúšanie) a neformálne (učiteľ hodnotí náhodne, nezámerne pri každej odpovedi žiaka - mimika, gestikulácia atď.).

Základné nedostatky pedagogickej diagnostiky a ako sa im vyhnúť

Medzi základné nedostatky PG diagnostiky patria chýbajúca analýza chýb, schematickosť, povrchnosť, nízka objektivita a chýbajúce jednoznačné normy. Aby sme sa vyvarovali chybám, žiaka posudzujeme ako jednotlivca, ale s pohľadom aj na triedu a celý ročník. Musíme prihliadať na schopnosti a možnosti žiaka, pozrieť sa na prospech aj v iných predmetoch, žiakov vek, fyziologické a psychologické danosti a pozerať sa na cieľ našej činnosti (výchovný, vzdelávací).

Špeciálnopedagogická diagnostika (ŠPgD)

Každé dieťa je individuálna osobnosť a potrebuje špeciálny prístup. Učitelia však málo vedia a dbajú na diagnostikovanie. Stále prevláda rutinný prístup k žiakom - tzv. "zaškatuľkovanie". Špeciálnopedagogická diagnostika (ŠPgD) je súhrn metód a procesov, ktorých výsledkom je stanovenie diagnózy (z gréckeho dia - hĺbkový, gnosis - poznanie). Zaoberá sa zistením príčin, prečo vznikol u žiaka problém. Diagnostikovania by sa mali zúčastniť lekár, psychológ, sociálny pracovník a špeciálny pedagóg, a mali by pôsobiť tímovo.

Metódy špeciálnopedagogickej diagnostiky

Metódy ŠPgD sú postupy, prostredníctvom ktorých sa získavajú poznatky o vyšetrovanej osobe, na základe ktorých možno sformulovať diagnózu. Majú poznávací charakter.

Delenie metód ŠPgD

A. Podľa toho, čo sledujú, sú zamerané na:

• Úroveň vedomostí (školských, všeobecných)
• Úroveň vývinu reči (hovorenej, písanej)
• Úroveň správania sa (v škole, rodine, pri učení, hre, vychovanosti, sociálnosti)

B. Základné požiadavky na metódy ŠPgD:

• Objektivita: nezaujatosť
• Štandardizácia: presne stanovený postup
• Reliabilita: opakovateľnosť
• Validita: postihuje, do akej miery je metóda vhodná a platná

Pri aplikácii metód treba rešpektovať tieto princípy:

• Komplexnosť: kompletný, tímový prístup
• Všestrannosť vyšetrenia: predošlý princíp uplatnený v každom jednom odbore
• Dynamickosť: vyšetrenie nielen aktuálnych schopností, ale predovšetkým potencionálne a perspektívne možnosti dieťaťa
• Princíp modifikácie: každá metóda vyžaduje určitú obmenu, t.j. prispôsobenie druhu a stupňu postihnutia

Klinické diagnostické metódy

Cieľom klinických metód je získavanie dát a základných údajov. Sú to neštandardné postupy, ktoré nie sú psychometrické a majú idiografický charakter, zameraný na poznanie osobnosti.

• Pozorovanie: Francúz Segiun prvý popísal túto metódu ako proces, kde prostredníctvom jedného javu rozoznávame druhý. Je to cieľavedomé, plánovité a sústavné vnímanie javu a predmetov, odhaľujúce podstatné súvislosti danej skutočnosti. Je zamerané na diagnostikovanie osoby, javu s cieľom rozpoznať najvýznamnejšie znaky a príčiny, ktoré spôsobili určitú skutočnosť.

  Druhy pozorovania:

  • Priame a nepriame (sprostredkované cez niekoho)
  • Zúčastnené (diagnostik sa začlení do skupiny, ktorú pozoruje)
  • Nezúčastnené (sledovanie skupiny zvonku)
  • Krátkodobé (musí byť robené opakovane)
  • Dlhodobé (aj niekoľko rokov)

  Výsledky pozorovania sa zhrnú do protokolu pozorovania.

• Exploračné metódy: Exploráciou sa rozumie vyšetrovanie kladením otázok. Zaraďujeme sem rozhovor, riadený rozhovor a dotazník.

  Dotazník:

  Dotazník je empirická diagnostická metóda na získavanie informácií o postihnutom alebo narušenom jedincovi. Pri tejto metóde diagnostikovaná osoba spravidla sama alebo s pomocou inej osoby ústne, resp. písomne odpovedá na kladené otázky. Zásady pri zostavovaní dotazníka zahŕňajú výstižnú formuláciu problému, znalosť prostredia diagnostikovaného a účelnosť otázok. Výhody dotazníka sú anonymita, ekonomickosť a rýchle vyhodnotenie, zatiaľ čo nevýhody zahŕňajú nemožnosť klásť doplňujúce otázky a povrchnosť.

  Rozhovor:

  Rozhovor je zhromažďovanie dát, ktoré je založené na priamom dotazovaní, verbálnej komunikácii výskumného pracovníka a respondenta. Rozlišujeme individuálny a skupinový, štandardizovaný, neštandardizovaný a pološtandardizovaný rozhovor. Dôležité sú rozhovory učiteľa s rodičom, učiteľa s učiteľom/psychológom a učiteľa s dieťaťom.

• Rodinná anamnéza: Zber údajov o rodičoch a rodine.
• Osobná anamnéza: Zber údajov o biologickom, psychomotorickom a sociálnom vývoji.
• Analýza produktov činnosti: Hodnotenie kresieb, malieb, výrobkov a iných artefaktov.
• Katamnéza: Zber údajov po určitom časovom období od terapie, edukácie, reedukácie.

Diagnostické skúšanie

Diagnostické skúšanie treba odlišovať od klasifikačného skúšania. Sleduje skôr slabé miesta v sústave poznatkov jedinca, analyzuje, aby sa na základe výsledkov určili korekčné postupy. Cieľom je tu teda pomoc. Do tohto typu skúšania sa zaraďujú aj skúšky netypické pre klasifikačnú prax (skúšky laterality).

• Ústne skúšanie: Má formu riadeného rozhovoru, skúšaná osoba priamo odpovedá na pripravené otázky. Delí sa na skúšanie vedomostí a úrovne hovorenej reči.
• Písomné skúšanie: Ním zisťujeme úroveň osvojenia písania, poznatkov a schopnosť vyjadrovať myšlienky písomne. Dôležitá je dôsledná analýza chýb.
• Praktické skúšanie: Zameriava sa na zisťovanie neverbálnych schopností, hrubej a jemnej motoriky, laterálnej preferencie a fungovania zmyslových orgánov.

Metóda testov

Test sa stáva diagnostickou metódou vtedy, keď sa výskumne overí jeho validita a reliabilita. Ide o sústavu zámerne zostavených otázok alebo úloh, na ktoré má skúmaná osoba odpovedať. Podmienky a spôsob hodnotenia sú tu presne určené a testy vytvárajú podmienky na objektívne hodnotenie. V rámci ŠPgD ich delíme na didaktické, logopedické, testy laterality a testy motoriky. Výsledky testov je potrebné porovnávať s výsledkami iných techník či metód.

• Didaktické testy: Sú variantom písomnej formy skúšania, pozostávajú zo súboru otázok reprezentujúcich učebnú látku.
  • Normatívne testy: určujú, či výkon jedinca je v porovnaní s normami podpriemerný alebo nadpriemerný.
  • Kriteriálne testy: zamerané na učebnú látku, ktorú si mal žiak osvojiť.

  Normatívne a kriteriálne testy sú štandardizované, neštandardizované testy si zostavujú špeciálni pedagógovia.

Štúdium prípadu

Spočíva v dôkladnom štúdiu všetkých dostupných písomných dokumentov a komplexných informácií o jedincovi.

Všeobecná charakteristika špeciálnej pedagogiky (ŠP)

Špeciálna pedagogika sa radí k pedagogickým disciplínam a zaoberá sa špeciálnou edukáciou a rozvojom znevýhodnených jedincov, ktorí majú oproti väčšinovej populácii špeciálne edukačné potreby výchovy a vzdelávania a ktorí pre svoj rozvoj potrebujú špeciálny prístup a starostlivosť. ŠP definujeme ako vedný odbor, ktorý študuje zákonitosti výchovy a vzdelávania jedincov, ktorí sú znevýhodnení voči väčšinovej populácii v oblasti mentálnej, senzorickej, somatickej, komunikačných schopností, psychosociálnej, porúch učenia a nadpriemerného nadania.

Predmet a členenie ŠP

Predmet ŠP skúma podstatu a zákonitosti výchovy a vzdelávania znevýhodnených ľudí z aspektu etiológie, symptomatológie, korekcie, metód edukácie a reedukácie, profylaxie. ŠP je zložitý heterogénny systém, ktorý plní množstvo úloh, a preto ho členíme na dve veľké skupiny:

• Všeobecná ŠP: zaoberá sa platnými zákonitosťami a pravidlami pre celú časť znevýhodnenej populácie a jej edukácie.
• Špeciálna ŠP: zaoberá sa edukáciou z aspektu jednotlivých znevýhodnení a ich špecifických potrieb.

Súčasné trendy v ŠP

Súčasné trendy v ŠP spočívajú v humanizácii a integrácii. Základom humanistického postoja je zachovanie prirodzeného princípu dôstojnosti každého človeka, teda aj znevýhodneného. Integrácia znamená možnosť jeho adekvátnej sebarealizácie v spoločnosti. Jeden z ukazovateľov vyspelosti spoločnosti je práve aj integrácia znevýhodnených ľudí, či už úplná alebo čiastočná. S týmto súvisí aj vytváranie podmienok ekonomických, materiálnych, sociálnych, edukačných, aby sa integrácia mohla vôbec realizovať. Nezanedbateľná je aj väčšia ponuka počtu variability sociálnych a poradenských služieb. Dôležitá je aj opora v legislatíve. Ďalším trendom je, že sa ŠP neobmedzuje výlučne len na problematiku špeciálnej edukácie, ale zaoberá sa konkrétnym jedincom počas jeho celého života. Má reparabilný charakter.

Kľúčové pojmy v ŠP

• Hendikep: relatívne trvalý nepriaznivý stav alebo situácia pre daného jedinca, vyplývajúca z jeho poruchy alebo defektu, ktorý obmedzuje alebo znemožňuje plnenie úloh, sťažuje jeho uplatnenie v porovnaní s väčšinovou populáciou a sťažuje dosahovanie bežných spoločenských cieľov.
• Defekt (postihnutie): je väčšia odchýlka od normy ako porucha a synonymum defektu je postihnutie. Znamená nedostatok integrity a fungovania organizmu alebo jeho časti. Má ireparabilný charakter.
• Znevýhodnenie: je totožné s pojmom hendikep. Znevýhodnený jedinec je hendikepovaný v dôsledku poruchy alebo defektu.
• Norma: stav, vlastnosť, proces, ktorý sa neodkláňa z priemeru bežných, zaužívaných alebo predpísaných pravidiel.
• Normalita: stav, skutočnosť, ktorý zodpovedá obvyklosti, úzusom, predpisom, pravidlám, pravidelnosti, očakávaniam. Týka sa psychologickej, somatickej a sociálnej dimenzie človeka.
• Anomália: relatívne trvalá negatívna odchýlka od normy v psychickej a somatickej oblasti. Používa sa predovšetkým sexuológii.
• Deformita: zvyčajne sa označujú somatické odchýlky od normy.
• Kompenzácia: vyrovnávanie, nahradenie chýbajúceho alebo zníženého výkonu orgánov, funkcie úpravou prípadne aktivizáciou funkcie iných orgánov, funkcií.
• Korekcia: aktivity, ktoré sú zamerané na nápravu, úpravu chybnej funkcie, orgánu alebo správania sa.
• Resocializácia: činnosť, pomocou ktorej sa znevýhodnený jedinec zapája do rodinného, sociálneho a pracovného prostredia.
• Rehabilitácia: činnosť na opätovné dosiahnutie spôsobilosti a socializáciu znevýhodneného jedinca.
• Edukácia: výchovné, vyučovacie a vzdelávacie aktivity, pomocou ktorých sa znevýhodnený jedinec stáva relatívne vychovaným a vzdelaným.
• Reedukácia: špeciálnopedagogické aktivity, ktoré sú zamerané na rozvíjanie a úpravu nevyvinutých, chybných, porušených funkcií.

Klasifikácia znevýhodnení v ŠP

Pre špeciálnu pedagogiku je účelné a nutné znevýhodnenia určitým spôsobom triediť a klasifikovať. Môžu slúžiť pre chápanie hendikepu ako dimenzie z hľadiska sebarealizácie v súvislosti s integračnými tendenciami.

Podľa druhu hendikepu:

• Senzorické poruchy: dôsledok ochorenia, úrazov - vrodené a získané.
• Mentálne poruchy:
  • Dôsledok vrodených defektov - mentálna retardácia.
  • Dôsledok defektov získaných počas života - demencia.
• Poruchy správania: rôzne závažné odchýlky v správaní, ktoré sú pre spoločnosť nežiaduce, nechcené až neprijateľné - zásadnou otázkou je ich spoločenská závažnosť.

Podľa stupňa hendikepu:

• Poruchy ľahkého stupňa: minimálna odlišnosť od normy, plná integrácia do školy i do spoločnosti.
• Poruchy stredného stupňa: značná odlišnosť od normy, vyžaduje špeciálny prístup.
• Poruchy ťažkého stupňa: veľká odlišnosť od normy, jedinci sú odkázaní na celodennú starostlivosť a vo väčšine prípadov v špeciálnych zariadeniach.

Podľa doby vzniku hendikepu:

• Prenatálne poruchy: genetické dispozície, vplyv teratogénnych faktorov (chemické, fyzikálne, biologické), psychické faktory (stres, týranie).
• Perinatálne poruchy: dôsledky komplikovaného, nešetrného alebo protrahovaného pôrodu.
• Postnatálne poruchy: pôsobenie chemických látok a jedov, vplyv biologických faktorov (infekčné, vírusové ochorenia, úrazy), vplyv sociálnych faktorov (nevhodné výchovné podmienky, nízka sociálna úroveň, záťažové situácie).

Poruchy a hendikepy môžu vznikať počas celého života, miera rizika je však odlišná. Závisí od veku, pohlavia, regiónu. Počas vývinu môžu na jedinca pôsobiť rôzne patogénne faktory, ktoré spôsobujú rôzne typy vývinových chýb.

ŠP rozlišuje typy vývinu:

• Ustrnutý vývin: orgán alebo jeho funkcia sa nevyvíja (vrodená slepota, hluchota).
• Obmedzený vývin: orgán alebo jeho funkcia sa od začiatku života vyvíja obmedzene a nikdy nedosiahne stupeň normy (vrodená nedoslýchavosť, niektoré formy mentálnej retardácie).
• Oneskorený vývin: spočiatku sa podobá obmedzenému vývinu, avšak včasnou intervenciou je možné vývin zvrátiť a priblížiť sa alebo aj dosiahnuť normu (oneskorený vývin reči, motoriky).
• Prerušený vývin: vývin orgánu alebo jeho funkcie sa rôznymi vplyvmi spomalí, prípadne úplne preruší. Tento stav môže mať stagnujúci charakter, ale aj dynamický (detské demencie, LMD, ochrnutia).
• Pochybný vývin: orgán a jeho funkcia sa síce vyvíjajú, ale nežiaducim smerom.

Integrácia v ŠP

Cieľom špeciálnej pedagogiky je integrácia znevýhodnených jedincov do väčšinovej spoločnosti, a to adekvátna integrácia. Je dôležité vymedziť hranice integrácie vzhľadom na druh a stupeň hendikepu. Integrácia je úplné zapojenie znevýhodneného jedinca do spoločnosti. WHO definuje integráciu ako sociálnu rehabilitáciu, schopnosť jednotlivca podieľať sa na obvyklých sociálnych procesoch.

Formy integrácie

• Integrované vzdelávanie: je úplné zapojenie do bežného edukačného procesu.
• Adaptácia: je zapojenie znevýhodneného jedinca do spoločnosti len za určitých podmienok, okolností a ohľadov na jeho individuálne možnosti, vlastnosti, schopnosti a potrieb. Adaptácia sa chápe aj ako prispôsobenie sa oboch strán - hendikepovaného jedinca a spoločnosti.
• Utilita: je zapojenie znevýhodneného jedinca do spoločnosti len za predpokladu celoživotnej ochrany a pomoci druhých ľudí. Stretávajú sa s nimi len obmedzene a sporadicky.

Úrovne školskej integrácie

Školská integrácia sa uskutočňuje na dvoch úrovniach, najmä pre deti s ľahšími a miernejšími znevýhodneniami, poruchami učenia a ľahšími poruchami mozgovej činnosti:

1. Individuálna integrácia: v bežnej základnej škole v mieste bydliska, prípadne primeranej dostupnosti, znevýhodnené deti sú zaraďované do tried s väčšinovou populáciou.
2. Integrácia v špeciálnych triedach: bežných základných škôl, kde sú znevýhodnené deti s rovnakým alebo podobným druhom a stupňom narušenia.

Skúsenosti z praxe hovoria, že integrácia môže byť pre deti s niektorými znevýhodneniami veľkou záťažou. Preto treba veľmi citlivo a fundovane pristupovať k tomu, ktoré deti integrovať. Integrovať áno, ale len vtedy a len natoľko, aby to bolo prospešné pre znevýhodnené dieťa.

Modely integrácie

Snahy o integráciu sú popisované v týchto modeloch:

• Medicínsky model: vychádza z biologických, organických alebo funkčných príčin. Cieľom je liečba a prekonanie poruchy. Integrácia znamená reintegráciu po liečbe.
• Sociálno-patologický model: vychádza zo sociálnych problémov. Cieľom je spoločenská prispôsobivosť. Integrácia je podporovaná špeciálnou terapiou.
• Model prostredia: vychádza z problémov prostredia. Cieľom je zmeniť prostredie. Integrácia znamená zmenu na bežné normálne prostredie.
• Antropologický model: vychádza z problematických interpersonálnych vzťahov a interakcií.

Podľa novopripravovaného školského zákona aj u nás by mali byť vzdelávané všetky deti bez rozdielu intelektového potenciálu. Termín "nevzdelávateľný" by sa už nemal používať. Deti sa podľa stupňa svojich schopností "učiť sa" budú zaraďovať do špeciálnych škôl (terajšie osobitné alebo pomocné školy), alebo tam, kde sú vytvorené podmienky, do špeciálnych tried v rámci normálnych základných škôl. Deti s ľahkým a ľahkým stredným mentálnym postihnutím sa budú môcť integrovať medzi zdravých rovesníkov do normálnych základných škôl. Neexistuje žiadny metodický postup, ktorým by sa predpisovali tieto formy vzdelávania. Školy, tak ako všade inde, využívajú odborný a invenčný potenciál svojich pedagógov a ich skúsenosti a premietajú ich do výuky detí.

Metódy ŠP praxe

Prehľad metód patrí primerane pre všetky druhy hendikepov. Je to súhrn aktivít, ktorých spoločným základným poslaním je odstránenie znevýhodnenia alebo dosiahnutie aspoň čiastočnej eliminácie negatívnych aspektov, ktoré s nevýhodnením súvisia. Ďalej je to nájdenie alternatívnych špeciálnych spôsobov uspokojovania edukačných potrieb rozvoja znevýhodneného jedinca, v konečnom dôsledku zameraných na jeho socializáciu. Okrem toho podnecujú alebo odstraňujú prípadne prekážky pri ich dosahovaní, pričom podporujú terapeutické aktivity a majú psychoterapeutické poslanie.

Terapeutické formy

Tieto formy zahŕňajú:

• Farmakoterapia
• Chirurgická terapia
• Podporná terapia (vodoliečba, fyzikálna terapia, masáže, pohybová terapia)

Edukačná rehabilitácia

Edukačná rehabilitácia sa realizuje aplikáciou špeciálnych metód v školskej a inštitucionálnej sústave. Sú to nasledujúce metódy:

• Špeciálna edukácia: postupy a metódy, ktoré spôsobujú pozitívne zmeny v kvalite a kvantite vychovanosti a vzdelanosti znevýhodnených jedincov. Sú to metódy klarifikácie (objasňovania), persuázie (presvedčovania), exemplifikácie (príkladovania), exercifikácie (cvičenia), laudácie (pochvaly), kogerácie (donucovania), inovácie (obnovovania).

Spolupráca s rodičmi je integrálnou súčasťou optimálneho procesu výchovy. Výchova dieťaťa s mentálnym postihnutím smeruje rovnako ako u ich rovesníkov k tomu, aby podnecovala a napomáhala sebarealizáciu v sociálnej integrácii. Dieťa treba naučiť, aby bolo schopné včleniť sa vždy podľa práve dosiahnutých predpokladov do sociálneho a materiálneho prostredia, aby sa s ním dokázalo citlivo a činorodo vyrovnať a aby zvládlo nároky, ktoré sú naň kladené. Aj plánovitú výchovu je potrebné robiť nenásilne, najlepšie pri voľnej hre alebo v situáciách, ktoré sú dieťaťu známe (blízke životné situácie). Výuka môže byť individuálna alebo skupinová. Výchovné metódy v skupine treba čo najviac približovať k životu. Výchova v skupine sa má realizovať primerane veku, vyvážene, s náležitým zaťažením a striedaním hry a cvičenia.

tags: #specialno #pedagogicka #starostlivost #poznamky