Sociálny Vznik Kriminálneho Správania a Jeho Príčiny

Kriminalita a delikvencia sú komplexné spoločenské javy, ktoré ovplyvňujú životy jednotlivcov a fungovanie spoločnosti ako celku. Pochopenie sociálnych príčin kriminálneho správania je kľúčové pre efektívnu prevenciu a intervenciu. Tento článok sa zameriava na analýzu rôznych sociálnych faktorov, ktoré prispievajú k vzniku kriminálneho správania, s dôrazom na mládež.

Kriminalita ako Spoločenský Fenomén

Kriminalita je antisociálny jav, ktorý sa mení v priebehu histórie a je ovplyvnený politickými názormi. V jednoduchom vyjadrení predstavuje „súhrn rozmanitých trestných činov spáchaných na určitom území, za určité obdobie, určitými páchateľmi.“ Tento pojem kriminality sa kryje s trestnoprávnym pojmom kriminality. Treba ju skúmať ako výsledok pôsobenia bio-psycho-sociologických komponentov. Ako jav individuálny, hromadný alebo spoločenský. Samotný pojem kriminality vychádza z trestného činu, ktorý je vymedzený v platnom trestnom práve, zákone. „Kriminalita je taká forma deviantného správania, ktorá je v rozpore s normami uvedenými v trestnom zákone.“

Vymedzenia kriminality

Pri vymedzení kriminality sa stretávame s nasledovnými prístupmi:

• Sociálno-etické vymedzenie zločinu: Opiera sa o systém noriem a vzorov a odvodzuje sa od toho, čo sa prieči dobrým mravom. Je to historicky najstaršie vyvodzovanie zločinu. Z tohto vymedzenia vychádza koncepcia prirodzeného zločinu (typickými príkladmi sú vražda a krádež ako morálne neprístupné a odsúdeniahodné formy) a umelého zločinu (trestné činy, ktoré nemusia byť prirodzene morálne neprístupné, ale sú zakázané v zmysle ochrany určitých spoločenských hodnôt, noriem).
• Trestnoprávne vymedzenie: Predstavuje súhrn trestných činov spáchaných v spoločnosti za určité obdobie. Je to najčastejšie uplatňované kriminologické vymedzenie, ktorého prednosťou sú prednosť a jednoznačnosť vymedzenia obsahu a rozsahu kriminality. Kriminalita podľa tohto vymedzenia predstavuje také formy správania, ktoré sú definované skutkovými podstatami jednotlivých trestných činov.
• Sociologické vymedzenie kriminality: Toto poňatie umožňuje chápať kriminalitu širšie. Z hľadiska sociológie, ktorú vo vzťahu ku kriminalite osobne zaujíma jej sociálna podmienenosť a sociálne dôsledky kriminálneho správania. Najvšeobecnejším pojmom, ktorý sa veľmi frekventovane v zahraničnej kriminológii na označenie „spoločensky nápadného a kontrolu vyžadujúceho správania“ je pojem sociálna deviácia.
• Kriminalita ako medziľudský konflikt: Trestný čin sa v tomto prípade nechápe ako porušenie spoločenského poriadku a abstraktných právnych či morálnych noriem, ale ako konkrétna škoda, resp. ujma, ktorá bola spôsobená obeti a je hrozbou pre bezpečnosť spoločnosti. Zmyslom spoločenskej reakcie na trestný čin nemá byť sankcionovanie páchateľa trestného činu, ale možnosť odčinenia spôsobenej škody.

Delenie Kriminality

Trestnú činnosť - kriminalitu môžeme z kriminologického hľadiska deliť podľa viacerých kritérií:

• podľa jednotlivých hláv Trestného zákona (napríklad trestné činy proti republike, proti poriadku vo verejných veciach),
• podľa druhu spoločnosťou chápaného záujmu, ktorý ohrozujú (násilnú, majetkovú, hospodársku, mravnostnú), avšak objavujú sa aj iné členenia, napríklad počítačová, drogová, ekologická, ekonomická, a iné,
• podľa kvalifikovanosti spáchania (spáchané bežným spôsobom, kvalifikovaným spôsobom),
• podľa stupňa organizovanosti (trestné činy páchané jednotlivcami, skupinami, organizovanými skupinami, organizovanými skupinami prepojenými so zahraničím).

Kriminalita, resp. trestná činnosť sa odvíja od trestnoprávnej zodpovednosti páchateľa, ktorú súčasný Trestný zákon vymedzuje vekovou hranicou 14 rokov. Mladí páchatelia trestných činov sa preto členia na 3 skupiny:

• maloletí (do 14 rokov)
• mladiství (od 14 do 18 rokov)
• mladí dospelí (od 18 do 24 rokov)

Delikvencia

S pojmom kriminalita veľmi úzko súvisí aj pojem delikvencia. Jandourek (2001, s. 55-56) charakterizuje tento pojem ako spôsob chovania odporujúci platným právnym normám. Označuje sa ním tak páchanie trestných činov, ako aj priestupky, resp. delikty. Od zločinu sa líši tým, že je síce porušovaním zákona, ale v sociálnom prostredí páchateľa nemusí byť vždy vnímaný ako odsúdeniahodný, predovšetkým pri tzv. deliktov bez obetí, napríklad v prípade prostitúcie alebo narkománie. Ide o pojem, ktorý je širší ako kriminalita, pretože zahrňuje aj skutky, ktoré nie sú trestnými činmi (napr. nízky vek páchateľa).

Delikvencia maloletých

Ide o protispoločenské konanie detí od najranejších období, kedy je možné považovať ich správanie za vedomé, až po dovŕšenie 14. roku. Za ich správanie nie sú trestaní len ich pôvodcovia, ale môžu byť potrestaní i rodičia, ktorí zodpovedajú za správanie a výchovu dieťaťa do dovŕšenia 18. roku. Celú túto kategóriu môžeme rozdeliť na podskupiny maloletých vo veku od 6 do 10, od 10 do 12 a od 12 do 14 rokov. Vedome sa vynecháva kategória do 6 rokov, pretože v tomto období dieťa nie je ani v najmenšej miere schopné chápať protispoločenskosť svojho konania.

V prvej podskupine (6-10 rokov) ide o deti, ktoré sa dopúšťajú trestných činov predovšetkým v obchodoch alebo v detských kolektívoch. Krádeže uskutočňujú spontánne alebo na základe návodu rodičov či starších kamarátov. V kategórií od 10 do 12 rokov sa vyskytujú už i krádeže v prostriedkoch mestskej hromadnej dopravy a frekventovanejšie sa vyskytuje už i uvedomelejšie násilie medzi rovesníkmi. Škody spôsobené majetkovými deliktmi touto kategóriou sú stále nízke. Veková kategória 12-14 ročných detí sa podieľa už na širokej škále protispoločenského konania (vreckové krádeže, krádeže vecí z motorových vozidiel, krádeže vlámaním, lúpeže, šikanovanie, vydieranie a pod.).

Vzhľadom na vek nositeľov antisociálnych prejavov i predpokladov, že väčšinou ide o prvé porušenie právnych noriem, zdôrazňuje sa v starostlivosti ich vyňatie z patologického prostredia, prevýchova a preventívne opatrenia voči recidívam. Naše súdnictvo zohľadňuje predovšetkým psychické osobitosti vývoja detí, nedostatok rozpoznávacej a vôľovej zložky konania a absenciu sociálneho učenia. Súd preto v týchto prípadoch nariaďuje ústavnú alebo ochrannú výchovu v špeciálnych pedagogických zariadeniach.

Pojmy spojené s vekom páchateľov

• Maloletý páchateľ: je osoba, ktorá spáchala čin inak trestný pred tým, ako dovŕšila fyzický vek 14 rokov. Podľa §22 Trestného zákona č.300/2005 Z. z. maloletá osoba nie je trestne zodpovedná, z čoho vyplýva neprípustnosť trestného stíhania tejto osoby. V kriminológii sa však k chápaniu tohto pojmu pristupuje zo širšieho aspektu a osoba mladšia ako 14 rokov, ktorá sa dopustila činu inak trestného je považovaná za maloletého páchateľa.
• Mladistvý páchateľ: je osoba, ktorá dovŕšila 14. rok života a neprekročila fyzický vek 18 rokov. Podľa § 94 Trestného zákona č.300/2005 Z. z. je mladistvá osoba trestne zodpovedná, pričom sa na ňu vzťahujú osobitné ustanovenia o stíhaní mladistvých podľa Trestného zákona.
• Mladý dospelý páchateľ: je osoba, ktorá sa dopustila trestného činu po dovŕšení 18. roku života a je trestne zodpovedná. V kriminológii sa pojem mladý dospelý páchateľ používa najmä v súvislosti so skúmaním kriminality mládeže.
• Mládež: Pod pojmom mládež v kriminológii väčšinou rozumieme kategóriu mladých ľudí vo veku od 6 do 18 rokov. Toto chápanie vyplýva najmä z policajného hľadiska, ktoré sa opiera o policajné štatistiky, ktoré uvádzajú kriminalitu mládeže ako súčet trestných činov spáchaných mladistvými a činov inak trestných spáchaných maloletými osobami.

Príčiny Delikvencie Maloletých a Kriminality Mladistvých

Dosiaľ v oblasti porúch správania chýba nosná teória, ktorá by vystihla všetky príčinné (etiologické) vzťahy a súvislosti, ktoré určujú rozvoj delikvencie detí a kriminality mladistvých. Teórie, ktoré sa doteraz prijímali, neboli nijako mimoriadne úspešné. Nebola úspešná ani Lombrosova, ani Sheldonova teória anatomicko-fyziologických znakov zločinnosti, ani teória dedičnosti. Dedičnosť hrá rozhodujúcu rolu iba v patologických a hraničných prípadoch. Človek totiž nie je pasívnym produktom vonkajších síl. Je aktívny, činný. Pôsobí na prostredie aj na samého seba. Očakávaný úspech nepriniesla ani endogénna biologická teória, ktorá vysvetľuje delikvenciu ako prejav organického poškodenia mozgového tkaniva alebo patologickej funkcie niektorého čiastkového systému.

Faltin (1972) považuje delikvenciu mladistvých za mnohodimenzionálne podmienený spoločenský jav, ktorý je ovplyvňovaný dvoma druhmi faktorov:

• vnútornými, endogénnymi komponentmi (slabý typ nervovej sústavy, fyzické nedostatky, poškodenia mozgu, psychopatie a pod.),
• vonkajšími, spoločensko-sociálnymi faktormi (vplyv rodinného prostredia, školy, rovesníkov, životosprávy atď.).

Na vzniku delikvencie sa podľa Faltina (1972) podieľa hlavne neúplné a disharmonické rodinné prostredie, disociálna rodina, kde sa vyskytuje alkoholizmus a antisociálne správanie, scholarita a negatívne výchovné pôsobenie.

Faktory ovplyvňujúce delikvenciu a kriminalitu

1. Osobnosť mladistvého (vnútorné faktory):
   • poruchy intelektu (rozumové zaostávanie),
   • emocionálne faktory (agresivita, psychická),
   • zdravotné poruchy,
   • vlastnosti osobnosti (nesprávne hodnoty, postoje, črty).
2. Vývinové zvláštnosti obdobia dospievania: obdobie puberty ako obdobie prudkých fyzických a duševných zmien, ba i konfliktov a problémov v oblasti:
   • sociálneho vývinu, socializácie, morálneho dozrievania,
   • citového vývinu (nevyváženosť emocionálneho prežívania, prehnané afekty, agresivita),
   • rodinných vzťahov (ktoré sa často zhoršia, nastávajú konflikty, nedôvera),
   • sexuálneho dospievania (záujem o opačné pohlavie, predčasný sexuálny život).
3. Rodinné prostredie:
   • demoralizované alkoholizmom a nemravným životom rodičov,
   • povahové rozdiely rodičov a z toho vyplývajúce časté hádky a nedorozumenia,
   • zlá, nevyhovujúca a nedôsledná výchova,
   • chýbajúca matka alebo otec v rodine, najmä pre rozvod,
   • neexistujúce rodinné prostredie (slobodná matka),
   • finančné ťažkosti,
   • mnohodetnosť spojená s alkoholizmom či nemorálnym životom rodičov,
   • vážne telesné alebo duševné choroby rodičov.

   Rodina je najmenšou citovou, hospodárskou bunkou spoločnosti, kde prevažná väčšina ľudí prežije svoj čas. Hlavným cieľom rodiny je to, aby si dieťa osvojilo vzorové pravidlá správania a naučilo sa žiť v spoločnosti. Medzi najvýznamnejšie kriminogénne faktory kriminality mládeže patrí rodina, pričom problematika dysfunkčných, resp. afunkčných rodín je často skúmaná oblasť.

4. Škola:
   • odcudzenie sa žiakov školskému prostrediu, zlé vzťahy medzi žiakmi a učiteľmi,
   • záškoláctvo, školské neprospievanie,
   • násilie a agresia na školách.

   Až 43% delikventnej mládeže malo zhoršenú známku zo správania. Zhoršená známka zo správania mala 43% delikventnej mládeže. Slabšie študijné výsledky, chýbajúci pocit úspechu a strata sebavedomia môžu prispieť k delikventnému správaniu. Odcudzenie sa žiakov školskému prostrediu je vnímané ako významný kriminogénny činiteľ školy.

5. Závislosť na návykových látkach a výherných automatoch: Trestné činy páchané za účelom získania prostriedkov na drogy alebo gambling.
6. Trávenie voľného času: Negatívne pôsobenie začína vtedy, keď mladí ľudia nedokážu, nechcú alebo nemôžu zmysluplne využívať voľný čas.
7. Vplyv masmédií: Násilné a agresívne scény v televízii, filmoch a počítačových hrách. Vplyv masmédií na kriminalitu mládeže je nespochybniteľný a v našej spoločnosti výrazne narastá najmä v súčasnosti. Z vlastnej skúsenosti viem, že to nie je ani zďaleka ťažké, dostať sa k informáciám, ktoré by na vaše dieťa nemali dobrý vplyv.
8. Rovesnícka skupina: Vplyv delikventnej subkultúry mládeže, gangy, extrémistické skupiny. Rovesnícka skupina patrí medzi ďalšie významné socializačné činitele, ktorej vplyv na mladých ľudí v posledných desaťročiach neustále narastá. Gang je spolčenie viacerých, najčastejšie mladých ľudí, organizovaných za účelom splnenia špecifických úloh, resp. za účelom spoločnej akcie. Medzi najpočetnejšie delikventné subkultúry mládeže pôsobiace na našom území patria extrémistické skupiny.

Prevencia Kriminality Mladistvých a Delikvencie Maloletých

Prevencia by sa mala uskutočňovať na všeobecnej a individuálnej úrovni. Pri všeobecnej ide o vplyv makroprostredia na utváranie morálnych postojov a konanie jednotlivca, pri individuálnej (špecifickej) ide o konkrétne zásahy mikroprostredia (rodiny, školy, pracoviska, vrstovníkov a pod.).

Všeobecná prevencia

Najúčinnejšou formou boja proti trestnej činnosti vo všeobecnosti, ale aj trestnej činnosti mládeže, je predchádzanie a odstraňovanie príčin a podmienok, ktoré ju umožňujú, resp. uľahčujú, a to formou preventívnych aktivít, ktoré sú menej ekonomicky náročné ako represívne opatrenia. Preto treba do boja proti trestnej činnosti mládeže zapojiť nielen orgány činné v trestnom konaní (súdy, prokuratúru, väzenstvo a políciu), ale aj ďalšie inštitúcie, školstvo, zdravotníctvo, orgány miestnej štátnej správy a samosprávy, aktivizovať neštátne orgány a organizácie (cirkev, charitatívne organizácie) a predovšetkým zapojiť do tohto procesu samotných občanov. Prevencia pritom musí vychádzať z podrobného poznania všetkých faktorov, ktoré sa môžu podieľať na vzniku delikvencie. Prevenciu možno rozlíšiť primárnu, sekundárnu a terciárnu. Úlohou primárnej prevencie je zabrániť delikventnému vývinu mládeže.

Výchova pedagógov pre zvládanie problémových detí by mohla pomôcť riešiť problémy so záškoláctvom. Ak je počet neospravedlnených hodín od ¼ až do ½ z celkového počtu vyučovacích hodín - po návrhu učiteľa - rodič by mal byť patrične sankcionovaný finančne, ale v stave núdze aj napríklad odňatím slobody. Platba za lekárske ošetrenie dieťaťa v nemocnici po požití alkoholu je ideálne riešenie, pretože ide o nemalé sumy. Prevencia nakoniec ostáva na pleciach rodičov. Podiel detí a mládeže na celkovej trestnej činnosti na Slovensku osciluje v ostatných rokoch nad 20 %.

Násilná Trestná Činnosť a Poruchy Správania

Príčiny trestnej činnosti treba hľadať v sociálnych podmienkach aj v osobe páchateľa. Existujú biologické a sociologické teórie. Takmer pri každom násilnom čine sa dá hovoriť o poruche správania. Poruchy správania majú konkrétne príčiny, ktoré siahajú do ranného detstva. Agresivita je nadmerná a deštruktívne sa prejavuje. Kriminálne správanie je odlišné od správania duševne chorých tým, že sa uskutočňuje pri plnom vedomí. Rozpoznávanie etiológie, ktorá podmienila poruchu správania, je cieľom diagnostických stredísk. Dôsledkom sociálnej deviácie môže byť, v horšom prípade, aj kriminalita.

Všeobecná kriminalita a jej štruktúra

V policajno-bezpečnostnej praxi sú frekventovane poznávané trestné činy, ktorých javové a obsahové vlastnosti vykazujú charakter tzv. „všeobecnej kriminality“. Do systémového modelu metodologickej kategórie „všeobecná kriminalita“ je možné zatriediť trestné činy, ktorých znaky skutkovej podstaty sú definované univerzálne vymedzenými vlastnosťami. Štruktúru všeobecnej kriminality (subsystém kriminality) tvorí súhrn páchaných a spáchaných trestných činov násilnej, mravnostnej a majetkovej kriminality.

Násilná kriminalita

Termín násilná kriminalita je označenie špecifickej skupiny trestných činov, pri ktorých páchateľ úmyselným fyzickým, psychickým násilím alebo jeho hrozbou smeruje proti telesnej integrite osoby s cieľom ublížiť jej na živote, zdraví, alebo získať neoprávnený majetkový, alebo nemajetkový prospech na úkor obete alebo s jej prispením. Násilná kriminalita je podskupina všeobecnej kriminality. Jej špecifikom je, že v znakoch spôsobu páchania trestných činov (modus operandi) je registrované úmyselné fyzické alebo psychické násilie. Stav evidovanej násilnej kriminality má v posledných rokoch klesajúcu tendenciu. Presun kriminality z reálneho do virtuálneho prostredia je evidentný, nevynímajúc kriminalitu násilnú. Najzraniteľnejšou a najpočetnejšou skupinou v kyberpriestore sú deti. Mládež je však na druhej strane aj početným potenciálnym agresorom kriminality, ku ktorej dochádza najmä v prostredí internetu.

tags: #socialny #vznik #kriminalneho #spravania