Švédsky sociálny systém: Od mýtu k realite a jeho výzvy

Švédsky sociálny systém je často uvádzaný ako jeden z najkomplexnejších a najrozsiahlejších na svete. Jeho cieľom je zabezpečiť vysokú úroveň sociálnej ochrany a rovnosti pre všetkých občanov. Škandinávsky model je oprávnene obdivovaný najmä pre dlhodobú udržateľnosť štedrého sociálneho systému a nízku mieru nerovnosti. Tento článok sa zameriava na podrobné preskúmanie švédskeho sociálneho systému, jeho hlavných charakteristík, vývoja a výziev.

História a vývoj švédskeho sociálneho systému

Švédsky sociálny systém má hlboké korene v histórii krajiny. Jeho základy boli položené už v 30. rokoch 20. storočia, keď sa Švédsko začalo transformovať na moderný sociálny štát. Hlavným cieľom bolo vytvoriť spoločnosť, v ktorej by mali všetci občania prístup k základným službám a sociálnej ochrane bez ohľadu na ich ekonomické postavenie.

Prvé základy boli položené v roku 1891, kedy vláda začala prispievať na dobrovoľné poistenie pre prípad choroby. Výrazným krokom bolo zavedenie povinného dôchodkového systému v roku 1913 a dávky v nezamestnanosti pre chudobných obyvateľov o rok neskôr. Toto bol však iba začiatok, ktorý vláda sociálnych demokratov doviedla do dôsledkov v povojnovom období.

Princípom tohto systému v povojnovom období bolo vytvorenie systému paušálnych dávok na báze občianstva, financovaného z daní, univerzálne dostupné sociálne a zdravotnícke služby a schémy na ochranu príjmov pokrývajúce všetkých pracujúcich. Základom tohto systému sa stalo presvedčenie, že blahobyt (sociálne zabezpečenie) jednotlivca je zodpovednosťou spoločnosti ako celku. Každý občan krajiny má právo na sociálne zabezpečenie, ktoré je distribuované na základe rovnosti.

Počas povojnového obdobia sa švédsky sociálny systém ďalej rozširoval a zdokonaľoval. Vláda investovala značné prostriedky do oblasti zdravotníctva, vzdelávania, sociálneho zabezpečenia a bývania. Tento rozsiahly sociálny program bol financovaný prostredníctvom vysokých daní, ktoré boli považované za nevyhnutné pre dosiahnutie sociálnej spravodlivosti a rovnosti. Švédski sociálni demokrati mali v krajine ideologickú hegemóniu od konca druhej svetovej vojny, čo sa prejavilo aj v podobe spoločenskej hegemónie, ktorá začala tvarovať spoločnosť podľa vlastného obrazu. Základnými princípmi v spoločnosti sa tak stali univerzalizmus a dekomodifikácia, teda deklarované „oslobodenie života jednotlivcov od závislosti na trhu“.

Kombinácia univerzálnosti sociálneho systému Švédska s dekomodifikáciou si vyžaduje však politiku plnej zamestnanosti, ktorá by takto štedrý systém vedela udržať. To znamená, že poskytovanie sociálneho zabezpečenia je postavené na systéme sociálneho poistenia pre pracujúce obyvateľstvo, čo financuje sociálne služby a podporu. V praxi tento systém priniesol penziu, zdravotné poistenie, rodičovské poistenie a poistenie v nezamestnanosti. Poistenie príjmu bolo nastavené vo výške 100 % pôvodného príjmu. Penzie boli nastavené na úroveň 75 % najvyššieho príjmu obyvateľa. Výsledkom bola aj zmena rodinnej politiky. Rodinný model muža, živiteľa, sa nahradil modelom dvoch živiteľov, matky a otca. S tým súvisela aj politika inkluzívneho verejného systému starostlivosti o deti v podobe predškolských zariadení. Výsledkom bol finančne náročný systém, ktorý sa snažil riešiť problém chudoby.

Hlavné piliere švédskeho sociálneho systému

Švédsky sociálny systém je postavený na niekoľkých hlavných pilieroch, ktoré zabezpečujú komplexnú sociálnu ochranu pre občanov:

• Zdravotníctvo: Univerzálny systém zdravotnej starostlivosti, ktorý zabezpečuje prístup k lekárskej starostlivosti pre všetkých občanov bez ohľadu na ich príjem alebo sociálne postavenie.
• Vzdelávanie: Bezplatné vzdelávanie na všetkých úrovniach, od základných škôl až po univerzity. Cieľom je zabezpečiť rovnaké príležitosti pre všetkých občanov a podporovať rozvoj ich potenciálu. Vzdelávací systém je financovaný prostredníctvom daní a je spravovaný verejnými orgánmi.
• Sociálne zabezpečenie: Komplexný systém sociálneho zabezpečenia, ktorý zahŕňa dávky v nezamestnanosti, nemocenské dávky, rodičovské dávky, dôchodky a ďalšie formy sociálnej pomoci. Cieľom je zabezpečiť minimálny štandard života pre všetkých občanov a chrániť ich pred rizikami spojenými so stratou zamestnania, chorobou, materstvom alebo starobou.
• Bývanie: Podpora dostupného bývania pre všetkých občanov, vrátane štátnych dotácií na výstavbu bytov a regulácie nájomného. Cieľom je zabezpečiť, aby mali všetci občania prístup k primeranému a cenovo dostupnému bývaniu.

Financovanie švédskeho sociálneho systému

Švédsky sociálny systém je financovaný predovšetkým prostredníctvom daní. Švédsko má jedny z najvyšších daňových sadzieb na svete, čo umožňuje financovanie rozsiahlych sociálnych programov. Dane zahŕňajú dane z príjmu, dane z majetku, dane z pridanej hodnoty a ďalšie formy daní. Okrem daní sú niektoré sociálne programy financované aj prostredníctvom príspevkov od zamestnávateľov a zamestnancov. Ak by chcel niekto poukazovať s obavou alebo s potešením či škodoradosťou na vysoké dane v tomto európskom regióne, opomenul by dôležitý fakt, a to, že štruktúra miezd pred zdanením je zredukovaná na úroveň, ktorá je nižšia ako kdekoľvek inde.

Postavenie obcí (kommun) i krajov (lan) je vo švédskej ústave zakotvené aj v 1. kapitole § 7, ods. 2 cez ich právo oboch vyberať dane tak, aby mohli plniť vlastné úlohy, pričom neurčuje ani ich druh ani výšku. Je to kľúčové legislatívne ustanovenie, určujúce nielen finančný, ale celý kompetenčný rámec miestnej samosprávy vo Švédsku. Celý rad ďalších ustanovení ústavy znemožňuje odňať toto právo obciam dokonca aj zákonom alebo napríklad rozhodnutím súdu. Prejavuje sa tu právny princíp, ktorý je v iných právnych systémoch zriedkavý a ktorý znamená, že platca dane má právo spolurozhodovať o tom, na aký účel a ako budú jeho dane použité. Občan alebo vlastník nehnuteľnosti ako platca dane je ”členom” obce alebo okresu a môže si uplatňovať si svoje právo voči obci či okresu aj súdnou cestou. Súd alebo štát však môže vstúpiť do rozhodovacej pôsobnosti obce výlučne vtedy, keď sa u nich občan dovoláva svojho práva voči nej (motioner).

Verejná správa a postavenie obcí

Švédsko je pre mnohé odvetvia spoločenskovedného výskumu a tiež pre verejno-politickú prax veľmi zaujímavou krajinou. Menej pozornosti sa však venuje niektorým systémovým príčinám týchto atraktívnych tém, medzi ktoré nepochybne patrí pomerne špecifický model verejnej správy a v ňom osobitné postavenie obcí. Hoci sa niekedy spomína proces zlučovania, tzv. amalgamizácie, ktorým samospráva v tejto krajine v minulosti prešla, menej záujmu sa venuje niektorým širším súvislostiam.

Právny rámec

Všeobecný rámec postavenia obcí vo Švédsku vytvára nová ústava č. 1974: 152 SFS, ktorá nahradila ústavu z r. 1806. Nová ústava má oficiálny názov Kráľovský dekrét o stanovení novej formy vlády (Kungörlese om beslutad ny regeringsform) a oproti predchádzajúcej ústave obsahuje síce viac všeobecných ustanovení o význame samosprávy, ale menej konkrétnych ustanovení, týkajúcich sa obcí. Niekedy je preto tiež nazývaná Zákon o verejnej správe (Regeringsförordning). Okrem neho existuje ešte ústavný zákon o následníctve trónu.

Už v jej 1. kapitole Základy formy štátu sa v § 1, ods. 2 uvádza, že ”švédska demokracia sa zakladá na slobodnom vyjadrovaní názorov a na všeobecnom a rovnom hlasovacom práve. Tie sa uskutočňujú prostredníctvom reprezentatívnej parlamentnej formy štátu a komunálnej samosprávy (kommunal självstyrelse)”. § 7 zakotvuje existenciu ”primárnych samospráv" (primär-kommuner) a ”krajských samospráv” (landstingkommuner), pričom rozhodovacie právo je v samosprávach oboch typov vykonávané volenými orgánmi. Význam obecných a krajských samospráv je tu vyjadrený len ako princíp a ich ústavné zakotvenie je niekedy hodnotené ako nevýrazné. Vzťah medzi štátom a miestnou samosprávou takto nie je vo švédskom poňatí opretý o explicitné ústavné právo, ale je skôr považovaný za politickú otázku.

V 1. kapitole, § 2, ods. 2 švédskej ústavy sa napríklad deklaruje, že základným cieľom verejnej činnosti je osobné, ekonomické a kultúrne blaho jednotlivca, čo má konkrétne znamenať osobitnú povinnosť (särskilt ålliga) verejnej správy zabezpečovať právo na prácu, bývanie a vzdelanie a podporovať sociálnu starostlivosť a zabezpečenie (social omsorg och trygghet) a dobré životné prostredie. Okrem ústavy je teda právny rámec obcí vymedzený jednak Zákonom o hraniciach obcí (Lagen om endringar i Sverige indelning i kommuner och landsting, č. 1979: 411 SFS), jednak Zákonom o obecnom zriadení (Kommunallag, č. 1991: 900 SFS).

Švédsko malo prvý Zákon o miestnej samospráve už v roku 1862. Tento zákon vyčlenil občianske (sekulárne) obce (socken) z rámca obcí cirkevných, čiže farností (församling), ktoré odvtedy fungujú paralelne ale oddelene. Podľa zákona o cirkevnej samospráve sa napríklad o cirkevné objekty stará Švédska luteránska cirkev, ktorá má právo vyberať aj cirkevné dane, aj keď od r. 2000 stratila svoje výsadné postavenie a je považovaná len za jednu z cirkví, ale naďalej spravuje napríklad obecné cintoríny.

Štruktúra a kompetencie obcí

Počet obcí, ktoré boli v roku 1862 ustanovené, dosiahol počet 2499. Na veľkostnú štruktúru obcí a na ich počet mali najväčší vplyv dve reformy, uskutočnené v rokoch 1952 a 1971-1974. Prvá z týchto reforiem si kládla za cieľ, aby žiadna z obcí nemala menej ako 2000 obyvateľov. Najmenší počet obcí malo Švédsko bezprostredne po ukončení poslednej reformy - k 1. 1. 1974 ich bolo 278, ale v určitom počte prípadov došlo následne k opätovnému rozdeleniu obcí. Druhá reforma posunula minimálnu hranicu na 8000 obyvateľov.

Ani súčasný švédsky systém klasifikácie obcí nie je bez výnimiek: ostrov Gotland je obcou, ktorá je zároveň aj krajom a mestá Göteborg a Malmö nepatria do žiadneho kraja, ale majú zároveň kompetencie obce aj kraja. S týmito výnimkami však platí, že všetky obce vo Švédsku - najmenšia obec Bjurholm s menej ako 3000 obyvateľmi rovnako ako 680-tisícový Štokholm - majú rovnaký kompetenčný rámec, aj keď viaceré obce používajú označenie ”mesto” (stad) - ich kompetenčný rámec je pritom identický s ostatnými obcami a oficiálne vo Švédsku žiadne ”mestá” neexistujú. Priemerne veľká obec má okolo 34 tisíc obyvateľov. Najmä vo veľkých obciach sa zároveň v posledných rokoch opäť výrazne presadzuje decentralizácia. Vytvárajú sa miestne časti ako správne jednotky. Napríklad 436-tisícový Göteborg má dnes 21 výborov mestských častí, ktoré sú vecne príslušné napríklad pre sociálne služby. Súvisí to aj s priestorovou veľkosťou obcí, najmä tam, kde sú tvorené riedkym osídlením.

V ústavnom zákone sa tiež stanovuje, že zmeny v územnosprávnom členení a v usporiadaní obcí ako aj zmeny v organizácii obcí, zmeny náplne ich činnosti ako aj zmeny v daňovej pôsobnosti obcí sa môžu uskutočňovať len formou zákona. Obciam pritom patria tieto úlohy: ekonomické aktivity ako poskytovanie infraštruktúry pre podnikateľský sektor, zabezpečovanie elektrickej energie, plynu a diaľkového vykurovania, zásobovanie vodou a kanalizácia, komunikácie, prístavy a niektoré letiská.

Zo zákona o samospráve obcí vyplývajú pre obce úlohy, ktoré plnia v ”dobrovoľnom sektore” (originálne kompetencie). V dobrovoľnom sektore sa rešpektuje, že obce majú riadiť svoje vlastné záležitosti samé, ale zároveň sa zdôrazňuje, že musí ísť o verejný záujem. Obciam možno ukladať aj vo Švédsku úlohy len prostredníctvom zákona. Takýchto zákonov, ktorými sa obciam ukladajú rôzne povinnosti, majú v súčasnosti vo Švédsku okolo 20. Tieto zákony sa týkajú všetkých obcí, bez ohľadu na ich veľkosť. Obce takto plnia úlohy uložené napríklad zákonom o vzdelávaní, stavebným a plánovacím zákonom, zákonom o sociálnych službách, zákonom o pohotovostných službách, zákonom o verejných hygienických službách a pod.: štát aj kontroluje ich výkon. Tomuto okruhu ”prenesených kompetencií” sa hovorí vo Švédsku ”povinný sektor”. Aj v povinnom sektore však existujú z hľadiska možností obcí značné rozdiely. Iba v niektorých prípadoch je obec skutočne len vykonávateľom úloh, ktorými ju poveril štát a nemá pri výkone týchto úloh žiadnu voľnosť (napríklad v oblasti kontroly potravín).

Orgány obce

Orgány obce vo Švédsku zahŕňajú:

• obecné zastupiteľstvo (kommunfullmäktige): volené na štvorročné obdobie v priamych voľbách. Zasadá 4 až 10krát ročne a jediné má právo rozhodovať o veciach, v ktorých vystupuje obec ako zmluvná strana alebo kde to ukladá zákon. Schvaľuje aj rozpočet a miestne dane. Pritom platí, že prostriedky z rozpočtu obce možno poskytnúť inej osobe - fyzickej alebo právnickej - len vtedy, ak to má oporu v zákone. Všetky ostatné právomoci - aj rozhodovacie, čo je veľmi dôležitý aspekt - môže obecné zastupiteľstvo delegovať na svoje výbory. Zasadania obecného zastupiteľstva vedie predseda (ordförande), ktorý však nemá výkonné právomoci.
• vedenie obce, tvorené výkonným výborom (obecnou radou, kommunalrad): volené obecným zastupiteľstvom. Niekedy je tento orgán nazývaný aj ”obecnou vládou” - na rozdiel od obecného zastupiteľstva, ktoré je nazývané ”obecným parlamentom”. Pripravuje všetky materiály, ktoré prerokováva obecné zastupiteľstvo. Zriaďuje, koordinuje a monitoruje činnosť ostatných výborov, niekedy nazývaných tiež komisie, najmä pokiaľ by viedla k zvýšeniu výdavkov obce - ináč má voči ním len malé právomoci. Výkonný výbor musí byť zriadený v každej obci.
• ostatné výbory, čiže komisie: tvoria ich výlučne poslanci. Majú rozhodovacie právomoci a zodpovedajú najmä za vecnú a odbornú stránku riadenia rôznych oblastí, preto sú do nich volení poslanci s prihliadnutím na svoju odbornú kvalifikáciu. V minulosti museli mať obce povinne vytvorené výbory pre školstvo, pre sociálne veci, územné plánovanie a výstavbu, ako aj pre ochranu životného prostredia a zdravia. V súčasnosti sa môžu obce už slobodne rozhodovať, ktoré výbory si zriadia: často spájajú viacero príbuzných oblastí, ale existujú aj príklady opačné, keď niektorú oblasť bližšie tematizujú do pôsobnosti viacerých výborov. Výnimkou je (okrem vyššie spomínaného výkonného výboru) len výbor pre voľby, ktorý musí byť zriadený v každej obci. Medzi ich všeobecné úlohy patrí okrem iného príprava podkladov pre rozhodnutia prijímané zastupiteľstvom, vykonávanie rozhodnutí prijatých zastupiteľstvom, riadenie a realizovanie každodenných činností v záujme naplnenia cieľov stanovených zastupiteľstvom. Každá komisia zároveň riadi prácu vykonávanú pracovníkmi príslušných oddelení. Okrem výborov pre jednotlivé vecné oblasti patria do tejto kategórie aj výbory miestnych častí, ktorým môže byť (a v praxi veľmi často aj je) zverovaná práve starostlivosť o sociálne otázky. V praxi sa pre ich územnú pôsobnosť veľmi často využívajú pôvodné socken.

Administratívne zabezpečuje chod obce obecný úrad (kommunstyrelse), časť obcí má na čele obecného úradu riaditeľa (direktör). Mnohé obce zabezpečujú služby v určitej oblasti na zmluvnom princípe s externými dodávateľmi. Medzi nimi sú na prvom mieste akciové spoločnosti, nadácie či iné súkromnoprávne a verejnoprávne subjekty, založené obcami. Časť týchto subjektov (asi 100) vznikla na základe medziobecnej spolupráce, pre rozvoj ktorej sa stala základom práve posledná reforma zo záveru 90. rokov. Od uvedeného času môžu aj obce a kraje na báze verejného práva vytvárať spoločné výbory a cez ne aj spoločne riadiť spoločné aktivity.

Rozpočty obcí

Švédske obce tiež vypracúvajú rozpočty, ktoré odrážajú úlohy a povinnosti, ktoré im boli zverené zákonom o miestnej samospráve. Ide o prevádzkové náklady (označované ako Opex), ako napríklad mzdy učiteľov, sociálnych pracovníkov, školské stravovanie, náklady na údržbu, elektrinu, vodu a plyn. Z prevádzkových nákladov, ktoré tvoria cca 60 % výdavkov obcí, ide najviac (cca 38 %) na vzdelávanie a starostlivosť o deti a na starostlivosť o seniorov a na celú ďalšiu sociálnu starostlivosť (cca 23 %).

Štátna správa vo Švédsku

Pri analýze usporiadania verejnej správy sa vo väčšine európskych krajín stretávame s určitou hranicou medzi (miestnou, decentralizovanou) štátnou správou a (miestnou, územnou) samosprávou. Niekedy sa možno stretnúť s názorom, že vo Švédsku takéto delenie neexistuje a že tu existuje len centrálna štátna správa a potom už len dve roviny samosprávy s priamo volenými orgánmi a vlastným kompetenčným rámcom, situácia je však oveľa zložitejšia.

V skutočnosti vo Švédsku existuje aj decentralizovaná štátna správa. Treba ju však pochopiť v súvislosti s tým, že centrálna štátna správa je vykonávaná nielen ministerstvami. Tých je - ako sa často zvýrazňuje - len pomerne málo (13) a sú to malé úrady, ktoré pripravujú predovšetkým návrhy zákonov. Centrálnu štátnu správu vykoná však aj približne 100 ústredných správnych orgánov, ktoré sú síce relatívne nezávislé (v zmysle moderného manažmentu verejnej správy), jednako však ide o štátne agentúry. Takýmito agentúrami sú napríklad Štátny úrad sociálneho poistenia, Štátny úrad pre zdravotníctvo a sociálne veci, Štátny úrad práce, Štátny úrad pre bezpečnosť a zdravie pri práci, Štátny úrad pre bývanie, Štátny úrad pre územné plánovanie a výstavbu, Štátny úrad pre vzdelávanie, Štátny výbor pre zdravotne postihnutých atď. Takéto decentralizované štátne správne orgány existujú aj na úrovni všetkých okresov a niekedy aj na úrovni obcí (napríklad úrady práce - Ämbetsverk).

Podobne však existujú aj organizácie krajskej správy (lanstingorganisationer), pôsobiace na úrovni obcí (napríklad pre otázky zdravotníctva, ale aj vzdelávania - stredných škôl, cestovného ruchu, verejnej dopravy a pod. Centrálna štátna správa (ale rovnako aj samospráva na úrovni obcí či krajov) má pritom svoje presne vymedzené kompetencie, ktoré sa prakticky neprekrývajú. Môžu sa však účelne dopĺňať a prípadne aj spájať. Štát si ponecháva právo vytvárať všeobecný právny rámec, ktorý zabezpečuje základné práva občanov, stanovovať ciele, ktorými by sa mali riadiť aj miestne orgány, a vytvárať určité finančné stimuly a podnety na rozvoj určitých iniciatív a inštitúcií zdola.

Švédsko, ako konštitučná monarchia, je na národnej úrovni riadené vládou, ktorá vykonáva rozhodnutia švédskeho parlamentu a prijíma návrhy na prijatie nových zákonov alebo úpravu už existujúcich legislatívnych noriem. Podporu jej poskytuje Úrad vlády a viac ako 300 štátnych orgánov. Súčasťou Úradu vlády sú aj ministerstvá, ktoré zodpovedajú za rôzne oblasti spoločenského života.

Mýty a realita švédskeho sociálneho modelu

Neexistuje otrepanejší mýtus „fungujúceho sociálneho systému“ než spomenutie švédskeho sociálneho štátu. Legenda švédskeho sociálneho štátu v sebe v skutočnosti kombinuje niekoľko mýtov sociálneho štátu. Prvým je mýtus Švédska ako úspešnej krajiny aj pri existencii sociálneho štátu. Druhým je udržateľnosť švédskeho modelu, kde si spoločnosť svojimi rozhodnutiami chráni tento model. Faktom bezpochyby je, že Švédsko sa v dvadsiatom storočí stalo príkladom hodným nasledovania. Nie je to však vďaka sociálnemu štátu.

Švédsko za svoj úspech vďačí politike voľného trhu, vynaliezavosti svojich občanov a úspešnému vyhýbaniu sa vojne. Tento zázrak začala priemyselná revolúcia, ktorá spustila vo Švédsku sériu trhových reforiem, ktoré nastavili vlastnícke práva mužov a žien, spravili pozemkovú reformu, zadefinovali akciové spoločnosti, znížili clá a zrušili mnohé obmedzenia obchodu ako aj privilégiá cechov. Spolu s tým boli vo Švédsku odstránené obmedzenia úrokov a povolené zakladanie bánk ako spoločností s ručením obmedzeným. Výsledok na seba nenechal dlho čakať. Švédsko ho pocítilo cez prudký rast priemyslu, najmä vďaka mnohým vynálezom a podnikateľským úspechom. Švédsku vďačíme za vynálezy ako dynamit, guľôčkové lôžko, chladnička alebo slnečný ventil, ktoré viedli k zrodu najznámejších švédskych firiem ako Electrolux alebo AGA. Popri tom sa práve Švédsko stalo domovom ikon svetového priemyslu ako Volvo, Saab či Ericsson. Skoro všetky tieto giganty vznikli v 19. alebo na začiatku 20. storočia, dávno pred zrodom švédskeho sociálneho štátu. Základ a zrod švédskeho úspechu teda nastal podstatne skôr a primárne vďaka protrhovým reformám, ktoré zo Švédska spravili model hodný nasledovania.

Kríza a reformy

Kríza sociálneho a ekonomického systému Švédska nenechala na seba dlho čakať. Prvé príznaky krízy prišli v roku 1977 v podobe výrazného deficitu verejných financií. Tie sa prejavili najmä v období ekonomickej krízy sedemdesiatych rokov. To sa skombinovalo s neúspešnými opatreniami na stimulovanie priemyselných odvetví, ktoré sa ocitli v problémoch. Jedným z prvých znakov ekonomických problémov Švédska bol rast verejného dlhu. Ten stúpol z 26 % HDP v roku 1976 na vyše 84 % v roku 1996. Na udržanie tejto politiky muselo Švédsko pristúpiť k devalvácii švédskej koruny. Celkovo politika sociálneho štátu bola neudržateľná z dôvodu postupného erodovania produktivity v krajine. Popri tom boli zavedené viaceré regulácie pracovného trhu v 70-tych rokoch, ako predlžovanie výpovednej doby, pracovné povolenia, opatrenia na podporu bezpečnosti a ochranu zdravia pri práci. Výsledkom bol podstatne rýchlejší rast nákladov na zamestnávanie než produktivity práce. Po viacerých krátkodobých opatreniach sa kríza vrátila v 90-tych rokoch 20. storočia.

Švédsko sa však dokázalo zo svojej minulosti do značnej miery poučiť. Potrebovalo na to ale dôjsť na pokraj krízy, kedy začali samotní Švédi požadovať reformy. Snaha švédskej vlády nájsť cestu naspäť z ekonomickej krízy viedla k vytvoreniu Lindbeckovej komisie. Tá mala pripraviť návrhy reforiem na návrat k ekonomickému rastu, ktorý Švédsko zúfalo potrebovalo. Na ilustráciu, v roku 1995 malo Švédsko 20 rokov s priemerným rastom HDP (fixných cien, v parite kúpnej sily) na úrovni 1,6 %, výrazne pod úrovňou OECD alebo EÚ-15.

Lindbeckova komisia priniesla reformy, ktoré pomohli dostať Švédsko znova na prvé miesta z hľadiska rastu HDP ako aj v oblasti rastu disponibilného príjmu a produktivity. Časť reforiem spočívala v okresaní štedrého sociálneho štátu. To viedlo k vytvoreniu nového dôchodkového systému, z dôvodu zvyšujúcich sa nákladov kvôli vyššiemu podielu starších obyvateľov. Reforma bola nevyhnutná aj kvôli nízkemu ekonomickému rastu a faktu, že starý systém stratil štedrosť pri plošnej aplikácii, ktorou bol definovaný. Cieľom nového systému bolo vytvoriť udržateľný systém s ohľadom na mieru ekonomického rastu a s prepojením medzi príspevkami do systému a benefitmi. Systém poistenia v nezamestnanosti sa tiež stal dobrovoľným, hoci dostáva podporu zo strany štátu. Ľudia bez poistenia dostávajú finančnú asistenciu. Tento systém v súčasnosti pokrýva 90 percent pracujúcich.

Sociálne služby sa dostali pod správu lokálnej samosprávy a poskytujú individuálnu a rodinnú starostlivosť a ošetrovateľstvo a starostlivosť o starších ľudí a ľudí so zdravotným postihnutím. Tieto zmeny umožnili postupné znižovanie miery prerozdeľovania (z úrovne 71,7 % verejných výdavkov k HDP v roku 1993 na 55,1 % v roku 2000, z ktorej ešte mierne klesla na súčasných približne 52 percent) a pokles daňového zaťaženia. To sa stalo problémovým najmä v období vysokej miery globalizácie a vysokej miere daňovej konkurencie. Predchádzajúci daňový systém výrazne zdaňoval bohatých ľudí hoci firemné dane zostávali na relatívne nízkej úrovni. Zmena v tomto systéme nazvaná „daňovou reformou storočia“ bola zavedená v roku 1991. Najvyššia úroveň dane bola znížená z 80 % na 50 %. Došlo aj k zjednodušeniu systému, vďaka ktorému až 85 % daňovníkov nemusí podávať daňové priznanie. Tí platia len lokálnu daň z príjmu na úrovni 30 %. Podobne aj všetok podnikateľský príjem sa zdaňuje na úrovni 22 %.

Podobne sa začala aj zmena v oblasti reformy verejných financií. V roku 1997 sa zaviedlo pravidlo, ktoré prinútilo Švédsko mať v priemere minimálne 2 % prebytok rozpočtu počas obdobia hospodárskeho cyklu. Toto pravidlo sa neskôr zmiernilo na 1 % prebytok. Za iba 15 rokov využívania tohto pravidla padol verejný dlh na úroveň takmer 30 % HDP. Výsledky reforiem na seba nenechali dlho čakať. Z krajiny na chvoste rebríčkov rastu HDP sa stala krajina, ktorá žiari nielen v porovnaní s krajinami Európskej Únie ale aj celej OECD.

Spoločenské dopady a aktuálne výzvy

Posledným aspektom, ktorý bol na švédskom sociálnom systéme kritizovaný, bol aspekt spoločenský. Podľa rôznych kritikov tento systém vytvoril kultúru závislosti, ktorá nebola predtým vôbec znakom švédskej spoločnosti. Generácie vyrastajúce v tomto systéme si zvykli na to, že ich blahobyt je zodpovednosťou spoločnosti, a že si príspevky od štátu zaslúžia. Príkladom tohto trendu je aj fakt, že miera poberateľov sociálneho zabezpečenia v krajine vzrástla medzi rokmi 1989 až 1994 z 5,9 na 8,1 percenta, čo je úroveň, kde sa približne drží doteraz. To sa stalo problematickým najmä v kontexte rozvoja diskusií o prisťahovalcoch a spoločenských problémoch a nepokojoch.

Aj samotní švédski sociálni demokrati si začali uvedomovať spoločenské dopady štedrého sociálneho štátu, ktorý prilákal do krajiny množstvo prisťahovalcov. Centrom týchto problémov bolo mesto Malmö, v ktorom je takmer polovica obyvateľstva migrantmi alebo deťmi migrantov. Spoločenské problémy viedli k stavu, kedy v tomto meste bola miera vrážd na úrovni 3,4 na 100 000 obyvateľov, zatiaľ čo v rámci Švédska je toto číslo na úrovni 1,1, na Slovensku 1,5, v Českej republike 0,6 a v Nórsku 0,5 vrážd na 100 000 obyvateľov (všetky údaje za rok 2017). Tento trend viedol k zvyšovaniu podpory extrémistických hnutí, ktoré ohrozujú stabilitu demokratického systému.

Švédsky sociálny systém čelí v súčasnosti niekoľkým výzvam, ktoré si vyžadujú pozornosť a riešenia. Medzi tieto výzvy patria:

• Starnutie populácie: Starnutie populácie zvyšuje tlak na systém dôchodkového zabezpečenia a zdravotníctva, pretože viac ľudí potrebuje sociálnu ochranu a menej ľudí prispieva do systému.
• Imigrácia: Imigrácia môže predstavovať výzvu pre sociálny systém, pretože noví prichádzajúci potrebujú sociálnu pomoc a integráciu do spoločnosti. Švédsky trh práce nedokáže zamestnať všetkých migrantov, ktorí u nás skončili. Hlavnými dôvodmi sú bariéry minimálnej mzdy a štedré sociálne dávky.
• Globalizácia: Globalizácia zvyšuje konkurenciu a tlak na znižovanie daní, čo môže ohroziť financovanie sociálnych programov.

Na riešenie týchto výziev je potrebné prijať niekoľko opatrení, vrátane:

• Reforma dôchodkového systému: Zvýšenie veku odchodu do dôchodku, zníženie dôchodkových dávok alebo zvýšenie príspevkov do dôchodkového systému.
• Podpora integrácie imigrantov: Poskytovanie jazykových kurzov, odborného vzdelávania a pracovných príležitostí pre imigrantov.
• Zvýšenie efektívnosti sociálneho systému: Zníženie byrokracie, zlepšenie administratívy a zameranie sa na prevenciu a včasnú intervenciu.

Švédsky štedrý sociálny systém je dnes už len mýtus. „Vo švédskom sociálnom systéme dnes pôsobí veľmi veľa súkromných spoločností. Tie fungujú lepšie ako štát, ktorý v 90. rokoch minulého storočia takmer skolaboval. Dnes rodičia dostávajú vouchery, ktorými platia za školy svojich detí. Zároveň si môžu vybrať, do ktorej školy dajú svojich potomkov. V oblasti poskytovania starostlivosti o starších občanov funguje mnoho súkromných poskytovateľov, ktorí si navzájom konkurujú. Ak by som to mohla zhrnúť a zjednodušiť, tak by som povedala, že náš verejný sociálny systém prešiel liberalizáciou a dnes vďaka súkromnému sektoru funguje oveľa lepšie.

tags: #socialny #system #svedsko #diplomova #praca