V súčasnom sociálnom systéme zohrávajú kompetencie kľúčovú úlohu pri zabezpečovaní úspešného fungovania jednotlivcov a celej spoločnosti. Pojem „kompetencie“ ukrýva kvalitatívne rôznorodé obsahy a vzťahuje sa na široké spektrum ľudských schopností a zručností. V kontexte sociálneho systému sa kompetencie zameriavajú na medziľudské interakcie a synergujú v troch oblastiach.
Nerovnaká miera osvojovania sociálnych kompetencií sa pokladá za hlavnú príčinu sociálnych rozdielov a ohrozovania niektorých skupín obyvateľov alebo jednotlivcov. Z toho vyplýva, že je nutné vyvážiť aspekt súťaživosti v spoločnosti, ktorý kladie dôraz na vynikajúcu kvalitu, výkonnosť, rozmanitosť a možnosti výberu, aspektom spolupráce, ktorý presadzuje sociálnu spravodlivosť a rovnosť príležitostí, solidaritu a toleranciu. Nadmerná súťaživosť, ktorá nie je harmonizovaná spoluprácou, empatiou a prosociálnosťou, môže viesť k rôznym druhom spoločenského vylúčenia.
Osobné a sociálne kompetencie
Osobné a sociálne kompetencie žiakov zvyšujú ich školskú úspešnosť a zároveň sú dôležitým nástrojom na vytváranie spolupracujúceho triedneho spoločenstva a pocitu spolupatričnosti ku skupine. Kompetencie spoločne s celoživotnými pravidlami dokresľujú, ktoré aspekty správania je potrebné u žiakov rozvíjať, aby ich „pracovné spoločenstvo“ vytváralo atmosféru podporujúcu učenie. Kompetencie tvoria otvorený systém, ktorý je priebežne dotváraný podľa potrieb.
Osobné a sociálne kompetencie (bez ohľadu na to, či sú ich nositelia žiaci alebo učitelia) sú nezávislé na konkrétnom predmete alebo odbore, dajú sa uplatniť v mnohých odboroch. Sú základom celoživotného učenia sa, ako napríklad riešenie problémov a konfliktov, schopnosť spolupracovať, či metakognitívna kompetencia učiť sa učiť sa.
Osobné a sociálne tvorí jednotu - komplex osobnostných kvalít. Skúsenosti z praxe potvrdzujú, že osobné a sociálne kompetencie sa veľmi úzko vzájomne ovplyvňujú a prelínajú. Vysoká miera sociálnych kompetencií podporuje rozvoj personálnych, ako sú napr.: zvedavosť, iniciatíva, snaha, vytrvalosť, motivovanosť, sebaúcta, zodpovednosť, ohľaduplnosť a ďalšie. Personálne kompetencie sú úzko späté s postojmi (ustálené správanie alebo spôsob konania, ktoré vyjadrujú pocit alebo názor). Predložený zoznam kľúčových kompetencií umožňuje ich komplexné rozvíjanie. Na základe sledovania prejavov kompetencií, indikátorov správania, môžeme pozorovať rast a vývoj každého žiaka, ale aj dospelého v závislosti od veku a skúsenosti.
Socializácia a jej fázy
Človek prichádza na svet ako biologická bytosť s obmedzeným systémom vrodených reflexov. V procese socializácie sa postupne stáva spoločenskou bytosťou schopnou prispôsobiť sa zložitým podmienkam života v spoločnosti. Socializácia je proces začleňovania sa do spoločnosti, vývinu osobnosti a sociálneho učenia, v ktorom si jednotlivec osvojuje kultúru spoločnosti a formuje sa ako sociálna i individuálna bytosť. V priebehu socializácie si človek osvojuje poznatky, normy, hodnoty a ďalšie prvky kultúry spoločnosti, v ktorej žije.
Tento proces zahŕňa:
- Externalizáciu: Schopnosť dať myšlienkam vlastný výraz.
- Objektiváciu: Schopnosť dať vonkajšiemu objektívnu podobu.
- Internalizáciu: Osvojovanie si a prijímanie toho, čo v spoločnosti už existuje.
Primárna socializácia
Primárna socializácia prebieha v detstve a dospievaní a rozhoduje o utváraní základov osobnosti. V tejto fáze si človek rozvíja jazykové schopnosti, formuje osobnosť a uvedomuje si seba samého ako člena spoločnosti. Základným nástrojom počiatočnej socializácie je rodinná výchova. Primárny socializačný efekt závisí od postavenia rodiny, rodinnej orientácie, podnecovania a využívania. Postavenie rodiny zahŕňa ekologickú situáciu, bývanie, veľkosť rodiny atď. Rodinná orientácia zahŕňa predstavy rodičov o cieľoch a prostriedkoch výchovy. Interakcia medzi rodičmi a dieťaťom zahŕňa podnecovanie a využívanie.
V tejto fáze si jednotlivec osvojuje:
- Základné kultúrne návyky (stolovanie, hygiena, obliekanie, slušné správanie).
- Používanie predmetov bežnej dennej potreby.
- Materinský jazyk a ďalšie formy sociálnej komunikácie.
- Základné poznatky o prírode a spoločnosti.
- Sociálne roly primerané veku a pohlaviu.
- Orientáciu v základných spoločenských normách a hodnotách.
- Postupný vývoj sebakontroly a voľnej regulácie správania.
E. H. zdôrazňuje význam využívania socializačných ponúk a podnecovania s určitou prísnosťou. Dôležitá je optimálna emocionálna väzba. Príliš malá alebo príliš veľká vzdialenosť môže byť prekážkou vo vzťahu. Rozhodujúca je interakcia medzi matkou a dieťaťom. Podľa A. Banduru je cieľom úspešnej socializácie dosiahnutie nahradenia externých sankcií vnútornými kontrolami. Tento autoregulačný systém vzniká internalizáciou postojov a hodnôt.
Sekundárna socializácia a resocializácia
Sekundárna socializácia prebieha v dospelosti a zahŕňa socializáciu v produktívnom veku a v starobe. Ľudia sú v tejto fáze aktívnejší a prispôsobujú si svoje sociálne roly. Vyrovnávajú sa s novými životnými situáciami a prispôsobujú sa zmenám v spoločnosti. Model socializácie možno vyjadriť nasledovne: kultúrne vplyvy pôsobia prostredníctvom rodinného prostredia na formovanie osobnosti dieťaťa. Správanie dieťaťa sa tak stáva kultúrnym a prispôsobeným daným normám.
V priebehu sekundárnej socializácie môže dôjsť k resocializácii, teda výmene už osvojených vzorov správania, noriem a rolí za iné. Rýchlosť a úspešnosť resocializácie závisí od dobrovoľnosti, osobnostných charakteristík, miery odlišnosti novej situácie a otvorenosti nového prostredia. L. J. Cronbach definuje socializáciu ako proces prípravy osoby na role v spoločnosti.
Definícia osobnosti, Príklad osobnosti, Rozvoj osobnosti, Organizačné správanie, ob
Sociálny status a roly
Sociálny status predstavuje trvalejšiu pozíciu, ktorú človek zaujíma v spoločnosti. Táto pozícia je ovplyvnená schopnosťami, rešpektom, obľúbenosťou (ale aj neobľúbenosťou) a je spojená s určitými právami a povinnosťami. Rozlišujeme vrodený sociálny status, ktorý je daný pôvodom a umožňuje len malú alebo žiadnu sociálnu mobilitu, a získaný sociálny status, ktorý jednotlivec dosahuje vlastným pričinením.
So sociálnym statusom sú spojené sociálne roly, ktoré definujú očakávané správanie. Rozlišujeme:
- Predpútavú rolu: Očakávané správanie spojené s určitým sociálnym statusom.
- Výkon roly: Skutočné správanie sa aktéra roly.
Tolerovaná miera odlišnosti medzi očakávaným a skutočným správaním sa líši v závislosti od konkrétnej roly.
Mechanizmy sociálnej kontroly
Spoločnosť využíva rôzne mechanizmy na zabezpečenie poriadku a stability, ktoré označujeme ako sociálnu kontrolu. Väčšina členov spoločnosti sa správa konformne vďaka procesu socializácie, a preto nie je potrebná rozsiahla kontrola zo strany štátu. Dôležitá je sebakontrola. Okrem nej existujú dva základné typy kontroly:
- Neformálna sociálna kontrola: Neoficiálny sociálny nátlak, kde sú členovia spoločnosti motivovaní správať sa v súlade s normami prostredníctvom odmien, ocenení alebo pochvál. V opačnom prípade hrozí výsmech, pokarhanie alebo zahanbenie. Dôležitú úlohu tu zohráva verejná mienka.
- Formálna sociálna kontrola: Sem patria právne normy, zákony a inštitúcie, ktoré ich vynucujú.
Sociálne učenie a interakcia
Všetky druhy učenia, vrátane sociálneho učenia, sa uskutočňujú v sociálnych podmienkach. Sociálne schopnosti a zručnosti sa dajú naučiť. Jedinec preberá štandardy skupín, s ktorými sa identifikuje, ale objavuje sa aj určitá miera rezistencie voči vyhasínaniu minulých skúseností. Traumatické skúsenosti môžu ovplyvňovať správanie po celý život. Na sociálne učenie majú vplyv sociálne spätné väzby.
Podstatou sociálneho učenia je sociálna interakcia, ktorá predstavuje základné východisko pre osvojovanie sociálnej skúsenosti. Je to aktívne osvojovanie si foriem správania, ktoré iní ľudia podnecujú a posilňujú. Ide tiež o odnaučovanie takých spôsobov správania, ktoré iní ľudia odsudzujú. Pri sociálnom učení vznikajú interakčné vzťahy vzájomným odovzdávaním informácií v priebehu spoločnej činnosti.
Schaffer chápe socializáciu ako vzájomnú interakciu rodičov a dieťaťa. Je to model, v ktorom je dieťa brané ako „aktívny účastník vlastného sociálneho vývoja“ a v ktorom je zdôrazňovaná vzájomná závislosť rodičov a dieťaťa „v mnohých sociálnych transakciách“. Ranný vývoj dieťaťa sa tak uskutočňuje na základe „subtílnej vzájomnej súhry pôvodných rysov a kompetencií dieťaťa s reakciami druhých v rámci sociálneho prostredia“.
Whitte usudzuje, že socializované dieťa je aktívnym účastníkom procesu svojej socializácie, ktorá je celoživotným procesom, v ktorom možno rozoznať tri úrovne socializácie:
- Úroveň mikrosystému (socializácia v rodine a v skupine vrstovníkov).
- Úroveň mezosystému (socializácia v škole a na vysokej škole).
- Úroveň makrosystému (socializácia uskutočňovaná z hľadiska príslušnosti k určitej spoločenskej vrstve, pohlaviu a veku).
Sociálna percepcia je dôležitá zložka sociálnej interakcie. Ide o vzájomné vytváranie "obrazu toho druhého" a laickú psychologickú interpretáciu. Človek sa voči druhému človeku správa podľa toho, aký obraz si o ňom vytvoril. Sociálna percepcia vychádza z kategorizácie osôb. Subjekt sociálnej percepcie na základe toho, čo na svojom partnerovi vníma (jeho vzhľad a správanie), si vytvára predstavy o jeho úmysloch a povahe.
Sociálna práca a pomáhajúce profesie
Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (IFSW) definuje sociálnu prácu: sociálna práca podporuje sociálne zmeny na riešenie problémov v medziľudských vzťahoch, pomáha zlepšovať ľuďom život prostredníctvom pomoci zameranej na rozvoj schopnosti robiť slobodné rozhodnutia. Opierajúc sa o vedecké poznanie ľudského správania a sociálneho systému zasahuje sociálna práca práve tam, kde prichádza k nezhodám v interakcii ľudí a ich okolia.
Z pôvodne represívne orientovanej sociálnej práce zameranej na odstraňovanie a nápravu nežiaduceho vývoja sa v poslednom období preorientovala sociálna práca na preventívne aktivity, ktoré sú zamerané na predchádzanie nežiaduceho vývoja v spoločnosti. Sociálna práca je v súčasnosti vo svete vnímaná ako multidisciplinárna až transdisciplinárna vedná oblasť, ktorá disponuje špeciálnymi metódami práce a teoreticky je zameraná na oblasť sociálnej starostlivosti o jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, ako aj na prípravu odborníkov do tejto oblasti.
Charakteristika sociálnej práce
Súčasná sociálna práca je charakteristická týmito prvkami:
- Verejný charakter: Je dostupná pre všetkých občanov, ktorí o nej vedia a v prípade potreby môžu navštíviť inštitúcie sociálnej práce.
- Inštituciálna forma: Na všetkých úsekoch praktickej sociálnej práce sú vytvorené inštitúcie (štátne, samosprávne, mimovládne) ako dôkaz pre garantovaných poskytovaných služieb pre klientov.
- Preventívny charakter: Sociálna práca má dve oblasti - prevenciu a oblasť nápravy, resp. represie. Prevencia ako organizovaná plánovaná činnosť je zameraná na predchádzanie alebo minimalizovanie vývoja patologických javov v spoločnosti.
- Pluralita zdrojov: Využívať všetky dostupné zdroje pre potreby klientov sociálnej práce, zo štátnych, medzinárodných, nadačných, ale i súkromných zdrojov.
- Úzky vzťah medzi teóriou a praxou: Samotná prax sociálnej práce je základným prvkom pre rozvoj sociálnej práce ako vednej disciplíny. Teória sociálnej práce pomáha lepšie pripraviť profesionálov.
- Premenlivý charakter: Je daný objektom skúmania, ktorým je sociálny problém. Charakter sociálnych problémov a spôsob ich možného riešenia úzko súvisí so sociálnymi, ekonomickými, kultúrnymi a politickými podmienkami konkrétnej krajiny.
Pomoc a pomáhanie v sociálnom systéme
Fylogenéza ľudstva ukazuje, že človek na prežitie potrebuje pomoc svojej rodiny, skupiny. Pomoc je prirodzenou a nevyhnutnou kategóriou ľudstva. V najstarších dejinách bola pomoc súčasťou života existencie ľudskej spoločnosti a vyskytovala sa v súvislosti s niektorou z foriem akútneho ohrozenia, ako boli napríklad choroba, či agresia alebo osirenie, ovdovenie, chudoba a telesné postihnutie.
Dnes má človek nárok na odbornú pomoc aj zo strany sociálneho pracovníka a to najmä v situáciách ako sú: nezamestnanosť, chudoba, choroba (zdravotná alebo duševná), staroba, smrť živiteľa, úmrtie príbuznej či blízkej osoby, ale aj narodenie, strata rodiny, strata domova, rôzne formy sociálneho zlyhania (sociálna izolácia či sociálna exklúzia) a iné.
S neustálym nárastom potreby pomoci sa kontinuálne zvyšovala aj miera pomoci a rozširovali sa formy poskytovanej pomoci. Prvotné individuálne pomáhanie prestalo spĺňať požadovanú úroveň, pomoc sa začala organizovať a postupne sa vytvárali inštitúcie, ktoré sa zaoberali jej realizáciou a ktoré sú dnes vo veľkej miere financované (a tým aj kontrolované) z verejných zdrojov.
Vznik inštitúcií bol základným predpokladom pre poskytovanie pomoci na odbornej úrovni a je namierená na oblasť zvládania problémov a rizík modernej spoločnosti. Sociálna práca je zaradená medzi pomáhajúce profesie. Je to profesionálne konanie sociálnych pracovníkov, ktoré je orientované na poskytovanie pomoci, sprevádzanie a obnovovanie prirodzených sociálnych kompetencií jednotlivcov, rodiny, skupiny či komunity.
Typy pomoci podľa Ludewiga
Ak klient pomoc hľadá a pre pomoc za sociálnym pracovníkom prichádza, môžeme súhlasiť s prof. Ludewigom, že dochádza ku štyrom základným typom pomoci:
- Odborné vedenie
- Sprevádzanie
- Poradenstvo
- Terapia
Tieto štyri typy pomoci sú odrazom očakávania klienta, ktorý prichádza za sociálnym pracovníkom. Ponúkanie pomoci by malo byť formou spolupráce, v ktorej sa stretávajú dvaja rovnocenní partneri => klient a sociálny pracovník.
Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc
Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Často sa v praxi zamieňajú i napriek tomu, že sa vzťahujú k presne vymedzeným situáciám. Sociálna starostlivosť je charakteristická tým, že sociálny pracovník má dominantné postavenie a rozhoduje o výbere foriem sociálnej starostlivosti, o miere a dĺžke poskytnutej sociálnej starostlivosti. Klient, ktorý starostlivosť prijíma, je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže, nevládze, nie je schopný hľadať riešenia vlastného problému. Klient je odkázaný na starostlivosť odborníka - sociálneho pracovníka, čiže je v pasívnej pozícií.
Sociálna starostlivosť je činnosť, ktorá pomáha uspokojovať spoločnosťou uznané tzv. objektívne sociálne potreby občanov. Sociálna starostlivosť môže byť zameraná na klienta - jednotlivca, rodinu, skupinu, komunitu či spoločnosť, alebo na sociálne prostredie v prípade, že toto pôsobí v rozpore so záujmami jednotlivca alebo spoločnosti (asociálne). Terminologické spojenie sociálna starostlivosť zdôrazňuje celospoločenský charakter starostlivosti.
Na realizácii sociálnej starostlivosti sa podieľajú:
- Štát, prostredníctvom štátnej správy a jej zariadení.
- Obce a nimi zriaďované sociálne inštitúcie.
- Sociálna poisťovňa.
- Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny (ÚPSVaR).
- Cirkevné alebo charitatívne inštitúcie a organizácie.
- Občianske združenia, nadácie, spolky.
Sociálna pomoc ako aktívna spolupráca
Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami: partnerská pomoc, sprevádzanie, napomáhanie. V sociálnej pomoci pomáhajúci čiže aktér poskytujúci podporu vystupuje v partnerskej rovine - navrhuje, odporúča a spolupôsobí pri realizácii optimálnej forme pomoci, a prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje:
- O tom, v čom chce pomôcť.
- Akú formu pomoci potrebuje.
- Volí si pomáhajúcu osobu.
Sociálnu pomoc chápeme ako sociálnu prevenciu, sociálne poradenstvo, sociálne služby, riešenie hmotnej alebo sociálnej núdze vrátane sociálnej núdze občanov s ŤZP, v dôsledku ktorej si občan sám, alebo ani s pomocou rodiny nedokáže zabezpečiť základné životné podmienky (jedno teplé jedlo denne, nevyhnutné ošatenie a prístrešie).
V praxi sa stretávame s delením sociálnej pomoci na tri základné úrovne:
- Primárna pomoc: Samotné nároky na pomoc. Slúži k rozvoju osobnosti a k vývoju ľudí - preventívna pomoc.
- Sekundárna pomoc: Aktuálna pomoc pri už vzniknutých problémoch - z metód práce sa využíva poradenstvo, rehabilitácia, terapia, ekonomická pomoc, sociálna opora a iné.
- Terciárna pomoc: Dodatočná pomoc - na riešenie situácií, ktoré sa nedajú zvládnuť bez intenzívnej cudzej pomoci.
Včasná a adresná sociálna pomoc šetrí spoločnosti ekonomické prostriedky, ale aj v rámci pomoci zabraňuje vzniku sociálno-patologických javov v spoločnosti. V teoretickej rovine sa oblasť sociálnej pomoci zameriava na hľadanie odpovedí na otázky: komu má byť pomoc poskytnutá, kedy máme ponúknuť pomoc, za akých podmienok je potrebné pomoc poskytnúť, prečo máme pomoc poskytnúť, ako ponúkať pomoc - voľba, druh, spôsob určitých postupov.
Sociálny pedagóg a jeho kompetencie
Sociálneho pedagóga iste môžeme zaradiť do komplexu pomáhajúcich profesií. Vďaka svojim základným znalostiam, zručnostiam a kompetenciám je schopný pracovať so skupinami bežnej populácie i so skupinami sociálne marginálnymi, znevýhodnenými a ohrozenými. Pre rozvoj odboru a skvalitňovanie činností sociálnych pedagógov je nevyhnutné túto profesiu voči ostatným vyprofilovať a ukázať jasný smer jej ďalšieho vývoja.
Slovo „pedagóg“ má grécky pôvod a znamená to vychovávateľ, učiteľ. Sociálny pedagóg sa historicky zameriaval i v súčasnosti zameriava najmä na deti, mládež a dospelých. Táto skutočnosť sa premieta aj pri pôsobení sociálneho pedagóga, kde je jeho činnosť pomáhajúca a to preventívna, výchovná, vzdelávacia, prevýchovná, intervenčná, poradenská. Sociálny pedagóg plní úlohy sociálnej výchovy, podpory prosociálneho, etického správania, sociálnopedagogickej diagnostiky prostredia a vzťahov, sociálnopedagogického poradenstva, prevencie sociálnopatologických javov a reedukácie správania.
Hlavnú funkciu sociálneho pedagóga možno charakterizovať v dvoch oblastiach činnosti: činnosť integračná a činnosť rozvojová. V rámci integračnej funkcie sa činnosť sociálneho pedagóga zameriava na klientov, ktorí sa nachádzajú v krízových situáciách, v psychickom, sociálnom či psycho-sociálnom ohrození a potrebujú odbornú pomoc a podporu. Pokiaľ ide o funkciu rozvoja, v takomto prípade ide „o zaistenie žiaduceho rozvoja osobnosti v smere správneho či žiaduceho životného štýlu, hodnotného a užitočného naplnenia voľného času. Tento preventívny cieľ sa týka celej ľudskej populácie, najmä detí a mládeže.“
Poradenská kompetencia sociálneho pedagóga
Poradenstvo je odborná činnosť, pri ktorej sa pomáha ľuďom v dôležitej oblasti života. Podľa Drapelu a Hrabala hlavným cieľom je umožniť klientom, aby dospeli k lepšiemu sebapoznaniu, aby si uvedomili svoje prednosti a slabiny, aby si ujasnili svoje životné ciele, aby spoznali, v čom je ich problém a ako ho možno realisticky vyriešiť.
Úlohy sociálno-pedagogického poradenstva podľa Matulčíkovej vo vzťahu k deťom v škole zahŕňajú:
- Pomoc deťom začleniť sa do kolektívu.
- Pomoc pri emocionálnych, mravných a sociálnych poruchách v sociálnom správaní sa detí.
- Pomoc v situácii, keď je narušené rodinné prostredie a rodinná výchova detí, príp. sa vyskytuje syndróm CAN.
- Dbá o psychohygienu detí v situácii zdravotného oslabenia v zmysle zabezpečenia zdravého životného štýlu.
- V situácii násilia v škole chráni práva detí a mládeže, pracuje s tímom odborníkov na zlepšenie sociálneho správania sa aktérov šikanovania, v situácii záškoláctva, závislosti od tabaku, drog, alkoholu.
Vo vzťahu k učiteľom sociálny pedagóg pomáha riešiť pedagogické situácie začínajúcim učiteľom, citlivo reaguje na potreby učiteľa v oblasti relaxácie, psychohygieny, predchádza vyhoreniu a podnecuje ďalšie vzdelávanie učiteľov. Pre rodičov detí v škole realizuje poradenskú kompetenciu v situáciách narušeného rodinného prostredia, disharmónie vzťahov a nevhodnej rodičovskej výchovy, poskytuje rady o výchovnom procese spojené s vývinom ich dieťaťa, a tiež individuálne konzultácie.
Ďalšie vzdelávanie sociálnych pracovníkov
Pre vytvorenie komplexného systému ďalšieho vzdelávania sociálnych pracovníkov na Slovensku je priaznivé obdobie. Ako nevyhnutné sa ukazuje kreovanie ďalšieho vzdelávania sociálnych pracovníkov v špecializovaných formách prostredníctvom akreditovaných vzdelávacích aktivít. Obsah jednotlivých vzdelávacích aktivít musia pritom tvoriť odborníci z praxe a skúsení pedagógovia.
Ďalšie vzdelávanie sociálnych pracovníkov sa môže realizovať:
- Ako špecializované vzdelávanie zabezpečované strednými školami alebo vysokými školami nadväzujúcich na získanú kvalifikáciu.
- Účasť na akreditovaných kurzoch.
- Účasť na školiacich akciách v sociálnej oblasti.
- Účasť na sociálno-psychologických výcvikoch.
- Pravidelná lekárska činnosť a publikačná činnosť.
Inštitút ďalšieho vzdelávania sociálnych pracovníkov v rámci organizačnej štruktúry Vysokej školy zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety v Bratislave vytvára predpoklad pre konštituovanie uceleného systému ďalšieho vzdelávania sociálnych pracovníkov.
tags: #socialny #system #kompetencie