V súčasnom svete prechádza sociálny štát transformáciou, ktorá vyvoláva množstvo otázok a diskusií. Kniha Jána Kellera je kritickým pojednaním o dnešnej situácii sociálneho štátu a jeho perspektívach v prostredí globalizovanej ekonomiky. Autor dokumentuje, nakoľko globalizácia zužuje priestor pre riešenie interných problémov sociálneho štátu, ako je stárnutie populácie, zmeny na úrovni rodiny a zmeny na trhu práce.
Na príklade vývoja v jednotlivých európskych krajinách ukazuje, akým spôsobom reagujú na tieto tlaky rôzne typy sociálneho štátu. V tejto súvislosti podrobuje kritike koncept "modernizácia" sociálneho štátu, ktorý sa stal jedným z ústredných hesiel dnešného politického a mediálneho diskurzu. Všíma si predovšetkým krízu solidarity, ktorá je sprievodným javom tejto modernizácie. Kriticky sa zabýva radou návrhov na to, ako prehlbujúcu sa krízu sociálneho štátu riešiť. Tematizuje otázku starých a nových sociálnych rizík, problém bludných kruhov vo fungovaní sociálnej politiky a skúma, akých podôb dnes nadobúda sociálna otázka. Zvláštnu pozornosť venuje postaveniu stredných vrstiev a ich zásadnému významu pri reprodukcii sociálneho štátu.
Korene krízy: Presun daňového zaťaženia a rastúca nerovnosť
Keller vychádza z údajov, ktoré poukazujú na zásadný posun v daňovom zaťažení. Začneme údajmi z knihy Horsta Afhelda Wirtsschaft, die arm macht, Hospodárstvo, ktoré plodí chudobu. Hovorí o tom, prečo je v kríze sociálny štát. Ide o vývoj príjmov v Nemecku od roku 1950 do roku 2000. Priemerný Nemec zbohatol za druhú polovicu 20. storočia sedemnásobne. Priemerný Nemec neexistuje, sedemnásobné zbohatnutie vzniklo tak, že hrubý domáci produkt za toto obdobie sa vydelil počtom Nemcov. Deväťdesiat percent aktívnych Nemcov je v zamestnaneckom pomere a tí zbohatli v priemere dva- až trikrát. Najbohatšie príjmové kategórie a veľké firmy zbohatli za ten čas dvanásťnásobne. Priemer dvanásťnásobného zbohatnutia bohatých a dvoj- až trojnásobného zbohatnutia 90 percent Nemcov dáva číslo 7. To je polovica tohto príbehu, ktorý sa udial v Nemecku. Druhá polovica príbehu hovorí o tom, ako sa počas tohto obdobia presunulo daňové zaťaženie. Zatiaľ čo zamestnanci platili v roku 1950 v Nemecku štvrtinu všetkých daní, v roku 2000 už štyri pätiny daní. V podstate pri stagnujúcich príjmoch - stagnujú zhruba od začiatku osemdesiatych rokov - dotujú štyri pätiny daňového zaťaženia, zatiaľ čo podiel tých, ktorých príjmy expandovali, na platení daní klesol z troch štvrtín na jednu pätinu.
Tento trend, ktorý sa prejavuje aj v ďalších krajinách, vedie k chronickému nedostatku financií vo verejnom sektore a k oslabovaniu sociálneho štátu. To je dôvod, prečo budeme stále častejšie počuť o tom, že na verejný sektor a na sociálny štát nie sú peniaze.
Navyše, narastá nerovnosť v troch rovinách: medzi vlastníkmi a akcionármi veľkých firiem a ľuďmi práce. Čiže klasická nerovnosť medzi tými, ktorí majú príjmy z kapitálu, a tými, ktorí majú príjmy z miezd a platov. V rámci firiem prudko narastá nerovnosť medzi manažérmi, riadiacimi pracovníkmi a radovými zamestnancami. Na začiatku deväťdesiatych rokov vo veľkej americkej firme manažér mal príjem zhruba vo výške príjmu štyridsiatich priemerných zamestnancov firmy, predvlani už mal viac ako 500-krát toľko a tie nožnice sa stále roztvárajú. Tretia forma nerovnosti sa rozvíja medzi tými, ktorí majú akúkoľvek formu plnohodnotnej práce, a tými, ktorí sú závislí od sociálneho štátu. Priemer sociálnych dávok vzhľadom na priemerný príjem prakticky vo všetkých krajinách Európy stále klesá. Hovorí sa, že ľudia sú čoraz rozožranjší, že od sociálneho štátu berú čoraz viac. Podiel HDP, ktorý ide na sociálne výdavky, prakticky vo všetkých európskych krajinách skutočne rok čo rok rastie. To prehlbuje sociálnu exklúziu a vytvára tlak na ďalšie obmedzovanie sociálnych práv.
Postindustriálna spoločnosť a prekarizovaná práca: Nové výzvy pre sociálny štát
Zhruba od poslednej štvrtiny minulého storočia spoločnosť prechádza z priemyselnej do postpriemyselnej. Jeden z nich napísal Alain Touraine v roku 1969, druhý Daniel Bell v roku 1973. Obidvaja vykresľovali postindustriálnu spoločnosť ako vyspelú spoločnosť služieb a vzdelanosti. Keď si pozorne prečítame jednu alebo druhú knihu, nenájdeme tam ani len v poznámke, ani odkaz na dve skutočnosti, určujúce vývoj spoločnosti za posledných dvadsať, tridsať rokov.
Prechod z industriálnej do postindustriálnej spoločnosti, charakterizovaný nárastom služieb a vzdelanosti, priniesol so sebou nové výzvy pre sociálny štát. Jednou z nich je tzv. prekarizovaná práca, teda rôzne neplnohodnotné a neisté formy zamestnania, ktoré sa stávajú čoraz bežnejšou súčasťou trhu práce. Veľkú úlohu pri roztváraní nožníc nerovnosti hrá neplnohodnotná práca, Francúzi hovoria prekarizovaná práca. Formulácia pre plnohodnotnú prácu má rozmery 40 na 50 na 60. Vedú sa veľké polemiky o tom, či rozvoj neplnohodnotných foriem práce prospieva alebo škodí ľuďom a spoločnosti. Jej zástancovia argumentujú tým, že ľuďom vyhovuje pracovať dve hodiny denne a tri dni do týždňa, a keďže im to vyhovuje, nikto by to nemal kritizovať. Táto práca môže vyhovovať vybraným kategóriám osôb, ako sú matky s malými deťmi alebo študenti. Prekarizovaná, neplnohodnotná práca sa však stále viac nanucuje tým, ktorí sú živiteľmi domácností. Prví rezignovali Holanďania. Nemci sa tomu dlho bránili, pretože systém ich poistného a financovania verejných výdavkov bol založený na pracujúcich hlavách rodiny, ktoré majú plnohodnotné formy práce. Iní tvrdia, že prekarizovaná práca je len prvou etapou k tomu, aby sa človek dostal k práci plnohodnotnej. Žiaľ, Francúzi zase presne štatisticky dokladajú, že prekarizovaná práca sa stáva čoraz viac v úvodzovkách normálnou súčasťou trhu práce a organizácie práce. Ďalší hovoria, že je dôležitá pre konkurencieschopnosť firiem. Ak by firmy nezaviedli túto formu práce, boli by delokalizované do chudobnejších krajín, ako je napríklad Česko, Slovensko alebo ešte ďalej na východ. Prekarizovaná práca sa však prejavuje často v tých oblastiach, ktoré nemožno delokalizovať. Rozvíja sa v stavebníctve, v hotelierstve, v osobných službách, v odvetviach, ktoré nemôžete preniesť von. Podľa ďalších určitá miera neistoty zvyšuje výkonnosť pracovníka. Tu je zaujímavé, že takto treba stimulovať najmä ženy, ktoré majú prekarizovanú prácu častejšie, mladých ľudí a imigrantov. Manažéri nepotrebujú byť stimulovaní týmto spôsobom. Napokon, hovorí sa, že prekarizovaná práca je lepšia než práca žiadna. Tak to môže vyzerať z pohľadu človeka, ktorý žiadnu prácu nemal a potom získal aspoň niečo. Z hľadiska financovania sociálneho štátu je prekarizovaná práca úplne to isté ako práca žiadna. Tí, ktorí vykonávajú prekarizovanú prácu, sú často pod hranicou či na hranici chudoby. Z tejto práce ani oni ani ich zamestnávatelia neodvádzajú dane ani poistné. Pritom, pretože sú chudobní, potrebujú od sociálneho štátu doplatiť k životnému minimu.
Prekarizovaná práca, ktorá zahŕňa pracovné pomery na dobu určitú, kratší pracovný čas, prácu cez agentúry a rôzne formy dohôd mimo pracovného pomeru, má negatívny dopad na financovanie sociálneho štátu.
Spoločnosť presýpacích hodín: Zmiznutie strednej vrstvy a nárast nesúmerateľnosti
Keller, odvolávajúc sa na koncept "spoločnosti presýpacích hodín" Alaina Lipietza, poukazuje na zmenšovanie strednej vrstvy a nárast sociálnej nesúmerateľnosti. V roku 1996 napísal Alain Lipietz knihu Société en sablier, voľne preložené Spoločnosť presýpacích hodín. V nej hovorí, že počas tridsiatich povojnových rokov vyzerala spoločnosť ako vzducholoď. Horné vrstvy boli malé, spodné boli tiež zanedbateľné a stredné vrstvy, to bola tá vzducholoď, ktorá sa nedotýkala zeme, pretože aj tí dolní mali nejaké príjmy. Od polovice sedemdesiatych rokov sa zo vzducholode stávajú presýpacie hodiny. Hore je pomerne malý počet ľudí s obrovskými majetkami, dole sa hromadia ľudia deklasovaní a priestor pre stredné vrstvy uprostred sa ustavične zužuje.
Bohatí bohatnú a chudobní chudobnejú - a dá sa to veľmi presne vyjadriť, štatisticky zachytiť. U strednej vrstvy je však veľmi zložité zistiť nakoľko stagnuje, bohatne či chudobnie, pretože v rôznych sociológiách je vymedzenie strednej vrstvy od 20 do 80 percent spoločnosti. To, čo Lipietz vyjadruje obrazne, ukázal Louis Chauvel na šanciach, príjmoch a generačných vzťahoch stredných vrstiev. Podľa neho vo Francúzsku polovica príslušníkov stredných vrstiev, respektíve ich potomkovia zažijú v priebehu asi 15 až 20 rokov sociálne deklasovanie. Je veľmi zložité nejako kvantifikovať, že spoločnosť sa rozpadá do troch svetov a vo všeobecnej sociológii nič také nenájdete.
Táto nesúmerateľnosť sa prejavuje aj v astronomických rozdieloch v príjmoch a majetku. Príkladom je druhá najbohatšia Francúzka, majiteľka firmy L´Oreal, ktorá má rovnaký ročný príjem ako 15 700 Francúzov, ktorí pracujú za minimálnu mzdu. To už je skoro také veľké mestečko ako Hodonín. Každý z troch najbohatších ľudí na planéte má väčší majetok, než je súhrn všetkého bohatstva 48 najchudobnejších štátov sveta. Jeden človek má zhruba toľko ako takmer 50 chudobných krajín sveta! Takých príkladov sú v knižke opísané desiatky.
Domnievam sa však, že sa deje niečo závažnejšie než len nárast nerovnosti a explózia biedy a chudoby. Uvediem príklady. Iný príklad. Druhá najbohatšia Francúzka, majiteľka firmy L´Oreal, má rovnaký ročný príjem ako 15 700 Francúzov, ktorí pracujú za minimálnu mzdu. To už je skoro také veľké mestečko ako Hodonín. Posledný príklad. Každý z troch najbohatších ľudí na planéte má väčší majetok, než je súhrn všetkého bohatstva 48 najchudobnejších štátov sveta. Jeden človek má zhruba toľko ako takmer 50 chudobných krajín sveta! Takých príkladov sú v knižke opísané desiatky.
Samozrejme, môžete namietať, že to nie je nič nové, že podobná nesúmerateľnosť medzi závratným bohatstvom a chudobou existovala vždy. To je pravda. Táto nesúmerateľnosť však existovala v predmoderných spoločnostiach, ktoré sa nehrali na to, že sú spoločnosti demokratické, a netvárili sa, že ide o spoločnosti otvorené, kde každý má v podstate rovnaké šance. Keď spoločnosť prejde do nesúmerateľnosti, je jasné, že každý nemá rovnaké šance. Predovšetkým, elita sa odtrhla od spoločnosti, začala žiť svojím krásnym životom. Elitu delím na diskrétnu a pomocnú. Diskrétnu poznáme podľa toho, že sa s nikým z jej príslušníkov v živote nestretneme. Zatiaľ čo príslušníkov pomocnej elity stretávame stále. Na opačnom póle sú deklasovaní. Zatiaľ čo elita môže byť maximálne jedno - dve percentá zo spoločnosti, medzi deklasovaných dnes francúzska sociológia radí už 20 percent Francúzov. Deklasovaní sú tí, pre ktorých zostala len prekarizovaná, neplnohodnotná práca, alebo tí, ktorí už boli z trhu práce vylúčení, pretože nie sú dobrí ani na to, aby ich niekto vykorisťoval.
Arogancia financií a kríza solidarity: Dve strany tej istej mince
Keller kritizuje "aroganciu financií", teda podriadenie ekonomiky finančníctvu, ktoré sa odtrhlo od reálnej ekonomiky a stalo sa nástrojom špekulácií a maximalizácie zisku pre úzku skupinu ľudí. Kapitolu Arogancia financií uvádzam citátom Charlesa Wrighta Millsa - prosím vás, nevzťahujte to na Českú republiku -, ktorý už v roku 1951 napísal: „Je nebezpečné kradnúť, ak už nemáte veľa peňazí.“ Táto kapitola sa volá podľa knižky, ktorá vyšla vlani v lete v Paríži. Hlavnou myšlienkou je, že už v minulých storočiach sa podarilo ekonomike podriadiť si ostatné sektory života spoločnosti. Podriaďuje si, vidíme to deň čo deň, od školstva cez zdravotníctvo až po kultúru. To je prvá fáza. V druhej sa celá ekonomika postupne mení na odvetvie finančníctva.
Zo sociologického hľadiska ekonomickú krízu spôsobilo to, že za posledných 30 rokov si v Spojených štátoch amerických zo všetkého novovytvoreného bohatstva 95 percent prisvojilo necelých 5 percent populácie. A tým vznikol obrovský problém. Tie prebytky peňazí nie je kam umiestniť, ani pri najlepšej vôli sa nedajú skonzumovať. V luxusnej spotrebe sú nerozpustiteľné. Nedajú sa ani investovať. Základ špekulácií, z ktorých kríza vznikla, bol v podstate v tom, že tí, ktorí požičiavajú peniaze, sa zbavili rizika, že požičané peniaze nebudú splatené. Viazali ich do úhľadných úverových balíčkov a predávali ich ďalej a ďalej. Funguje to rovnako ako v prípade reštrukturalizácie firiem. Banke, centru, ktoré požičalo peniaze, to umožňuje zvýšiť zisky pri znížení rizika. Čím viac pochybných úverov požičia, tým väčšiu má možnosť vytvárať ďalšie pochybné úvery. Pretože tie sú medzitým rozptýlené do periférie druhých, tretích, štvrtých vlastníkov balíčkov, čo bolo spočítané teoreticky tak, že to malo fungovať. Teoreticky. Vyššie riziko pre niekoho iného, rovnaký model, rovnaká formulka je v základe firemného usporiadania i v základe toho, čo sa deje, keď sa ekonomika premení na jedno z odvetví finančníctva. Na ilustráciu jeden citát: „Riziko bolo sňaté z bánk a bolo rozložené na všetkých takým spôsobom, že nakoniec už nikto nevedel, kde vlastne je.“ (Engdahl, F. W. 2009. Der Untergang des Dollar-Imperiums).
Finančné špekulácie, ktoré prinášajú viac ako obchod so zbraňami, sú ťažko regulovateľné a vedú k prehlbovaniu nerovnosti a k destabilizácii ekonomiky.
Súčasne s tým dochádza ku kríze solidarity, ktorá nahlodáva samotné základy sociálneho štátu. Desolidarizácia sa prejavuje na rôznych úrovniach: na trhu práce, v rodine, medzi starými a mladými, medzi zdravými a chorými a medzi ľuďmi s plnohodnotnou a neplnohodnotnou prácou.
Analýzy 24: Neverím, že pri tejto vláde môžeme zísť z gréckej cesty, tvrdí exminister Mikloš
Historický exkurz a modely sociálneho štátu
V minulosti sme sa venovali historickému exkurzu, teraz sa zameriame na dva krajné modely sociálneho štátu - britský liberálny a švédsky sociálnodemokratický model. Liberálny model je považovaný za najmenej štedrý, zatiaľ čo najviac extenzívne sociálne štáty nájdeme v Škandinávii.
Zrod britského sociálneho štátu
Napriek dominancii doktríny laissez-faire v 19. storočí v Británii, toto storočie bolo svedkom postupnej erózie tejto doktríny. Už v roku 1802 bol prijatý prvý zákon na ochranu žien a detí pracujúcich vo fabrikách (Factory Act). Štát sa od roku 1833 začal aktivizovať aj v oblasti vzdelávania, hoci prvý školský zákon (Education Act), ktorý garantoval každému dieťaťu (formálne) právo na vzdelanie, bol prijatý až v roku 1870. Pri zavádzaní tohto zákona bol základným argumentom odkaz na zvýšenie efektivity národného hospodárstva prostredníctvom vzdelanejšej pracovnej sily. Od roku 1836 sa začala vláda zaujímať aj o oblasť zdravotnej politiky. Dôvodom boli predovšetkým epidémie týfu a tuberkulózy, ktoré ohrozovali nielen chudobných, ale všetky vrstvy spoločnosti. Silnejúci tlak verejnosti sa odzrkadlil v prijatí zákona o verejnom zdravotníctve (Public Health Act) z roku 1875.
Reformy britských liberálov
Vyvrcholením sociálnych opatrení boli v Británii roky 1906 - 1914, späté s vládou liberálov na čele s Herbertom Asquithom a Davidom Lloydom Georgom. K prijatiu sociálnych reforiem prispela intelektuálna klíma, v ktorej začal dominovať tzv. nový liberalizmus (Thomas Hill Green, Leonard Hobhouse, John Hobson). Medzi dôvodmi prijatia takýchto opatrení patril aj tlak vyvíjaný zdola zo strany robotníkov, hoci robotnícke aktivity boli v tom čase iba sporadické a izolované. Najdôležitejšími argumentmi na prijatie sociálnych noriem boli skôr tie, ktoré hovorili o potrebe zdravej a vzdelanej pracovnej sily, aby bol podporený hospodársky rast, resp. tie argumenty, ktoré zdôrazňovali význam zdravých a výkonných vojakov slúžiacich v rámci imperiálnej armády. Určitým tlakom bol aj príklad z Nemecka, ktoré profitovalo zo svojho systému sociálneho poistenia už dve desaťročia a pre Britániu predstavovalo neprehliadnuteľnú konkurenciu najmä vo vojenskej oblasti.
Za akýsi definitívny začiatok budovania moderného sociálneho štátu sa v Británii považuje rok 1911, keď Lloyd George stanovil, že každý, kto pracuje, musí platiť povinné odvody (poistenie pre prípad nezamestnanosti a nemocenské poistenie). Medzi najdôležitejšie reformy tohto obdobia patrilo aj zavedenie dôchodkového systému (Old Age Pensions Act) z roku 1908, v ktorom sa v Británii starobný dôchodok chápe prvýkrát ako právo, na ktoré má poberateľ nárok v rámci verejných fondov. Následne vláda získala aj určitú obmedzenú moc nad určovaním minimálnej mzdy. Vláda pristúpila aj k zavedeniu progresívnej dane. Základom bola argumentácia utilitaristov (napr. Francis Edgeworth), o ktorej sa bližšie zmienime v nasledujúcom čísle. Určitý význam však mala aj argumentácia liberála Hobsona, ktorý zdôrazňoval, že nerovná príjmová distribúcia môže viesť k znižovaniu dopytu.
Od „zlatého veku“ k Novej pravici
Povojnová história (nielen) britského sociálneho štátu môže byť rozdelená na dve etapy, ktoré oddeľuje rok 1976, keď sa definitívne vyjavili dopady hospodárskej krízy. Päťdesiate a šesťdesiate roky boli typické bezprecedentným hospodárskym boomom, nízkou nezamestnanosťou, nízkou infláciou a rapídne sa zvyšujúcou životnou úrovňou občanov. Niet divu, že sa tomuto obdobiu európskych dejín hovorí „zlatý vek“. Toto označenie možno použiť nielen na ekonomický a sociálny pokrok, ale aj na rastúcu silu politickej ľavice, predovšetkým sociálnodemokratických strán a odborov. V 70. rokoch však prišla ekonomická recesia. To poznamenalo aj vývoj sociálneho štátu. V období do roku 1976 môžeme hovoriť o konsolidácii a extenzii sociálneho štátu v Británii (doba bola plná optimizmu z budovania sociálneho štátu), zatiaľ čo v období od roku 1976 sa začína úsilie o reštrikcie sociálnych výdavkov (príčinou bol nárast nezamestnanosti a stagflácia). Ešte roku 1975 bola prijatá dôležitá reforma. Zákon o sociálnej bezpečnosti (Social Security Act) zvýšil v rámci poistného systému mieru redistribúcie od bohatých k chudobným.
Dôsledky thatcherizmu
V roku 1979 nastúpila k moci Konzervatívna strana na čele s Margaret Thatcherovou a spanilý príbeh britského sociálneho štátu sa definitívne skončil. Británia sa za jej vlády odpútala od európskeho sociálneho modelu a priblížila sa skôr k americkému modelu. Heslom dňa sa stali pravicové reformy, akcent na efektivitu, pracovnú motiváciu a fiškálne obmedzenia. Sprivatizované boli všetky poistné fondy s výnimkou základnej dôchodkovej siete, zaviedla sa regresívna reforma dane z príjmu. Za zmienku stojí, že pomer štátneho vlastníctva sa v Británii zredukoval z 12 % v roku 1979 na menej než 2 % v roku 2006. Thatcherová otvorene odmietala sociálny štát, v mene ideí tzv. Novej pravice sa hlásila k oslave nerovnosti ako stimulujúcej zložke spoločnosti a namiesto welfare (dôraz na sociálne istoty) sa začalo hovoriť o workfare (dôraz na motiváciu k práci). Možno je to prekvapivé, no napriek tvrdým pravicovým reformám sa Thatcherovej nepodarilo znížiť podiel HDP vynaložený na verejné výdavky. Dramaticky sa jej však vo svojej krajine podarilo zvýšiť chudobu. Zatiaľ čo na začiatku 70. rokov bola v Británii druhá najnižšia miera chudoby spomedzi dvanástich štátov vtedajšieho Európskeho spoločenstva, v roku 1985 už bola Británia na šiestom mieste. Hoci určité reštriktívne opatrenia prebehli v osemdesiatych rokoch vo viacerých európskych sociálnych štátoch, „revolučný“ rozmer, aký dosiahli v Británii, bol unikátom.
Blairova Tretia cesta
Výsledkom neoliberálnych reforiem z 80. rokov bola skutočnosť, že reálny príjem populácie ako celku sa od roku 1979 do roku 1990 zvýšil o 36 percent, no nerovnosť narástla do takých rozmerov, že najchudobnejších 10 percent obyvateľstva na tom bolo roku 1993 o 13 percent horšie než roku 1979, zatiaľ čo reálny príjem najbohatšej hŕstky stúpol o neuveriteľných 60 percent. Priemerné zvýšenie príjmu za roky Thatcherovej vlády teda vypovedalo skôr o enormnom náraste bohatstva tých najbohatších. Situácia chudobných sa však podstatne komplikovala. Nie všetkých tento vývoj dovádzal k eufórii, čoho dôkazom boli mestské sociálne nepokoje v rokoch 1981 a 1985. Vláda Konzervatívnej strany (už bez Thatcherovej) však pretrvala až do druhej polovice 90. rokov a konzervatívci teda vládli krajine nepretržite takmer 20 rokov. Za ten čas sa britský sociálny štát zmenil na nepoznanie. Roku 1997 sa po drvivom víťazstve vo voľbách dostali k moci opäť labouristi, ktorí konzervatívcov na vyše desať rokov odstavili od moci. Nijaký triumfálny návrat k sociálnemu štátu sa však nekonal.
Ako sa budoval švédsky sociálny štát?
Dejiny švédskeho sociálneho štátu sú typickým príbehom gradualizmu, v ktorom nenájdeme nijaké veľké míľniky, ani nijaké kľúčové postavy. K hlavným aspektom vývoja švédskeho sociálneho modelu patrí politická tradícia kompromisu, ktorá je typická pre všetky škandinávske krajiny. Najvýraznejší ideologický posun v ústrety sociálnemu štátu možno vo Švédsku vystopovať v 30. rokoch, keď sa Sociálnodemokratická strana SAP, ktorá vo Švédsku vládla bez prestávky 44 rokov (1932 - 1976), takmer úplne vzdala tak marxistickej, ako aj neoklasickej ekonomickej politiky a za svoj ekonomický program si zvolila keynesiánsky model. V 30. rokoch sa navyše podarilo vytvoriť historický kompromis medzi prácou a kapitálom: Na jednej strane sa predstaviteľom kapitálu garantovala hospodárska sloboda, predovšetkým vo vzťahu k hrozbe znárodnenia; na druhej strane získala sociálna demokracia v mene celého obyvateľstva (a nielen robotníckej triedy) dominantný vplyv na štátnu politiku.
Pokúšať sa nájsť nejaký teoretický či programový manifest, ktorý stál pri zrode švédskeho sociálneho štátu, to je ako hľadať ihlu v kope sena. Kľúč k švédskemu modelu sa nachádza v postupnom pragmatickom a čiastkovom rozvoji sociálnej politiky. Ako dokladá britský sociálny teoretik Norman Ginsberg, politická agenda švédskych sociálnych demokratov sa v tridsiatych rokoch kreovala na báze dvoch širších vplyvov - populizmu a socializmu. Populizmus vychádzal z hľadania všeobecného ľudového mandátu, z univerzálnej výzvy na celý elektorát a z nachádzania kompromisných riešení, ktoré by vyhovovali všetkým sociálnym skupinám, socializmus zahŕňal dôraz na myšlienky ekonomickej demokracie, politickej zodpovednosti, sociálnej rovnosti a sledovanie triednych záujmov pracujúcich. Spoločným menovateľom politiky SAP bol populistický pragmatizmus a politický realizmus.
Hoci švédsky model nemá striktnú teoretickú bázu, možno skonštatovať, že v 30. rokoch sa do popredia dostali tri základné prvky ideológie sociálneho štátu. Prvým bola koncepcia „domova pre všetkých ľudí“ (Folkhemmet), ktorá načrtávala víziu sociálneho štátu ako spoločnosti založenej na rovnosti, vzájomnosti, kooperácii a pomoci. Tento koncept, ktorý sa stal vo Švédsku synonymom pre sociálny štát vnukol strane jej líder Per Albin Hansson ešte v roku 1928. Výraz „domov“ pre Švédov evokoval opätovné vytvorenie zdieľajúcej a spravodlivej komunity na národnej báze, v ktorej si jednotlivec nebude chcieť zobrať viac, než je jeho diel, ale zároveň nikto nebude vylúčený zo systému sociálneho zabezpečenia. Druhým prvkom ideológie sociálneho štátu sa stala hodnota solidarity ako striktné obmedzenie pre konkurenciu a nerovnosť. V súlade s touto hodnotou sa prijal konsenzus, že príjmy sa majú odvíjať skôr od výkonu pracujúceho než od rentability kapitálu. Zároveň sa v zhode s myšlienkou solidarity prijala téza, že rozdiely v príjmoch majú byť čo najmenšie. Tretím prvkom tejto koncepcie sa stalo presvedčenie o správnosti keynesiánskej proticyklickej ekonomickej politiky. K tomu patrilo aj presvedčenie o potrebe plnej zamestnanosti a univerzálnosti sociálnej starostlivosti ako ochrany pred základnými rizikami na spôsob choroby či nízkeho príjmu.
V 60. rokoch, po nástupe študentského hnutia, po tom, čo sa opätovne zjavil fenomén chudoby, po znovuzrodení feminizmu a ďalších radikálnych sociálnych hnutí, sa švédska doktrína obohatila o štvrtý prvok, ktorým bol dôraz na sociálnu rovnosť. Ten sa prejavil v podobe, akú približujú sociálni teoretici Hugh Heclo a Henrik Madsen: „V sociálnodemokratickej koncepcii nie je nijaký dôvod, aby extrémne rozdiely v nadaní, zdraví, intelekte či pracovných schopnostiach viedli k vytvoreniu takých štandardov a životných šancí, ktoré by odlišovali jedných od druhých.“ Táto myšlienka viedla SAP k špecifickému chápaniu beveridgovského univerzalistického modelu. Podľa tohto chápania mala byť sociálna politika namierená predovšetkým na tie sociálne skupiny, ktoré trpia osobitnými ťažkosťami. Ukázalo sa totiž, že britský systém rovných dávok pre každého vytvára tzv. paradox redistribúcie. Adresnejší prístup zohľadňujúci potreby ľudí vytvoril vo Švédsku nielen viac egalitársku spoločnosť, ale dosiahol aj vyššiu mieru popularity pre sociálny štát v rámci stredných vrstiev. Výsledkom prijatia tejto koncepcie bolo roku 1971 zavedenie silne progresívnej dane z príjmov, ktorá patrí dodnes k jednej z najvyšších na svete.
V 70. rokoch bola doktrína švédskej sociálnej demokracie rozšírená o ďalší prvok. Dôraz sa zameral na otázku tzv. ekonomickej demokracie, a teda na otázku priamej kontroly súkromného priemyslu pracujúcimi, ale bez znárodňovania či vyvlastňovania. Švédska SAP v spolupráci s odbormi predstavila roku 1976 praktický návrh, ako tento cieľ dosiahnuť. Autorom tohto návrhu bol Rudolph Meidner. Podľa neho mali byť vytvorené špeciálne zamestnanecké fondy, ktoré by kontrolovali odbory a ktoré by neboli zdaňované. Tieto fondy by časom umožnili nákup akcií súkromných podnikov, v ktorých zamestnanci pracovali. Tým by sa dosiahol vplyv zamestnancov na riadenie spoločnosti, ako aj na investičnú politiku firmy. Ako dodáva švédsky ekonóm Erik Lundberg, projekt zamestnaneckých fondov znamenal pre švédsku sociálnu demokraciu rozhodujúci posun od pragmatizmu k socializmu. Ako sa však oplatí dodať, tlaky na zospoločenšťovanie súkromného vlastníctva boli v 70.
Jan Keller a kritika súčasných reforiem
Vyučovať dnes sociológiu v Česku nie je vôbec jednoduché. Jan Keller poukazuje na nevyhnutné dôsledky reforiem, spor o ktoré momentálne prebieha v českej spoločnosti. Všetky veľké sociálne a kultúrne vymoženosti...
Sociálny štát, pilier povojnovej európskej spoločnosti, čelí v súčasnosti mnohým výzvam. Jan Keller, ľavicový sociológ a environmentalista, sa dlhodobo venuje otázkam globalizácie, postmodernej spoločnosti a kríze sociálneho štátu. Jeho analýzy poukazujú na prehlbujúce sa nerovnosti, rozpad spoločnosti na nesúmerateľné svety a eróziu solidarity, ktoré ohrozujú samotné základy sociálneho štátu.
Konzervatívna ľavica ako alternatíva? Keller sa hlási ku konceptu konzervatívnej ľavice, ktorá zdôrazňuje význam národného štátu, tradičných hodnôt a sociálnej solidarity. Keller kritizuje migračnú politiku EÚ a zdôrazňuje právo ľudí rozhodovať o tom, s kým chcú vo svojej krajine žiť.
