Pojem sociálny štát označuje štát, ktorý sa usiluje o zaistenie blahobytu a podmienok slušného života pre svojich občanov. Historické východiská sociálneho zabezpečenia a formovanie sociálnej politiky v európskych krajinách sú neoddeliteľne spojené s prácou troch svetových osobností: Otta von Bismarcka, Williama Henryho Beveridgea a Gunnara Myrdala. Títo reformátori položili základy rôznych modelov sociálneho štátu, ktoré sa líšia mierou zásahov štátu, financovaním a prioritami.
Otto von Bismarck a konzervatívny model Welfare states
Prvým z veľkých reformátorov európskej sociálnej politiky bol Otto von Bismarck (1815-1898), ktorý je v histórii oveľa známejší ako zjednotiteľ nemeckej ríše (1871). V roku 1881 Ríšsky snem schválil sociálno-politický program, v ktorom sa počítalo so zavedením poistenia pre robotníkov pre prípad úrazu, choroby, invalidity a staroby. Bismarckovo sociálne zákonodarstvo bolo súčasťou jeho politiky „cukru a biča“ v záujme stability štátu. Systém sociálneho zabezpečenia sa realizoval v podobe troch zákonov:
- Zákon o nemocenskom poistení z roku 1883
- Zákon o úrazovom poistení z roku 1884
- Zákon o poistení pre prípad invalidity a staroby z roku 1889
Významným znakom zavedenej sústavy poistení bolo, že oddeľovala rôzne kategórie zamestnancov a robotníkov. Vzniká tu prvý systém sociálneho poistenia, založený na zamestnaneckom princípe, kde náklady na tento systém sú rozdelené medzi zamestnancov, zamestnávateľov a štát.
Konzervatívny model sociálneho štátu, typický pre Nemecko, garantuje len spoločnosťou uznané minimálne životné štandardy a vytvára priestor pre neštátne subjekty. Prioritou je uspokojovanie potrieb na základe pracovného výkonu a zásluh. Dávky sú odrazom miezd a sú financované z príspevkov zamestnávateľov a zamestnancov.
William Henry Beveridge a liberálny model Welfare states
Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne šíril v celej Európe, uplatnil sa aj vo Veľkej Británii, kde k nemu pribudlo aj poistenie proti nezamestnanosti ako ďalšie sociálne riziko. Hospodárska kríza postihla aj Veľkú Britániu, vláda sa preto rozhodla reformovať sociálny systém. Koncom roka 1942 predložil William Henry Beveridge návrh celonárodného systému poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Išlo o plán sociálneho štátu.
Beveridge navrhol predovšetkým zaviesť určité garantované minimum, ktoré malo byť dostupné pre všetkých, a zároveň systém, ktorý by umožňoval preskúmať, či príjem občanov skutočne nedosahuje hranicu tohto minima. Zdôrazňoval, že sociálne poistenie je len súčasťou politiky sociálneho pokroku. Začal používať termín spotrebný kôš, t.j. súbor typických tovarov, ktoré spotrebuje priemerná rodina. Výrazne podporoval a stimuloval súkromnú iniciatívu a uplatnením rovnakého prístupu k testovaniu príjmov pre účely sociálnych dávok upevnil význam životného minima.
Liberálny model Welfare state, typický pre USA a časť Veľkej Británie, sa vyznačuje minimálnymi zásahmi štátu. Každý sa spolieha predovšetkým sám na seba prostredníctvom povinného a dobrovoľného poistenia. Štát stojí na konci s intervenciou a v tomto modeli je silný tretí sektor (mimovládne, občianske a iné organizácie).
Otto von Bismarck (1815–1898) / German Unification
Karl Gunnar Myrdal a sociálno-demokratický model Welfare states
Karl Gunnar Myrdal (1898-1987) bol tretím z veľkých reformátorov sociálneho poistenia. Bol ekonóm, poslanec švédskeho parlamentu za sociálnu demokraciu a v roku 1972 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu. Zameral sa na plánovité znižovanie chudoby a sociálnych nerovností.
Jeho model zahŕňal:
- Zavedenie materského príspevku a prijatie ďalších opatrení podporujúcich pôrodnosť.
- Zavedenie prídavkov na deti.
- Zavedenie príspevkov na bývanie.
- Vyučovanie a stravovanie v školách zdarma.
- Všeobecne dostupnú zdravotnú starostlivosť.
Význam Myrdalovho modelu spočíval v tom, že uskutočnil štátnu sociálnu podporu smerujúcu plošne k tým skupinám, ktorým poistenie nebolo poskytované zo špeciálnych zdrojov a ktorých sociálna marginalizácia by mala za dôsledok oslabenie potenciálu celej spoločnosti. V európskom kontexte sa sformovali tri základné piliere sociálnej politiky: sociálne poistenie, sociálna pomoc a štátna sociálna podpora.
Štátna sociálna podpora, ktorej zakladateľom bol práve Myrdal, vyčleňuje systém dávok, vyjadrujúcich podporu určitým skupinám vo vzťahu k životnej udalosti, ktorá môže mať dlhodobý charakter. Je to štátom organizovaná solidarita.
Charakteristika sociálneho štátu
Termín welfare state bol prvýkrát použitý v roku 1939 na opísanie situácie v Spojenom kráľovstve. Po druhej svetovej vojne sa rozšíril v západnom svete a začali ním byť označované systémy sociálnej politiky vyspelých krajín. Sociálny štát je vymedzený voči čisto trhovému kapitalizmu a liberálnemu poňatiu štátu na jednej strane, a voči socializmu a centrálne plánovanému hospodárstvu na strane druhej.
Sociálny štát primárne usiluje o ekonomické a sociálne zabezpečenie občanov, obmedzenie príjmových nerovností a udržateľný ekonomický rast a rozvoj. Využíva na to rad politík, ako sú programy boja proti chudobe, zabezpečovanie vzdelávania obyvateľstva, zdravotnú starostlivosť, sociálne zabezpečenie, štátna kontrola a regulácia trhu a výroby či zabezpečovanie zamestnanosti. V užšom slova zmysle termín odkazuje k rozsahu zabezpečovania kľúčových verejných sociálnych služieb, často obmedzených na zdravie, vzdelanie, bývanie, zabezpečenie príjmu a opatrovateľské služby.
Vývoj sociálneho štátu v Európskej únii
Špecifickým príkladom realizovaných schém sociálnych a zároveň intervenčných štátov je ich experiment na nadnárodnej úrovni v Európskej únii. Tá napriek tomu, že nie je príkladom klasického sociálneho štátu, čoraz viac preberá jeho prvky centrálneho prerozdeľovania vytvorených zdrojov. Projekt Európskeho spoločenstva bol projektom kombinujúcim dve myšlienky:
- Myšlienka hospodárskej spolupráce a ekonomickej integrácie, postavená na štyroch ekonomických slobodách: voľný pohyb tovarov, služieb, kapitálu a pracovnej sily.
- Smerovanie k zjednotenej Európe a politická integrácia.
Realita však ukazuje, že najmä od 90. rokov 20. storočia sa jej fungovanie a mechanizmy zmenili prostredníctvom série zmlúv a ich úprav v smerovaní druhej línie k stále užšej únii. Princíp Európskej únie ako transferovej únie je priznávaný podporovateľmi Európskej únie. Magazín POLITICO v roku 2011 opísal EÚ ako v princípe transferovú úniu, ktorej dva základné piliere boli kohézna politika a Spoločná poľnohospodárska politika.
Kohézna politika a Spoločná poľnohospodárska politika
Tieto dva programy sú tradične dve nákladné iniciatívy, prostredníctvom ktorých Európska únia rozdeľovala peniaze s ušľachtilými cieľmi. V prípade kohéznej politiky boli týmito cieľmi znižovanie regionálnych rozdielov EÚ, zatiaľ čo v prípade Spoločnej poľnohospodárskej politiky boli ciele komplexnejšie. Hlavnými dôvodmi transferov v poľnohospodárstve bolo zaručiť dodávky potravín, zachovať vidiecky spôsob života a vyvážiť podporu nemeckého priemyslu s podporou francúzskeho poľnohospodárstva.
Tieto politiky si z európskeho rozpočtu ukrajujú nemalé zdroje. V rámci finančného rámca z rokov 2014 - 2020 vyčlenila Európska únia na kohéznu politiku 351,8 miliardy eur, čo tvorilo takmer jednu tretinu rozpočtu Európskej únie za toto obdobie. Na najbližšie obdobie sa táto suma ešte navýši na 373 miliárd eur.
Kohéznu alebo tiež regionálnu politiku tvoria v praxi tri fondy: Európsky fond regionálneho rozvoja, Kohézny fond a Európsky sociálny fond. V oblasti poľnohospodárskej politiky mala zohrávať spoločná politika Európskej únie významnú úlohu najmä v oblasti zabezpečenia stability s ohľadom na neistotu podnikania v poľnohospodárstve. Spoločná poľnohospodárska politika sa uplatňuje prostredníctvom podpory príjmu, trhových opatrení a opatrení na rozvoj vidieka.
Záchranné mechanizmy a ich dôsledky
Významným nástrojom transferov na úrovni EÚ je séria opatrení v dôsledku hospodárskej a finančnej krízy po roku 2007. Jedným z dominantných príkladov je euroval, ktorý vznikol ako Európsky nástroj finančnej stability za účelom poskytovania pôžičiek členským štátom eurozóny, ktoré sa ocitli v problémoch. Tento program slúžil ako záruka a prípadná pôžička pre krajiny, ktoré nezvládali financovať svoje rozpočty. Spolu s Európskym stabilizačným mechanizmom tvorili základ záchranného balíka pre ohrozené krajiny eurozóny. Podľa dát Eurostatu si záchranné programy EFSM, EFSF a ESM v období od roku 2008 vyžiadali na záchranu Cypru, Grécka, Írska, Portugalska a Španielska spolu 358,4 miliardy eur.
| Krajina | Výška pomoci (miliardy eur) |
|---|---|
| Cyprus | N/A |
| Grécko | N/A |
| Írsko | N/A |
| Portugalsko | N/A |
| Španielsko | N/A |
| Celkom | 358,4 |
Hlavným negatívnym dôsledkom z dlhodobého hľadiska je morálny hazard, ktorý týmto spôsobom politika záchranných mechanizmov spôsobila. Išlo najmä o nakupovanie štátnych dlhopisov Európskou centrálnou bankou (ECB). Takýmito opatreniami sa prekonalo dlhodobé tabu v rámci Európskej únie a otvorila sa cesta ďalším ambicióznejším projektom spoločného zadlžovania. To oslabilo pozíciu krajín s tradíciou zodpovedného prístupu k verejným financiám.
Dôsledky sociálneho štátu na Slovensku
Od roku 2006 vládli na Slovensku väčšinu času politici, ktorí zdôrazňovali úlohu sociálneho štátu. Koncept predvolebných sociálnych balíčkov zľudovel a stal sa neoddeliteľnou súčasťou bežnej politiky bez ohľadu na fázu volebného cyklu. Napriek tomu sa sociálna situácia tých najchudobnejších obyvateľov Slovenska v hmotnej núdzi nezlepšila. Od roku 2006 do roku 2022 vzrástla dávka v hmotnej núdzi z 54,8 eur na 68,8 eur, čo je nárast o 26,7 % za 16 rokov. V rovnakom období dosiahla celková inflácia výšku 54 %. V reálnom vyjadrení cien z roku 2006 tak klesla dávka na konci roku 2022 na 44,6 eur.
Pre porovnanie, v rovnakom čase vzrástla minimálna mzda z 252 eur na 646 eur, čo je nárast o 156 %. Teda skoro šesťkrát rýchlejší rast, ako bol rast dávok v hmotnej núdzi. Túto sociálnu politiku však z veľkej časti platil súkromný sektor, a nie priamo štátny rozpočet. Priemerný dôchodok vzrástol medzi rokmi 2006 a 2022 z 273 eur na 517 eur, čo je skoro 90 % nárast. Z tohto rozdielneho vývoja rastu dávok, minimálnej mzdy a dôchodkov je zrejmé, že sociálnou politikou sa na Slovensku nemyslí pomoc sociálne odkázaným.
Slovenský sociálny systém tak potrebuje filozofickú reformu. Plošné sociálne balíčky pre všetkých znemožňujú pomáhať tým, ktorí to skutočne potrebujú, teda sociálne odkázaným ľuďom. Absencia efektívne nadizajnovaného sociálneho systému sa ukázala ako veľký problém aj počas krízových situácií. Štát nedokázal spoľahlivo identifikovať finančne najzraniteľnejšie osoby počas pandémie koronavírusu a rovnako ich nevie identifikovať ani počas súčasnej energetickej krízy. Preto šiel cestou plošných, nesystémových a hlavne extrémne drahých opatrení, ktoré podrývajú udržateľnosť verejných financií.
Silné kolektivistické postoje ľudí a mýty o úlohe štátu potvrdili výsledky prieskumov verejnej mienky. Podľa reprezentatívneho prieskumu z roku 2018 napríklad až 87 % respondentov súhlasilo s tým, že štát musí garantovať bezplatnú zdravotnú starostlivosť, 81 % s tým, že vysokoškolské štúdium nemá byť spoplatnené a školstvo má byť bezplatné. Inštitucionálnou charakteristikou sociálneho štátu a jeho „sociálnej solidarity“ je centrálne prerozdeľovanie vytvorených finančných zdrojov, ktoré vláda získava vynucovaním a následne poskytuje ľuďom s cieľom zabezpečovania ich životných podmienok. Sociálny štát s otvorenými neadresnými dávkami tak funguje ako tragédia obecnej pastviny, aj s následnými devastačnými finančnými a morálnymi dôsledkami.
Problémy v oblastiach ako sociálne zabezpečenie, zdravotníctvo a školstvo vyplývajú z podstaty verejných, povinných a centralizovaných schém, ktoré poskytujú ľuďom široký rozsah garantovaných nárokov z peňazí daní a odvodov, neraz však bez reálneho finančného krytia. Príkladom toho sú starobné dôchodky, kde je systémovo defektný a deficitný charakter prehĺbený zavedením stropu na dôchodkový vek. Podobne je na tom zdravotníctvo, kde je nevyhnutné zreálnenie očakávaní a obmedzenie nároku na financovanie z povinných zdravotných odvodov a daní. Deklaratívne bezplatné školstvo tiež zlyháva, čo vyplýva z podstaty verejne poskytovanej a financovanej služby.