Ľudia dnes žijú v najväčšom blahobyte a celkovo v historicky najlepších časoch, a to tak u nás, ako aj na Západe. Zároveň sa však postupne odkláňajú od koreňov dnešnej prosperity a slobody, pričom sa opäť čoraz viac presadzujú myšlienky a podoby kolektivistického prístupu. Cieľom publikácie je priniesť faktami a argumentmi podložený pohľad na podstatu sociálneho štátu na Slovensku a rámcovo aj vo vybraných krajinách v zahraničí, tým konfrontovať mýty o ňom s realitou. Chceme tak demaskovať sociálny štát a ukázať jeho nezamýšľané dôsledky.
Štát je komplexný útvar, ktorý zohráva kľúčovú úlohu v živote spoločnosti. Pre lepšie pochopenie sociálneho štátu je potrebné najprv definovať samotný pojem štát. Štát je neosobný mocenský mechanizmus, ktorý možno chápať ako politický, ekonomický, sociálny a geograficko-teritoriálny útvar. Na tomto území žije obyvateľstvo, nad ktorým vykonáva moc príslušný orgán. Je to forma organizácie ľudskej spoločnosti, ktorá združuje obyvateľov určitého územia do právneho celku s cieľom efektívne spravovať toto územie a všetko, čo sa na ňom nachádza. Medzi ciele štátu patrí obrana územia pred prípadným napadnutím a zapojenie sa do boja za svetový mier a medzinárodnú bezpečnosť.
Sociálny štát je koncept, ktorého cieľom je zlepšenie životných podmienok ľudí, realizácia ľudských práv, predovšetkým sociálnych, a rozvoj osobnosti každého jednotlivca. Aktivity štátu sa realizujú v rámci systému, ako aj mimo neho, napríklad pomoc ľuďom, ktorí stoja mimo systému. Činnosť štátu preniká do sféry nezávislých verejnoprávnych inštitúcií, samosprávy a súkromnoprávnych subjektov. Sociálne orientované systémy môžu svoju sociálnu politiku deklarovať a zverejniť v sociálnom programe, ktorý obsahuje ciele a zámery sociálnej politiky.
Historické východiská a typológia sociálneho štátu
Vznik sociálneho štátu datujeme rokom 1883 v Nemecku. Jeho autorom je Oto von Bismarck. Bismarck bol politik, ktorý vyznával silno konzervatívne, militaristické a nacionalistické hodnoty. Robotníctvo zažívalo ťažké časy. Ich ochrana bola minimálna. Životné podmienky boli katastrofálne. Nemôžeme sa čudovať, že takto existenčne ohrozená robotnícka trieda inklinovala ku komunistickým myšlienkam a tohto fenoménu sa najviac báli vládne kruhy združené okolo železného kancelára Bismarcka. Báli sa socialistickej revolúcie, ktorá v tých časoch mohla prísť jedine od robotníckeho hnutia. Bismarcka ku kroku vytvorenia sociálneho štátu viedla aj ďalšia pohnútka a to tá, že potreboval zdravú a silnú populáciu, hlavne mužskú, ktorú chcel nasadiť do vojnových konfliktov, ktoré plánoval a neskôr aj úspešne uskutočnil. Sociálny štát, prvý svojho druhu na svete vznikol nie vďaka morálnym hodnotám, ale vďaka Bismarckovym militaristickým chúťkam a na potlačenie revolučných nálad robotníkov. Bismarck zabil dve muchy jednou ranou.
Bismarckov model sociálneho poistenia sa postupne rozšíril po celej Európe, vrátane Veľkej Británie, kde bolo pridané aj poistenie proti nezamestnanosti ako ďalšiemu sociálnemu riziku. Avšak dávky vyplácané slabými poisťovňami boli nedostatočné a ľudia sa ocitli v biede. Hospodárska kríza postihla aj Veľkú Britániu, a preto sa vláda rozhodla reformovať sociálny systém. V roku 1942 Beveridge predložil návrh celonárodného systému poistenia, ktorý požadoval zásadné zmeny v poisťovníctve, zdravotníctve, školstve, v oblasti bývania a na trhu práce. Išlo o plán sociálneho štátu.
Karl Gunnar Myrdal (1898-1987) bol tretím z veľkých reformátorov sociálneho poistenia. Bol ekonóm, poslanec švédskeho parlamentu za sociálnu demokraciu a v roku 1972 mu bola udelená Nobelova cena za ekonómiu. Zavedenie materského príspevku a prijatie ďalších opatrení podporujúcich pôrodnosť, zavedenie prídavkov na deti, zavedenie príspevkov na bývanie, vyučovanie a stravovanie v školách zdarma a všeobecne dostupná zdravotná starostlivosť boli súčasťou jeho vízie.
Existuje viacero typológií sociálneho štátu, pričom medzi najznámejšie patria typológie od Bismarcka, Beveridgea a Myrdala.
Typológia sociálneho štátu podľa Espinga-Andersena:
- Liberálny sociálny štát: (Spojené štáty, Kanada, Austrália) Napomáha trhovým mechanizmom, garantuje iba minimálny životný štandard a podporuje privátne dôchodkové sporenie či zdravotné pripoistenie. Sociálna pomoc je testovaná na príjem, úroveň dávok je nízka a nároky na dávky sú prísne.
- Konzervatívny (korporativistický) sociálny štát: (Nemecko, Francúzsko, Taliansko, Rakúsko) Štát čiastočne nahrádza trhové mechanizmy ako poskytovateľ blahobytu. Miera prerozdeľovania je nízka a príjmové rozdiely sú zachované podľa tried a statusov. Sociálna starostlivosť je prepojená na tradičné rodičovstvo a korporácie.
- Sociálno-demokratický sociálny štát: (Nórsko, Švédsko) Vyznačuje sa vysokou solidaritou a podporou rovnosti vysokého štandardu. Socializuje náklady rodičovstva a vyžaduje si záväzok čo najvyššej zamestnanosti.
Slovenský sociálny systém má najbližšie ku konzervatívnemu modelu. Dávky zo sociálneho poistenia sú výrazne zásluhové a naviazané na predchádzajúci príjem. Aj minimálny dôchodok si treba zaslúžiť odpracovaním približne dvoch tretín priemernej kariéry.
Znaky a fungovanie sociálneho štátu
Inštitucionálnou charakteristikou sociálneho štátu a jeho „sociálnej solidarity“ je centrálne prerozdeľovanie vytvorených finančných zdrojov, ktoré vláda získava vynucovaním a následne poskytuje ľuďom s cieľom zabezpečovania ich životných podmienok. Sociálny štát s otvorenými neadresnými dávkami tak funguje ako tragédia obecnej pastviny, aj s následnými devastačnými finančnými a morálnymi dôsledkami.
Práve veľké a rastúce verejné výdavky garantujúce ľuďom veľkú mieru spoliehania sa na vládu sú nosičom problémov sociálneho štátu v oblastiach, ktoré spadajú pod jeho primárnu pozornosť: sociálne zabezpečenie, zdravotníctvo a školstvo. Problémy v nich vyplývajú z podstaty verejných, povinných a centralizovaných schém, ktoré poskytujú ľuďom široký rozsah garantovaných nárokov z peňazí daní a odvodov, neraz však bez reálneho finančného krytia.
Ústava otvára legislatívne „dvere“ takýmto nárokom napríklad garantovaním práva na minimálnu mzdu za prácu, bezplatnú zdravotnú starostlivosť, bezplatné vzdelávanie a prostredníctvom toho, že vek potrebný na vznik nároku na primerané hmotné zabezpečenie v starobe nesmie presiahnuť 64 rokov.
Aj u nás sa tak prejavujú nezamýšľané dôsledky zaopatrovateľského vládneho prístupu ako kultúra závislosti ľudí od štátu, nízka miera motivácie a postarania sa o seba a svoju rodinu, pasca ekonomickej neaktivity, spoliehanie sa na štát a cudzie zdroje, ako aj vytlačovanie dobrovoľnej solidarity a súkromných iniciatív. Výrazne sa ním oslabuje zodpovednosť jednotlivca za svoj vlastný život, napríklad v starobnom dôchodkovom systéme, v ktorom sú ľudia značne závislí od cudzích zdrojov a politických rozhodnutí. Takto nastavený systém vyvoláva morálny hazard, ekonomicky perverzné motivácie „natrčených dlaní,“ respektíve celkovo mentalitu nárokovateľnosti.
Enormné finančné zaťaženie do budúcnosti sa kumuluje najmä v priebežnom dôchodkovom systéme, tak u nás, ako aj inde vo svete. Jeho systémovo defektný a deficitný charakter prehĺbili na Slovensku nedávne zmeny, predovšetkým zavedenie stropu na dôchodkový vek, vďaka čomu výrazne narastie dlh v systéme. Poslanci ním schválili veľké nekryté dlhodobé záväzky na dôchodky, čo ešte zhoršilo finančné vyhliadky dôchodkového systému, a to tak pre platcov a ich zaťaženie, ako aj pre poberateľov a výšku ich dôchodkov.
Ďalším segmentom so systémovo deficitným nastavením je zdravotníctvo, v ktorom bude nevyhnutné zreálnenie očakávaní a obmedzenie nároku na financovanie z povinných zdravotných odvodov a daní. Nie je možné sľubovať neobmedzený rozsah zdravotných služieb za obmedzené peniaze.
Ďalšou oblasťou sociálneho štátu je deklaratívne bezplatné školstvo. Jeho zlyhávanie tiež vyplýva z podstaty verejne poskytovanej a financovanej služby, pričom upriamujeme pozornosť na neefektívnosť verejnej správy školstva, odolnosť systému voči tlakom na jeho reformu a absenciu následkov voľby štúdia, konkurenčného tlaku a systému motivácií.
Aj trh práce je objektom „starostlivého“ štátu. Prejavuje sa to najmä mnohými vládnymi reguláciami pracovného pomeru a reguláciou ceny práce, pričom zákonodarcovia schválili nárast minimálnej mzdy až na 60 % priemernej mzdy. Na Slovensku tak pretrváva syndróm opatrovníckeho štátu, ktorý obmedzuje konkurenciu a slobodu voľby ľudí.
Kritika a výzvy sociálneho štátu
Niektorí kritici sociálneho štátu tvrdia, že sociálna podpora bez povinnosti odpracovať si ju berie ľuďom sebaúctu. Poukazujú na to, že sociálny štát odmeňuje ľudí za neprácu, klamstvo a nemanželské deti, čím posmeľuje k správaniu, ktoré nie je žiaduce. Taktiež tvrdia, že sociálny štát a zlyhania, ktoré vytvára v sociálnych službách, menia charakter ľudí k horšiemu.
V prípade Slovenska však takéto predstavy nesúvisia len s garanciami sociálneho štátu, ale v značnej miere aj so zakorenenými deformáciami v myslení ľudí zo socializmu. Druhou našou odlišnosťou oproti západným krajinám, tiež aj v dôsledku socializmu, je podstatne menšie naakumulované bohatstvo, tým aj nižšie zdrojové možnosti na financovanie sociálneho štátu.
V druhej sekcii publikácie preto stručne približujeme skúsenosti vybraných krajín, ktoré sú oproti Slovensku výrazne bohatšie. Práve zahraničné skúsenosti meniacich sa spoločností na také s pasívnejšími a od štátu závislejšími ľuďmi môžu slúžiť ako memento. Dôležité je zároveň poznanie systémového rizika finančného kolapsu sociálnych štátov, osobitne priebežných dôchodkových systémov.
Sociálna demokracia zjednodušene: Pochopenie sociálneho štátu
V snahe ušetriť môžeme skrátiť podporné obdobia, zvýšiť flexibilitu pracovnoprávnych vzťahov a posilniť testovanie dávok na príjem.
Sociálna politika je sústavné a cieľavedomé úsilie sociálnych subjektov o zmenu, udržanie a fungovanie spoločnosti, hlavne sociálneho systému. Zahŕňa množstvo prvkov, ktoré ovplyvňujú fungovanie spoločnosti a kvalitu života jej občanov.
