Sociálny rozmer osobnosti človeka: Definícia a význam v psychológii

Od okamihu, kedy človek začal premýšľať, vyvstal pred ním veľký a zásadný problém - porozumieť vlastnému „Ja“. Pojem osobnosť je síce krátke slovo, ale nie až také jednoduché na vysvetlenie. Je veľa determinantov, ktoré osobnosť utvárajú, respektíve ju ovplyvňujú. Osobnosť sa utvára celý život, nie je to len niečo dané, niečo s čím sa narodíme. Duševný svet človeka ovplyvňuje nielen sociálne prostredie.

V psychológii má pojem osobnosť oveľa širší význam. Osobnosť je totiž zložitý, mnohostranný jav spoločenského života, základ celej spoločnosti a medziľudských vzťahov. Do dnešného dňa nevznikla nijaká konkrétna definícia, žiadna kľúčová teória, ktorá by jednoznačne vysvetľovala, ako sa osobnosť formuje a vyvíja, kam smeruje a ako pôsobí na seba i ostatných.

Pojem "Osobnosť"

Človek od nepamäti chcel poznať sám seba, chcel poznať druhých, a preto hľadal príčiny rôznosti ľudských pováh. Tieto rozdiely hľadal v postavení hviezd (astrológia), z čiar na ruke (chiromantia), tvaru lebky (frenológia) alebo podľa písma (grafológia).

Keby sme hľadali význam slova osobnosť v jazykových slovníkoch, našli by sme vysvetlenie, že osobnosť je súhrn vlastností určitého jedinca, kúzlo jeho osobnosti, individualita, respektíve osoba s významnou spoločenskou funkciou a postavením. Pojem osobnosť je odvodený z termínu osoba, rovnako ako v latinčine persona - personalitas. Pôvodne to znamenalo masku, ktorú si nasadzovali herci počas hry. Neskôr sa to rozšírilo aj priamo na človeka. Antické termíny persona (lat.) a prosopon (gr.) sa dajú vyložiť podľa etymológie „per es esse“, teda „byť sám sebou“. Byť osobnosťou znamenalo teda byť niečím viac ako obyčajným človekom.

V psychológii termín osobnosť stále viac vyjadruje jednotu psychických procesov, stavov a vlastností, súhrn determinantov prežívania a správania, aj keď všeobecne medzi ľuďmi sa tento pojem pripisuje zatiaľ len významnému človeku. Na pojem osobnosť nemáme žiaľ len jednu definíciu. Je ich mnoho a každá je iná, každá vyjadruje pojem z iného pohľadu, a preto sa vymedzovanie tohto pojmu neustále mení a to už od doby, kedy Platón hlásal heslo „Poznaj seba samého.“ Vedecké poznávanie človeka a jeho osobnosti sa však začalo až v 19. storočí.

Osobnosť je komplexný súbor charakteristík, ktoré definujú jedinečnosť človeka. Zahŕňa myšlienky, emócie, správanie, postoje, hodnoty a motiváciu. Osobnosť ovplyvňuje rôzne aspekty života, ako sú medziľudské vzťahy, práca, štúdium a záujmy.

Zaujímavá definícia osobnosti je podľa psychológa Alfreda Adlera, ktorá hovorí o osobnosti ako o životnom štýle človeka. Nie v zmysle napríklad zdravého životného štýlu, ako to poznáme z hovorovej reči, ale v zmysle všetkých presvedčení, ktoré si človek utvára - o sebe, o svete, o iných ľuďoch - mužoch, či ženách.

Osobnosť (pôvod z latinského slova „persona“ - divadelná maska, „personare“ - znieť, ako sa javí, povahové vlastnosti, výzor) má okolo 110 definícií. Osobnosť je relatívne stála štruktúra, dynamika bio-psycho-sociálnych schopností a vlastností osobnosti človeka. Charakteristickými znakmi pre osobnosť je psychická jednota vlastností, je jedinečná, je samoregulujúca, historicky podmienená. Znakom každej osobnosti je jeho jedinečnosť, odlišnosť.

Sebauvedomujúca psychika (osobnosť - až keď sa objaví „ja“, „to je moje“, jednota biologického, sociálneho i duchovného). Osobnosť je celok, štruktúra, ktorá má svoju skladbu a zákonitosti, ktorými sa riadi.

Definície osobnosti podľa rôznych autorov:

• G. W. Allport (1937): „Osobnosť je dynamické usporiadanie psychologických systémov v indivíduu, ktoré určujú jeho jedinečnú prispôsobenosť okoliu.“
• Lidzay a Hall (1970) rozdelili definície podľa obsahového dôrazu na:
  • Súhrnnosť
  • Jednotu
  • Prispôsobenie
  • Jedinečnosť - „Osobnosť je jedinečný vzorec rysov, t.j. trvalých spôsobov, ktorými sa jedinec líši od druhých“ (J. Guilford, 1959).
  • Podstata - to, čo človek skutočne je
• P. G. Ščedrovickij (1982) poukázal na to, že by sa osobnosti malo venovať viac času. Podľa neho „...vybudovanie psychológie ´osobnosti´ ako zvláštneho predmetu a zvláštnej disciplíny (na rozdiel od psychológie rozhodovania alebo psychológie malých skupín) od nás vyžaduje už vo východzom bode tejto obrovskej práce vytvoriť čo možno najzreteľnejšie ontologické a modelové ´schémy´ osobnosti, ktoré by dovoľovali odlíšiť (ako vo výskume, tak v aplikovanej, technickej činnosti) ´osobnostné´ od individuálneho, skupinového, kultúrneho.“

Vývoj a utváranie osobnosti vzhľadom na dozrievanie a učenie

Osobnosť sa utvára pôsobením dvoch neustále pôsobiacich podnetov, a to vonkajších a vnútorných. Môžeme si to vysvetliť aj ako pôsobenie dvoch stránok osobnosti - biologických (zdedených, vrodených) a spoločensky podmienených (získaných). Tieto dva aspekty sa vzájomne prelínajú a ovplyvňujú. Napríklad temperament sa takmer vo všetkých úvahách o osobnosti chápe ako biologicky podmienený, takže tie teórie osobnosti, ktoré zdôrazňujú sociálny pôvod a podstatu osobnosti, ho z osobnosti vylučujú a považujú ho za zložku indivídua.

Nie sú výnimočné tvrdenia, že osobnosť je formácia výlučne sociálna, ako je vidieť napríklad v slovách P. E. Krjaževa (1996): „Čo sa týka osobnosti, je len sociálna, predstavuje individuálne bytie spoločenských vzťahov a preto je študovaná len spoločenskými vedami.“

V. F. Seržantov (1978) dospel podobnou cestou uvažovania k záveru, že musíme rozlišovať organizmus a osobnosť ako dva komponenty, ktoré vytvárajú jeden systémový celok. „V súlade s tým organizmus a osobnosť sú predovšetkým vyjadrením kvalitatívnej určitosti človeka (indivídua) vo vzťahu k rôznym systémom sociálnym (osobnosť) a biologickým (organizmus).“

Vnútorná výbava organizmu

Vývoj osobnosti môžeme rozdeliť podľa R. Cattela (1965) na štyri stupne:

1. Dedičná výbava - prevzatá od rodičov pri počatí, v génoch.
2. Genetická výbava - sú v nej navyše aj zmeny dedičného vkladu (mutácie).
3. Vrodená výbava - naviac vývojové účinky prostredia génovej povahy počas vnútromaternicového vývoja až do pôrodu.
4. Konštitučná výbava - zahŕňa aj účinky prostredia na vývoj organizmu počas života jedinca po narodení.

Už zápis dedičnej informácie v génoch je veľmi zložitý. Aj napriek tomu je nutné spoznať úlohu základnej dedičnej výbavy aj ďalších vnútorne pôsobiacich biologických vplyvov pri utváraní osobnosti tak, ako sa v skutočnosti vyvinuli - t.j. popísať vzťah medzi dedičnosťou danými možnosťami vývoja - genotypom jedinca, a vplyvom podmienok vonkajšieho prostredia umožneným ich uskutočnením - jeho fenotypom. Niektoré vlohy sa nevyvinú s ohľadom na vonkajšie prostredie.

Vplyv prostredia vo vzťahu k vnútorným činiteľom

Vonkajšie podmienky sa uplatňujú ako vplyvy pôsobiace na úrovni:

• Fyzickej - ovzdušie, podnebie, teplota, potrava.
• Psychologickej - prostredníctvom učenia, skúsenosti, náhodných udalostí.

Závislosť osobnostného fenotypu človeka na vplyvoch okolia je účelná vzhľadom k hlavnej úlohe jeho vývoja - účinnému prispôsobeniu sa nárokom obsiahnutým v prostredí, v ktorom žije a bude žiť. Jednou z hlavných otázok je miera, v ktorej je utváranie osobnosti v určitom ohľade predurčené vnútornou výbavou jedinca a v ktorej je proti tomu ovplyvniteľná pôsobením prostredia.

Procesy utvárania a vývoja osobnosti

Základnými procesmi sú:

1. Biologické pochody - dozrievanie organizmu: Prejavuje sa zákonitou postupnosťou evolučných (rozvojových) a involučných (zánikových) zmien v stavbe a funkcii organizmu. Základná osnova je daná rodovo a je predávaná geneticky. Hlavná úloha je dozrievanie nervovej a hormonálnej sústavy. Skutočný priebeh zrenia závisí na látkovej výmene medzi organizmom a prostredím.
2. Psychologické pochody - učenie: Prejavuje sa pretrvávajúcou zmenou v duševnej činnosti jedinca, navodenom psychologickým účinkom skúseností. Na rozdiel od dozrievania sú účinky učenia niekedy zvratné vyhasínaním stálych spojov a ich pretváraním. Jedinec sa teda prispôsobí meniacim sa okolnostiam. Podmienkou pre účinné učenie je vždy zodpovedajúci stupeň zrelosti a výkonnosti nervovej sústavy. Učenie utvára osobnosť výsledkom skúsenosti:
   • Individuálnej - chorobný strach.
   • Sociálnej - s druhými ľuďmi, t.j. náhodnej » socializácia.
   • Výchovnej.

Socializačný program

Časový rozvrh socializačných požiadaviek je výsledkom dlhodobej spoločenskej skúsenosti a spravidla odpovedá obvyklému tempu dozrievania nervovej sústavy. Sme vystavení zvlášť silnému tlaku pri niektorých situáciách:

• Závislosť - prirodzený biologický stav narodeného dieťaťa, závisí od veku, pohlavia, odmietania.
• Agresia - odozva na prekážky a dosahovanie sledovaného cieľa, musíme ju tlmiť, taktiež závisí od veku, pohlavia, postavenia.
• Výkonnosť - vysoko hodnotená stránka osobnosti, výkonnostné súperenie.
• Sexualita - rozmnožovanie, citová väzba medzi partnermi - rodičmi spoločných potomkov.

Vzťah dozrievania a učenia

Je to všeobecne interakcia a vzájomná podmienenosť. U funkcií a štruktúr fylogenetických, spoločných všetkým ľuďom (zmyslových, pohybových a iných) je zdrojom vývoja prevažne dozrievania. U funkcií a štruktúr ontogenetických, ktorých vytváranie nie je u daného jedinca nutné, je odpovedajúca konkrétna skúsenosť rovnako dôležitou podmienkou ako odpovedajúca zrelosť telesných a duševných predpokladov.

Závery:

1. Osobnostný vzhľad jedinca je vždy daný súhrou priebehu jeho dozrievania a učenia.
2. Dozrievanie kladie medze, za ktoré sa nedá ísť (buď je to dané v génoch alebo sú skutočné prekážky v okolitom prostredí).
3. Dozrievanie obsahuje určitý časový sled voči učeniu. Jedinec si nemôže určité štruktúry, funkcie alebo výkony osvojiť, pokiaľ k tomu nie je organicky pripravený.

Biologický základ osobnosti

Biologický aspekt znamená, že nositeľom tejto podstaty je živý organizmus. Psychologický aspekt zahŕňa vnútorné psychické procesy a vlastnosti. Sociálny aspekt vyjadruje skutočnosť, že bez ľudskej spoločnosti by sa človek nevyvinul ako osobnosť v pravom slova zmysle.

Základné psychofyziologické procesy a ich podmienky

Nervová sústava je zdrojom aktivity. Jej úlohou je koordinácia a integrácia funkcií - aby organizmus fungoval ako celok. Najviac sa opisovalo a sústreďovalo na reflexy. Reflexy vrodené, nepodmienené - stiahnutie zorničky pri prudkom osvetlení a pod. Reflexy podmienené - získané, naučené odpovede organizmu - reakcia na signál (gong volajúci k obedu). Táto reakcia je buď pohybom kostného svalstva alebo zmenami vo funkcii vnútorných orgánov (slinenie - Pavlovove pokusy so zvieratami). Nervové riadenie je prepojené s vnútorným prostredím človeka. Žľazy vylučujú hormóny, ktoré ovplyvňujú rastové procesy a funkčný stav tela vrátane nervovej sústavy.

Citový základ osobnosti

City sú duševné javy: radosť, smútok, strach, láska, nenávisť atď. Sú spontánne, niekedy nastáva výbuch citov, respektíve dlhodobé citové vzťahy - nálady. Z jednotlivých citových prežitkov sa vyvíjajú trvalé citové vzťahy k ľuďom, činnostiam a pod. City sú nejakým „kompasom“ k orientácii vedomej psychickej regulácie, rovnako ako k vytváraniu žiaducich návykov. City sú spojené s telesnými prejavmi - v hneve sčervenáme, v rozpakoch sa potíme a pod. City sa väčšinou skúmajú v laboratórnych podmienkach rôznymi prístrojmi.

Dimenzia individuálnych rozdielov: Temperament

Predovšetkým tu ide o celkové citové ladenie osobnosti a prevládajúcu náladu. Zahrňuje však aj spôsob (modus) citovej a voľnej vzrušivosti, reaktivity a aktivity - bez ohľadu na to, aký je predmet alebo smer aktivity. Temperament zahŕňa formálne vlastnosti, nezávisle na obsahu vedomia a na smere osobných sklonov.

Ľudia sa vzájomne líšia aj v myslení, schopnostiach a pod. Niektorí sú výbušní, iní rezervovaní. Formálny priebeh prežívania a konania človeka znamená dynamiku prejavu, intenzitu prežitia, zvýraznenie duševných javov a tempo ich striedania. Už v staroveku grécky lekár Hippokrates zistil, že podľa priebehu prežívania a správania možno ľudí rozdeliť do štyroch typov. Záležalo na tom, ktorá zo štyroch štiav prevládala v organizme: krv, žlč, čierna žlč a hlien. Na základe toho stanovil štyri temperamenty:

Antické typy temperamentov:

Charakteristiky antických temperamentov:

• Sangvinik - rýchle tempo a rýchle striedanie prežívania, živý, pohyblivý, rýchlo sa nahnevá, ale rýchlo to aj prejde. Sangvinik je prispôsobivý, emočne vyrovnaný, aj keď je do určitej miery nestály a ľahkovážny, je optimistický, často veselo ladený, jeho prežívanie zážitkov, ale aj citov nie je veľmi hlboké. Ide o emočne stabilného extroverta.
• Cholerik - živosť prejavu, silné a náhle emocionálne vzplanutie, ťažká ovládateľnosť. Má sklony k výbuchom hnevu až k agresii, ťažko sám seba ovláda a reaguje často impulzívne, bez hlbšej rozvahy, je netrpezlivý, panovačný, vyžaduje od svojho okolia ústupky, ktorých často nie je sám schopný, je egocentrický a emočne labilný, ľahko citovo vzplanie, navonok reaguje rýchlo, silno a často bez zábran. Ide o emočne labilného extroverta.
• Flegmatik - pokojné a vyrovnané prežívanie a správanie. Je emočne značne vyrovnaný, pre pozorovateľa sa javí ako ľahostajný, vzrušujú ho iba veľmi silné podnety, je stály, často pôsobí spokojne, je veľmi pokojný až chladnokrvný, čo môže pripomínať až apatiu, hlbšie vzťahy nadväzuje iba k malému okruhu osôb, často absentujú väčšie životné ambície a požiadavky, z čoho pramení často až životná pasivita, nemá rád zmeny a pohybovo býva skôr úsporný. Ide o emocionálne stabilného introverta.
• Melancholik - pomalosť a nevyjasnenosť v správaní a prežívaní. Je precitlivenejší, často má depresívne sklony, je skôr uzavretý, tichý až nesmelý, no svedomitý, zodpovedný, horšie nadväzuje nové vzťahy, no jeho city sú trvalé, je lojálny, ťažšie sa prispôsobuje, a je skôr pomalý. Je to emočne labilný introvert.

I. P. Pavlov v prvej polovici nášho storočia na základe výskumu nervových procesov vzruchu, útlmu, ich sily, vyrovnanosti a pohyblivosti stanovil taktiež 4 typy vyššej nervovej činnosti:

Tieto typy predstavujú vrodený základ individuálnych rozdielov medzi ľuďmi. Na konkrétne formovanie typu vyššej nervovej činnosti alebo temperamentu vplýva prostredie, výchova a sebavýchova.

Konštitučné typológie

Patrí sem typológia navrhnutá R. Kretschmerom, ktorý na základe pozorovaní psychiatrických pacientov určil 3 telesné typy:

• Astenik - vysoký a chudý, vážny, dôsledný, úzkostlivý.
• Pyknik - nízky a tučný, spoločenský, emocionálny.
• Atletik - súmerná postava, svalnatý, pokojný, spoľahlivý.

Scheldonova typológia (1940, 1942) - podľa stavby tela a jeho fotografií z mnohých uhlov nahradil systém telesných typov, ktoré určil Kretschmer takto:

Eysenckova teória: Extraverzia a neuroticizmus

Typológia podľa Hansa Eysenka spája dve predošlé a pridáva dve kategórie (extroverziu a introverziu chápe ako protipóly, pridáva pojem neuroticizmus - pohotovosť reagovať úzkostne, nepokojne.)

• Labilita (človek citovo reaktívny a citlivý na záťaž) - úzkosť, nepokoj, podráždenosť.
• Stabilita (človek pokojný a sústredený) - pokoj, vyrovnanosť.

Podľa Eysencka sú štyri typy osobnosti:

1. FLEGMATIK - citovo stabilný introvert
2. MELANCHOLIK - citovo labilný introvert
3. CHOLERIK - citovo labilný extrovert
4. SANGVINIK - citovo stabilný extrovert

Socializácia a jej význam pre osobnosť

Sociálny rozmer osobnosti človeka je neoddeliteľnou súčasťou jeho bytia. Človek je človekom iba vo vzájomnom vzťahu s druhým človekom. Indivíduum je vo svojej podstate sociálne. Sociálna psychológia je veda o správaní, prežívaní a skúsenostiach jednotlivca v spoločnosti. Študuje rast jedinca v spoločnosti, vzťahy a interakcie osobnosti a skupiny, utváranie rolí a pozícií jedinca vo skupinách.

Pojem sociálny je odvodený od latinského výrazu socius, čo znamená druh, spoločník, niekto kto je s niekým a nejako v kontakte. Na rozdiel od sociológie, t.j. vedy o spoločnosti študujúcej zákonitosti vývoja a fungovania sociálnych systémov, neštuduje sociálna psychológia predovšetkým sociálne systémy, javy a skupiny, ale študuje jednotlivé osobnosti ľudí v sociálnych situáciách a vzťahoch.

Predmetom skúmania sociálnej psychológie je teda konkrétna osoba žijúca v konkrétnych spoločenských podmienkach, hlavne v podmienkach života malých skupín. Sociálna psychológia nie je psychológiou sociálnych javov, ale psychológiou osôb v sociálnych situáciách. Nie je možná napr. psychológia nezamestnanosti, ale psychológia nezamestnaného áno. Existuje sociológia rodiny na jednej strane a sociálna psychológia vzťahov medzi rodičmi a deťmi na strane druhej. Aj napriek tomu hranice medzi sociológiou a sociálnou psychológiou sú dosť neurčité. Spoločenská povaha človeka je jeho bytostným rysom.

Socializácia ako proces začleňovania do spoločnosti

Socializácia, alebo zospoločenšťovanie, je procesom včleňovania sa do spoločnosti, počas ktorého sa jedinec naučí poznávať seba a svoje prostredie, osvojí si pravidlá spolunažívania a možné i očakávané spôsoby správania. Je to proces pretvárania a vývoja človeka, resp. rozvoja jeho osobnosti pôsobením sociálnych vplyvov a vlastných činností jedinca. V procese socializácie získava jedinec špecificky ľudské spôsoby reagovania, špecificky ľudské vzorce vnímania, myslenia, cítenia, snaženia a konania.

Socializáciu ponímajú autori rôzne široko. Najčastejšie sa definuje ako proces včleňovania sa jedinca do spoločenských vzťahov - prípravy človeka na prevzatie spoločenských rolí. V tomto zmysle sa považuje za základný znak sociálnej zrelosti. Vstup do zamestnania, začlenenie sa do novej rodiny, teda osamostatnenia sa jedinca od rodinnej závislosti - to sú znaky zavŕšenia, ukončenia socializačného procesu.

Fázy socializácie podľa Erika H. Eriksona:

1. 1. fáza: Zahrňuje dôveru oproti nedôvere.
2. 2. fáza: Zahrňuje prevahu rodiacej sa autonómie nad zahanbením a pochybnosťami.
3. 3. fáza: Charakteristická je prevaha iniciatívy nad pocitmi viny.

Vo všetkých týchto fázach socializácie sa postupne dieťa stáva dospelým človekom. Formatívne činitele, ktoré participujú na procese socializácie, nazývame socializačné činitele.

Vplyv sociálneho prostredia na vývin osobnosti

Sociálne a kultúrne determinanty vyjadrujú, že sociálne prostredie má významnú úlohu pri vytváraní psychiky človeka. Do materiálneho prostredia patrí prírodné prostredie: zemepisná poloha krajiny, podnebie a podmienky výživy, plus všetko, čo jedinca obklopuje, či je to výtvor prírody, alebo ľudí. Tieto faktory pôsobia pozitívne alebo negatívne.

Vplyv sociálneho prostredia dokazuje extrémne prípady sociálnej deprivácie. Pod sociálnou determináciou rozumieme predovšetkým vplyvy iných osôb, ich konanie, názory a vplyvy skupín, ku ktorým patrí na prvom mieste vplyv rodinného prostredia. Toto je rozhodujúci vplyv na správanie človeka. Podľa prieskumov manželská nespokojnosť rodičov súvisí s neprospechom detí v škole.

Faktory, ktoré majú pozitívny vplyv na psychiku:

1. Psychické zdravie a pohoda v rodinnom prostredí.
2. Kvalitné sociálne interakcie.
3. Podpora v osobnostnom rozvoji.

Správanie človeka je výrazne formované sociálnym prostredím, v ktorom žije, sociálnymi skupinami, v ktorých je človek príslušníkom, z ktorých je najdôležitejšia rodina. Kultúra je produktom života ľudí spoločensky organizovaná. Pre človeka je kultúra takou skutočnosťou ako pre zviera príroda. Dieťa podliehajúce vplyvom kultúry sa učí správať spôsobom záväzným pre jeho pohlavie. Dieťa, ktorého osobnosť vykazuje odchýlky od všeobecného vzorca, je neisté a zle adaptované. Súčasne si treba uvedomiť medze kultúrneho vplyvu na správanie človeka.

Autoregulácia a sociálne vzťahy

Výsledkom účinnej socializácie je autoregulácia - kladenie požiadavky zo sociálneho prostredia, ktoré človek internalizuje a stávajú sa súčasťou jeho osobnosti. Sociálne vzťahy sú sprostredkované alebo bezprostredné. Človek nemôže žiť mimo spoločnosti - vzájomné pôsobenie (ovplyvnenie). Vzťahy môžu byť založené na časovej, priestorovej blízkosti, spoločných záujmoch alebo inštitucionálnych dyadách (vzťah dvoch osôb). Trhová interakcia zahŕňa vzájomnú výmenu hodnôt a tendenciu k maximalizácii úžitku.

Konformita a deviácia

Konformita - súhlasnosť - spoločnosť ako celok. Normy, ktoré spoločnosť jedincovi prezentuje, majú určité limity tolerancie a akékoľvek správanie, ktoré nespadá do priestoru tejto tolerancie, sa nazýva deviácia. Správanie sa môže deviovať v smere odmietania alebo v smere spoločenskej aprobácie. Konformizmus môže byť spontánny alebo vynútený.

Podľa R. L. Atkinsonovej pojem sociálny vplyv často označuje priame a úmyselné pokusy zmeniť naše presvedčenie, postoje, alebo správanie. Mnoho foriem sociálneho vplyvu je nepriamych, neúmyselných, napr. fyzická prítomnosť druhých ľudí, sociálne očakávania.

Psychická zrelosť a jej prejavy v osobnosti

Individualitu sme vymedzili ako psychicky dospelú osobu, ktorá je motivovaná vnútornými pohnútkami k vlastnému osobnostnému rozvoju a k uskutočneniu vlastného individuálneho potenciálu, čiže k osobne i sociálne pozitívnej sebarealizácii. To znamená, že sa aktívne angažuje na rozvoji svojich zdedených a vrodených dispozícií v čo najplnšej a najvyššej miere v pozitívnom zmysle, v záujme dosahovania vysokej úrovne ľudského bytia.

Taká osobnosť si postupne a vďaka svojej pozitívnej motivácii a životnej činorodosti uvedomuje svoje osobné možnosti a limity, vedome ich integruje do vlastností svojej osobnosti, do prejavov svojho správania a do činov svojho konania. Vedome kultivuje a ochraňuje svoju identitu, autonómnosť, individuálnu slobodu myslenia, cítenia a konania s vedomím osobnej zodpovednosti. Je schopná tvorivo zvládať svoj život, konkrétne: komunikáciu, sociálne vzťahy, životné úlohy. Ako ľudské bytosti sa ľudia adaptujú a integrujú uskutočňovaním svojho duchovného, psychického, telesného a psychosociálneho potenciálu v priebehu osobnej histórie a životnej cesty. Ako ľudská bytosť majú rozmanité konkrétne úlohy vyplývajúce z postavenia osoby v daných skupinách spoločnosti, teda sú okolnosťami vedení k tomu, aby sa prispôsobili sociálnemu prostrediu.

Charakteristiky psychicky dospelej osobnosti:

• Má vyhranenú identitu.
• Je autonómna.
• Je slobodná v rozhodovaní sa.
• Je tvorivá.
• Je psychicky integrovaná.
• Je sociálne integrovaná.
• Je pre ňu typické prosociálne konanie.

Taká osobnosť iniciatívne a permanentne rozvíja svoj individuálny potenciál spôsobom sebariadeného učenia sa počas celého života, to znamená v priebehu životnej cesty a tvorby svojej osobnej histórie. Psychicky dospelá osobnosť je jedinečnou a neopakovateľnou bytosťou, ktorej sú vlastné aj protichodné vlastnosti - napríklad je priateľská a kooperatívna a zároveň individualistická, je extrovertná v kontakte s druhými a zároveň výrazne introvertná v citovom prežívaní a pod.

tags: #socialny #rozmer #osobnosti #cloveka