Socialistický realizmus a schematizmus v slovenskej literatúre: Od propagandy k pravde

Literatúra povojnového obdobia prešla zložitým vývojom, ktorý bol ovplyvnený spoločensko-politickou situáciou, vedeckým a technickým pokrokom a novými umeleckými smermi. V krajinách východného bloku, vrátane Slovenska, zohral významnú úlohu socialistický realizmus, ktorý sa v istom období prejavoval aj schematizmom.

Definícia socialistického realizmu

Socialistický realizmus je umelecký smer a bol smerovaním oficiálneho (teda štátom podporovaného) umenia sovietskeho obdobia v ZSSR pred 2. svetovou vojnou a po nej a v krajinách strednej, juhovýchodnej a východnej Európy (vrátane Talianska). Socialistický realizmus bola estetická doktrína zavedená v Sovietskom zväze v posledných rokoch Leninových a neskôr za Stalina. Nakoniec bola presadená v satelitných krajinách ZSSR označovaných ako ľudové demokracie, ako aj v Číne. Podľa jeho teoretika A. A. Ždanova musí umelecké dielo slúžiť ľudu a oficiálnej ideológii: má iba ilustrovať kladné stránky socializmu a spoločnosti, pričom je jeho úlohou vychovávať a získavať nadšených stúpencov; kritický pohľad sa smie zameriavať iba na triednych nepriateľov. Zložkami socialistického realizmu bol marxizmus ako jeho ideologicko-filozofické východisko, podporovanie vývinu spoločnosti smerom k socializmu, umelecká metóda chápaná ako súbor umeleckých postupov, ktoré vychádzali z realistického umenia 19. storočia.

Znaky socialistického realizmu:

• Ideologická zameranosť: Hlavným znakom socialistického realizmu je ideologická zameranosť. Diela mali zobrazovať život z pohľadu marxisticko-leninskej ideológie a slúžiť na propagáciu komunistických ideálov. Dôležitý bol "obsah" a "uvedomenie" (ideológia), ktoré určovali "adekvátnu" formu.
• Zobrazovanie "nového človeka": Literatúra socialistického realizmu sa zameriavala na zobrazovanie "nového človeka" - ideálneho komunistu, ktorý je oddaný práci, kolektívu a boju za lepšiu budúcnosť. Tieto postavy mali byť vzorom pre čitateľov a inšpirovať ich k nasledovaniu komunistických ideálov. Ideálne postavy socialistického realizmu sa nikdy nevzdávajú, prekonávajú všetky prekážky a bojujú za vlasť proti nepriateľovi za každých okolností. Cítia sa byť príkladom komunistických hrdinov a nasledujú ich.
• Realistické zobrazenie skutočnosti: Napriek ideologickej zameranosti sa socialistický realizmus snažil o realistické zobrazenie skutočnosti. Diela mali zobrazovať život obyčajných ľudí, ich prácu, problémy a radosti. Realizmus bol však podriadený ideologickým cieľom, takže skutočnosť bola často idealizovaná a prispôsobovaná potrebám propagandy.
• Agitačno-propagačná funkcia: Literárne diela mali agitačno-propagačnú funkciu. Oslavovali sa výsledky práce, vodcovia robotníckej triedy (Lenin, Stalin, Gottwald), úspechy komunistickej strany a sovietskej armády.
• Jednoduchosť a zrozumiteľnosť: Diela socialistického realizmu mali byť jednoduché a zrozumiteľné pre široké masy čitateľov. Autori sa vyhýbali zložitým umeleckým postupom a experimentom a uprednostňovali tradičné formy a štýly.

Charakteristika sociálneho realizmu v slovenskej literatúre

V dejinách slovenskej literatúry možno nájsť predchodcov a udržiavateľov socialistického realizmu. Za kľúčovú líniu možno považovať tradíciu proletárskej poézie a davistov. Cieľom bolo zmeniť svet, išlo o angažovanú poéziu. V slovenskej literatúre sa objavili rôzne podoby socialistického realizmu:

• Proletárska poézia a davisti: Táto línia sa zameriavala na zmenu sveta a angažovanú poéziu. Na rozdiel od českej medzivojnovej avantgardy, slovenské ľavicovo orientované básnenie zväčša zotrvalo na báze proletárskej poézie.
• Povojnoví autori: Títo autori už nebojovali za komunizmus v dialogickom prostredí, ale kolektívne unisono. Nešlo o boj, ale o predstieranie boja.
• Artistná podoba: Najvýraznejšie ju predstavuje Spievajúce srdce (1952) Vojtecha Mihálika.
• Symbolistická tradícia: Od tridsiatych rokov sa obohacovala o modernistické a avantgardné postupy.
• Nadrealisti: Ich literárna minulosť bola antiliterárna, atakovali ustálené poňatie literatúry a presadzovali atematickosť.

Schematizmus v literatúre

V 40. a 50. rokoch 20. storočia sa sociálny realizmus prejavoval aj schematizmom, ktorý pretrvával až do Stalinovej smrti v roku 1956, kedy nastalo obdobie odmäku. Schematizmus znamenal zjednodušené a nepresvedčivé zobrazovanie života a charakterov literárnych postáv. Budovateľské romány, odohrávajúce sa v prostredí závodov a stavieb, opisovali budovanie socializmu a zobrazovali životné situácie šablónovito.

Typické znaky schematizmu:

• Čierno-biele videnie sveta: Postavy boli buď jednoznačne kladné (hrdinovia pracujúci pre blaho socializmu) alebo záporné (nepriatelia režimu, buržoázni prežitky).
• Zjednodušené charaktery: Postavy nemali hlbokú psychologickú kresbu a ich konanie bolo predvídateľné.
• Ideologická zaťaženosť: Diela boli plné ideologických hesiel a propagandy, ktoré potláčali umeleckú hodnotu.
• Kolektívny hrdina: Uprednostňoval sa obraz hrdinskej červenej armády alebo pracujúceho ľudu pred individuálnymi osudmi.
• Nedostatok kritického pohľadu: Diela nekriticky oslavovali režim a jeho úspechy, pričom zamlčovali negatívne javy.

Autori a diela ovplyvnené schematizmom

Po roku 1948 sa literatúra stala nástrojom propagandy. Za jedinú správnu umeleckú metódu bol vyhlásený socialistický realizmus. Všetky moderné, avantgardné smery boli považované za buržoázne a úpadkové. Budovateľské romány sa odohrávali v prostredí závodov a stavieb, opisovali budovanie závodov, mostov, stavieb socializmu, napríklad Trať mládeže, Priehrada mládeže. Tieto diela zobrazovali život a charaktery literárnych postáv zjednodušene, nepresvedčivo a šablónovito /čierno-bielo/. Medzi autorov tohto obdobia patrili:

• František Hečko: Drevená dedina (kolektivizácia)
• Dominik Tatarka: Družné letá (budovateľské nadšenie)

Literatúra socialistického realizmu a nová funkcia literárnych diel znamenala, že po prijatí socialistického realizmu za jediný štátom podporovaný umelecký smer, zanikli súkromné vydavateľstvá aj literárne časopisy (Elán, Verbum, Tvorba). Vznikli nástroje centrálneho riadenia literatúry - štátne vydavateľstvá, Zväz československých spisovateľov. Prenasledovanie niektorých predstaviteľov katolíckej moderny v rámci proticirkevných opatrení bolo tiež prítomné. Autocenzúra bola bežnou praxou - autori upravovali svoje vlastné texty napísané pred prevratom roku 1948 - napr. Margita Figuli pod tlakom doby vypustila nábožensky poňatú časť textu novely Tri gaštanové kone. Mnohí medzivojnoví autori sa ťažko vyrovnávali s novými politickými i životnými podmienkami a odmlčali sa (Ján Smrek) alebo sa venovali tvorbe pre deti. Agitačná lyrika oslavovala napr. výsledky „radostnej“ práce, vodcov robotníckej triedy (Lenin, Stalin, Gottwald), úspechy komunistickej strany a sovietskej armády. Autori, ktorí písali socialistický realizmus boli odmeňovaní rôznymi cenami - štátne ocenenia, tituly, rekreačné pobyty, tvorivé pobyty.

Prelom a kritika schematizmu

Po roku 1956 nastal proces postupného ideologického uvoľnenia. Naplno sa rozvinula tvorba D. Tatarku, L. Mňačka, A. Bednára, R. Jašíka a L. Títo autori sa zamerali vo svojej tvorbe na pravdivé priblíženie skutočnosti. Predstavitelia mladej generácie sa zamerali vo svojich dielach na súčasnosť, zaujímal ich hlavne jednotlivec, jeho súkromie, psychika, morálne a citové krízy, témy všedného dňa, ľúbostná tematika. Medzi nich patrili:

• Anton Hykisch: Naďa
• Ján Johanides: Súkromie (existencializmus - vnútro človeka)
• Rudolf Sloboda: Narcis
• Alfonz Chudoba: Kde pijú dúhy

Literatúra 70. a 80. rokov - normalizácia

Po neúspechu "pražskej jari" a po oslobodení Československa vojskami Varšavskej zmluvy nasledovali roky tzv. normalizácie. Mnohí spisovatelia boli vylúčení zo Zväzu slovenských spisovateľov a mali zákaz publikácie. Na čiernu listinu sa dostali autori, ktorí v roku 1968 emigrovali, ako napr. Ladislav Mňačko, Daniela Blažková, a opoziční prozaici (žiadali demokratizáciu spoločnosti), ako napr. Dominik Tatarka. Od spisovateľov sa vyžadovalo, aby tvorili v duchu socialistických ideálov a podľa princípov socialistického realizmu. Autori boli kategorizovaní podľa toho, či ich diela patrili k angažovaným, k menej angažovaným alebo k tzv. "podozrivým". Nekriticky nadhodnotené boli najmä diela tých autorov, ktorí podporovali stranícku ideológiu a komunistický režim. Napriek tomu v tomto období vznikli aj významné diela, ktoré sa snažili o hlbší pohľad na realitu:

• Vincent Šikula: Jeho tvorba sa vyznačuje prehlbovaním psychologickej analýzy postáv a citlivým zobrazením dedinského života.
• Ladislav Ballek: Pomocník - román, ktorý kriticky zobrazuje obdobie kolektivizácie a totalitného režimu.
• Peter Jaroš: Tisícročná včela - rozsiahla románová sága o živote slovenskej rodiny v priebehu 20. storočia.
• Margita Zimková: Pásla kone na betóne - novela, ktorá s humorom a iróniou zachytáva osudy žien na východnom Slovensku.

Exilová a samizdatová literatúra

V tomto období existovali aj alternatívne prúdy. Polooficiálna literatúra, ktorej autori boli vydávaní po cenzúre a využívali alegóriu (A. Achmatovová, B. Pasternak, M. Prišvin). Neoficiálna literatúra sa delila na exilovú (vydávanú emigrantmi v zahraničí) a samizdatovú (šírenú ilegálne). Najviac samizdatov vychádzalo v Čechách - edícia Petlice vedená českým spisovateľom Ludvikom Vaculíkom. Dominik Tatarka bol vedúcou osobnosťou slovenského disidentského hnutia (odporca oficiálnej mienky, oficiálneho smeru v politike). V zahraničí sa rozvíjala exilová literatúra, napríklad prostredníctvom Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme.

Významní autori a ich diela v kontexte socializmu a schematizmu

V slovenskej literatúre sa objavujú diela, ktoré sa zaoberajú témou SNP a protifašistického odboja. Po roku 1948 sa v literatúre objavuje socialistický realizmus. Väčšina diel nadobudla schematický charakter. V 60. rokoch vznikli reformné snahy a objavuje sa snaha o pravdivé zobrazenie skutočnosti. Základným rozporom v próze sa stáva konfrontácia človeka so spoločnosťou. Prozaici sa pokúšali nájsť najvhodnejší spôsob na vyjadrenie zložitej vojnovej i povojnovej skutočnosti.

František Hečko (1905 - 1960)

Predstaviteľ staršej generácie prozaikov, ktorý vo svojej tvorbe zobrazil život na slovenskej dedine.

• Červené víno - Románová trilógia je vyvrcholením Hečkovho diela. Dej situoval do rodného kraja (Suchá nad Parnou, osada Vlčia dolina). Na osudoch troch generácií rodiny Habdžovcov ukazuje spoločenské premeny, ktorými prešiel slovenský vidiek od začiatku 20. storočia. Mohutným dojmom pôsobí starostlivo vykreslené prostredie západoslovenskej dediny, nesmierne bohatej na folklórne prvky.

Dominik Tatarka (1913 - 1989)

Popredný slovenský spisovateľ, vedúca osobnosť slovenského disidentského hnutia (odporca oficiálnej mienky, oficiálneho smeru v politike).

• V úzkosti hľadania - zbierka noviel, odzrkadľujú vplyv existencializmu a surrealizmu.
• Panna zázračnica - surrealistická novela, zachytáva atmosféru bohémskeho života mladých umelcov v medzivojnovom období. Prevládajú sny, alegórie, paradoxy. Hlavný hrdina výtvarník Peter, priateľmi prezývaný Tristan, objaví raz na stanici neznámu ženu Annabellu a zoznámi s ňou svojich priateľov.
• Prútené kreslá - román, zachytáva svoje zážitky z čias, keď študoval v Paríži. Hlavnú postavu nazval Bartolomej Slzička. Základným motívom je vzťah hlavného hrdinu k ženám a jeho názory o láske. Bartolomej verí v lásku a považuje ju za základný princíp života. Už ako starší muž s nostalgiou spomína na krátke obdobie, ktoré prežil v Paríži, na penzión, kde sa ubytoval, na jeho obyvateľov a najmä na peknú vysokoškoláčku Danielu, do ktorej sa na prvý pohľad zamiloval.
• Farská republika - román je odsúdením klérofašistickej Slovenskej republiky a obrazom toho, ako táto doba vplývala na ľudí. Jeho dej sa odohráva v prvých rokoch vojny (1939-1941) v Žiline. Hlavnou postavou románu je Tomáš Menkina. Tomáš nie je hrdinom v pravom zmysle slova, stelesňuje zmýšľanie tej časti inteligencie, ktorá síce vojnu a fašizmus odsudzovala, ale zostala pasívna. Tomáš pochádza z neďalekej dediny. Po ukončení štúdií a po absolvovaní vojenskej služby začal učiť v Žiline na gymnáziu. Po vypuknutí vojny sa strýko John Menkina rozhodol opustiť Ameriku a usadiť sa natrvalo vo vlasti. V jeho novom dome, ktorý si dal postaviť v Žiline vtedy, keď bol naposledy doma, však už býval gardista. Gardisti vyvlastňovali majetky židovských obyvateľov, zastrašovali ľudí a podnecovali medzi nimi nenávisť. V škole, kde učil Tomáš, sa museli žiaci povinne vychovávať v duchu "národnom a kresťanskom", ktorý však mal málo spoločného so skutočnou kresťanskou morálkou. Raz, keď cestoval vlakom za svojou milou k jej rodičom, žandári u neho našli kufre s letákmi, ktoré patrili komunistovi Lyčkovi. Tomáša zatkli (Lyčku neprezradil) a rok bol vo väzení. Tomáša sklamala aj matka, pretože bola veľmi pobožná a keď bol Tomáš vo väzení, vymohla si prijatie u hlavy štátu - J. Tisa. Tým mu len poškodila. Doba zmenila aj Johna Menkina, prispôsobil sa morálke, vyvlastnil majetok židovského manželského páru - krčmu. Rýchlo bohatol, najmä zásluhou gardistov. Tomáš sa ubytoval u strýka v hostinci, kde aj jeho matka pracovala ako kuchárka. O niekoľko týždňov Nemecko vyhlásilo Sovietskemu zväzu vojnu, Tomáš ako človek podozrivý zo sympatií ku komunistom dostal medzi prvými povolávací rozkaz. Autor správne vystihol, ako sa svet rozpadáva.
• Démon súhlasu - v tomto satirickom pamflete odkrýva Tatarka deformácie, chyby a omyly obdobia kultu osobnosti (dielo má podtitul Fantastický traktát z konca jednej epochy). Svoju satiru zameral najmä na činnosť zväzu spisovateľov a tých spisovateľov a kritikov, ktorí sa stali poslušnými sluhami režimu. Dej pamfletu je groteskný, s prvkami čierneho humoru, satiry a irónie. Spisovateľ Bartolomej Boleráz a vedúci ideológ Valizlosť Mataj sa zúčastnia v Prahe na zjazde spisovateľov. Do Bratislavy sa vracajú helikoptérou. Ich lietadlo však havaruje a obidvaja zomrú. Nad ich pozostatkami reční "hlavný maršal" (čiže predseda zväzu spisovateľov). Jeho lži sformulované do fráz prinútia Bartolomeja "vstať z mŕtvych" a porozprávať pravdu o sebe i o svojej dobe. Boleráz spomína na to, ako sa cestou z Bratislavy do Prahy zveril Matajovi s tým, čo si v skutočnosti myslí o súčasnej schematickej literatúre. Vyložil mu aj svoj názor o tom, ako režim manipuluje s ľuďmi a robí si z nich poslušné figúrky. Mataj s ním vo všetkom súhlasil. Boleráz uvažuje o Matajovi, rozmýšľa nad tým, prečo je v súkromí celkom iný ako na verejnosti. Prichádza k záveru, že Mataja pokazilo to, že vďaka totalitnému režimu mal neobmedzenú moc nad osudmi spisovateľov. Po príchode do Prahy sa Boleráz zdôveril s týmito myšlienkami aj ostatným spisovateľom. Aj oni s ním súhlasili. Na druhý deň Boleráz vystúpil na zjazde a otvorene vyslovil svoj názor. Teraz sa však všetci postavili proti nemu a Mataj vo svojom prejave ostro odsúdil Bolerázove názory, s ktorými ešte včera súhlasil. Všetci prítomní jednohlasne súhlasili s Matajom a aj oni odsúdili Boleráza - súhlasili s pravým opakom toho, čo včera vraveli a čo si mysleli. Zjazd vyhlásil Boleráza za zradcu, avšak na druhý deň, keď "hlavný maršal" predniesol prejav odhaľujúci chyby kultu osobnosti, ho tí istí ľudia už oslavovali ako smelého a charakterného človeka, ktorý sa ako jediný opovážil povedať pravdu. Na záver knihy pripojil autor krátku satiru s názvom "O vládcovi Figurovi".

Vladimír Mináč (1922 - 1996)

Autor noviel a románov, ktoré sa zaoberajú témami vojny, SNP a povojnového vývoja spoločnosti.

• Modré vlny (román) - Trilógia je vyvrcholením Mináčovej tvorby, je to dielo socialistickorealistickej prózy. Dej týchto románov sa odohráva od roku 1944 do roku 1948. Prvá časť opisuje obdobie pred vypuknutím SNP, rôzne reakcie ľudí na klérofašistický režim, 2. časť priebeh bojov SNP a 3. časť obdobie povojnovej výstavby. Mináč kladie väčší dôraz na zobrazenie mravných, psychologických a ideologických otázok. Cieľom nebolo faktografické zobrazenie udalostí SNP, zameral sa na morálne a psychologické analýzy postáv a činov, na životné osudy ľudí. Mimoriadne expresívne zobrazil zverskosť a beštialitu nacistov a gardistov. Postavy tohto románu už nie sú celkom schematické. Mináč nezamlčuje ani to, že aj medzi povstalcami boli konflikty a nedorozumenia, že niekedy konali nerozvážne, oslepení hnevom, že občas podľahli i depresii a strachu. So sarkazmom a s iróniou hovorí aj o tých, ktorí sa k Povstaniu pridali z vypočítavosti a karierizmu. Postavy románu však celkove spĺňajú požiadavky socialistického realizmu, komunistov predstavuje ako "tvorcov dejín", ako ľudí, ktorí mali najväčšie zásluhy na v SNP, zápornými postavami sú najmä predstavitelia inteligencie a buržoázie. V románe sa striedajú opisy dramatických bojových scén s obrazmi beštiálneho vyčíňania nacistov a gardistov. Charakteristickou črtou Mináčovho štýlu je prelínanie autorskej reči s vnútornými monológmi, niekde i s dialógmi. V prvej časti predstavil autor hlavné i vedľajšie postavy a osudy týchto postáv sleduje aj v druhej a tretej časti. Postavy sa líšili svojím postojom a vzťahom k režimu.

Rudolf Jašík (1919 - 1960)

Autor lyricky ladených románov, ktoré sa zaoberajú témami vojny, židovskej otázky a lásky. Svojou tvorbou nadviazal na slovenskú lyrizovanú prózu (naturizmus). Charakteristickým znakom diel je lyrickosť a baladický tón.

• Námestie svätej Alžbety - Protivojnový román, ktorý odsudzuje vojnu a jej zverstvá na tragickom príbehu lásky dvoch mladých ľudí. Autor si z histórie 2. svetovej vojny vyberá tému tzv. židovskej otázky a jej tragické riešenie vo vojnovej Slovenskej republike. Dej románu sa odohráva v Nitre v roku 1941, v čase, keď sa aj na Slovensku šíri fašizmus a rasová nenávisť. Autor ukazuje všetky sociálne vrstvy - bohatí židovskí majitelia obchodov a veľkoobchodov, ktorým majetky arizovali, drobní židovskí i nežidovskí živnostníci a remeselníci, chudoba, ktorá vyhľadáva príležitostné práce, malomestská spodina - prostitútky a ich pasáci, zlodeji a podvodníci. Román podáva postavy a postavičky gardistov a funkcionárov ľudovej strany. Nájdeme uctievanie hodnostárov (napr. pána tajomníka, ktorý rieši židovské stránky osobne a pomaly bohatne), funkcionára Hasa, ktorý sa sám bojí toho, čo hlása, zašpiní si ruky i česť natoľko, že po strieľaní do židov na stanici spácha samovraždu, nebezpečného Flórika, zlodejíčka z periférie Žltého Doda, ktorý za stovku udáva ľudí, ktorí na chvíľu nemajú pripnutú žltú hviezdu. Román je viac psychologický než spoločenský, má lyrizujúci charakter, v celom diele autor využíva výrazové prostriedky lyriky. Veľmi výrazným znakom románu je rozprávač, ktorý vstupuje do pásma postáv, prihovára sa svojej postave, radí jej, komentuje, čo sa stalo. Román sa volá podľa námestia, kde stojí Kostol svätej Alžbety, pod jeho vežou sa dvaja mladí ľudia stretávali. Celým dielom sa nesie biblická symbolika, okrem iného i v názvoch niektorých kapitol, napr. Posledná večera, Božie oko, Milenec s tvárou satana a hlavne symbolika lásky medzi Igorom a Evou. Má niektoré znaky socialistického realizmu, napr. "Láska je nesmrteľná. Neumiera. Záver románu vyznieva symbolicky, metaforicky pomenúva dobu fašizmu, ktorú autor zobrazil: "Domy sú temné, okná temné, pozatvárané. Ľudia spia, lebo je noc. Je ešte noc."
• Igor Hamar: 18-ročný chlapec, štíhly v drieku, plecnatý, tvár hranatá, výzor umocňovala dlhá jazva na sluchách. Žije na predmestí s matkou. Otec mu zomrel, keď bol prvák. Matka si priala, aby doštudoval, ale v 4. ročníku musel zo školy odísť a pomáhať matke zarábať na živobytie. Matka ochorie, má rakovinu, zabezpečenie domácnosti zostane len na Igorovi. Jediným svetlým bodom v jeho živote je Eva, kamarátka z detstva. Neuvažuje o politike, nič o nej nevie. Nikdy nerozdeľoval ľudí podľa viery, sám do kostola nechodil, hoci bol pokrstený. Nechápe, prečo sa musia ľudia deliť na kresťanov a Židov.
• Eva: dcéra židovského drobného živnostníka. Bola poslušná, dobrá dcéra, mala detskú lásku Igora. Je nežná, oddaná, znáša ticho osud, ktorý ju postihol. Nie je pesimistická, má strach, ale verí, že s Igorom odídu.

Ladislav Mňačko (1919 - 1994)

Najvýraznejšia osobnosť slovenskej žurnalistiky a literatúry. V roku 1968 emigroval, žil do roku 1989 v Rakúsku, do vlasti sa vrátil až po páde komunistického režimu.

• Kde končia prašné cesty - obsahuje reportáže a krátke črty z jeho ciest po východnom Slovensku. Predstavuje v nich bez akéhokoľvek prikrášľovania život a zmýšľanie ľudí v tamojších odľahlých regiónoch.
• Oneskorené reportáže - kniha reportáží, podáva pravdivé svedectvo o politických procesoch v prvej polovici 50-tých rokov, o zničených osudoch nevinne odsúdených ľudí. Fotografista Frank prichádza do smútočnej siene, kde sa bude konať dva dni trvajúca rozlúčka s jedným z najvyšších straníckych funkcionárov štátu. Frank je tu pracovne, má robiť fotografie pre tlač. Frank ho spoznal počas Povstania ako veliteľa legendárnej partizánskej skupiny. Vtedy ešte bol odvážny a energický, mal veľkú autoritu. Frank sa s ním priatelil. Potom sa však bývalý priateľ začal meniť. Čím vyššie stúpal ako funkcionár, tým hlbšie klesal v očiach priateľov. Moc ho zmenila, zdeformovala jeho charakter. Považoval sa za neomylného. V mene triedneho boja zničil a odstránil mnohých ľudí vo svojom okolí. Napokon sa už každého bál, nikomu neveril, bál sa o svoje postavenie, žil v neustálom strachu. Postupne sa od neho odvrátili všetci bývalí priatelia. Rozviedol sa, zobral si za manželku mladú sekretárku, so synom z prvého manželstva mal zlý vzťah. Funkcionár okúsil ako chutí sláva...

Alfonz Bednár (1914 - 1989)

Autor, ktorý spracoval povstaleckú a budovateľskú tematiku inakšie ako jeho predchodcovia. Román už v ničom nepripomínal schematické dielo. Hrdinovia už neboli typizované, schematické postavy, ale ľudia s výraznými individuálnymi črtami, odlišné a zvláštne osobnosti. Román sa nezameriaval na opis vonkajších, objektívnych udalostí, ale na subjektívny svet postáv, na ich vnútro, myšlienky, pocity, ideály, konflikty, trápenia.

• Sklený vrch - Román je koncipovaný ako tzv. denníkový román. Ona a jej manžel, inžinier Solan, pracujú na stavbe hydrocentrály. Ema utrpí nehodu a odvezú ju do nemocnice. Jej manžel nájde denník a začne ho čítať. Tieto denníkové záznamy tvoria jadro románu. Ema si píše denník, pretože sa snaží vyrovnať so svojou minulosťou, so všetkým, čo prežila. Má rada svojho manžela, ale jej minulosť a to, čo z nej zatajila, sa stále stavia medzi manželov. Denník si píše od decembra 1951 do apríla 1952, v spomienkach sa vracia do rokov vojny a do roku 1947. Tieto tri časové roviny sú v románe zložito pospájané. Sled udalostí sa nerozvíja chronologicky, čitateľ sa mnohé súvislosti dozvie až v závere románu.

Peter Jilemnický (1901 - 1949)

Narodil sa v Čechách, ale väčšinu života prežil na Slovensku a okrem prvotín píše po slovensky. Pôsobil na Kysuciach, neskôr odišiel ako učiteľ s robotníckym družstvom Interhelpo do Kirgizska. V roku 1939 musel opustiť Slovensko, po vojne sa opäť vrátil. Jeho tvorba má rozkolísanú úroveň, spočiatku bol ovplyvnený avantgardami a neskôr socialistickým realizmom.

• Víťazný pád - Expresionistický, sociálny román, o kráse a biede Kysúc. Dej sa odohráva na Kysuciach, tesne po skončení 1. svetovej vojny. Hlavná postava Maťo Horoň sa vracia z vojny vymenený, ovplyvnený názormi boľševikov sa dostáva do konfliktu s otcom, lebo si chce vziať za ženu chudobné dievča Magdu Kotryzovú.
• Pole neorané - Prvý román metódou socialistického realizmu. Odohráva sa v čase krízy na Kysuciach, ale aj na Ostravsku. Hlavná postava je Pavol Huščava, mladý kopaničiar, ktorý odchádza za prácou do Ostravy. Dielo má niekoľko dejových línií, zachytáva život a prácu, politické dozrievanie Huščavu, jeho lásku k Zuzke. Dielo má veľa reportážnych prvkov, stojí na strane KSČ, snaží sa vychovávať.
• Kompas v nás - Autorov umelecký vrchol, dielo je tvorené 6 relatívne samostatnými prózami, ktoré tvoria tri dvojice, pričom v každej dvojici je jeden príbeh zo Slovenska a jeden z ruského prostredia. Dielo spája myšlienka šťastia a jeho podmienky.

tags: #socialny #realizmus #schematizmus #v #literature