Socialistický realizmus bol dominantný umelecký smer, ktorý definoval oficiálne umenie v Sovietskom zväze a v krajinách strednej, juhovýchodnej a východnej Európy, vrátane Talianska, pred a po druhej svetovej vojne. Táto estetická doktrína, zavedená v Sovietskom zväze počas posledných rokov Leninovej vlády a neskôr za Stalina, bola presadená aj v satelitných krajinách ZSSR, známych ako ľudové demokracie, a v Číne. Jeho cieľom bolo slúžiť ľudu a oficiálnej ideológii, pričom mal ilustrovať pozitívne aspekty socializmu a spoločnosti, vychovávať a získavať nadšených stúpencov. Kritický pohľad sa smel zameriavať výlučne na triednych nepriateľov.
Zložkami socialistického realizmu boli marxizmus ako ideologicko-filozofické východisko, podpora vývinu spoločnosti smerom k socializmu a umelecká metóda vychádzajúca z realistického umenia 19. storočia. V Československu sa stal socialistický realizmus, známy aj ako sociálny realizmus, smerodajným od 30. rokov 20. storočia až do pádu komunistických režimov. Táto doktrína ovplyvnila všetky druhy umenia, vrátane literatúry, a mala za cieľ podporovať ideologické zámery vládnucej komunistickej strany.
Socialistický realizmus nebol len umeleckým štýlom, ale predovšetkým nástrojom politickej moci. Slová ako „revolúcia“, „pokrok“ a „revolučnosť“ boli síce frekventované v literárnych textoch, no v skutočnosti slúžil na stabilizáciu a zachovanie mocenského status quo. Bol to umelecký konzervativizmus, ktorý zakazoval akúkoľvek inovatívnosť.
Formulácia a nástup
Doktrína socialistického realizmu bola formulovaná na 1. Všezväzovom zjazde sovietskych spisovateľov v Moskve v roku 1934. Na jej vzniku sa podieľali J. V. Stalin, A. A. Ždanov a Maxim Gorkij. Nástup socialistického realizmu sa zhoduje s nárastom stalinistického teroru a je jeho neoddeliteľnou súčasťou. V Sovietskom zväze už nešlo o revolučnú premenu spoločnosti, ale o jej upevnenie. Avantgardné chápanie literatúry ako neustáleho atakovania noriem a rozširovania možností literárneho výrazu nemalo v tejto dobe miesto. Socialistický realizmus mal byť normou a nástrojom stabilizácie systému. Posledné zvyšky revolučného dynamizmu boli nahradené ideovým fundamentalizmom. Zdanie pokroku mala vyvolávať eskalácia teroru.
Znaky socialistického realizmu
Hlavným znakom socialistického realizmu je jeho ideologická zameranosť. Diela mali zobrazovať život z pohľadu marxisticko-leninskej ideológie a slúžiť na propagáciu komunistických ideálov. Dôležitý bol "obsah" a "uvedomenie" (ideológia), ktoré určovali "adekvátnu" formu.
Zobrazovanie "Nového Človeka"
Literatúra socialistického realizmu sa zameriavala na zobrazovanie "nového človeka" - ideálneho komunistu, ktorý je oddaný práci, kolektívu a boju za lepšiu budúcnosť. Tieto postavy mali byť vzorom pre čitateľov a inšpirovať ich k nasledovaniu komunistických ideálov. Ideálne postavy socialistického realizmu sa nikdy nevzdávajú, prekonávajú všetky prekážky a bojujú za vlasť proti nepriateľovi za každých okolností. Cítia sa byť príkladom komunistických hrdinov a nasledujú ich.
Realistické zobrazenie skutočnosti
Napriek ideologickej zameranosti sa socialistický realizmus snažil o realistické zobrazenie skutočnosti. Diela mali zobrazovať život obyčajných ľudí, ich prácu, problémy a radosti. Realizmus bol však podriadený ideologickým cieľom, takže skutočnosť bola často idealizovaná a prispôsobovaná potrebám propagandy.
Agitačno-propagačná funkcia
Literárne diela mali agitačno-propagačnú funkciu. Oslavovali sa výsledky práce, vodcovia robotníckej triedy (Lenin, Stalin, Gottwald), úspechy komunistickej strany a sovietskej armády.
Jednoduchosť a zrozumiteľnosť
Diela socialistického realizmu mali byť jednoduché a zrozumiteľné pre široké masy čitateľov. Autori sa vyhýbali zložitým umeleckým postupom a experimentom a uprednostňovali tradičné formy a štýly.
Charakteristika socialistického realizmu v slovenskej literatúre
V dejinách slovenskej literatúry možno nájsť predchodcov a udržiavateľov socialistického realizmu. Za kľúčovú líniu možno považovať tradíciu proletárskej poézie a davistov. Cieľom bolo zmeniť svet, išlo o angažovanú poéziu. Na rozdiel od českej medzivojnovej avantgardy, slovenské ľavicovo orientované básnenie zväčša zotrvalo na báze proletárskej poézie.
Povojnoví autori už nebojovali za komunizmus v dialogickom prostredí, ale kolektívne unisono. Nešlo o boj, ale o predstieranie boja. Artistná podoba socialistického realizmu je najvýraznejšie reprezentovaná dielom Spievajúce srdce (1952) Vojtecha Mihálika. Symbolistická tradícia sa od tridsiatych rokov obohacovala o modernistické a avantgardné postupy. Nadrealisti, ktorých literárna minulosť bola antiliterárna, atakovali ustálené poňatie literatúry a presadzovali atematickosť.
Literatúra socialistického realizmu a nová funkcia literárnych diel
Po prijatí socialistického realizmu za jediný štátom podporovaný umelecký smer zanikli súkromné vydavateľstvá aj literárne časopisy (Elán, Verbum, Tvorba). Vznikli nástroje centrálneho riadenia literatúry - štátne vydavateľstvá a Zväz československých spisovateľov. Autori upravovali svoje vlastné texty napísané pred prevratom roku 1948; napríklad Margita Figuli pod tlakom doby vypustila nábožensky poňatú časť textu novely Tri gaštanové kone. Mnohí medzivojnoví autori sa ťažko vyrovnávali s novými politickými i životnými podmienkami a odmlčali sa (Ján Smrek) alebo sa venovali tvorbe pre deti.
Agitačná lyrika oslavovala výsledky „radostnej“ práce, vodcov robotníckej triedy (Lenin, Stalin, Gottwald), úspechy komunistickej strany a sovietskej armády. Autori, ktorí písali v duchu socialistického realizmu, boli odmeňovaní rôznymi cenami, štátnymi oceneniami, titulmi, rekreačnými pobytmi a tvorivými podporami.
Sociálno-psychologický realizmus
Autori sociálno-psychologického realizmu vychádzali z realizmu, ale do diel prenikal aj expresionizmus. Sústredili sa na zachytenie sociálnych problémov doby, v dielach vystupovali obyčajní ľudia, ale mravne čistí. Autori prenikali pod povrch javov, vnútorný svet postáv bol dôležitejší ako vonkajší dej.
Jozef Cíger-Hronský
Jozef Cíger-Hronský (1896-1960) bol spisovateľ, ktorý pôsobil ako učiteľ a redaktor. Po roku 1945 emigroval do Argentíny. Jeho telesné pozostatky boli prevezené na Slovensko v roku 1993. Vo svojej tvorbe sa orientoval na dedinu a usiloval sa vystihnúť vonkajšiu skutočnosť i vnútorný svet človeka.
Jozef Mak
Román Jozefa Makúcha je vrcholným dielom sociálno-psychologického realizmu. Dej sa odohráva na Horehroní od 70. rokov 19. storočia do 30. rokov 20. storočia. Román vyšiel v roku 1933, v čase vrcholiacej hospodárskej krízy, a autorovým cieľom bolo metaforicky zobraziť slovenského človeka, jeho osud a biedu. Jozefovi na tomto svete nečaká nikto a nič. Vždy sa bude spomínať ako ľudstvo a nikdy nie ako jednotlivec. Od detstva spoznáva nespravodlivosť, biedu, tvrdosť a krutosť života. Zaľúbi sa do Maruše Meľošovej, ktorú si chce vziať za manželku a na mieste vyhoreného domu chce postaviť svoj dom. Po návrate domov zistí, že Maruša je vydatá za jeho brata Jána a bývajú v dome, ktorý on postavil. Zo vzdoru sa ožení s Julou Petriskovou, ktorá je protipólom Maruše. V diele autor poukazuje na nízky horizont dediny, prevláda pudová stránka. Autor monumentalizuje utrpenie Maka. Román patrí medzi najmlčanlivejšie romány v slovenskej literatúre, postavy sa nevedia vyjadriť slovom, preto sa autor k nim prihovára. Každá kapitola začína lyrickým opisom prírody.
Baštrng - Jozef Mak - Michal Kubovčík
Ostatné diela Jozefa Cígera-Hronského
- Proroctvo doktora Stankovského: Z mestského a intelektuálneho prostredia, autor zachytáva pocity vykorenenosti v modernom svete.
- Chlieb: Sociálny román, dedina biedy a hladu, zasiahnutá krízou a nezamestnanosťou.
- Pisár Gráč: Autorovo najexperimentálnejšie dielo. Z politických dôvodov po roku 1948 nemohol publikovať.
V celej tvorbe Jozefa Cígera-Hronského sa orientuje na dedinu a usiluje sa vystihnúť vonkajšiu skutočnosť i vnútorný svet človeka. Jeho hrdinovia sa vedia vyjadriť činmi, nie slovom, orientácia na vnútorný svet postáv, baladická atmosféra diel, často sa zaoberá problematikou viny a trestu.
Za vyšným mlynom
Samostatne vydaná novela, ktorá sa stala predlohou pre operu Krútňava od Eugena Suchoňa. Ondrej Zimoň sa dopustí vraždy, od tej chvíle nenachádza pokoj, pije, aby zabudol, ubližuje manželke i dieťaťu, veľmi sa chce priznať, ale zároveň sa bojí odhalenia.
Živý bič
Román o 1. svetovej vojne, sociálny román, unanimistický. Priestor: dedina Ráztoky na Orave, ktorú nezasiahol front. Čas: dielo začína v roku 1917 príchodom Ondreja Koreňa do dediny. Román končí 27.10.1918 všeobecnou rabovačkou Ráztočanov.
Postavy v Živom biči:
- Adam Hlavaj: Manžel Evy Hlavajovej, mužný, rozvážny človek, dezertoval z východného frontu a dozvedá sa o tragickom osude svojej ženy.
- Eva Hlavajová: Hrdo znáša svoj osud, po odchode muža na front sa jej žije ťažko a poprosí notára Okolického, aby jej vyreklamoval muža.
- Ilčíčka: Vdova, ktorá lipne na synovi Štefanovi. Je to žena činu, hrdá, odbojná, nikoho sa nebojí, ani vrchnosti, vo svojom žiali (smrť syna) je dôstojná.
- Štefan Ilčík: Vojna je preňho prelomom, z ideálneho sveta domova sa dostane do sveta zloby, násilia, jeho svet sa rozbíja.
- Notár Okolický: Predstavuje vrchnosť v dedine, je bojko, trpí po samovražde Evy výčitkami svedomia.
Vojna sa chýlila ku koncu, všade vládla anarchia, ľudia už vedeli, že vojnu RÚ prehralo. Zmätok prepukol 27.10.1918, dedina bola ako vykoľajená, dav sa pohol ku krčmárovi a raboval ako zmyslov zbavený, nakoniec krčmu podpálili.
Peter Jilemnický
Peter Jilemnický (1901-1949) sa narodil v Čechách, ale väčšinu života prežil na Slovensku. Pôsobil na Kysuciach, neskôr ako učiteľ s robotníckym družstvom Interhelpo v Kirgizsku. V roku 1939 musel opustiť Slovensko, po vojne sa opäť vrátil.
Tvorba Petra Jilemnického
- Víťazný pád: Expresionistický, sociálny román, o kráse a biede Kysúc. Hlavná postava Maťo Horoň sa vracia z vojny, ovplyvnený názormi boľševikov, sa dostáva do konfliktu s otcom, lebo si chce vziať za ženu chudobné dievča Magdu Kotryzovú.
- Pole neorané: Prvý román metódou socialistického realizmu. Odohráva sa v čase krízy na Kysuciach, ale aj na Ostravsku. Hlavná postava je Pavol Huščava, mladý kopaničiar, ktorý odchádza za prácou do Ostravy. Dielo má niekoľko dejových línií, zachytáva život a prácu, politické dozrievanie Huščavu, jeho lásku k Zuzke. Dielo má veľa reportážnych prvkov, stojí na strane KSČ, snaží sa vychovávať.
- Kompas v nás: Autorov umelecký vrchol, dielo je tvorené 6 relatívne samostatnými prózami, ktoré tvoria tri dvojice, pričom v každej dvojici je jeden príbeh zo Slovenska a jeden z ruského prostredia. Dielo spája myšlienka šťastia a jeho podmienky.
