Sociálny princíp zohráva v živote človeka kľúčovú úlohu, ovplyvňuje jeho správanie, hodnoty a interakcie s ostatnými. Je to súbor noriem, hodnôt a presvedčení, ktoré spoločnosť považuje za dôležité pre jej fungovanie a súdržnosť.
V tomto článku sa pozrieme na rôzne aspekty sociálneho princípu v živote človeka, jeho príklady a význam pre jednotlivca i spoločnosť.
Úvod do sociálneho princípu
Sociálny princíp je základným kameňom každej spoločnosti. Predstavuje neformálny, no silný systém pravidiel a očakávaní, ktoré usmerňujú naše správanie a pomáhajú nám orientovať sa v sociálnom svete. Dodržiavanie sociálnych princípov je nevyhnutné pre budovanie dôvery, spolupráce a harmonických vzťahov.
Sociálny princíp a sociálna práca
Sociálna práca je dynamicky sa rozvíjajúcou profesiou, ktorá je založená na hodnotách, akými sú sociálna spravodlivosť, ľudská dôstojnosť a dôležitosť medziľudských vzťahov. Etika je neoddeliteľnou súčasťou sociálnej práce a bez nej by sociálna práca nemohla existovať. Etické princípy, ako napríklad holistický prístup a empowerment, sú fundamentálne štandardy správania, od ktorých závisia mnohé iné štandardy a súdy.
Sociálna práca sa svojou činnosťou dotýka bezprostrednosti človeka. Ak sa pozrieme na podstatu zamerania sociálnej práce, tá nemôže zostať v zajatí sociálnej politiky v úlohe „samaritána“ len na sociálne zvládnutie ekonomicky ohrozenej populácie v dôsledku nevhodného hospodárenia so zdrojmi daného politického systému. Sociálna práca ako aplikovaná veda je zameraná na uskutočňovanie spoločenských zmien vedúcich k zlepšeniu prosperity ľudí.
Etický kódex sociálnej práce
Formulovanie etického kódexu patrí medzi základné požiadavky profesionality. V súčasnosti je možné považovať za aktuálny medzinárodný etický kódex sociálnej práce spoločný dokument IFSW/IASSW Etika v sociálnej práci - vyhlásené princípy prijatý v roku 2004. Na Slovensku je platný Etický kódex sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce, ktorý zdôrazňuje, že etické povedomie je zásadnou súčasťou profesionálnej činnosti sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce.
Holistický prístup
Holistický prístup je zásadný princíp súčasnej sociálnej práce, ktorý nepatrí len do oblasti etiky, ale je ňou naplnená ako celok. Sociálna práca je charakterizovaná interdisciplinárnym prístupom k regulovaniu a riadeniu sociálnej problematiky. Rešpektuje a využíva poznatky pedagogiky, sociológie, psychológie, ekonomické, právne, medicínske, ekologické a ďalšie odbory.
Sociálna spravodlivosť
Princíp sociálnej spravodlivosti je zásadný v sociálnej práci. Usiluje sa zaistiť všetkým ľuďom prístup k potrebným informáciám, službám a zdrojom, rovnosť príležitostí a účasť na procese rozhodovania. Sociálny pracovník a asistent sociálnej práce prispieva k odstráneniu prejavov a príčin sociálnej nespravodlivosti, diskriminácie, útlaku a bariér podporujúcich sociálne vylúčenie. Angažuje sa o dosiahnutie sociálnej zmeny, sociálneho rozvoja a sociálnej inklúzie, zvlášť v prospech zraniteľných a utláčaných jednotlivcov a skupín ľudí.
Zásluhová starostlivosť vs. spravodlivosť podľa potrieb
Pri vysvetľovaní podstaty sociálnej spravodlivosti sa rozlišuje „zásluhová starostlivosť“ a „spravodlivosť podľa potrieb“. V zásluhovom koncepte spravodlivosti má byť ohodnotenie jednotlivca úmerné jeho vynaloženému výkonu. Na druhej strane koncept „spravodlivosti podľa potrieb“ upozorňuje na skutočnosť, že je nevyhnutné brať do úvahy aj menej schopných jednotlivcov a voči nikomu by sa teda nemalo pristupovať tak, aby daný človek stratil dôstojnosť či dokonca samotnú možnosť prežiť. Zmyslom tohto poňatia spravodlivosti je vyrovnanie spoločenských podmienok pre všetkých jednotlivcov, alebo aspoň zabezpečenie dôstojného minima pre prežitie každého ľudského tvora. „Spravodlivosťou podľa potrieb“ zákonite vyžaduje redistribučnú (prerozdeľovaciu) politiku vzhľadom na potreby jednotlivcov. Základom konceptu potrieb je totiž vo všeobecnosti hodnota solidarity (v zmysle nerecipročného prevodu). Znamená to, že ide o prevody od silnejších ku slabším, napr. od bohatých k chudobným, od zdravých ku chorým, od osôb v produktívnom veku k dôchodcom a pod. Podstatou je naplnenie základných ľudských potrieb bez ohľadu na to, či si to človek zaslúži, alebo nie.
Ľudské práva a dôstojnosť
Medzi sociálnou spravodlivosťou a ľudskými právami existuje úzke prepojenie. Princípy dodržiavania ľudských práv a rešpektovania ľudskej dôstojnosti každej osoby bez rozdielu patria medzi zásadné požiadavky sociálnej práce. V centre pozornosti sociálneho pracovníka má stať jednotlivec so svojimi neodňateľnými, nezrušiteľnými a nepremlčateľnými právami, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia až po smrť. Každému človeku, nezávisle od jeho fyzického, psychického a sociálneho stavu, prináleží neodňateľná dôstojnosť, zakladajúca jeho nevýslovnú hodnotu.
Medzinárodné dokumenty o ľudských právach
Sociálny pracovník by mal poznať dôležité medzinárodné dokumenty, ktoré sa venujú ľudským právam, aby ich princípy mohol uplatňovať v každodennej práci s klientmi. Medzi tieto dokumenty patria:
- Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948)
- Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966)
- Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966)
- Európska sociálna charta (1961, revidovaná 1996)
- Charta základných práv a slobôd Európskej únie
Prvým a najvýznamnejším ľudsko-právnym dokumentom v 20. storočí je Všeobecná deklarácia ľudských práv, ktorú v roku 1948 prijala Organizácia Spojených národov. Jej 30 článkov sa zvykne rozdeľovať do troch základných skupín, tzv. generácií ľudských práv.
Vo Všeobecnej deklarácii ľudských práv sa nachádzajú kľúčové články týkajúce sa sociálnych práv:
- Článok 22: Každý človek má ako člen spoločnosti právo na sociálne zabezpečenie a nárok na to, aby národným úsilím aj medzinárodnou súčinnosťou a v súlade s organizáciou a s prostriedkami príslušného štátu mu boli zaručené hospodárske, sociálne a kultúrne práva nevyhnutné pre jeho dôstojnosť a slobodný rozvoj jeho osobnosti.
- Článok 23:
- Každý má právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a vhodné pracovné podmienky, ako aj na ochranu proti nezamestnanosti.
- Každý má bez akejkoľvek diskriminácie nárok na rovnaký plat za rovnakú prácu.
- Každý kto pracuje má právo na spravodlivú a primeranú odmenu, ktorá zabezpečuje jemu samotnému a jeho rodine životnú úroveň zodpovedajúcu ľudskej dôstojnosti, doplnenú v prípade potreby inými prostriedkami sociálneho zabezpečenia.
- Na ochranu svojich záujmov má každý právo zakladať odborové organizácie a pristupovať k nim.
- Článok 24: Každý má právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.
- Článok 25:
- Každý má právo na životnú úroveň zabezpečujúcu jemu i jeho rodine zdravie a blahobyt vrátane potravy, šatstva, bývania, lekárskej starostlivosti a nevyhnutných sociálnych opatrení; má právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej nespôsobilosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastali okolnosťami nezávislými od jeho vôle.
- Materstvo a detstvo majú nárok na osobitnú starostlivosť a pomoc. Všetky deti, či už sú zrodené v manželstve či mimo neho, majú rovnakú sociálnu ochranu.
- Článok 26:
- Každý má právo na vzdelanie. Vzdelanie má byť bezplatné, aspoň v začiatočných a základných stupňoch. Základné vzdelanie má byť povinné. Technické a odborné vzdelanie má byť všeobecne prístupné a vyššie vzdelanie musí byť rovnako prístupné všetkým na základe schopností.
- Vzdelanie má smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám. Má pomáhať vzájomnému porozumeniu, znášanlivosti a priateľstvu medzi všetkými národmi a skupinami rasovými aj náboženskými, ako aj rozvoju činnosti Organizácie Spojených národov pre zachovanie mieru.
Princípy subsidiarity a solidarity
Sociálna práca sa opiera o princípy subsidiarity a solidarity. Solidarita je vzájomná závislosť prvkov. V morálnom poňatí je solidarita povinnosťou vyplývajúcou z uvedomenia vzájomných záväzkov, ktoré spojujú každého človeka s druhými ľuďmi. Vzájomná pomoc a podpora vychádzajúca zo spoločenských záujmov a potrieb. Solidarita sociálna vyjadruje úroveň bezprostredného vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnými členmi spoločnosti, mieru sociálnej kvality jednotlivca. Jednotlivec ako sociálna bytosť má v sebe zakódovanú kolektívnu spolupatričnosť.
Princíp subsidiarity rešpektuje nižšieho, menšieho, zabezpečujúca primát ľudskej osoby. Princíp, pravidlo, ktoré ochraňuje jednotlivca, jeho slobodu, práva pri rozvíjaní života. Prejavuje sa nezasahovaním vyšších riadiacich úrovní do nižších, čím sa vytvára priestor na aktivizáciu ich činností, umožňujúci participáciu. Princíp subsidiarity spočíva v rešpektovaní iniciatívy, kompetencií a zodpovednosti. Znamená to, že jednotlivcom vo vzťahu k spoločnosti a menším spoločnostiam vo vzťahu k väčším treba ponechať autonómiu, slobodu konania. Ďalej spočíva v poskytovaní pomoci tam, kde je to nevyhnutné. Ide o príležitostnú pomoc s cieľom, aby jednotlivec alebo skupina, ktorá nie je schopná sama realizovať svoje ciele a úlohy, ich mohla po poskytnutí pomoci ďalej sama realizovať. Možno ju charakterizovať ako „pomoc k svojpomoci“.
Sociálny princíp v každodennom živote
Sociálny princíp sa prejavuje v mnohých aspektoch nášho každodenného života.
- Dodržiavanie zákonov a pravidiel: Rešpektovanie zákonov a pravidiel je základným prejavom sociálneho princípu. Zabezpečuje poriadok, bezpečnosť a spravodlivosť v spoločnosti.
- Úcta k druhým: Prejavovanie úcty k druhým, bez ohľadu na ich pôvod, rasu, náboženstvo, pohlavie alebo sexuálnu orientáciu, je dôležitým prejavom sociálneho princípu. Podporuje toleranciu, porozumenie a spoluprácu.
- Solidarita a pomoc: Poskytovanie pomoci a podpory tým, ktorí to potrebujú, je prejavom solidarity a sociálneho princípu. Môže ísť o pomoc rodine, priateľom, susedom alebo aj cudzím ľuďom.
- Zodpovednosť: Preberanie zodpovednosti za svoje činy a správanie je dôležitým prejavom sociálneho princípu. Znamená to byť si vedomý dôsledkov svojich činov a snažiť sa minimalizovať ich negatívny dopad na ostatných.
- Spolupráca: Spolupráca s ostatnými pri dosahovaní spoločných cieľov je prejavom sociálneho princípu. Znamená to byť ochotný zdieľať svoje vedomosti, zručnosti a zdroje s ostatnými.
- Komunikácia: Efektívna a rešpektujúca komunikácia s ostatnými je dôležitá pre budovanie a udržiavanie dobrých vzťahov. Znamená to byť ochotný počúvať, vyjadrovať svoje názory jasne a rešpektovať názory ostatných.
- Ohľaduplnosť k životnému prostrediu: Správanie sa ohľaduplne k životnému prostrediu je prejavom sociálneho princípu. Znamená to byť si vedomý dopadu svojich činov na životné prostredie a snažiť sa minimalizovať ich negatívny dopad.
Sociálne príjmy a sociálne zabezpečenie
Sociálny princíp sa prejavuje aj v systéme sociálneho zabezpečenia, ktorý má za cieľ zlepšenie životných podmienok obyvateľstva. Sociálne príjmy zahŕňajú štátne sociálne dávky a dávky sociálneho poistenia.
Príklady sociálnych dávok
- Príspevok pri narodení dieťaťa: Má nárok matka, uplatniť si ho môže do jedného roku dieťaťa, môže sa zvýšiť o polovicu pri 3 a viac deťoch ak sa aspoň dve z nich dožijú viac ako 28 dní. Otec má nárok na túto dávku ak: matka zomrela, ak je dieťa súdom zverené otcovi.
- Úhrada potrieb pestúna: Do pestúnskej starostlivosti za zverujú len maloleté deti (do 18r), pestún je plnoletá, bezúhonná osoba s trvalým pobytom v SR a má predpoklady o staranie sa o dieťa.
- Prídavok na dieťa: Poskytuje sa na výchovu, výživu nezaopatreného dieťaťa. Oprávnená osoba - rodič, pestún, osoba, ktorá prevzala starostlivosť nahradzujúcu starostlivosť rodičov.
Socializácia a sociálne roly
Niektoré socializačné etapy sú v podstate nezastupiteľné a ak sa neodohrajú v danom vekovom období, nemožno ich už takmer nikdy dohnať (rečové schopnosti, vznik empatie a dôvery). V súvislosti s výkonom sociálnych rol môže dôjsť k rolovým konfliktom, ktoré delíme na interpersonálne (konflikt medzi dvoma či viacerými rolami, ktorý vychádza z konfliktu záujmov - je ťažké byť zároveň napr. otcom i manažérom) a intrapersonálne (konflikt osobnosti a roly, odmietanie roly, konflikt vo vnútri roly).
Sociálna rola a status
Sociálna rola vyjadruje očakávané správanie človeka podľa jeho sociálneho statusu. Každá spoločnosť má určité predstavy o tom, ako by sa mal človek v danej pozícii správať - teda aké má mať postoje, povinnosti a zodpovednosť. Sociálny status a rola sú vzájomne prepojené: status vyjadruje „kto“ človek je v spoločnosti, rola vyjadruje „čo“ sa od neho očakáva, teda ako sa má správať. Každý človek zastáva v živote viacero rolí - napríklad je zároveň dieťaťom, študentom, priateľom, zamestnancom, rodičom či manželom.
Typy sociálnych rolí
- Konvergentné roly: Také, s ktorými sa jednotlivec stotožňuje a cíti sa v nich prirodzene.
- Divergentné roly: Roly, ktoré človeku nevyhovujú alebo s nimi vnútorne nesúhlasí, no navonok sa tvári, že ich prijíma.
Konflikt sociálnych rolí
Ku konfliktom dochádza vtedy, keď človek vykonáva viacero rolí súčasne a požiadavky týchto rolí sa dostávajú do rozporu. Nedostatok času, stres a protichodné očakávania môžu vyvolávať vnútorné napätie a psychickú záťaž.
Získaný a vnútornený status
- Získaný status: Človek ho nadobúda vlastným úsilím, prácou a schopnosťami, napríklad: dosiahnuté vzdelanie, povolanie, spoločenské uznanie.
- Vnútornený (vnútený) status: Vzniká bez vlastnej vôle človeka, teda nie je zapríčinený jeho konaním, napríklad: zdravotné postihnutie, strata zamestnania, nútená chudoba.
Vzťah sociálnej práce a sociálnej politiky
Sociálna práca neprotirečí sociálnej politike, pretože sociálna práca nevychádza zo sociálnej politiky, ale pohybuje sa v jej priestore, kde ohraničenia sú vo všeobecnosti určované morálnou stránkou. Jedna z foriem sociálnej práce - sociálna pomoc bez racionálneho zastúpenia reciprocity vytvára nemožnosť zodpovedného konania jedinca a tento môže zostať v zajatí ešte väčšej osobnej neslobody, bez možnosti prejavenia ľudskej prirodzenej potreby milovať a byť milovaný. Láska potrebuje smerovanie a z tohto hľadiska sociálna práca nemá k jedincovi len klientsky vzťah, ale aj obsahovú pozíciu tútorskej formy.
Definícia sociálnej politiky
Sociálna politika je cieľavedomé smerovanie k zlepšeniu podmienok obyvateľstva v rámci daných hospodárskych možností krajiny. Sociálna politika zahŕňa politiku sociálneho zabezpečenia vrátane osobných sociálnych služieb, rodinnej politiky, bytovej politiky, najmä jej sociálnych aspektov, zdravotnej politiky, politiky zamestnanosti a vzdelávacej politiky. Sociálna politika je sústavné a cieľavedomé úsilie jednotlivých sociálnych subjektov o zmenu alebo udržanie a fungovanie svojho alebo iného sociálneho systému.
Členenie sociálnej politiky
- Širšie chápanie: Podľa ktorého sa sociálna politika konkrétne zameriava na správanie sa predovšetkým štátu, ale aj iných subjektov, ktorým je ovplyvňovaná sociálna sféra spoločnosti. Sociálna politika je vnímaná ako aktivity, ktoré sa bezprostredne týkajú životných podmienok ľudí. Znamená to dôraz na dlhodobé, koncepčné úvahy o sociálnej politike, voľbu typu sociálnej politiky a tvorbu určitého sociálneho programu.
- Užšie chápanie: Podľa ktorého je úlohou sociálnej politiky predovšetkým reagovať na sociálne riziká, resp. ich následky (staroba, choroba, invalidita), podporovať rodiny s nezaopatrenými deťmi a regulovať sociálne tvrdosti.
V rámci užšieho chápania rozlišujeme:
- Aktívna sociálna politika: s dôrazom na prevenciu, predchádzanie vzniku sociálnych problémov, prijímaním opatrení.
- Pasívna (retrospektívna) sociálna politika: ktorá sa zameriava na riešenie už vzniknutých problémov.
Pomoc a pomáhanie v sociálnej práci
Fylogenéza ľudstva ukazuje, že človek na prežitie potrebuje pomoc svojej rodiny, skupiny. Pomoc je prirodzenou a nevyhnutnou kategóriou ľudstva. V najstarších dejinách bola pomoc súčasťou života existencie ľudskej spoločnosti a vyskytovala sa v súvislosti s niektorou z foriem akútneho ohrozenia ako boli napríklad choroba, či agresia alebo osirenie, ovdovenie, chudoba a telesné postihnutie.
V stredoveku boli vytvorené dve formy poskytovania pomoci: spontánna a osobná pomoc - dávanie almužny, a organizovaná pomoc pre ľudí, o ktorých sa nedokázali postarať ich rodiny alebo blízki (seniori, siroty, chorí,...). Medzi prvé organizované inštitúcie zamerané na pomoc zaraďujeme špitály, ktoré poskytovali stravu, ošatenie, ošetrenie, duchovnú pomoc a prístrešie, zastrešované cirkvou.
Dnes má človek nárok na odbornú pomoc aj zo strany sociálneho pracovníka a to najmä v situáciách ako sú:
- nezamestnanosť
- chudoba
- choroba (zdravotná alebo duševná)
- staroba
- smrť živiteľa
- úmrtie príbuznej či blízkej osoby, ale aj narodenie
- strata rodiny
- strata domova
- rôzne formy sociálneho zlyhania (sociálna izolácia či sociálna exklúzia) a iné.
V teoretickej rovine sa oblasť sociálnej pomoci zameriava na hľadanie odpovedí otázok: komu má byť pomoc poskytnutá, kedy máme ponúknuť pomoc, za akých podmienok je potrebné pomoc poskytnúť, prečo máme pomoc poskytnúť, ako ponúkať pomoc - voľba, druh, spôsob určitých postupov.
Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc
Sociálna starostlivosť a sociálna pomoc sú dva najčastejšie používané termíny v sociálnej práci. Často sa v praxi zamieňajú i napriek tomu, že sa vzťahujú k presne vymedzeným situáciám.
Sociálna starostlivosť
Sociálna starostlivosť je charakteristická tým, že sociálny pracovník má dominantné postavenie a rozhoduje o výbere foriem, miere a dĺžke poskytnutej sociálnej starostlivosti. Klient, ktorý starostlivosť prijíma, je vnímaný ako ten, ktorý nedokáže, nevládze, nie je schopný hľadať riešenia vlastného problému. Klient je odkázaný na starostlivosť odborníka - sociálneho pracovníka, čiže je v pasívnej pozícii. Cieľom sociálnej starostlivosti je maximálny rozvoj celej osobnosti a to vedomým prispôsobením sa človeka jeho okoliu, alebo prispôsobením okolia osobitným požiadavkám a schopnostiam handicapovaného človeka. „Sociálna starostlivosť vystupuje ako širší pojem, pričom zahŕňa v sebe aj obsah pojmu sociálna pomoc.“
Sociálna pomoc
Sociálna pomoc je aktívna spolupráca sociálneho pracovníka a klienta pri riešení problémových situácií v živote človeka, ktorú môžeme vymedziť pojmami: partnerská pomoc, sprevádzanie, napomáhanie. V sociálnej pomoci pomáhajúci čiže aktér poskytujúci podporu vystupuje v partnerskej rovine - navrhuje, odporúča a spolupôsobí pri realizácii optimálnej forme pomoci, a prijímateľ pomoci je aktívnym článkom a rozhoduje o tom, v čom chce pomôcť, akú formu pomoci potrebuje a volí si pomáhajúcu osobu.
V praxi sa stretávame s delením sociálnej pomoci na tri základné úrovne:
- Primárna pomoc: samotné nároky na pomoc. Slúži k rozvoju osobnosti a k vývoju ľudí - preventívna pomoc.
- Sekundárna pomoc: aktuálna pomoc pri už vzniknutých problémoch - z metód práce sa využíva poradenstvo, rehabilitácia, terapia, ekonomická pomoc, sociálna opora a iné.
- Terciárna pomoc: dodatočná pomoc - na riešenie situácií, ktoré sa nedajú zvládnuť bez intenzívnej cudzej pomoci.