Sociálne princípy v praxi: Príklady zo Slovenska a ich význam

Sociálne princípy sú základom fungovania spoločnosti a etiky sociálnej práce. Predstavujú fundamentálne štandardy správania, od ktorých závisia iné štandardy a súdy. Etika je neoddeliteľnou súčasťou sociálnej práce, ktorá presahuje rámec etických kódexov, vzdelávania a vedeckých disciplín. Bez etiky by sociálna práca nemohla existovať vo svojej podstate. Tento článok sa zameriava na etické princípy v sociálnej práci, pričom niektoré z nich sú považované za teoretické princípy (napr. holistický prístup, empowerment) a iné za právne predpoklady (napr. rešpektovanie ľudských práv, ochrana súkromia). Cieľom aktivity je zviditeľniť ucelený obraz o problematike sociálneho systému na Slovensku.

Profesionalita a etický kódex v sociálnej práci

Formulácia etického kódexu patrí medzi základné požiadavky profesionality v pomáhajúcich profesiách. Hoci samotný kódex nezaručuje etické správanie, má veľký význam pre sociálnu prácu, jej profesionálov a užívateľov služieb. Aktuálny medzinárodný etický kódex sociálnej práce je spoločný dokument IFSW/IASSW Etika v sociálnej práci - vyhlásené princípy prijatý v roku 2004. Na Slovensku platí od roku 2015 nový Etický kódex sociálnych pracovníkov a asistentov sociálnej práce, ktorý zdôrazňuje etické povedomie ako zásadnú súčasť profesionálnej činnosti a sociálnu spravodlivosť, ľudskú dôstojnosť a dôležitosť medziľudských vzťahov ako kľúčové hodnoty.

Holistický prístup je zásadný princíp sociálnej práce, ktorý ju napĺňa ako celok, nielen v oblasti etiky.

Sociálna spravodlivosť

Princíp sociálnej spravodlivosti bol rozpoznaný ako zásadný v definíciách sociálnej práce (IFSW / IASSW, 2000; 2014) a v medzinárodnom etickom kódexe (IFSW / IASSW, 2004). Etický kódex sociálneho pracovníka a asistenta sociálnej práce (2015) identifikoval sociálnu spravodlivosť ako kľúčovú hodnotu, podobne ako iné národné etické kódexy. Sociálny pracovník sa usiluje zaistiť prístup k informáciám, službám a zdrojom, rovnosť príležitostí a účasť na rozhodovaní pre všetkých ľudí. Prispieva k odstráneniu sociálnej nespravodlivosti, diskriminácie, útlaku a bariér podporujúcich sociálne vylúčenie a angažuje sa o dosiahnutie sociálnej zmeny, sociálneho rozvoja a sociálnej inklúzie, zvlášť v prospech zraniteľných a utláčaných skupín.

Zásluhová starostlivosť vs. spravodlivosť podľa potrieb

Pri vysvetľovaní podstaty sociálnej spravodlivosti sa rozlišuje medzi „zásluhovou starostlivosťou“ a „spravodlivosťou podľa potrieb“. V zásluhovom koncepte má byť ohodnotenie jednotlivca úmerné jeho výkonu, teda „každému to, čo mu patrí“. Jednotlivec je odmeňovaný na základe vlastných kvalít, bez ohľadu na iných či spoločnosť. Na druhej strane, koncept „spravodlivosti podľa potrieb“ upozorňuje na nevyhnutnosť brať do úvahy aj menej schopných jednotlivcov a zabezpečiť im dôstojný život. Ak niekto „spravodlivo“ dospel k miliardám a iní „spravodlivo“ umierajú od hladu, „spravodlivé“ to nie je. V tomto prípade sa ponúka „výsledkový“ princíp sociálnej spravodlivosti, motivovanej kritériom potrieb. Zmyslom je vyrovnanie spoločenských podmienok pre všetkých, alebo aspoň zabezpečenie dôstojného minima pre prežitie každého. „Spravodlivosť podľa potrieb“ vyžaduje redistribučnú politiku vzhľadom na potreby jednotlivcov, založenú na hodnote solidarity.

Ľudské práva a ľudská dôstojnosť

Medzi sociálnou spravodlivosťou a ľudskými právami existuje úzke prepojenie. Základným predpokladom spravodlivého rozdelenia je požiadavka, aby každá ľudská bytosť mala zabezpečené materiálne podmienky na dôstojný život. Princípy dodržiavania ľudských práv a rešpektovania ľudskej dôstojnosti každej osoby bez rozdielu patria medzi zásadné požiadavky sociálnej práce. Takmer všetky etické kódexy sociálnej práce, vrátane medzinárodného kódexu IFSW / IASSW (2004) túto skutočnosť explicitne reflektujú. Ľudská dôstojnosť je jednou z kľúčových hodnôt profesie. V centre pozornosti sociálneho pracovníka má stať jednotlivec so svojimi neodňateľnými, nezrušiteľnými a nepremlčateľnými právami, ktoré prislúchajú každému človeku od narodenia až po smrť. Nemožno obetovať jedného človeka v záujme iného človeka ani celej spoločnosti. Každému človeku, nezávisle od jeho fyzického, psychického a sociálneho stavu, prináleží neodňateľná dôstojnosť, zakladajúca jeho nevýslovnú hodnotu. Sociálni pracovníci majú podporovať a chrániť fyzickú, psychickú, emocionálnu a duchovnú integritu a blaho každého človeka. Hodnota jedinca je nadradená všetkému ostatnému. Úlohou sociálneho pracovníka nie je posudzovať mravnú úroveň klienta, ale ho akceptovať. Akceptácia je schopnosť sociálneho pracovníka zachovať ku klientovi rešpekt, hoci sa tento prejavuje rizikovým správaním. Ľudské práva možno chápať jedine tak, ak ich aplikujeme univerzálne.

Medzi dôležité dokumenty týkajúce sa ľudských práv patria:

• Organizácia spojených národov (OSN): Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948); Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach (1966); Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach (1966); Medzinárodný dohovor o odstránení všetkých foriem rasovej diskriminácie (1966); Dohovor o odstránení všetkých foriem diskriminácie žien (1979); Dohovor proti mučeniu a inému krutému, neľudskému a ponižujúcemu zaobchádzaniu či trestaniu (1984); Dohovor o právach dieťaťa (1989); Medzinárodný dohovor o ochrane práv všetkých migrujúcich pracovníkov a členov ich rodín (2004); Dohovor o právach osôb so zdravotným postihnutím (2006).
• Rada Európy (RE): Európska sociálna charta (1961, revidovaná v 1996), ktorá sa zaoberá oblasťami ako bývanie, zdravie, vzdelanie, zamestnanie, právna a sociálna ochrana, pohyb osôb a nediskriminácia.
• Európska únia (EÚ): Sociálna charta Európskej únie (1989), Charta základných práv a slobôd Európskej únie (právne záväzná prostredníctvom Lisabonskej zmluvy).

Všeobecná deklarácia ľudských práv

Všeobecná deklarácia ľudských práv (1948) sa zvykne rozdeľovať do troch generácií ľudských práv:

1. Prvá generácia: Občianske a politické práva (na život, na nedotknuteľnosť osoby, na osobnú slobodu, na ochranu osobnej cti, na vlastníctvo, na spravodlivý proces, na slobodné myslenie, náboženské vyznanie, na slobodný pohyb a pobyt, sloboda prejavu, právo na informácie, petičné právo, právo na zhromažďovanie, právo na združovanie, volebné právo, právo na odpor).
2. Druhá generácia: Hospodárske, sociálne a kultúrne práva (právo na prácu, na podnikanie, na štrajk, na osobitné pracovné podmienky a na zvýšenú ochranu zdravia pri práci pre ženy, mladistvých a pre osoby zdravotne postihnuté, právo na zdravotnú starostlivosť, právo na dôchodkové zabezpečenie, právo na ochranu rodiny, právo na vzdelanie, na slobodné vedecké bádanie).
3. Tretia generácia: Práva solidarity (právo na mier, právo na priaznivé životné prostredie, práva národnostných a etnických menšín).

V rámci hospodárskych, sociálnych a kultúrnych práv sú dôležité najmä tieto články:

• Článok 22: Právo na sociálne zabezpečenie a nárok na hospodárske, sociálne a kultúrne práva nevyhnutné pre dôstojnosť a slobodný rozvoj osobnosti.
• Článok 23: Právo na prácu, na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a vhodné pracovné podmienky, na ochranu proti nezamestnanosti, na rovnaký plat za rovnakú prácu, na spravodlivú a primeranú odmenu zabezpečujúcu životnú úroveň zodpovedajúcu ľudskej dôstojnosti, na zakladanie odborových organizácií a pristupovanie k nim.
• Článok 24: Právo na odpočinok a zotavenie vrátane rozumného vymedzenia pracovného času a pravidelnej platenej dovolenky.
• Článok 25: Právo na životnú úroveň zabezpečujúcu zdravie a blahobyt, vrátane potravy, šatstva, bývania, lekárskej starostlivosti a nevyhnutných sociálnych opatrení; právo na zabezpečenie v nezamestnanosti, v chorobe, pri pracovnej nespôsobilosti, pri ovdovení, v starobe alebo v ostatných prípadoch straty zárobkových možností, ktoré nastali okolnosťami nezávislými od jeho vôle; osobitná starostlivosť a pomoc pre materstvo a detstvo.
• Článok 26: Právo na vzdelanie, ktoré má byť bezplatné, aspoň v začiatočných a základných stupňoch; základné vzdelanie má byť povinné; technické a odborné vzdelanie má byť všeobecne prístupné a vyššie vzdelanie musí byť rovnako prístupné všetkým na základe schopností; vzdelanie má smerovať k plnému rozvoju ľudskej osobnosti a k posilneniu úcty k ľudským právam a základným slobodám.

Sociálna politika a sociálna práca

Sociálna politika je cieľavedomá činnosť štátu, organizácií, inštitúcií a subjektov, ktorá zabraňuje vzniku sociálnej nerovnováhy, vytvára priestor spolupodieľania sa na vyváženom vývoji jednotlivca, rodín, skupín, komunít a celej spoločnosti. Reaguje na sociálne riziká a negatívne dôsledky a eliminuje sociálne tvrdosti. Realizuje sa prostredníctvom štátu a ďalších subjektov, ktoré koncipujú, pripravujú a realizujú sociálnu politiku v rámci svojej pôsobnosti.

Základné prvky sociálnej politiky:

• Sociálna pomoc: reaguje na vybrané neželané situácie občanov.
• Sociálna podpora: predchádza a zmierňuje neželané dopady životných sociálnych udalostí u občanov.
• Dôchodkové a zdravotné poistenie: pripravujú podmienky a riešia očakávané sociálne udalosti.
• Zdravotnícka politika, politika zamestnanosti, rodinná politika, bytová politika, systém vzdelávania: podporujú žiaducu sociálnu zmenu.

Sociálnu prácu chápeme ako súčasť sociálnej politiky, najmä v oblasti ekonomických dotácií štátu. Sociálna politika sa realizuje na úrovni vlády, parlamentu či na jednotlivých rezortných ministerstvách, zatiaľ čo sociálna práca sa realizuje na problémovej úrovni v priamom kontakte s klientom. Sociálna práca je zaradená medzi pomáhajúce profesie, zamerané na poskytovanie pomoci, sprevádzanie a obnovovanie prirodzených sociálnych kompetencií jednotlivca, rodiny, skupiny alebo komunity. Ide o súbor aktivít, ktoré premyslene smerujú na zlepšenie životných podmienok obyvateľstva ako celku.

Princípy sociálnej politiky:

• Princíp sociálnej spravodlivosti: Pokladá sa za mravnú a náboženskú hodnotu a meriame ňou medziľudské vzťahy.
• Princíp univerzality: zásada všeobecnosti pre všetkých.
• Princíp uniformity: zásada rovnosti, všetkým rovnako podľa jednotných pravidiel.
• Princíp komplexnosti: zásada úplnosti, aby vhodne boli komplexne kryté všetky sociálne udalosti.
• Princíp adekvátnosti: zásada primeranosti - dávky adekvátne, primerané.
• Princíp garancie: zásada zaručenosti, aby bola garantovaná sociálna pomoc.
• Princíp participácie: zásada účasti (právna podpora a ekonomická podpora).

Funkcie sociálnej politiky:

• Ochranná funkcia: Reaguje a rieši už vzniknutú sociálnu situáciu, keď sa jednotlivec alebo rodina dostali do nevýhodnej situácie vo vzťahu k ostatným.
• Rozdeľovacia funkcia: Úzko súvisí s realizáciou princípu spravodlivosti.
• Stimulačná funkcia: Podporuje, stimuluje k žiaducemu sociálnemu konaniu či správaniu jednotlivca, rodiny.
• Preventívna funkcia: Vedie k prijímaniu takých opatrení, ktoré odstraňujú príčiny nepriaznivých sociálnych situácií.

Sociálne podnikanie na Slovensku

Sociálne podnikanie má dôležitý význam pri riešení otázok zamestnanosti a sociálnej inklúzie ľudí zo znevýhodnených a zraniteľných skupín. V roku 2018 v krajinách Európskej únie pracovalo približne 6% všetkých zamestnancov v sociálnych podnikoch. Rastúci význam sociálneho podnikania je možné demonštrovať i zvyšujúcim sa záujmom zákonodarcov, finančných inštitúcií alebo akademickej obce o tému sociálneho podnikania. V ostatných rokoch viaceré krajiny Európskej únie prijali právne normy upravujúce priestor sociálneho podnikania. Na Slovensku sociálne podnikanie upravuje Zákon č. 112/2018 Z. z. o sociálnej ekonomike a sociálnych podnikoch. Sociálny podnik má byť sebestačný, konkurencieschopný a udržateľný - jeho hlavným cieľom nie je generovanie čo najvyšších ziskov, ale spoluúčasť na riešení sociálnych a spoločenských problémov. Sociálne podnikanie do podnikania vnáša etický rozmer a princíp solidarity a reaguje na globálne výzvy. Prezentácia úspešných príkladov sociálneho podnikania môže byť z tohto hľadiska rozhodujúcou. Dôležité je tiež organizovanie celoslovenských odborných seminárov, resp. konferencií. V mnohých regiónoch fungujú Regionálne centrá sociálnej ekonomiky, ktorých cieľom je zvýšiť predpoklad vzniku nových sociálnych podnikov.

Príklady úspešných sociálnych podnikov na Slovensku:

• Družstvo WASCO (Banskobystrický kraj): Jedným z úspešne etablovaných sociálnych podnikov je družstvo WASCO z Banskobystrického kraja. V rámci prevádzkovania práčovne ponúka pracovné príležitosti pre znevýhodnené a zraniteľné osoby, čím im umožňuje začleniť sa na otvorený trh práce. Tento integračný sociálny podnik je inšpiratívny z viacerých hľadísk. Ich prvotnou víziou bolo vytvoriť udržateľný koncept, ktorý by zmierňoval hospodárske a sociálne rozdiely v danej lokalite. Postupom času sa im podarilo navýšiť kapacitu práčovne, čo viedlo aj k navýšeniu pracovných príležitostí pre znevýhodnené a zraniteľné osoby. Inšpiratívna je aj podniková stratégia práčovne v oblasti získavania odberateľov, ktorej cieľom je získavať odberateľov tak, aby ostatné práčovne z okolia neprichádzali o možnosť uplatniť sa na trhu. Preto je väčšina odberateľov z iných regiónov. Integračný sociálny podnik družstvo WASCO má vybudovanú aj viacstupňovú kontrolu, ktorá napomáha pri zachovaní kvality poskytovaných služieb.
• Obecný integračný sociálny podnik Hrhovské služby, s.r.o., r.s.p.: Bol prvým registrovaným sociálnym podnikom na Slovensku. V rámci obecného sociálneho podniku sa realizujú rôzne aktivity, do ktorých sú zapájané znevýhodnené a zraniteľné osoby, najmä dlhodobo nezamestnaní. Tí si v obecnom podniku osvojujú pracovné zručnosti, ktoré sú nevyhnutné v prípade vstupu na otvorený trh práce. Tento koncept je úspešný najmä z pohľadu zníženia nezamestnanosti, ktorá je v obci aj vďaka obecnému integračnému sociálnemu podniku minimálna, resp. takmer žiadna.
• Združenie Ľudia a perspektíva (Krompachy): Zameriava sa na zamestnávanie znevýhodnených a najmä sociálne vylúčených osôb vrátane osôb so zdravotným postihnutím. Tento koncept sociálneho podniku sa orientuje na komplexný rozvoj zamestnancov vrátane prípravy na zamestnanie. Združenie Ľudia a perspektíva je významné aj z hľadiska spolupráce s rôznymi inštitúciami a organizáciami na miestnej úrovni.
• BIVIO (Bratislavský kraj): Pôsobí v Bratislavskom kraji a zameriava sa na vzdelávanie, resp. prípravu osôb s mentálnym postihnutím na zamestnanie. Poskytuje služby nielen pre osoby s mentálnym postihnutím, ale aj pre odborníkov a rodičov.

Princípy sociálnej náuky Cirkvi

Sociálne učenie Cirkvi je náuka Cirkvi o spoločnosti, o jej vnútorných vzťahoch a podiele jedinca na budovaní sociálneho poriadku a podiele spoločenského poriadku na zaistení potrieb konkrétneho jedinca aby sa mohol osobne aj spoločensky rozvíjať. Princípy sociálneho učenia Cirkvi tvoria základňu, na ktorej stojí celá sociálna náuka Cirkvi a sú základnými princípmi spoločenského života, pretože vychádzajú a aj priamo súvisia so spoločenským životom, spoločnosťou. Tieto princípy majú svoje korene v samej povahe vzťahu medzi jednotlivcom a spoločnosťou a môžu riadiť jeho rôzne uskutočnenia vo všetkých oblastiach ľudskej činnosti.

Základné princípy sociálnej náuky Cirkvi sú:

• Princíp solidarity.
• Princíp všeobecného dobra.
• Princíp subsidiarity.

Podľa R. Weilersa sú to:

• Princíp slobody: Sloboda spoločnosti existuje vždy len v rámci mravného poriadku spoločnosti.
• Princíp spoločného dobra.
• Princíp subsidiarity.
• Princíp participácie alebo spolurozhodovanie: Znamená zodpovednú účasť všetkých členov spoločnosti na základe ich osobnej dôstojnosti na spravodlivom poriadku a vedení spoločnosti a na plodoch spoločenskej kooperácie v súlade s existenčnými cieľmi jednotlivých ľudí alebo menších spoločenstiev.

Princípy spoločného dobra, subsidiarity a solidarity sú v súlade s požiadavkou trvale udržateľného rozvoja.

Základné princípy sociálnej práce

• Princíp subsidiarity: Poskytovanie pomoci, podpory, ale každý je povinný pomôcť najprv sám sebe, ak nemôže pomôcť rodina, až potom štát. Ide o príležitostnú pomoc s cieľom, aby jednotlivec alebo skupina, ktorá nie je schopná sama realizovať svoje ciele a úlohy, ich mohla po poskytnutí pomoci ďalej sama realizovať. Možno ju charakterizovať ako „pomoc k svojpomoci“. Princíp subsidiarity utvára medziľudské vzťahy smerom k priorite ľudskej osoby ako základu ľudských práv. Rešpektovania nižšieho, menšieho, zabezpečujúca primát ľudskej osoby. Princíp, pravidlo, ktoré ochraňuje jednotlivca, jeho slobodu, práva pri rozvíjaní života. Prejavuje sa nezasahovaním vyšších riadiacich úrovní do nižších, čím sa vytvára priestor na aktivizáciu ich činností, umožňujúci participáciu. Princíp subsidiarity spočíva v rešpektovaní iniciatívy, kompetencií a zodpovednosti. Znamená to, že jednotlivcom vo vzťahu k spoločnosti a menším spoločnostiam vo vzťahu k väčším treba ponechať autonómiu, slobodu konania.
• Princíp solidarity: Vzájomná podpora, spolunáležitosť, vyjadruje úroveň vzťahu medzi jednotlivcom a ostatnými členmi spoločnosti. V morálnom poňatí je solidarita povinnosťou vyplývajúcou z uvedomenia vzájomných záväzkov, ktoré spájajú každého človeka s druhými ľuďmi. Jednotlivec ako sociálna bytosť má v sebe zakódovanú kolektívnu spolupatričnosť.
• Princíp spravodlivosti: Kombinácia čiastkových hľadísk: zásluhovosti, výkonu, súladu medzi vstupmi a výstupmi, rovnosti, rovných príležitostí, potrebnosti.
• Princíp participácie: Ľudia, ktorých život je ovplyvňovaný opatreniami a rozhodnutiami, musia mať možnosť zúčastniť sa na procese prijímania a realizácie opatrení a rozhodnutí.

Život a vývoj jedinca je ovládaný okrem špecifických individuálnych zákonitostí zákonitosťami života druhu, ku ktorému dané indivíduum patrí. Život človeka má rôzne aspekty ľudskej existencie. Je vždy pozitívne. Sociálna práca je odbor, ktorý špeciálnymi pracovnými metódami zabezpečuje sociálnu starostlivosť o človeka na profesionálnom základe. Aplikuje vedecké poznatky do praktickej činnosti. Zaoberá sa optimálnym fungovaním sociálnych inštitúcií zameraných na starostlivosť, zabezpečenie a pomoc jednotlivcom, skupinám alebo komunitám. Je označením postupov a metód preventívnej, korektívnej a kuratívnej pomoci ľuďom, ktorí nemôžu svoje potreby saturovať. Medzinárodná federácia sociálnych pracovníkov (1988) definovala sociálnu prácu ako činnosť, ktorá predchádza alebo upravuje problémy jednotlivcov, skupín, komunít, ktorá vznikla z konfliktov potrieb jednotlivcov a spoločenských inštitúcií a mala by ovplyvňovať uskutočňovanie vhodných sociálnych zmien v prospech kvality života všetkých ľudí. Sociálna práca je nástrojom komplexnej sociálnej starostlivosti o človeka. V popredí sociálnej práce je problematika sociálneho vyčleňovania až vyčlenenia z prirodzenej ľudskej činnosti, z plnej účasti, bránenia účasti na rozvoji človeka a jeho sociálnych síl. Sociálna práca je zameraná aj na kultúrnu pluralitu, sociálnu identitu ľudí z pozície medzinárodnej deľby práce. Analyzuje objektívne a subjektívne príčiny sociálneho vylučovania a vylúčenia. Vychádzajú zo súladu s funkciami a cieľmi spoločnosti, v ktorej konkrétny klient, skupina či komunita žije. Sociálna práca je neoddeliteľnou súčasťou komplexnej sociálnej starostlivosti v zhode s existujúcou legislatívou. Motivácia, stimulácia a sankčné opatrenia smerujú k takým zmenám v správaní a postojoch klienta, ktoré maximálne rešpektujú záujmy klientov a rozvojové záujmy spoločnosti. Účinnosť sociálnej práce sa prejavuje a sleduje v komplexnom rozvoji sociálnej a celospoločenskej sféry, v ekonomickej rovnováhe, vo zvyšovaní životnej a kultúrnej úrovne občanov, v zlepšovaní medziľudských vzťahov. Objektom sociálnej práce je konkrétny človek, praktická činnosť ľudí je v priereze celého života človeka, v zákonnej regulácii, v pomoci a uľahčovaní hľadania a nachádzania miesta v živote.

História a vývoj sociálnej práce

Historické počiatky sociálnej práce sa odvíjajú od filantropických a charitatívnych organizácií. Začiatky sú v organizovanej charitatívnej a nápravnej činnosti dobrovoľných a prevažne náboženských organizácií. Dobročinnosť má svoje korene aj v kresťanskom učení a demokratických tradíciách spoločnosti, ktoré uznávajú hodnoty každého človeka. Prvky sociálnej práce sa objavujú ako reakcie súdržnosti ľudského rodu, ľudského vzťahu človeka k človeku, spolupatričnosti, pochopenia a spoluzodpovednosti i za iných, osvojovanie rovnosti a spravodlivosti zanietených jedincov. Začiatkom 19. storočia sa v Anglicku a v USA začína presadzovať individuálna starostlivosť. Ďalšie sociálne aktivity sa rozvíjajú koncom 19. storočia v Amsterdame, v Berlíne, Londýne, Amerike, Číne, Indii, Austrálii. Ako špecifickej profesie s vlastnou teóriou a metodikou možno uvádzať začiatkom 20. storočia, keď dochádza k prvým výcvikom sociálnej práce. V roku 1917 vychádza kniha „Social Diagnosis“ od M. Richmondovej, ktorá potvrdzuje systematický prístup k postupnému zbieraniu informácií o klientoch ako podkladu pre sociálnu diagnostiku. Postupne začínajú vznikať samostatné školy sociálnej práce. Prvé pokusy výcviku sociálnych pracovníkov sa uskutočňovali krátkodobými kurzami. M. Richmondová popisuje intuitívnu sociálnu prácu, v Anglicku Thomas Chalmers poukazuje na potrebu skúmať jednotlivé prípady biedy a núdze, Octavia Hillová sa venovala intenzívnemu riešeniu bytovej problematiky, zriaďovaniu dielní, klubov, Elizabeth Frydová začala v r. 1913 navštevovať väznice a poriadala tam kurzy šitia, Jana Addamsová v r. 1889 založila „Hull House“ a za svoju sociálnu činnosť a mierové snahy dostala v r. 1931 Nobelovú cenu. Začiatkom 20. storočia výraznejšie začína ovplyvňovať formovanie sociálnej práce rozvoj spoločenských vied. V 20. a 30. rokoch V. M. Richmondová vychádza z pozície chápania klienta ako individuálnej psychologickej jednotky. Nové požiadavky na sociálneho pracovníka predpokladajú jeho profesionálne vedomosti, schopnosti, a tým aj nové požiadavky na jeho osobnosť. V roku 1938 sa odhaduje vo svete asi 300 škôl sociálnej práce. 50. a 60. roky sú charakteristické rozvojom sociálnej starostlivosti najmä v priemyselne rozvinutých krajinách. V 80. rokoch sa sociálna práca orientuje na vedné disciplíny, ktoré sa venujú integrálnemu skúmaniu človeka. Popri rešpektovaní zvláštnosti osobnosti človeka sa výraznejšie venuje pozornosť prírodnému a spoločenskému prostrediu človeka. Rešpektuje prispôsobovanie sa človeka prostrediu a súčasne jeho aktívnemu pretváraniu.

tags: #socialny #princip #priklady #z #novin